Menej štátu

Od nástupu Obamovej administratívy sa v USA zintenzívnila diskusia okolo zákazu či legalizácie strelných zbraní. Je to diskusia mediálna a politická. Zástancovia a odporcovia zákazu voľného predaja strelných zbraní sa navzájom častujú množstvom argumentov, veď bez argumentov sa nediskutuje. Otázkou je, aká je vnútorná povaha týchto argumentov? Tvárou v tvár obrázkom zabitých detí masovým strelcom, či „neuveriteľnému“ číslu 11000 vrážd strelnou zbraňou v USA ročne je zrejme dosť predvídateľné, že „chladné“ štatistické argumenty nemajú šancu uspieť pred obrazmi zabitých detí.

Nemožno sa preto čudovať, že je na stole otázka, či by nebolo dobré obmedziť počet strelných zbraní v USA. Je to úplne pochopiteľný intuitívne správny záver — menej strelných zbraní, menej vrážd. Tá časť občanov, ktorí tvrdia opak, tvrdia inuitívne nesprávne veci. Predsa stačí úplne jednoduchá predstavivosť: vidieť sa tvárou v tvár človeku, ktorý na mňa mieri zbraňou a strieľa. Keby zbraň nemal, tak takýto prirodzene intuitívny obraz ani nemôže nastať. To dá rozum. Preto ak ma na ulici zastaví anketár a opýta sa: ste za zákaz strelných zbraní, vybaví sa mi situácia, v ktorej by som sa mohol ocitnúť a niet o čom diskutovať.

Nepomôže ani to, ak mi tvrdia, že na počet obyvateľov USA je 11000 vrážd strelnou zbraňou ročne štatisticky malé číslo, veď ja sám pre seba nie som štatisticky bezvýznamný a predstava, že na mňa mieri niekto zbraňou je štatisticky nesporne silnejšia, ako úvaha o tom aká je pravdepodobnosť, že sa v takej situácii ocitnem. čiže ani pohľad na štatistiku úmyselného zabitia podľa krajín mi nepomôže, aj keď by som sa v nej napríklad dočítal, že počet úmyselne zabitých na 100 tis. obyvateľov je v USA približne rovnaký ako povedzme v Estónsku, kde (pokiaľ viem) je legálna držba zbraní veľmi obmedzená. A čo tak zakázať autá, keď je v USA počet mŕtvych na 100 tis. účastníkov cestnej premávky viac ako dvojnásobne vyšší ako počet zavraždených?

Uvedené príklady sú ukážkou tzv. racionálnych argumentov a často ich používajú zastáncovia legalizácie strelných zbraní v domnení, že racionálne argumenty majú vyššiu váhu ako tie intuitívne. Ale k tomuto sa ešte vrátim.

Do diskusie na tému sa pokúsila najnovšie zasiahnuť dvojica matematikov pod vedením Dominika Wodarza v práci Dependence of the Firearm-Related Homicide Rate on Gun Availability: A Mathematical Analysis, uverejnenej na slobodnom vedeckom portáli PLoS.org. Matematici sa na podklade údajov o zabití strelnou zbraňou v USA od prvej svetovej vojny po dnes pokúsili nájsť matematický model dopadu regulácie držania zbrane na mortalitu účastníkov konfliktu. Za tým účelom použili jeden z vhodných epidemiologických matematických modelov, pretože ten zodpovedá približne svojou formou komplexity forme komplexity spoločenskej problematiky vlastnenia strelných zbraní a ich použití v konflikte (odôvodnenie viď. zdroj, ktorý je volne k dispozícii). Skúmali pri tom dve formy strelných incidentov: jednak konflikty, pri ktorých niekto zastrelí inú osobu (One-against-one Attack), čo je najväčší počet incidentov a konflikty, pri ktorých masový vrah strieľa na veľa osôb. Tie naopak sú síce veľmi zriedkavé, zato mediálne uprednostňované pretože intenzívne dráždia predstavivosť konzumentov.

