Menej štátu

Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina. Po nej žili v mestách a dedinách pod umelo postavenými strieškami roztrúsení poddaní, ktorí sa tešili, ako krásne budujú svoju vlasť, mesto, obec a to takmer zadarmo, keďže potrebné dukáty im dá Dobrá víla. Ľudia boli takí šťastní, až im nedošlo, že hoci sa stavajú krásne „verejné“ paláce a mramorom vykladané „verejné“ cesty, sami sú odsúdení na život pod prístreškom a pohybovať za poplatok sa môžu len po starej prašnej ceste, ktorá bola pre nich vyhradená. Prečo by aj namietali, keď im prístrešky a cestu darovali čarodejníci, ktorí ovládali ich mestá, dediny aj krajinu? Do príbytkov im veľmi nepršalo, ani nepálilo nemilosrdné slnko. A ak nebol lejak, na ceste sa nezablatili.

Ani ich len nenapadlo zamýšľať sa nad tým, že im nedostupné mramorové cesty a paláce vlastne vôbec nepotrebujú, nebodaj nad tým, koľko stáli dukátov, ktoré im ako mýto za prechod po ich prašnej ceste vytiahli z vrecka pomocníci miestnych a krajinných čarodejníkov. Veď Dobrá víla sa o všetko najlepšie postará. A tiež vládnuci čarodejníci, ktorí vedeli tak krásne rozprávať o tom, ako bude ľudu v krajine vďaka nim dobre a akí tam vďaka nim budú všetci šťastní.

V krajine žili aj iní poddaní, ktorí na všetko frflali a čarodejníkov často právom upodozrievali, že si pri tom budovaní zo spoločného sypú do vlastného vrecka. Posedávali pod gaštanmi a dookola sa navzájom utvrdzovali, že by sa NIEKTO na TO mal pozrieť, lebo určite SA dejú nepekné veci. Pozorne a trpezlivo vyzerali na cestu, či sa po nej neblíži na tátošovi rúči hrdina, ktorý im podá vyčerpávajúcu správu o tom, ako odhalil a vyriešil všetky neprávosti. A po hlásení sa cvalom pustí ďalej, najlepšie k Dobrej víle, odovzdá jej získané dôkazy a zariadi, aby sa dukáty neliali do vrecka zlým čarodejníkom, ale aby sa budovalo za menej a tak by vo vreckách týchto spravodlivo zapálených ľudí zostalo viac na príjemné ufrflané posedávanie pod gaštanmi.

Občas to vyzeralo nádejne a skutočne sa na zaprášenej ceste objavil niekto, kto sa zdal byť hrdinom. Zoskočil z koňa a vykladal o tom, že sa mu podarilo zachrániť niečo, čo by zlí čarodejníci zničili, alebo ukradli. Niektorých potešil, lenže pod gaštanmi sedelo veľa ľudí a každý chcel zachrániť niečo iné. A hrdina nebol dostatočne silný, aby zachránil všetko. Tak sa podgaštaníci zhodli, že to nie je ten, na ktorého čakali. A že pravdepodobne ani nie je celkom normálny, keď vydáva svoje sily na takéto maličkosti. Vysmiali ho a bez pohára vody vyhnali. Potom ďalej hľadeli na horizont. Teraz už nie len s nádejou, ale aj s hnevom, že skutočný super hrdina si dáva poriadne načas.

Ako to už býva aj v rozprávke, našli sa v krajinke aj takí nespratní jednotlivci, ktorí nechceli len frflať, ale chceli aj niečo ozajstné urobiť. Túžili skončiť s budovaním, ako bolo roky zvykom. Začali strkať svoje nosy do vecí, kde pre ne nebolo miesto. Začali obťažovať čarodejníkov a ich pomocníkov svojimi nemiestnymi otázkami o tom, koľko čo stojí, či to naozaj je potrebné, či pri tom niekomu neškodia. A márne čakali odpovede.

Iní sa nevzdali a klopali na čarodejnícke sídla mocnejšie a častejšie. Pozorne sledovali, čo sa deje a dokonca sa im podarilo zistiť, kde sa urobili chyby, kde bola oklamaná verejnosť aj Dobrá víla a kde – dokonca – Dobrá víla nebola až taká dobrá. Spočiatku to išlo ťažko, pretože týchto chlapíkov a žienok nebolo veľa a každý žil na inom mieste krajiny. Nevedeli o sebe navzájom a tak ich často čarodejníci a ich pomocníci vyhnali, pranierovali a umlčali.

