Menej štátu

Prvou témou programu hnutia Progresívne Slovensko je “Vzdelávanie: múdre a inovatívne Slovensko”. Veľmi veľká časť tohto programu sú len prázdne vyhlásenia, ktoré sú skôr prianiami, ako by veci mali vyzerať, ako reálnymi plánmi, ako sa o to konkrétne pokúsiť. S veľkou časťou programu PS by tak súhlasila prakticky každá parlamentná politická strana na Slovensku. Tu sú dva príklady z nespočetného množstva takýchto vyhlásení:

“Vzdelávanie, veda a inovácie musia pripraviť ľudí aj spoločnosť na rýchle a komplexné zmeny blízkej budúcnosti. Len spoločnosť v pohybe schopná pružne reagovať na nepredvídané okolnosti môže rozkvitať.”

“Krízu systému, ktorej čelíme, premeníme na príležitosť. Vzdelávanie, tvorivosť a inovácie dáme do centra našej pozornosti a posunieme Slovensko medzi európsku špičku. Budeme so svetom súťažiť hlavou, nie nízkymi mzdami.”

Zároveň, prístup Progresívneho Slovenska pri menej vágnych plánoch je extrémne naivný. Pri drvivej väčšine ako-tak konkrétnych plánov totiž je automaticky predpokladané, že štátna podpora, teda centrálne plánovanie a byrokratické prideľovanie peňazí, je efektívnejšia ako trh. Napríklad:

“Určíme krátkodobé a dlhodobé strategické ciele vedy, výskumu a inovácií. Urobíme to s použitím analýzy komplexných systémov na základe zmapovania špičkového výskumného potenciálu krajiny, silných a slabých ekonomických stránok, firiem s produkciou s vysokou pridanou hodnotou, ako aj spoločenských cieľov stanovených pre Slovensko.”

Samozrejme, vykonať tieto veci by bolo pekné. Kto by to nechcel? Lenže tu nejde o voľbu medzi tým, že buď bude štát hľadať špičkový výskumný potenciál, silné a slabé ekonomické stránky a produkciu s vysokou pridanou hodnotou, alebo tieto veci zostanú nepovšimnuté. Toto je predsa prirodzená funkcia trhu, keď firmy a jednotlivci na základe všetkých im dostupných informácií hľadajú a skúšajú spôsoby, ako tieto veci dosiahnuť. A keďže štát nemá žiadne peniaze okrem tých, ktoré zoberie od ľudí, viac štátneho hľadania pridanej hodnoty = menej hľadania pridanej hodnoty prostredníctvom trhu.

Navyše, vágnosť tohto prístupu hraničí s arogantnosťou. Predstavte si, že by podnikateľským plánom nejakej firmy bolo to, že bude hľadať produkciu s vysokou pridanou hodnotou, určí si ciele inovácií a bude hľadať špičkový výskumný potenciál. Akýkoľvek investor by takýto plán vysmial – keďže toto sú len zbožné priania, o ktoré sa prirodzene usiluje každá firma a napísať si tieto veci do plánov je podobne zbytočné, ako napísať si tam, že “sa budú snažiť, aby sa firme darilo”.

Ďalšie príklady automatického predpokladania toho, že štát bude riešiť problémy efektívnejšie ako trh:

“Investovaním do občanov a občianok, ich vzdelávania a duchovného rozvoja počas celého života posilníme identitu, prosperitu, demokraciu, zdravie a zabezpečíme rovnosť šancí pre všetkých. “

Keďže štát nemá peniaze od nikoho iného ako od občanov a občianok, tak o čo viac bude podporovať niektorých občanov a občianky, o to menej peňazí zostane iným občanom a občiankam.

“V inováciách sme podpriemer Európy.”

Tomu však len ťažko pomôže, keď sa časť peňazí na inovácie zo súkromného sektora presunie na “inovácie” do štátom podporovaných aktivít. Koniec koncov, ako napísal Ludwig von Mises vo svojom diele Byrokracia: „Pokrok je presne to, čo pravidlá a regulácie nepredvídali; pokrok nevyhnutne leží mimo poľa byrokratických aktivít“.

“Vybudujeme systém spolupráce a synergie v oblasti celoživotného vzdelávania so zamestnávateľmi.”

O čo viac bude štát podporovať takúto synergiu, o to menej peňazí zostane zamestnávateľom na reálnu tvorbu pracovných miest, a teda na hľadanie spomínanej synergie.

“Podporíme existenciu samostatných a silných športových zväzov a zriadenie strešnej organizácie športu.”

“Podpora športu zo strany štátu bude vyvážená transparentnosťou, jasnými a vymáhateľnými pravidlami.”

“Podporíme masový šport, šport na školách a šport telesne znevýhodnených športovcov. Zavedieme športové poukazy pre deti od 6 do 14 rokov. Šport tak získa dopyt a reálny zdroj financovania „zdola“ – od rodičov detí.”

Niet lepšej podpory zdola ako takej, keď ľudia sami môžu rozhodovať o vlastných peniazoch. Namiesto transparentných, jasných a vymáhateľných pravidiel by mohli ľudia sami rozhodovať o tom, do akých športových aktivít, a či vôbec, investujú.

“Budeme pokračovať v podpore investícií do výskumnej infraštruktúry na základe princípu podpory investícií pre tých najlepších a do inštitúcií, ktoré sa snažia byť medzinárodne významné.”

“Vytvoríme významný finančný balík na podporu excelencie na úrovni vzdelávacích a výskumných tímov. Bude rozdelený na základe súťaže a bude podporovať existujúcu excelenciu aj motivovať vysoké školy k predkladaniu projektov na jej získanie.”

