Program PS/SPOLU: Rozvoj regiónov a verejná správa – dotáciami k väčšej prosperite

V tejto časti programu PS/SPOLU (ďalej len “PSS”) chce opäť veci zlepšovať najmä väčším prerozdeľovaním peňazí. PSS by tak chcelo podporovať podnikateľov v cestovnom ruchu, samozrejme z daní ostatných podnikateľov. Chcelo by posilniť vyrovnávanie regionálnych rozdielov, napriek tomu, že tento prístup je zo skúseností z iných krajín prinajlepšom neefektívny a v horšom prípade kontraproduktívny.

Našťastie, aj táto kapitola PSS obsahuje plno prázdnych rečí, vďaka čomu sa viac “geniálnych” nápadov PSS na pomoc ľuďom do programu nezmestilo.

Dotovanie cestovného ruchu – dotovanie podnikateľov inými podnikateľmi

Táto časť programu je celá nezmyslom, keďže nezmyslom je samotný nápad dotovať z daní cestovný ruch. Táto predstava je založená na tom, že keď štát podporí cestovný ruch, priláka sem turistov, tí na Slovensku minú peniaze, podporia ekonomiku a tak v konečnom dôsledku ekonomike pomôžu. Žiaľ, táto predstava je založená výlučne na klame rozbitého okna. Peniaze, ktoré tu nechajú turisti, ktorých prilákal štát, je jasne vidieť. No to, čo už vidieť nie je, sú stratené alebo nevytvorené pracovné miesta, firmy a rôzne projekty, ktoré by sa uskutočnili, keby štát ľuďom nechal peniaze, ktorými podporuje cestovný ruch. Takto sa môžeme pozrieť aj na niektoré konkrétne návrhy, ktorými chce PSS cestovný ruch podporovať:

“Dlhodobá stratégia rozvoja a vznik Agentúry pre cestovný ruch, v ktorej sa budú aktívne angažovať aj zástupcovia zväzov v cestovnom ruchu, povedú k systematickému rozvoju slovenského turizmu a nárastu počtu zahraničných turistov a turistiek. Agentúra bude prezentovať Slovensko v zahraničí brandingom, s dôrazom na regionálnu pestrosť krajiny, na jej neobjavenosť mainstreamovým turizmom.”

Akýkoľvek “systematický rozvoj slovenského turizmu” bude dosiahnutý výlučne na úkor “nesystematického” úpadku, resp. spomalenia rozvoja ostatných odvetví ekonomiky. Základná logika nepustí, keďže štát nemá žiadne peniaze okrem tých, ktoré zoberie ľuďom.

Zaujímavé je tiež poukazovanie na to, že turistický potenciál, regionálnu pestrosť a podobné veci, ktoré ešte neobjavil “mainstreamový turizmus”, akosi dokáže lepšie propagovať štát. V turistickom ruchu na Slovensku existuje veľké množstvo firiem, v ktorých pracujú zrejme desiatky tisíc pracovníkov, ktorých hlavným cieľom je prilákať a udržať čo najviac zákazníkov, teda turistov. Program PSS tak naznačuje, že jeho tvorcovia objavili nejakú dieru alebo diery na trhu, ktoré títo ľudia objaviť nedokázali. Ak by to tak naozaj bolo, tvorcovia programu PSS by si sami mohli založiť firmy a zarábať na tom, čo “mainstreamový turizmus” nedokázal objaviť. Namiesto toho však chcú, ovplyvnení klamom rozbitého okna, aby tieto podnikateľské nápady podporoval štát.

“Nastavíme preto jasné kritériá poskytovania dotácií s dôrazom na projekty zvyšujúce kvalitu produktov cestovného ruchu a ich pridanú hodnotu. “

“Turizmus sa stane významným zdrojom pridanej hodnoty v regiónoch.”

Ak sa nejaké turistické aktivity uskutočnia aj bez pomoci štátu, nepochybne vytvoria pridanú hodnotu. No turistické aktivity, ktoré by sa bez štátnej pomoci neuskutočnili, z definície pridanú hodnotu nevytvárajú. Výnosy z ich predaja totiž nedosiahli ani len náklady na ich uskutočnenie (v opačnom prípade by sa uskutočnili aj bez pomoci štátu), a teda fakticky viac hodnôt ničia ako vytvárajú.

