Menej štátu

V týchto častiach PS/SPOLU (ďalej len “progresívci”) má opäť plno prázdnych rečí a návrhov, ako veci jednoducho zlepšiť zvýšením štátnych výdavkov. No žiaľ, v dôsledku idealizácie štátu by v mnohých prípadoch návrhy progresívcov v konečnom dôsledku dosiahli presný opak zamýšľaného.

Ľudské práva a občianska spoločnosť

Boj proti zdanlivému útlaku reálnym útlakom

Progresívci chcú bojovať proti niektorým druhom “útlaku”. Napríklad:

“Predložíme návrh na zmenu Antidiskriminačného zákona na zakotvenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súčasťou presadzovania hodnôt ľudských práv je aj odstraňovanie všetkých foriem útlaku a znevýhodnení spôsobených sociálnym statusom a materiálnym nedostatkom. Zvlášť ak je jedným z dôvodov sociálnej nespravodlivosti etnická či národnostná príslušnosť, zdravotné znevýhodnenie či vek.”

Útlak v oblastiach, ktoré progresívci vymenovávajú, však na Slovensku neexistuje. Útlak je z definície “násilné potláčanie ľudských slobôd a práv”. Napríklad, keď štát zakazuje pracovať alebo vykonávať nejaké činnosti istým skupinám obyvateľstva, zaviedol pre nich vyššie dane a podobne. Neviem o tom, že by štát alebo iné subjekty na Slovensku systémovo “násilím potláčali ľudské slobody a práva” v dôsledku etnickej príslušnosti, veku a podobne. V boji proti neexistujúcemu útlaku tak progresívci chcú zvýšiť útlak reálny – keďže spomínané aktivity musí nevyhnutne financovať z daní ľudí, ktoré štát reálne vyberá pod hrozbou násilia, čím reálne potláča slobodu ľudí.

Navyše, podobné politiky na “pomoc chudobným” zvyčajne chudobným škodia, keďže ich udržiavajú v začarovanom kruhu chudoby a oberajú ich o reálne produktívne príležitosti. Základná logika nepustí – o čo viac sa štát snaží pomáhať chudobným, o to viac daní musia platiť spotrebitelia a firmy. To znamená jednak drahšie výrobky a služby pre chudobných, ale aj menšia tvorba pracovných miest pre chudobných.

Boj proti diskriminácii škodiaci poškodeným

Podobne kontraproduktívny je prístup progresívcov v boji proti “diskriminácii”. Napríklad:

“Implementujeme antidiskriminačné opatrenia na trhu práce (povinnosť inšpekcie zisťovať v periodických intervaloch podmienky zamestnávania, špecificky vo vzťahu k rómskym ženám a dievčatám).”

Predstavme si, že nejaký zamestnávateľ z duše neznáša rómske dievčatá a “bieleho muža” uprednostní aj v prípade, keď je na danú prácu jednoznačne menej vhodný ako rómske dievča. Je realistické, že takýto človek zamestná rómske dievča len v dôsledku toho, že do zákonov dajú progresívci svoje zbožné priania? Ak budú za diskrimináciu vyššie tresty, takýto zamestnávateľ si dá ešte väčší pozor na to, aby rómske dievčatá náhodou nezamestnal. Napríklad nájde spôsob, ako ich vyfiltrovať ešte pred tým, ako sa vôbec dostanú na pohovor.

Ak by ale zákony boli také drakonické, že by nejako spomínané rómske dievča predsa len musel zamestnať, neznášal by ho ešte viac ako predtým a zrejme by ho v najskoršom možnom termíne prepustil. Každopádne, antidiskriminačné zákony, pokiaľ teda nerušia existujúci štátny útlak, ale snažia sa bojovať proti predsudkom ľudí pri používaní svojho vlastného súkromného majetku (napríklad firma), diskriminovaným viac poškodia ako pomôžu. Navyše, neodôvodnená diskriminácia je trhovou príležitosťou pre rozumnejších zamestnávateľov, zatiaľ čo diskriminujúci musia plnú cenu diskriminácie znášať sami (keďže platia drahších zamestnancov ako by inak museli).

Iný návrh progresívcov by tiež viedol k poškodeniu “chránených”:

“Navrhneme zvýšenú legislatívnu ochranu pred núteným vysťahovaním.”

