Menej štátu

Kamarátky žijúcej v USA som sa pýtala, ako prežili katastrofálnu búrku Sandy v októbri 2012. Bývajú v rodinnom dome, mimo mestečka akoby priamo v lese, čosi viac ako sto kilometrov od New Yorku. Prostredie, v ktorom žijú, mi viac než obytnú štvrť pripomína jednu chatovú oblasť na Záhorí. Od susedov sú oddelení len lesom, žiadne do prírody nevkusne zasadené ploty či ohrady. Vzdialenosť medzi domami je dostatočná na udržanie súkromia. A žijú v pásme mega búrky, ktorá zanechala svojho času po sebe spúšť.

O Sandy sa vedelo už nejaký čas vopred. Zo zverejnených informácii si kamarátka s jej manželom pre seba vyvodili potrebu zásobiť sa potravinami a balenou vodou na dlhšie obdobie. Opravili uvoľnenú strešnú krytinu, skontrolovali okenice a tiež zavolali technika na revíziu plynovej nádrže, ktorá im umožňuje chod generátora pri prerušení dodávky elektrickej energie. Ten zistil nejaké nedostatky, ktoré ale na druhý deň prizvaná firma odstránila a mohli zavolať ďalšiu firmu, aby doplnila plyn v nádrži na maximum.

Búrka dorazila a s ňou aj očakávané problémy. Našťastie sa u nich nestalo nič tragické. Najhoršia vec bola, že jeden zo stromov nevydržal a poškodil strechu ich domu. Bez elektriky boli vyše týždňa. Teda bez tej z verejnej siete. Doma fungovali takmer normálne. Spotrebiče, ktoré nutne nepotrebovali, vypli, dôležité bolo najmä čerpadlo. Vďaka plnej plynovej nádrži mali aj teplú vodu, potraviny v chladničke sa nepokazili a firma bola dokonca schopná aj napriek problémom s prejazdnosťou ciest prísť doplniť ich nádrž ešte raz.

Po odznení búrky všetci naokolo rátali škody. Čo bolo najnutnejšie, hneď dávali do poriadku. A tí, ktorí buď škody nemali vôbec, alebo ich odstránili veľmi rýchlo, sa organizovali, nasadli do svojich veľkých áut a išli pomáhať do New Yorku. Tam bolo problémov oveľa viac. Obyvatelia tohto megamesta sú v podstatne väčšej miere ako spomenutí „vidiečania“ závislí od iných. „Predstav si“, vraví mi, „že aj taká maličkosť ako ísť na WC sa stáva obrovským problémom. Keby sme my nemali vodu a kanalizáciu, tak nemám problém si čupnúť za hociktorý strom, ale čo majú robiť Newyorčania, keď ich núdza pritlačí?“ A to je ozaj len tak na okraj. Bolo nevyhnutné pomôcť a existujú patrioti, ktorí to berú ako samozrejmosť. „Bohužiaľ, stále menej a menej sú iniciatívni samotní ľudia a čoraz viac sa začínajú spoliehať na úrady“, smutne dodala.

Zložila som uznanie aj tým dobrovoľníkom aj jej s manželom, ako pragmaticky sa dokázali postaviť situácii. Že na ňu mysleli už v čase, keď si stavali dom. A zaujímalo ma, či to je tam zvykom. Dozvedela som sa, že z jej známych až na jeden prípad, majú takto zabezpečené bývanie všetci. Tí jediní, ktorí si dom postavili len nedávno, považovali za zbytočné pri vysokej úrovní služieb do „zadných dvierok“ investovať. Kamarátka až po dlhšom čase zistila, ako táto rodina prežila obdobie búrky a jej doznievania. Nemohli si zakúriť, nemali teplú vodu a vznikli im aj škody na potravinách a zariadeniach odstavených od elektriky. Zahanbene priznali, že nechceli nikoho obťažovať a ukázať tak svoju neschopnosť postarať sa o seba.

Predstavujem si, čo by sa dialo v podobnom prípade u nás. Koľko domácností má pre prípad katastrofy vypracované krízové riešenie. Koľkí sú reálne schopní pomáhať v nešťastí tým ešte nešťastnejším a nakoniec, či vôbec niekto by bol schopný sa hanbiť za svoju vlastnú neschopnosť myslieť dopredu.

Aby som bola spravodlivá, spomeniem zosuvy pôdy v Nižnej Myšli v roku 2010, keď šok, ktorý prišiel, paralyzoval jej obyvateľov.

