Menej štátu

V tejto časti programu ukazuje PS/SPOLU (“progresívci”) ľavicové politiky v plnej kráse. Podľa progresívcov má štát v mnohých prípadoch riešiť problémy väčším prerozdeľovaním, a teda fakticky väčšou daňovou záťažou. Pokiaľ sú navyše niektoré javy z pohľadu progresívcov nežiaduce, ako napríklad zamestnávanie cez agentúry alebo práca na dohodu, treba ich jednoducho obmedziť. Ako riešenia sú pritom často ponúkané idealistické nezmysly ako “spravodlivá mzda” alebo to, že dôchodkový systém “musí slúžiť ľuďom”. Čo na tom, že návrhy progresívcov vo všeobecnosti najviac škodia tým, ktorým majú údajne pomáhať. To, čo sa ráta, nie sú skutočné dopady návrhov, ale to, ako veľmi sú tieto návrhy progresívne.

Viac peňazí pre rodičov, viac peňazí pre všetkých

Ako som spomínal aj v predchádzajúcich článkoch, viac peňazí je veľmi častým nástrojom progresívcov, prostredníctvom ktorého chcú pomôcť ľuďom, V tejto kapitole programu progresívcov je to však obzvlášť veľký problém a progresívci navrhujú rozdávať peniaze na všetky strany. Samozrejme, štát nemá žiadne peniaze okrem tých, ktoré vyberie od občanov. Viac výdavkov pre niektorých ľudí tak zákonite znamená vyššie dane pre iných (alebo pre všetkých). Za každým “štedrým” návrhom progresívcov tak je nevyhnutné vidieť, ako na iných miestach ľuďom bude viac siahať do vreciek.

Tu sú niektoré príklady, v ktorých je “geniálnym” nápadom progresívcov jednoducho to, že rozdajú viac peňazí:

“Zvýšime rodičovské príspevky aj pre rodičov, ktorí nepoberali materské (ak bude na jeseň 2019 schválené zvýšenie len pre rodičov, ktorí poberali materské).”

“Zvýšime rodičovské príspevky pre rodiny s viacerými deťmi vo veku do troch rokov.”

“Zavedieme otcovské voľno počas prvých dvoch týždňov od narodenia dieťaťa ako novú dávku zo sociálneho poistenia.”

“Financovanie sociálnych služieb nastavíme tak, aby boli spokojní zamestnanci a zamestnankyne v sociálnych službách”

Absurdné rozhadzovanie peňazí na úrovni dotovania umývania riadu

Mnohé navrhnuté opatrenia sú vyložene absurdné:

“Hlavnými nástrojmi na boj s energetickou chudobou sú opatrenia na zvyšovanie energetickej efektívnosti (viď kapitola ENERGETIKA) a na rast cien energií je vo všeobecnosti zvyšovanie príjmov nízkopríjmových skupín cez znižovanie ich daní, odvodov (viď kapitola DANE).”

Progresívci totiž nebudú zvyšovať energetickú efektívnosť tak, že ich členovia pôjdu (za vlastné peniaze) študovať fyziku a hľadať nejaké inovatívne riešenia. Energetická efektívnosť sa má zvyšovať dotáciami a reguláciami. Takže boj proti energetickej chudobe znamená, že sa dotáciami umelo zníži cena energií, v dôsledku čoho sa ale zvýšia dane (a teda znížia mzdy alebo zvýšia ceny) na iných miestach.

Ďalší príklad absurdnosti:

“Financovanie sociálnych služieb nastavíme tak, aby boli spokojní zamestnanci a zamestnankyne v sociálnych službách. Zariadenia musia byť schopné naplniť mzdové požiadavky a odvodové povinnosti. Jedným z cieľov je návrat opatrovateliek a opatrovateľov na Slovensko.”

Po prvé, progresívci chcú lákať ľudí zo zahraničia k návratu na Slovensko za peniaze ľudí, ktorí tu zostávajú. O čo viac by teda progresívci zlepšovali podmienky pre ľudí, ktorí by sa mohli vrátiť zo zahraničia, o to viac budú zhoršovať podmienky pre ľudí, ktorí na Slovensku zostávajú. Práve a len tí totiž budú musieť platiť rozmary progresívcov vo vyšších daniach, čiže vyšších cenách, nižších mzdách, prípadne v menšej dostupnosti pracovných miest.