“Cieľom SITI bude podporovať vznik partnerských projektov medzi verejnými a súkromnými inštitúciami zameraných na skvalitnenie výskumu a vzdelávania, tvorbu inovácií, “

Najlepší spôsob, ako zabezpečiť, aby boli “podporené investície najlepších” je trh. Keď totiž na trhu niekto dlhodobo investuje do neperspektívnych aktivít, skôr či neskôr skrachuje a uvoľní tak miesto schopnejším. Naopak, keď je niekto v investovaní dobrý, odmenou mu je zisk, vďaka čomu môže investovať viac. Naproti tomu, pokiaľ niektoré investície uspejú len vďaka štátnej podpore, je to dôkazom toho, že na trhu o ne nebol dostatočný záujem, a teda, že takáto podpora v konečnom dôsledku viedla k menšiemu množstvu kvalitných investícií.

“Budeme podporovať návrat Slovákov a Sloveniek aktívnych v akademickej a inovačnej oblasti zo zahraničia. Vytvoríme online portál pre ľudí zo Slovenska pôsobiacich v zahraničí, v spolupráci s našimi zastupiteľskými úradmi zriadime funkciu koordinátora pre ľudí zvažujúcich návrat a posilníme grantové schémy stimulujúce návrat a zapojenie sa odborníkov a odborníčok zo zahraničia.”

Jediný poctivý spôsob ako reálne prilákať ľudí na Slovensko, je vytvoriť na Slovensku lepšie podmienky na život. Cielené, štátom podporované aktivity na prilákanie ľudí na Slovensku môžu dosiahnuť len opak – umelo totiž spravia návrat atraktívnejším pre niektorých ľudí alebo skupiny ľudí, na úkor toho, že tieto aktivity cez vyššie dane budú musieť platiť všetci ostatní ľudia žijúci na Slovensku.

Viac peňazí pomôže

V programe PS je tiež množstvo návrhov, podľa ktorých by mnohým dnešným problémom pomohla jednoducho väčšia podpora štátu. Napríklad:

“Zabezpečíme, aby sa platy učiteľov a učiteliek zvyšovali rýchlejšie ako rastie priemerná mzda. A postupne sa približovali k priemeru vysokoškolsky vzdelaných profesií. Každoročným zvyšovaním platov v priemere o 10 % prekročí v roku 2024 priemerný plat učiteľa a učiteľky 80 % priemernej mzdy vysokoškolsky vzdelaných ľudí.”

“Vytvoríme grantovú schému na podporu inovácií prípravy učiteľov a učiteliek. Jej cieľom bude podporiť vytváranie špičkových pedagogických fakúlt.”

No viac peňazí v stave, keď v systéme chýba základná spätná väzba ľudí, ktorí ho využívajú, pomôcť nemusí. Niektoré problémy v školstve by sa nevyriešili ani v prípade, ak by naň išlo aj násobne viac peňazí. Ekonóm John Kenneth Galbraith napríklad v roku 1965 povedal, že “New York netrpí ničím, čo by nevyliečilo zdvojnásobenie jeho rozpočtu.” No aj keď už v polovici 70. rokov bol rozpočet New Yorku trojnásobný, jeho rozpočtové problémy boli ešte väčšie ako predtým.

Podľa výpočtov Nadácie F. A. Hayeka z roku 2017 by peniaze v školstve vystačili na to, aby v prípade tzv. poukážkového systému každý žiak a študent až do veku 19 rokov dostával 2050 eur ročne. Navyše, len medzi rokmi 2009 a 2015 (novšie údaje som žiaľ nenašiel) vzrástli podľa INESS výdavky na žiaka v školstve o 32%, no napriek tomu sa výsledky vzdelávania zhoršili.

Hlavné problémy školstva tak sú zjavne v niečom inom ako v jeho nedostatočnom financovaní. Navyše, neustále poukazovanie na údajne nedostatočné financovanie školstva štátom, len odvádza pozornosť od riešenia skutočných problémov, v dôsledku ktorých slovenské školstvo dosahuje biedne výsledky.

Koľko ste ochotní obetovať?

“Nemôžeme byť špičkou vo všetkom, ale musíme byť aspoň v niečom. Sme rozhodnutí takéto rozhodnutie na základe dobrej analýzy urobiť a viesť Slovensko do prvej ligy.”

Keď firmy alebo ľudia na Slovensku vytvoria veci, ktoré budú špičkové aj v svetovom ponímaní, bude to samozrejme dobré a prospešné. No nie za každú cenu, obzvlášť, ak by takéto veci boli štátom podporované z peňazí ostatných ľudí, ktorí by tak mohli inovovať o to menej. Pri dostatočnom tlačení na pílu tak skutočne je možné byť v nejakej oblasti na špičke pokroku. Otázkou však je, akú cenu za to sú ľudia ochotní zaplatiť. Sovietsky zväz sa napríklad dlhodobo slušne držal v pretekoch v zbrojení a objavovaní vesmíru. No mnohí obyvatelia Sovietskeho zväzu v dôsledku štátnych politík nemali zabezpečené ani základné životné potreby. Napríklad pri testovaní do dnešného dňa najsilnejšej nukleárnej zbrane na svete – “Tsar Bomba”, Sovieti použili na padák k tejto bombe takú veľkú časť nylonu, že to narušilo výrobu pančúch v Sovietskom zväze. Sovietsky zväz tak potvrdil svoju pozíciu nukleárnej veľmoci, no jeho občanom kvôli tomu mrzli nohy.

2,484 celkovo návštev, 1 návštev dnes