Trinásť chlapcov vo veku 17 až 20 rokov dva a pol týždňa pomáhalo občanom, ktorých postihla prírodná katastrofa. Z padajúcich domov vyťahovali šokovaných ľudí a vynášali ich majetok z domov a rozpadnutých obydlí, sťahovali ich majetok napriek tomu, že hrozilo zrútenie domov. Vo chvíľke voľna čerpali vodu zo zaplavených domov. V čase vypúšťania vodnej nádrže Ružín plnili vrecia. V noci organizovali strážnu službu proti rabovaniu ….

Chlapci si za to vyslúžili všeobecné uznanie a ocenenie. Stali sa z nich hrdinovia a môžu byť nádejou do budúcnosti.

V podobných situáciách sme ale skôr zvyknutí na nárek postihnutých ľudí, na ich volanie o pomoc, na dôležito sa tváriacich politikov, ktorí v čase, keď bezprostredné nebezpečenstvo pominie, často krát nahodení v záchranárskych mundúroch, prejavujú obetiam svoju účasť. A nakoniec z toho vznikne spoločenská požiadavka, aby sa štát ešte viac angažoval vo veciach ochrany obyvateľstva. Aj pri opakujúcich sa povodniach v oblastiach, kde na základe histórie nemôžu byť pre nikoho až takým prekvapením, stále sa veľmi často očakáva, že im predíde vláda so svojim geniálnym riešením. A politickí predstavitelia obyvateľov ubezpečujú, že už sa na tom intenzívne pracuje a ak to nestihnú náhodou v tomto volebnom období, tak po ich zvolení v najbližších voľbách to určite dotiahnu do úspešného konca.

Je obrovský rozdiel v mentalite dvoch spomenutých národov. Čo sa zmení skôr, slovenský alebo americký postoj? Je ešte vôbec možné, aby sa o čo najväčšiu nezávislosť u nás snažili nielen jednotlivci považovaní za exotov, ale dostala sa do krvi širšiemu okruhu ľudí? Napriek tomu, že je snaha každý pokus o osobnú nezávislosť minimálne na byrokratickej úrovni úradmi maximálne sťažiť?

Stáročia sa intenzívne pracuje na tom, aby si ľudia bez inštitúcií už nevedeli predstaviť svoj vlastný život. Možno to je postupným evolučným vývojom, ale čoraz viac sa považuje za normálne, že o väčšine nášho žitia majú rozhodovať zákony prijaté hŕstkou vyvolených. Z histórie Zeme je ale známe, že najprudší skok vo vývoji bol vždy v období obrovskej prírodnej katastrofy. A to všetko nás posunulo až sem. K doteraz „najdokonalejšiemu“ stupňu vývoja, keď si myslíme, že sme už schopní dokázať všetko. Ignorujúc históriu si nechceme pripustiť, že môže prísť katastrofa, na ktorú jednoducho budeme krátki a ktorá zase spôsobí prudký skok vo vývoji civilizácie. Ktorá možno nás – tie dokonalé tvory, nepripúšťajúce si takúto možnosť – úplne alebo z veľkej miery vyhladí a na piedestál najdokonalejšieho tvora nastúpi niekto úplne iný.

Je ťažké si dopredu predstaviť, čo nás čaká, keď väčšina sa radšej chce spoliehať na niekoho iného a odmieta prevziať úplnú zodpovednosť čo i len za svoj vlastný život. Tlak väčšiny médií, politikov, ekonómov a iných „expertov“, ktorí nechcú prijať, tobôž povedať pravdu o tom, že spoliehanie sa na „niekoho iného“ je krátkozrakosť, na ktorú môžeme čoskoro kruto doplatiť, je taký veľký, že väčšina spoločnosti im uverila a už si ani nedokáže predstaviť, že by bola schopná veľa zo svojich terajších aj budúcich problémov riešiť vlastnými silami.

Možno by stačilo na začiatok prestať sa posmievať a odsudzovať s hrozbou sankcií snahy tých, čo chcú zobrať svoj život do vlastných rúk. Neurážať tých, ktorí na možné budúce nepríjemnosti poukazujú. Zbaviť sa nánosov tendenčných informácií a manipulácií, zobrať do hrsti svoj vlastný rozum a správať sa zodpovedne. Možnože sa budeme na seba chvíľu ešte viac mračiť, ale ak to bude znamenať tuhé rozmýšľanie o úspešnom riešení svojej situácie, nakoniec sa môžeme doširoka usmievať

5,448 celkovo návštev, 1 návštev dnes