Už dnes pritom “ochrana” pred vysťahovaním robí viac ako dosť škôd. Keďže potenciálni prenajímatelia vedia, že potenciálnych nájomcov vysťahujú len veľmi ťažko aj v prípade neplatenia nájomného alebo iného závažného porušovania nájomnej zmluvy, veľmi dobre si rozmyslia, koho do svojho bytu pustia. To jednak fakticky predražuje prenajímanie, ale obmedzuje tiež potenciálnych nájomníkov, ktorí môžu pôsobiť pochybne. Sprísňovanie “ochrany” nájomníkov tak povedie k ešte drahšiemu nájomnému a ešte nižšej dostupnosti prenájmov, obzvlášť pre osoby, ktoré by prísnejšie regulácie mali chrániť.

Ženy zarábajú menej?

Progresívci nezabudli spomenúť ani známy mýtus o tom, že ženy v dôsledku diskriminácie zarábajú menej ako muži:

“Ako osobitne zraniteľné osoby vnímame ženy, zvlášť ak znášajú viacnásobné znevýhodnenie. Symbolom predsudkov voči ženám je pretrvávajúci rozdiel v platoch za rovnakú prácu, ktorý na Slovensku dosahuje 9 %.”

Toto je samozrejme zjavný logický nezmysel, keďže ak by ženy na rovnakých pozíciách vo všeobecnosti zarábali menej ako muži, bola by to, podobne ako som popísal vyššie, trhová príležitosť pre ostatných zamestnávateľov, zatiaľ čo diskriminujúci zamestnávatelia by náklady diskriminácie museli znášať sami. 9 alebo viac percentný platový rozdiel je dôsledkom nesprávnej interpretácie štatistík. Po zohľadnení faktorov ako odlišné množstvo odpracovaných hodín, odlišná kvalifikácia a podobne, tieto rozdiely zmiznú. Napríklad v prípade Veľkej Británie, len po zohľadnení rovnakej pracovnej pozície v rovnakej firme klesne platový rozdiel medzi ženami a mužmi z 28,6% na 0,8%. Po ďalšom očistení štatistík by sa možno tento rozdiel ešte viac priblížil k nule:

Dobre snahu dosiahnuť “rovnakú plácu za rovnakú prácu” kritizuje aj Milton Friedman, ktorý poukazuje na to, že takéto opatrenia “chráneným” viac škodia ako pomáhajú:

No žiaľ, toto nie je jedna z oblastí, kde majú progresívci len prázdne reči a proti vymyslenej platovej diskriminácii žien chce aj rôznymi spôsobmi bojovať, pričom nechýba ani vytváranie reálnej, pozitívnej diskriminácie žien. Napríklad:

“Prispejeme k znižovaniu platových nerovností medzi ženami a mužmi – súkromné spoločnosti nad 50 zamestnancov, ale aj verejné inštitúcie, orgány verejnej moci, rozpočtové a príspevkové organizácie a štátne podniky budú povinne zverejňovať platové rozdiely medzi mužmi a ženami na rovnakej pozícii či v rovnakom pracovnom zaradení.

Pri obsadzovaní exekutívnych, reprezentatívnych, diplomatických ale i straníckych pozícií budeme využívať dočasné vyrovnávacie opatrenia. Pri rovnakej kvalite uchádzačov uprednostníme ženy až do vyrovnania rodového rozdielu.

Pre spoločnosti uchádzajúce sa o veľké verejné zákazky zakotvíme povinnosť predloženia rodového auditu vrátane rovnosti v odmeňovaní (vzor Švajčiarsko, Island).

Budeme cielene podporovať projekty zamerané na zvýšenie zastúpenia žien i mužov v rodovo netradičných študijných odboroch a povolaniach, ako i vo vedeckých inštitúciách.”

Štát sa hrá na zamestnávateľa a podnikateľa

Progresívci tiež v tejto oblasti chcú rôznymi spôsobmi “vytvárať” pracovné miesta. Napríklad:

“Zvážime systém neverejných služieb zamestnanosti, zároveň prehodnotíme kompetencie úradov práce vo vzťahu k znevýhodneným skupinám obyvateľov aj v kontexte plánovaného zavedenia komunitných služieb (pozrite v kapitole ZAMESTNANOSŤ).”

“Podporíme rozvoj sociálnej ekonomiky ako inovatívneho nástroja podpory regionálnej a miestnej zamestnanosti, rozvoj inkubátorov pre začínajúce sociálne podniky.”