Vyrovnávanie regionálnych rozdielov – Afrika a Nemecko

Podobným nezmyslom, ako dotovanie cestovného ruchu, je aj snaha štátu o vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Rovnako tu ide len o presúvanie peňazí z vreciek produktívnych ľudí do vreciek neproduktívnych ľudí. Štát tiež v tomto prípade udržiava ľudí v zaostalých regiónoch v závislosti na cudzích peniazoch. Podnikateľom v týchto regiónoch sa totiž v mnohých prípadoch menej oplatí prichádzať s produktami, s ktorými uspejú na trhu, a viac sa im oplatí spoliehať sa na štátne dotácie. Pre tieto dôvody je tiež dlhodobo kritizovaná rozvojová pomoc v Afrike – ktorá nie je ničím iným ako medzinárodnou obdobou vnútroštátneho vyrovnávania regionálnych rozdielov. Ako napríklad rozvojovú pomoc pre Afriku komentovala Shakira Choonara, výskumníčka v oblasti zdravia a aktivistka:

„Afrika je bohatým kontinentom. Máme úžasné suroviny od uhlia cez zlato až po kávu. Prečo teda Afrika stále potrebuje pomoc? Už mám dosť toho, že Afrika je závislá na EÚ.“

No po príklady nemusíme ísť tak ďaleko. Po zjednotení Nemecka bolo bývalé východné Nemecko bohato dotované zo strany bývalého západného Nemecka, rovnako s cieľom vyrovnávania regionálnych rozdielov. Napriek miliardám eur a 30 rokom vyrovnávania regionálnych rozdielov je stále v bývalom východnom Nemecku zhruba 2x vyššia nezamestnanosť, zhruba o 30% nižšie mzdy a až 93% z 500 najväčších nemeckých firiem sídli na území bývalého západného Nemecka.

 

 

Dosť absurdný je aj tento návrh:

“Zameriame sa na infraštruktúrne projekty v zaostalých regiónoch. Budeme klásť väčší dôraz na individualizované služby a oprávnené požiadavky podnikateľov a podnikateliek.

Cieľom podnikateľov je uspokojovať požiadavky zákazníkov a tak dosahovať zisk. Jedinými “oprávnenými požiadavkami” podnikateľov a podnikateliek tak môže byť to, aby im štát nehádzal polená pod nohy. No podľa PSS zjavne existujú nejaké “oprávnené požiadavky”, ktoré by z daní mali dotovať všetci ostatní, teda aj ostatní podnikatelia. Kto a ako vôbec bude posudzovať “oprávenosť” týchto požiadaviek?

Keď vyrovnávať regionálne rozdiely, tak aj na stožiaroch

Mimochodom, vyrovnávanie regionálnych rozdielov je fakticky dotovanie života ľudí na miestach, kde sa im žije zle. Pokiaľ sú niekde zlé ekonomické alebo iné podmienky na život, kde je vlastne hranica, po ktorú by sa štát mal usilovať o vyrovnávanie týchto podmienok, z peňazí ľudí, ktorí žijú na “lepších” miestach?

Pred pár rokmi napríklad SME zverejnilo článok, podľa ktorého niektorí poslanci podporujú dotovanie ľudí, ktorí žijú na lazoch. No ak je vhodné dotovať niekoho, kto sa rozhodol žiť na lazoch, čo keby sa niekto rozhodol žiť na Gerlachovskom štíte? Alebo, dotiahnuté do absurdnosti, čo keby sa napríklad niekto rozhodol bývať na elektrickom stožiari? Argumenty za takéto dotovanie by boli rovnako nezmyselné ako dotovanie ľudí žijúcich na lazoch, alebo trebárs v nejakých malých dedinách a mestách. Konkrétne takto by to vyzeralo, keby som v spomínanom článku zo SME slovo “lazy” vymenil za slovo “stožiare”:

„Život na stožiaroch je ťažký, pomôcť by mohol nový zákon“

„Stožiare vnímame ako naše prírodno–kultúrne dedičstvo. Už teraz je na ich zachovanie o päť minút dvanásť. Ľudia na stožiaroch žijú v ťažkých podmienkach, ostávajú takpovediac ako poslední mohykáni,“ povedal nám Ján Mičovský, poslanec NR SR za spomínanú stranu, ktorý návrh pripravuje.

Otvorenie témy vraj vítajú viacerí starostovia dotknutých obcí so stožiarmi. Jedným z nich je aj zástupca obce Mníšek.

„Základom je udržať ľudí v krajine na stožiaroch. Títo ľudia zas dokážu udržiavať samotné stožiare. Je však potrebné vytvoriť systém, aby ľudia na týchto stožiaroch dokázali fungovať a aby dokázali seba uživiť. Samozrejme, bez pomoci štátu to nejde. Nikto tu nechce peniaze zadarmo,“ povedal starosta Peter Žemba (KDH).

