Menej štátu

Sme vo vojne. Znie unisono z úst politikov a klávesníc intelektuálov. K štartujúcim francúzskym, ruským a americkým stíhačkám sa verbálne pripájajú predstavitelia štátikov v strednej Európe, ktorých armády môžu ku kampani na blízkom východe prispieť vyslaním poľnej kuchyne (už sa teším ako budú reagovať francúzski vojaci na dukátové buchtičky).

Presne rovnaké nadšenie panovalo pred sto rokmi, keď namiesto teroristického útoku v Paríži európsku verejnosť naštartoval jeden atentát v Sarajeve. Aj vtedy sme do týždňa boli všetci vo vojne. A aj vtedy niekde v strednej Európe behal Švejk po ulici a vykrikoval Na Belehrad!.

19. storočie bolo obdobím kľudu a nevídanej prosperity. Na jeho konci sa masy zblbnuté nacionalizmom vrhli do najstrašnejšej vojny v dovtedajších dejinách. A vytriezveli, až keď na pokyny generálov, bezpečne ukrytých v zázemí, vyskakovali zo zákopov presne do rany guľometných hniezd.

Nemôžem si pomôcť, ale paralel s dnešnou situáciou vidím viac, ako by bolo zdravé.

Rovnako v druhej polovici dvadsiateho storočia zažila západná Európa obdobie rastu a stability, ku ktorému sa po krachu komunistickej utópie pridala aj Európa východná. Niekto bude tvrdiť, že daný vývoj nastal kvôli byrokratickému spolku zvaného Európska Únia, do ktorého postupne všetky štáty povstupovali. Ja si to nemyslím. Podľa mňa kritické množstvo Európanov na bojiskách druhej svetovej vojny (a vo vybombardovaných mestách) pochopilo, že agresívny princíp neprináša očakávané výsledky.

A na túto skúsenosť akoby sme postupne zabúdali.

Tá rýchlosť, s akou si dnešná generácia intelektuálov a politikov nasadzuje helmu, ma fascinovala už pred rokom, v čase eskalácie konfliktu na východnej Ukrajine. To sme podľa Martina Šimečku stáli v predvečer vojny medzi východom a západom a František Šebej si už leštil flintu.

Páni sa našťastie mýlili a včerajší nepriateľ je dnešný spojenec v boji proti islamskému terorizmu. Že sa svet neriadi želaniami politikov a salónnych mudrlantov je dobré znamenie.

Trúbenie do vojny je problematické aj z dôvodu hrozby, ktorej „všetci“ čelíme. Treba si uvedomiť, že terorizmus je v podstate defenzívna taktika. Keď si protivník uvedomuje, že sa svojmu nepriateľovi nemôže postaviť zoči voči, ale snaží sa spôsobiť chaos medzi civilistami. Nepriateľ sa nachádza na území, ktoré máme formálne plne pod kontrolou, takže neexistuje žiadna kóta, ktorej dobytie by malo strategický význam.

Tvrdenie, že sa nachádzame v takzvanom kultúrnom konflikte mi príde rovnako sporné. Pri všetkom rešpekte k islamu, pre západnú civilizáciu nepredstavuje hrozbu po bezpečnostnej ani po ekonomickej stránke. Nepopieram, že teroristická taktika nám dokáže uštedriť rany, zasiať strach. Faktom ale je, že za každú zničenú budovu v americkej, alebo európskej metropole rozvrátime na blízkom, či strednom východe celý jeden štát. To nám poskytuje takú malú predstavu o tom, ako sú mocenské karty rozdané.

Mám podozrenie, že nadšený marš do vojny vyplýva práve z vedomia tejto prevahy. Ak by sme stáli proti silnejšiemu protivníkovi, tak by sa dostavila väčšia triezvosť v rozhodnutiach.

Pritom fundamentalistický islam nie je príťažlivý ani pre samotných moslimov. Dôkazom toho je ten ľudský had, ktorý sa od leta plazí z Grécka cez Balkán, rovno do Mníchova. Títo ľudia nevidia svoju perspektívu v zriadení, ktoré sa riadi šaríou, ale v liberálnom kapitalizme. Z toho prozaického dôvodu, že im jeho ekonomická výkonnosť zabezpečí vyšší životný štandard.

Ak by niekto namietal, že moslimovia v Európe nehľadajú pracovné uplatnenie, ale sociálne benefity, tak nevyvracia pôvodnú premisu. Iba potvrdzuje, že liberálny kapitalizmus na sociálny štát zarobiť vie (dokedy ešte, však?), zatiaľ čo arabské teokracie nie.

Ako by sme teda mali na islamský terorizmus reagovať?

Možno by sa naše masívne byrokratické aparáty mali prestať zaoberať sociálnym inžinierstvom, ktorý spomínanému kapitalizmu, našej komparatívnej výhode, iba podkopáva nohy. A rezignovať na ideálne zakrivenie banánov, respektíve tu najsam správnu teplotu klímy. Ale plniť úlohu, ktorú štátu prisúdili už osvietenskí filozofi. Starať sa o bezpečnosť a jej vymáhanie na území, ktoré majú pod svojou správou. Nie niekde v arabskej púšti.

519 celkovo návštev, 2 návštev dnes