A po druhé, veľké množstvo, možno drvivá väčšina ľudí, ktorí zo Slovenska išli robiť do zahraničia opatrovateľské služby, sa opatrovateľským službám začali venovať len kvôli tomu, že v iných krajinách bol po týchto službách dopyt, nie preto, že by toto povolanie vykonávali celý život, resp. dlhodobo pred odchodom zahraničia. Snaha vytvoriť lepšie podmienky pre opatrovateľov na Slovensku, aby to motivovalo k návratu opatrovateliek zo zahraničia, tak je podobne absurdná, ako snaha vytvoriť dobré podmienky pre umývačov riadu alebo pracovníkov v sklade.

A samozrejme nesmieme zabudnúť na medializovaný sabatikal:

“Zavedieme sabatikal v rozsahu 6 až 12 mesiacov ako poistku proti vyhoreniu. Súčasťou bude nárok na dávku zo Sociálnej poisťovne vo výške 50 % predošlej hrubej mzdy po desiatich odpracovaných rokoch. Z pohľadu zamestnávateľa pôjde o neplatené voľno poskytnuté po dohode so zamestnancom a zamestnankyňou s držaním pracovného miesta. O dobu trvania sabatikalu sa poistencovi zvýši vek odchodu do dôchodku.”

To je ďalší prípad perpetuum mobile, kde progresívci chcú získať niečo za nič. O čo viac totiž štát bude dotovať “voľno proti vyhoreniu”, o to skôr a o to častejšie zamestnanci “vyhoria”, keďže budú musieť, vzhľadom na zvýšenie daňovej záťaže v súvislosti so sabatikalom viac pracovať.

Štát má viac pomáhať vytvárať pracovné miesta

V mnohých prípadoch chcú progresívci priamo vytvárať pracovné miesta, resp. ich tvorbu rôznymi spôsobmi dotovať, podporovať. To je samozrejme absurdné, keďže o čo viac štát podporuje zamestnávanie ľudí, o to menej pracovných miest sa vytvára alebo zachováva v súkromnom sektore, vzhľadom na nevyhnutne vyššiu daňovú záťaž. A zatiaľ čo pracovné miesta v súkromnom sektore sú výsledkom skutočného dopytu na trhu, a teda majú tendenciu byť udržateľné a vytvárať hodnotu, ak pracovné miesta existujú len vďaka dotáciám, z definície nie sú udržateľné a ničia viac hodnôt ako vytvárajú.

Napríklad:

“Úrady pôjdu príkladom v zamestnávaní zdravotne ťažko postihnutých a dlhodobo nezamestnaných.”

Prípadne by podľa progresívcov mal štát viac podporovať rôzne programy, ktoré majú zvýšiť zamestnateľnosť uchádzačov o zamestnanie. No opäť, o čo viac štát pomáha zvyšovať zamestnateľnosť ľudí, o to menej reálnych možností zamestnania existuje:

“V spolupráci s Agentúrou na podporu výskumu a vývoja začneme realizovať intenzívnejší výskum trhu práce, aby boli úrady lepšie informované o súčasných problémoch, trendoch a dátach s cieľom dosiahnutia lepších intervencií.”

“Zavedieme nové a zlepšíme už existujúce programy na vzdelávanie uchádzačov a uchádzačiek o zamestnanie, rozšírime využívanie absolventskej praxe ako povinného nástroja s maximálnou dobou dvoch mesiacov (3 mesiace u mladých ľudí bez maturity).”

“Zavedieme komunitné služby – férové, transparentné kontrahovanie lokálnych občianskych združení na služby zamestnanosti a sociálnej politiky – ako hlavnú formu poskytovania pomoci nezamestnaným, najskôr formou pilotných projektov. Začneme využívať systém mikrograntov ako spôsob jednoduchého financovania malých aktivít.”

Spravodlivá mzda alebo progresívne dane – ako dosiahnuť opak zamýšľaného 

“Posilníme transparentnosť kritérií prijímania detí do materských škôl.”

Väčšia transparentnosť môže znieť na prvé počutie dobre. No v skutočnosti to bude znamenať vyššiu byrokratickú záťaž, a teda vyššie náklady na prevádzku škôlok, a v konečnom dôsledku tak menšiu dostupnosť škôlok. Čiže ku škôlkam sa dostane menej rodičov ako by tomu bolo bez nápadu progresívcov, ale aspoň to bude transparentnejšie.