Zopár náhodných nezmyslov

“Pri rozhodovaní o investíciách do dopravnej infraštruktúry budeme klásť dôraz na cesty prvej triedy a prímestskú vlakovú dopravu v najvyťaženejších úsekoch.”

Čiže pri rozhodovaní o investíciách do dopravnej infraštruktúry sa PSS nechce riadiť prísnym ekonomickým hodnotením, t.j. ako za investované peniaze čo najviac zefektívniť dopravnú infraštruktúru, ale bude “klásť dôraz” na vyššie spomenutú podporu dopravnej infraštruktúry. Cesty prvej triedy alebo prímestskú vlakovú dopravu tak PSS plánuje podporovať aj v situáciách, keď to nedáva ekonomický zmysel. Len preto, lebo je to priorita samá o sebe.

“Budeme bojovať proti odlivu mozgov. Zavedieme študijné programy a štipendiá pre študentov a študentky z regiónu strednej a východnej Európy. Cieľom je pritiahnuť mladých schopných ľudí do regiónu.”

K odlivu mozgov dochádza z dôvodu, že v nejakej krajine sú pre emigrujúcich ľudí lepšie životné podmienky ako na Slovensku. Typicky ide o vyššie mzdy, prípadne lepšiu ponuku pracovných miest. No keď bude štát podporovať príchod “schopných ľudí” zo zahraničia, môže tak robiť len z daní ostatných “schopných” ľudí žijúcich na Slovensku. Im sa tak životné podmienky zodpovedajúco znížia. O čo viac teda štát ľudí na Slovensko priláka, o to viac ich v dôsledku horších podmienok do zahraničia vyženie.

“Nie tak dávno bolo Slovensko vďaka svojim úspechom v ekonomike označované za „tatranského tigra“. Vtedy ani dnes tomuto označeniu nezodpovedal systém a fungovanie verejnej správy.”

Ak je možné z tohto vyvodiť nejaký logický záver, tak len ten, že fungovanie verejnej správy je relatívne menej dôležité oproti iným faktorom – keďže Slovensko bolo tatranským tigrom aj vtedy, keď rovnako ako dnes, takému označeniu verejná správa nezodpovedala. Krajiny neprosperujú vďaka tomu, že ich verejná správa je nekonečne zlepšovaná, modernizovaná a plná motivovaných úradníkov s dobrými úmyslami. Krajiny prosperujú vďaka tomu, že im táto verejná správa nekladie príliš veľa prekážok pod nohy, či už v dôsledku vysokého daňového zaťaženia alebo nadmerných regulácií. PSS by sa teda malo sústrediť na maximalizovanie ekonomickej slobody, keďže práve tá je kľúčová v tom, či Slovensko bude tatranským tigrom aj v budúcnosti alebo nie.

Dobre je to vidieť aj na konkrétnych dátach. Zhruba do roku 2000 ekonomická sloboda na Slovensku klesala, až sa dostala hlboko pod priemer európskych krajín. Od roku 2000 však ekonomická sloboda začala stúpať a okolo roku 2004 už citeľne prekonala európsky priemer. To vydržalo zhruba 6 rokov, počas ktorých bola ekonomická sloboda na Slovensku významne vyššia ako európsky priemer – a nie je náhodou, že išlo práve o obdobie, počas ktorého bolo Slovensko vnímané ako tatranský tiger. Žiaľ, ekonomická sloboda na Slovensku za vlád Smeru klesala a dnes je opäť nižšia ako európsky priemer:

 

Potenciálne dobré nápady, no s možnými rizikami

PSS má v tejto časti aj niekoľko nápadov, ktoré môžu viesť k drobným zlepšeniam. Napríklad:

“Presadíme nižšie zdravotné odvody v nízko rozvinutých regiónoch prostredníctvom vyššej odpočítateľnej položky.

Výrazne zjednodušíme začatie malého podnikania s dôrazom na oblasť cestovného ruchu, pôdohospodárstvo a verejnú dopravu. Vytvoríme mechanizmy na vyvolanie drobnej ekonomickej aktivity, samozamestnania a podnikania.

Zavedieme možnosť získania živnosti na jedno kliknutie k prvému občianskemu preukazu.”

Niektoré návrhy tiež pôsobia dobre, no môžu priniesť vlastné problémy:

“Určíme jasné pravidlá, ako majú štátne orgány zrozumiteľne informovať o nových povinnostiach a zákonoch. Okrem toho bude možné zmeny legislatívy týkajúcej sa podnikania realizovať len k jednému dátumu v roku.”