To je samozrejme nezmysel a klam rozbitého okna. Štát totiž nemá žiadne peniaze okrem tých, ktoré zobral ľuďom na daniach a teda v skutočnosti nemôže žiadne pracovné miesta vytvárať – môže len presunúť časť (udržateľnejších) pracovných miest zo súkromného sektora do štátneho sektora, resp. štátom podporovaných projektov a “vytvoriť” tak pracovné miesta, o ktoré na trhu záujem nie je, a preto sú z definície menej udržateľné.

Viac peňazí = viac daní

A samozrejme aj v tejto oblasti progresívci predstavujú mnoho návrhov, ktoré síce môžu znieť pekne, ale budú vyžadovať viac štátnych výdavkov, a tak fakticky aj vyššie dane. Napríklad:

“Budeme realizovať programy na zavedenie odpadového hospodárstva v prostredí marginalizovaných rómskych komunít, prístupu k pitnej vode a spracovania odpadových vôd.”

“Zvýšime dostupnosť zdravotnej starostlivosti prostredníctvom programu mobilných ambulancií. Vytvoríme vzdelávací program pre vybrané zdravotnícke povolania zamerané na prácu v prostredí marginalizovaných rómskych komunít.”

“Vytvoríme plán ranej starostlivosti o deti, napríklad programy na podporu rodičovských kompetencií a podnetnosti domáceho prostredia.”

“Podporíme programy emancipácie rómskych dievčat a žien (napríklad čitateľské kluby Your Tale, zaangažovanie rómskych žien a mužov do vzdelávania na školách a v škôlkach, programy zamestnanosti cielené na ženy).”

Keby radšej rodičom znížili dane, mohli by s deťmi tráviť viac času a menej pracovať.

Kultúra, cirkev, národnostné menšiny

Budovanie kultúrnej identity

Progresívci chcú tiež významne zvýšiť štátnu podporu kultúry na všetkých úrovniach:

“Kultúra prestane byť úzko chápanou rezortnou politikou a stane sa prierezovou politikou, ktorá bude súčasťou všetkých politík štátu a jasne deklarovanou vládnou prioritou s cieľom dosiahnuť novú identitu a úspech.”

Progresívci chcú dokonca podporovať “branding” krajiny a “kultúrnu identitu”:

“chýba koordinovaný moderný branding krajiny, ktorý by zasahoval všetky zložky vonkajšej prezentácie. Kultúra nie je významným a viditeľným prvkom diplomacie a vonkajších vzťahov. Chceme, aby Slovensko bolo krajinou s modernou kultúrnou identitou, ktorá sa stane integrálnou súčasťou brandingu krajiny a bude hrať dôležitú a kľúčovú úlohu pri diplomatických aktivitách s cieľom vybudovať značku a zvyšovať mieru participácie Slovenska na dôležitých medzinárodných diplomatických fórach a misiách.”

“Pripravíme jednotnú koncepciu a značku Slovak Institute, ktorá bude zahŕňať vyňatie kultúrnych inštitútov spod ministerstva zahraničných vecí v dnešnej podobe. Pod touto značkou vytvoríme samostatnú verejnoprávnu inštitúciu (štátnu agentúru) so správnou radou, v ktorej budú zastúpené rezorty zahraničia a kultúry a experti a osobnosti kultúrneho života. Kultúrnou a diplomatickou misiou tejto inštitúcie bude koordinovaná prezentácia Slovenska v zahraničí, medzinárodný kultúrny networking, branding Slovenska.”

“Sfunkčníme, zrevidujeme a dopracujeme existujúcu stratégiu brandingu Slovenska (Good Idea Slovakia), s cieľom posunúť Slovensko v existujúcich Nation Brand indexoch.”

“Vytvoríme koordinovanú stratégiu prezentácie Slovenska ako modernej krajiny, ktorá bude zahŕňať nielen programy a prezentačné aktivity, ale aj vybavenie a vzhľad priestorov slovenských zastupiteľských úradov (redizajn s prvkami slovenského dizajnu) či dizajn a komunikáciu v digitálnom priestore.”

Prinajlepšom však pôjde o Potemkinovu dedinu. O čo viac totiž štát bude dávať peniaze na marketing, branding a “kultúrnu identitu” Slovenska, o to menej sa Slovensko bude reálne rozvíjať, keďže tieto “panské huncútstva” budú platiť z daní všetci ostatní a o to menej pracovných miest a reálneho pokroku na Slovensku bude. Je tiež zaujímavé, že progresívci na jednej strane chcú posilňovať rôzne sociálne politiky a pomáhať “znevýhodneným osobám”, no na druhej strane, štátny marketing budú z výplaty platiť aj najnižšie zarábajúci ľudia vo fabrikách. Fakticky tak ide o elitárstvo.