Výsledky modelu One-against-one Attack zhrnuli do dvoch nasledovných grafov (kliknutím na obrázok získate zväčšeninu):

 

Grafy znázorňujú pravdepodobnosť zabitia strelnou zbraňou v čase útoku F(g) v závislosti od pravdepodobnosti držania strelnej zbrane v rukách obete útoku g. Tá je samozrejme do značnej miery závislá od zákonov, ktoré regulujú dostupnosť strelnej zbrane, ale aj od toho, či počas incidentu má zbraň pri sebe. Preto 0 zodpovedá zákazu zbraní a 1 volnej dostupnosti. Pri parametroch β₂ (pravdepodobnosť úmrtia ozbrojenej osoby pri útoku) a β₁ (pravdepodobnosť úmrtia neozbrojenej osoby pri útoku) hodnota  β₂/β₁  zodpovedá nejakej úhrnnej kvantite, pre ktorú sú v grafe zobrazené jednotlivé línie.

Graf (a) zobrazuje situáciu kedy je v čase útoku podiel tých, ktorí vlastnia zbraň a majú ju pri sebe relatívne malý, zatiaľčo graf (b) zobrazuje situáciu, kedy je podiel tých, ktorí vlastnia v čase útoku zbraň a aj ju pri sebe majú relatívne vysoký.

Prvé čo nás na oboch grafoch úputa je, že najnižšia pravdepodobnosť úmrtia pri útoku strelnou zbraňou je v krajných hodnotách g, teda blízko nulovej alebo maximálnej dostupnosti strelnej zbrane pre obeť útoku. Obe krajné stratégie — žiadna regulácia a úplná reštrikcia — mininalizujú pravdepodobnosť úmrtia strelnou zbraňou. Veľmi kontraintuitívny záver. Samozrejme, je možné všelijako špekulovať, napríklad, že ak je vysoká dostupnosť zbraní, tak si viac útočníkov rozmyslí pri útokoch zbraň použiť, či vôbec zaútočiť.

Ďalší kontraintuitívny záver: oproti grafu (a) graf (b) ukazuje, že pri minimálnej dostupnosti strelnej zbrane pre obeť, pričom súčasne je relatívne vysoký podiel tých čo vlastnia v čase útoku zbraň a aj ju pri sebe majú, je pravdepodobnosť úmrtia obete útoku dvakrát vyššia. Vyššia reštrikcia zdvojnásobí počet mŕtvych pri útoku? Opäť sa dá špekulovať, že iste ak v čase útoku nejaký lupič má pri sebe zbraň na zastrašenie a obeť útoku skúsi zbraň na svoju obranu použiť, tak skôr útočník upadne do paniky a strelí v situácii, keď v reštrikčnom prostredí u obete zbraň neočakáva.

No a napokon posledný postreh. Ak vylúčime krajné hodnoty a budeme sa pohybovať v „gaussovských“ polohách g = 0.2-0.8  a v podobných hodnotách β₂/β₁, tak zistíme, že účinky reštrikcií, či liberálnosti sa pohybujú v relatívne malých dopadoch F(g) ~ 0,2. Dopady reštrikcií ekonomické, či iné na spoločnosť ovšem môžu byť veľké, a tak môže byť na mieste otázka: stojí to vôbec za to?

Ešte horšie to pre reštrikcie strelných zbraní dopadá v prípade hromadných vrážd, ale to už nemá zmysel rozoberať. Napokon sú zriedkavé a aj jednoduchá úvaha napovedá, že ozbrojené obete útoku majú väčšiu šancu útočníka zastaviť a znížiť tým počet jeho obetí ako neozbrojené.

Ide mi o iné. Uvedený graf, je výsledkom matematického modelu a možno ho považovať za typickú ukážku vedeckého racionalizmu. Odhliadnime teraz od toho, že môžu byť spory o relevantnosti modelu a dát, z ktorých vychádza. To napokon pripúšťajú aj jeho autori. Súhlasme nateraz s tým, že je to pomerne výstižný popis tak komplexného systému, akým je správanie sa spoločnosti v oblasti zabíjania strelnou zbraňou.