Tak sa tí najodhodlanejší rozhodli, že budú vytrvalo hľadať podobne presvedčených kamarátov a svoje zistenia začali ukazovať všetkým poddaným – aj pod prístreškami aj pod gaštanmi – v rovnakom čase na všetkých miestach krajiny. A podarilo sa.

Tu vyšlo na svetlo sveta, že čarodejník ukradol skoro polovicu dukátov pre seba a svojich pomocníkov, tam zas, že iný čarodejník vybudoval za víline peniažky vlastný kaštieľ s vysokými hradbami a priezormi, cez ktoré má pod kontrolou celé údolie. Vidí a počuje, čo sa deje pod strieškou aj pod gaštanom a keď sa deje niečo, čo sa mu nepáči, jeho pomocníci zariadia, aby sa to viac nedialo. Našli sa čarodejníci, ktorí dukáty odniesli preč z krajiny a tam si vybudovali sídla, ktoré im mali naveky patriť. Hlavní čarodejníci krajiny sa dokonca spojili s hlavnými čarodejníkmi z iných krajín a rozhodli sa, že za dukáty by mohli zariadiť, aby sa vyrúbali všetky gaštany a aby sa tí, čo pod nimi prebývali, presunuli k tým, čo bývali pod prístreškom. Tí by hádam aj nedbali, veď prečo si niekto len tak spokojne hovie pod košatou korunou, kým oni trčia pod strieškou? Lenže čo ak sa pod prístrešok všetci nezmestia a tí novo prídení budú silnejší a vytlačia pôvodných von?

Ľudia spod gaštanov spozorneli. Nechceli sa vzdať príjemného šumu lístia. Rozhodli sa, že zabránia čarodejníkom, aby dosiahli svoje ciele. Namiesto vysmievania sa nespratníkom, im začali pomáhať a tiež sa osmelili drzo klopať na dvere palácov. A pomocníci čarodejníkov sa pomaly začali hanbiť, že čarodejníkom pomáhajú a obrátili sa proti nim. Doteraz spokojní poddaní pomaličky zistili, že možno tá ich radosť z budovania nie je celkom na mieste a pridali sa k ostatným.

Nakoniec spoločnými silami zahnali čarodejníkov do hlbokej jaskyne, kde sa zmenili na 27-hlavého draka, ktorý postupne vlastnými hlavami zožral Dobrú vílu a napokon aj celého seba samého.

Ľudia, teraz už nie poddaní, sa rozhodli, že si budú radšej svoje príbytky budovať sami z dukátov, ktoré nemusia nikomu odovzdať a vybudujú si len to, čo skutočne potrebujú a na čo majú. A tiež sa zapovedali, že si bude každý z nich navždy pripomínať, že žiadny darovaný verejný prístrešok ho neochráni tak, ako ním vlastnoručne vybudovaná strecha nad hlavou.

A tak si tam všetci spokojne žijú až dodnes, pokiaľ neumreli.

——-

Rozprávky nám občas ukazujú cestu, ako by sa mohli veci mať v ideálnom prípade. Ideál v realite nájdeme ťažko. Ale aspoň sa mu priblížiť by malo byť snahou normálneho a slobodného človeka. Je pár ľudí aj v našom súčasnom slovenskom svete, čo sa už nemôžu pozerať na štýl novodobého verejného „budovania“. Chcú na konkrétnych prípadoch ukázať, že sa dá stavať a riadiť lacnejšie a že chyby a často aj nekalé zámery natoľko škodia verejnosti, že by sa mala zobudiť a začať nie klopať, ale kopať do dverí úradníkov. Každý z nás sa v niečom vyzná a vie posúdiť, či politické rozhodnutia, verejné zákazky, či inštitúcie vedú k prospechu alebo ku škode občana. Každý v svojom meste môže žiadať informácie a posúvať ich v zrozumiteľnej forme ďalej. Každý v rámci svojej profesie a lokality, v ktorej žije. A všetky tieto výsledky sa následne dajú zrátať a verejne ukázať ako sumár šafárenia, nekompetentnosti a sabotovania záujmov obyvateľstva. V čase internetu vôbec nie neriešiteľný problém. Náznak cesty je v rozprávke. Už ju len domyslieť a začať realizovať. Niekedy sa totiž aj rozprávky plnia.

Teda ktorí sme my vlastne? Frfloši spod gaštana čakajúci na hrdinu alebo aj nespratníci, čo vystrčia rožky a začnú od samých seba meniť veci?

Nejaké nápady, návrhy, riešenia?

2,652 celkovo návštev, 1 návštev dnes