Konkrétne, ak by sa napríklad v zákone objavila nejaká chyba, alebo dokonca logický nezmysel, trvalo by až rok, kým by takáto chyba bola opravená. PSS by možno namietalo, že v takomto mimoriadnom prípade sa môže zákon mimoriadne upraviť aj skôr. No problém je v tom, že pre politikov je zrejme každá úprava zákona mimoriadna. Zrejme žiadna novelizácia zákona, aj ak bol daný zákon novelizovaný za posledný rok 10x, nebola nikdy navrhovateľom tejto novelizácie (a väčšinou poslancov, ktorí za ňu hlasovali) považovaná za nedôležitú, alebo málo urgentnú. Pre čo iné by s novelizáciou zákona daný navrhovateľ nepočkal?

“Zrušíme nekvalitné a nadbytočné regulácie. Pri tvorbe nových regulácií budeme uplatňovať pravidlo „jedna dnu – jedna von“, a teda s každou novou reguláciou sa zruší jedna stará alebo nadbytočná regulácia. Pri nových politikách a reguláciách budeme dôsledne vyžadovať ex ante hodnotenie.”

Toto tiež na prvé počutie znie dobre, no v realite to môže byť prakticky neúčinné v boji proti zvyšovaniu regulačnej záťaže. Regulačná záťaž sa totiž medzi jednotlivými reguláciami dosť líši. A tak parlament napríklad môže prijať reguláciu, ktorá podnikateľom vytvorí nové náklady vo výške 100 miliónov eur a popri tom zruší reguláciu, ktorá podnikateľov stála 50 000 eur. Princíp “jedna dnu – jedna von” zostal zachovaný, a napriek tomu došlo k významnému nárastu regulačnej záťaže.

“Zabezpečíme, aby rozhodovanie o verejných politikách a legislatíve bolo robené vždy na základe dôkazov.”

Ak by tento plán PSS myslelo vážne, fakticky by to znamenalo, že veľká časť programu PSS je myslená len ako vtip, keďže nie je založená na dôkazoch, prípadne dokonca dôkazom odporuje. Ide napríklad o rôzne programy dotovania vytvárania pracovných miest, alebo aj vyššie spomenuté vyrovnávanie regionálnych rozdielov alebo podpora cestovného ruchu.

Opäť mnoho prázdnych rečí

A nakoniec, aj v tejto kapitole má PSS viac ako dosť prázdnych rečí typu “budeme sa snažiť, aby bolo dobre”, ktoré znejú ako z nejakých lacných marketingových príručiek. Napríklad:

“Presadíme zrušenie vyšších územných celkov k roku 2022, čo bude začiatkom širšej reformy územnej samosprávy na základe komplexnej stratégie. O tú sa budeme snažiť aj so širšou podporou zástupcov samospráv s cieľom dostať verejnú správu bližšie k ľuďom. Za týmto účelom určíme politického lídra či líderku tejto témy.”

“Budeme podporovať rýchlu, premyslenú a integrovanú verejnú dopravu, ktorá skracuje čas dochádzania do spádových miest. Zlepšíme tým dopravnú dostupnosť kvalitných škôl, zamestnania a rekreácie.”

“Prijmeme opatrenia na lepšie a spravodlivejšie finančné ohodnotenie štátnych úradníkov a úradníčok a zvýšenie ich efektivity. Tiež budeme investovať do väčšej kvality ľudí cez ich lepší výber, prípravu na zamestnanie a celoživotné vzdelávanie.”

“Našou víziou je vybudovať štát s modernou verejnou správou, s dôveryhodnými orgánmi, v ktorom sa ľudia necítia zaťažení byrokraciou, reguláciami a výstrahami zo strany štátu, ale kde ich aktívne zapojenie sa do verejného života má reálny vplyv a dosah”

Ako dobre, že sa vymedzujú voči iným politickým stranám – tie totiž vyhlasujú, že verejnú správu chcú ľuďom vzdialiť, chcú podporovať pomalú a nepremyslenú dopravu, zhoršia dostupnosť do škôl a podobne.

 

“Presadíme dôsledné odpolitizovanie obsadzovania pozícií v štátnej a verejnej správe, ktoré sú stále v súčasnosti obsadzované politicky, hoci by na papieri mali byť apolitické. Táto zmena sa bude týkať aj prednostov okresných úradov.”

Takže na papieri už je napísané, že tieto pozície by mali byť obsadzované apoliticky, lenže v praxi sa to nedeje. Tak to PSS na papier napíše inak a krajšie a prax sa zmení. Tak veľa šťastia, aby sa to podarilo.

372 celkovo návštev, 16 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

Zatiaľ bez komentárov.

Tento článok zatiaľ nik nekomentoval.

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*