Vyvstávajú tu takto dva pohľady na nejaký spoločenský jav: intuitívny a racionálny. A tu sa mi vidí, že etatisti všetkých farieb majú neriešiteľnú dilemu. Na jednej strane vychádzajú v ústrety priemernému voličovi a chcú sa o neho postarať. Preto sú zástancami demokracie, prinajmenšom v podobe čo najširšieho volebného práva. Väčšinový volič je však intuitívny volič. Možno som hlúpy, ale mne trvalo viac ako hodinu, kým som spomínanú štúdiu prečítal a pochopil do dôsledkov o čom hovorí. Mám za sebou pomerne slušnú prax v čítaní podobných článkov. Som teda ako-tak schopný pochopiť kontraintuitívne analýzy. Očakávať však to isté od miliónov spoluobčanov by bolo naivné. Preto je racionálne predpokladať, že demokracia uprednostní intuíciu pred racionalitou.

Súčasne však sa dá predpokladať, že každý etatista (vrátane intuitívneho voliča) bude súhlasiť s tým, že štát treba spravovať rozumne, nie nerozumne. Lenže potom by mal ten istý etatista súhlasiť s tým, že štát by nemali riadiť politici, ale odborníci, prene tak ako to navrhoval Platón vo svojej Ústave. Potom ovšem netreba demokraciu, pretože odborníkov nevolíme, na odbornosť nie je politický názor. A ďalej. Ak napríklad dokáže počítač na základe vysoko racionálnych matematických modelov určovať čo je najracionálnejšie, tak netreba ani parlamenty a politikov, len dodávateľov modelov a vykonávateľov ich riešení. Nech nám vládnu počítače. Opäť sa asi sotva budem mýliť, ak poviem, že s týmto by ani najzarytejší etatista nesúhlasil.

Ak je nejaká neriešiteľná dilema, riešenie je mimo ňu. A tak etatisti v skutočnosti nič neriešia iba plnia dopyt založený na intuícii. Ľud má pocit ohrozenia? Dáme mu pocit, že je menej ohrozený. Zakážeme vlastnenie zbraní, zavedieme kamery, či odpočúvania. Nezabezpečíme síce to, že bude menej zabitých strelnou zbraňou, viac bezpečia, možno zabezpečíme pravý opak, ale uspokojíme POCIT väčšieho bezpečia. Ľudí v dôsledku krízy prepúšťajú z práce? Dáme na ich intuíciu a potrestáme „viníkov“ — bohatých. Viac práce síce nebude, skôr menej, ale uspokojil sa POCIT nespravodlivosti.

Takto to funguje, a to aj je podstata demokratického diskurzu. Jediným možným riešením potom zostáva pragmatizmus. Najúspešnejší politici sú v rečiach idealisti, ale v praxi pragmatici. V skutočnosti problémy neriešia a ani nemôžu, iba dávajú svojim voličom pocit, že tak konajú.

Racionálne je uznať, že spoločenké súžitie nepodlieha a ani nemôže podliehať nejakým racionálnym konštruktom, ale svojim vlastným vnútorným zákonitostiam, ktoré môžeme nanjvýš ak poznať. Preto je márne poukazovať napríklad na to, že politici tým, že zasahujú do trhu štátnymi neefektívnymi investíciami v konečnom dôsledku ekonomike nepomáhajú ale naopak škodia. Konajú pragmaticky a v rámci zákonitostí, ktoré v spoločnosti fungujú konajú racionálne. Tieto zákonitosti sú rovnako objektívne ako napríklad modelovaná zákonitosť vplyvu reštrikčnej politiky na počet zabitých strelnou zbraňou. Spoločnosť je oveľa komplexnejší systém ako sa dá popísať čisto ekonomickými zákonitosťami. Napríklad je zákonité, že pre správanie väčšiny je rozhodujúca intuícia a nie poznanie komplikovaných spoločenských formalizovaných modelov a väčšina v komplexnej sieti vzahov rozhoduje. Žehrať na to, či posmievať sa väčšine a nadávať jej do ovcí zreteľne poukazuje na neschopnosť a neochotu hlbšieho porozumenia reálnemu svetu.

27,998 celkovo návštev, 1 návštev dnes