“Chceme žiť v krajine, kde každý profituje z ekonomického rastu a nikto nie je ponechaný pozadu.”

Čiže z ekonomického rastu nemá byť vynechaný ani ten, kto na ňom nemá žiadny podiel? To je vrchol socialistického, kolektivistického zmýšľania. Fakticky totiž ide o zmenšenie odmeny, resp. motivácie za zvyšovanie inovatívnosti a produktivity, ktoré stoja za ekonomickým rastom. Aj keby teda takéto politiky (napríklad “progresívnejšie” daňové zaťaženie) viedli k zvýšeniu percentuálneho podielu odmien niektorých ľudí z hospodárskeho rastu, samotný vytvorený “koláč” by bol menší, a teda v sumáre by si v absolútnom vyjadrení títo ľudia pohoršili. Príklady je možné vidieť všade, kde sa vlády snažili prerozdeľovať bohatstvo v prospech tých, ktorí sa na jeho tvorbe nijako nepodieľali.

Dobrou ukážkou toho, ako progresívne dane nepomáhajú vyrovnávať príjmové rozdiely, ale môžu ich zväčšovať, je porovnanie medzi štátmi USA, ktoré na štátnej úrovni majú progresívne dane z príjmu a štátmi, ktoré na štátnej úrovni majú rovnú alebo nulovú daň z príjmu. Pred finančnou krízou, rovnako ako aj po finančnej kríze, bola v druhej kategórii štátov v priemere väčšia príjmová nerovnosť ako v tej prvej:

Zaujímavé sú aj výsledky experimentu s progresívnymi daňami z amerického štátu Connecticut. Tento štát nahradil rovnú daň progresívnou daňou pred dvoma desaťročiami. A zatiaľ čo v Connecticute za ten čas chudoba stúpla o 47%, vo zvyšku USA za rovnaké obdobie klesla o 10%:

Navyše, a napriek vyššie napísanému, z výhod hospodárskeho rastu bohate čerpajú aj ľudia, ktorí sa na ňom nijako špeciálne nepodieľajú. Ľudia v povolaniach ako sú napríklad kaderníci, šoféri, čašníci a podobne, totiž v zásade vykonávajú rovnako sofistikovanú a náročnú prácu ako ich kolegovia pred 50-100 rokmi (prípadne ešte menej náročnú prácu). No vďaka všeobecnej ekonomickej prosperite za svoju prácu získavajú viacnásobne viac (v prepočte na to, čo si za hodinu práce môžu kúpiť) peňazí ako spomínaní kolegovia spred 50-100 rokov. Prerozdeľovanie bohatstva z vytváraného ekonomického rastu tak prebieha automaticky. Stačí, keď mu štát nebude brániť. Plány progresívcov by tak viedli len k opaku zamýšľaného. Podobne aj v tomto prípade:

“Súčasťou každej kolektívnej zmluvy bude limit na počet „dohodárov“, limit na počet zamestnancov a zamestnankýň cez agentúry dočasného zamestnávania a zoznam pracovných pozícií, na ktorých nemôžu pracovať živnostníci a živnostníčky.“

Práca na dohodu, na živnosť, alebo práca cez agentúry dočasného zamestnávania v mnohých prípadoch znižujú mzdové náklady. Inak povedané, v mnohých prípadoch umožňujú vznik pracovných miest, ktoré by inak nevznikli, prípadne vedú k vyšším mzdám, ako by to bolo v prípade “štandardného” zdanenia práce. Boj proti týmto formám zamestnávania tak môže dosiahnuť len opak – predraží zamestnávanie, v dôsledku čoho sa bude tvoriť menšie množstvo pracovných miest, prípadne čisté mzdy pracovníkov budú nižšie. A na to doplatia najmä najchudobnejší a najmenej kvalifikovaní pracovníci.

“Navrhneme inštitút spravodlivej mzdy ako dobrovoľnej deklarácie zamestnávateľa, že bude vyplácať dôstojné a spravodlivé mzdy. Pre podnikateľov a podnikateľky participujúcich na štátnej pomoci to bude povinnosť.”

