Menej štátu

Keď si človek prečíta preambulu ústavy, keď sa započúva do prejavu niektorého z politikov, iba sa to tam hemží frázami o slobode. Všade samá demokracia, sloboda voľby, právo na hľadanie vlastného šťastia. Jeden by až nadobudol dojem, že ak neškodí nikomu navôkol, tak si môže v podstate robiť, čo sa mu zapáči.

Potom sa pozrie na vlastnú výplatnú pásku a zistí, že sa mu niekam zapatrošila polovica poctivo zarobeného príjmu. Ale dobre, povie si občan. Bez verejného financovania škôl a nemocníc by sme boli všetci negramotní a zomierali na štikútku. A kto by predsa staval cesty!

Keď treba ísť s prosíkom na stavebný úrad, ak si chcem na vlastnom pozemku za vlastné peniaze pristaviť garáž. Tak vtedy sa ešte tiež dokážeme dopátrať k jakž-takž pochopiteľnému filozofickému dôvodu. Domčeky by neboli tak pekne zarovnané s ulicou, keby si každý mohol len tak hocičo postaviť. Veď v každom z nás je aspoň trocha z hráča Simcity.

Presvedčenie o všade panujúcej slobode sa začne nahlodávať, keď sa občan pokúsi podnikať. Napríklad sa rozhodne založiť si kaviareň. Vtedy sa dozvie, že zákaz fajčenia v žiadnom prípade nemôže byť v červenom štvorci, ale v červenom kruhu. A ľadová káva musí byť uvedená ako káva s ľadom. Všetko pod hrozbou pokuty. Tu už sa zmysel buzerácie hľadá ťažšie.

Veľkú ranu dostane predstava o práve na hľadanie vlastného šťastia v momente, keď sa chcete zamestnať vo svojom vysnenom obore, ale nemáte ešte na to dostatočnú prax. Že by ste danú prácu robili lacnejšie ako štátom stanovená minimálna mzda je jednoducho zakázané. Na rozdiel od predchádzajúcej situácie, tu je dôvod už zrejmý, aj keď trochu z iného súdka. Etablovaní v obore si takto bránia svoje nadobudnuté postavenie.

A potom príde deň ako ten včerajší. Keď politici začnú riešiť, ktoré pesničky sa môžu hrať v rádiách. V pozadí sa zatiaľ smejú muzikanti, ktorí majú v poslednom čase vážny problém s hranosťou. Ako na potvoru sa práve tie ich nechcené majsterštuky stávajú povinné. Vtedy už začína v občanovi klíčiť podozrenie, že aj ten dôvod konfiškácie polovice výplaty nakoniec nemusí mať až tak veľa spoločného s nemocnicami a školami.

Ak myslíme tie ústavné frázy o slobode aspoň trochu vážne, tak skutočne neviem, kde by sme už mohli nechať rozhodnutie na spotrebiteľoch, ak nie vo výbere hudby. Slovenské pesničky v étery z nikoho patriota nespravia. Rovnako ako povinné čítanie z nikoho nespravilo milovníka literatúry. Má jedine potenciál slovenskému poslucháčovi tuzemských interpretov znechutiť.

Nemôžem si pomôcť, ale jediný úžitok z povinného hrania domácej produkcie budú mať páni ako Ďurinda a Ráž.

Ale tu majú slovenské rádia na rozdiel od slovenského daňového poplatníka jednu možnosť navyše. Bežný Slovák žiadnym spôsobom neovplyvní ku komu sa nakoniec dostanú peniaze, ktoré zaplatil na daniach. Môže sa iba smutne prizerať ako to Juraja Širokého nakoniec celé mrzí.

Iste, rádiá si nemôžu dovoliť nerešpektovať nariadenie o povinnom percente domácej tvorby. O to sa už postará armáda úradníkov, ktorí budú teraz s uchom pri rádiu čiarkovať tuzemské šlágre. A pokutovať nedostatok čiarok (až mi slzy vyhŕkli, keď si uvedomím, že za túto činnosť budeme musieť niekoho platiť z verejných zdrojov). Ale ešte sme sa nedostali našťastie tak ďaleko, aby si lobisti mohli dať povinné percento Tublatanky priamo do zákona. Zatiaľ.

To by mohli rádia využiť, aby v budúcnosti bolo podobných špekulantov menej. Podľa aktuálnej rotácie v slovenských rádiách by som konštatoval, že vo verejnosti nie je až taký prehnaný dopyt po tvorbe Ďurindu a Ráža. Čo tak dať prednosť iným slovenským fidlikantom?

Mohlo by to mať výchovný účinok. Že pretriasať sa s politikmi na tlačovkách a pódiách môže nakoniec dopadnúť úplne ináč, ako to bolo pôvodne zamýšľané. Nech už sa niečo podobné neopakuje aj druhý ráž.

13,421 celkovo návštev, 1 návštev dnes