Spravodlivá mzda je taká, na akej sa dohodnú zamestnanec a zamestnávateľ. Keď štát do tohto vzťahu vstupuje, zamestnancom pomôže len ťažko. Chamtivosť zamestnávateľa, rovnako ako “potreby” zamestnanca sú totiž samé o sebe prakticky irelevantné. Pracovným vzťahom tak rozhodne nepomôže ani to, keď sa štát bude zaoberať hlúposťami ako je “inštitút spravodlivej mzdy”, obzvlášť, keď vytváranie takýchto vecí budú opäť financovať len daňovníci, čiže aj zamestnanci.

Povinnosť “dôstojných a spravodlivých miezd” pri štátnych projektoch tiež fakticky znamená vytvorenie druhej, vyššej minimálnej mzdy. To znamená posilnenie všetkých negatív, ktoré obnáša štandardná minimálna mzda – 1) faktický zákaz zamestnania pre nízko kvalifikovaných ľudí, ktorých produktivita nedosahuje hodnotu minimálnej mzdy 2) zvýšenie nákladov na výrobu, čo v lepšom prípade znamená zvýšenie cien tovarov/služieb a v horšom rovno neuskutočnenie daného projektu a nevytvorenie daného pracovného miesta.

“Zlepšíme fungovanie pracovných súdov, zavedieme odpustenie súdnych poplatkov pri pracovnoprávnych súdoch o výplate mzdy“

Toto môže znieť na prvé počutie dobre. V skutočnosti to však vytvára morálny hazard – ak totiž zamestnanec súd vyhrá, mzda mu bude vyplatená. No ak ho nevyhrá, nič tým nestratí. Je to preto nástroj, ktorým teoreticky budú môcť zamestnanci šikanovať zamestnávateľov. Teoreticky tak bude môcť aj každý zamestnanec veľkej firmy trebárs aj každý týždeň podávať na súd sťažnosti ohľadom nevyplatenia mzdy. A to prípadne aj voči firmám, v ktorých už nepracuje.

Pyramídový dôchodkový systém nie je udržateľný – treba ho podporovať

“Slovensko má skrytý dlh voči starším ľuďom spôsobený nedostatkom ponuky sociálnych služieb. Týka sa to počtu miest, kvality i rôznorodosti služieb. Napriek tomu, že sa objem prostriedkov vyčlenených na sociálne služby od roku 2018 významne zvýšil, je naďalej nedostatočný. “

Takže Slovensko má “skrytý dlh”, teda inak povedané, štát sľúbil viac ako dokáže splniť. A ten je vraj spôsobený nedostatkom ponuky sociálnych služieb, čiže je to spôsobené tým, že štát sľúbil málo. Ako tiež progresívci píšu:

“Súčasné aj budúce generácie si zaslúžia slušný dôchodok”

Takže nie že by uznali, že štát vytvoril neudržateľný pyramídový dôchodkový systém a spravili by kroky k jeho postupnému zrušeniu. Nie, ľudia si zaslúžia pokračovanie pyramídového systému.

Prázdne reči, alebo aby ľuďom bolo dobre

A nakoniec, aj táto časť programu progresívcov, podobne ako tie predošlé, je plná prázdnych fráz. Napríklad:

“Cez komunitné služby podporíme vznik Agentúr podporovaného zamestnávania s cieľom zvýšiť kvalitu a individualizovať služby zamestnanosti. Zvýši sa dôraz na schopnosti klienta a klientky, nie na jeho limity.“

“Aktívne podporíme zmenu vnímania zdravotného postihnutia – pri posudzovaní schopností občanov a občianok s ťažkým zdravotným postihnutím budeme presadzovať, aby sa brali do úvahy činnosti, ktoré dokážu vykonávať namiesto v súčasnosti bežného prístupu, kde sa zdôrazňujú činnosti, ktoré vykonávať nedokážu.”

Toto znie ako text z nejakej tuctovej príručky o povrchnom osobnostnom rozvoji.

“Dôchodkový systém musí dobre slúžiť ľuďom. “

Rovnako musia dobre slúžiť ľuďom politici, štát, rodiny a aj počasie. Prečo by nemuseli? Stačí, keď sa to napíše do zákona alebo do nejakých marketingových materiálov. Ako som písal na začiatku, dôležité nie sú výsledky, ale to, ako progresívne sú zámery.

2,340 celkovo návštev, 1 návštev dnes