Mnoho nových výdavkov a boj proti najmenšej menšine

Okrem štátneho marketingu chcú progresívci podporovať kultúru aj rôznymi inými spôsobmi, samozrejme nevyhnutne za cenu zvýšenia daní. Napríklad:

“Zavedieme Kultúrny pas – voucher, ktorý dostane každý 15-ročný občan a občianka pri preberaní občianskeho preukazu v hodnote 100 až 500 eur a môže ho použiť výhradne na kultúrne účely (divadlo, galérie, múzeá, koncerty, knihy). Zvážime zavedenie podobného programu aj pre dôchodcov a dôchodkyne.”

A štát by tiež mal podporovať podnikanie v kultúre, samozrejme, z daní všetkých ostatných podnikateľov:

“Budeme vo zvýšenej miere implementovať inovatívne fiškálne nástroje (napr. existujúca schéma na podporu filmovej produkcie) a nástroje na podporu exportu a internacionalizácie produktov kreatívneho priemyslu.”

Ak sa však nejaké médium stane na trhu “dominantným” z dôvodu, že svojim užívateľom poskytuje žiadané služby, je to nežiaduce a podľa progresívcov to je potrebné napraviť:

“Zavedieme pravidlá zabraňujúce vzniku dominantného postavenia v mediálnej sfére jednou skupinou konečných užívateľov s prihliadnutím na digitálne médiá.”

Dané médium by napríklad možno nepodporovalo dostatočne “kultúru menšín”, čo je podľa progresívcov potrebné napraviť zo strany štátu:

“Súčasné štátne politiky v oblasti kultúr a jazykov menšín mnohokrát vedú k strate identity a kultúry menšinových komunít. Naším cieľom je kultúru menšín rozvíjať vo väčšej miere, než v akej to bolo doteraz, s prihliadnutím na kultúrne a historické špecifiká jednotlivých etnických menšín a ich špecifické potreby.”

Najmenšou menšinou pritom je jednotlivec. Všetky štátne snahy o podporu kultúry tak oslabujú túto menšinu a iné menšiny, na úkor “tých správnych” menšín. Kultúra, ktorú si ľudia vyberajú a podporujú ju vlastnými prostriedkami a vlastným konaním je nedostatočná. Tá pravá kultúra je len tá, ktorú schvália úradníci.

“Nezávislé” štátne médiá

Progresívci tiež chcú zabezpečiť “nezávislosť” štátnym médiám:

“Úloha nezávislých a dôveryhodných médií pri ochrane demokracie a súdržnosti v spoločnosti vzrastá a mení sa s postupujúcou digitálnou realitou. Preto prehodnotíme a zdôrazníme úlohu médií verejnej služby a verejných informačných domén (RTVS a TASR) v kontexte postfaktuálnej spoločnosti a zabezpečíme ich dostatočné financovanie, nezávislosť a kredibilitu. Budeme podporovať kvalitnú žurnalistiku a moderné mediálne prostredie naprieč mediálnym spektrom.”

A podporovať chce aj “nezávislú” žurnalistiku:

“Posilníme nezávislé, predvídateľné, stabilné a viaczdrojové financovanie médií verejnej služby (RTVS), zvýšime objem zdrojov so zameraním najmä na podporu investigatívnej žurnalistiky.”

“Vytvoríme špeciálny grantový a štipendijný program pre nezávislú žurnalistiku (investigatíva, reportážna žurnalistika, mediálne vzdelávacie programy).”

Predstava štátom podporovaných nezávislých médií alebo nezávislej žurnalistiky je pritom absolútnym oxymoronom. Z princípu veci nič nie je menej nezávislé ako štátne médiá, keďže tieto médiá sú na 100% odkázané na rozmary politikov. Samozrejme, progresívci si myslia, že ak by všetko bolo podľa nich, štátom podporované médiá by fungovali dobre. No keď sa k moci dostane Smer a bude v štátnych médiách presadzovať svoju víziu “nezávislosti”, progresívcom sa to zrejme páčiť nebude.

Nezávislá investigatívna žurnalistika by mala byť práve protipólom voči štátnej moci, keďže najviac potrebná je vtedy, keď štát nie je ochotný adekvátne vyšetriť a potrestať korupciu a iné zločiny politikov. Ak by existovali podpory programov “nezávislej” žurnalistiky už za vlád Smeru, je ťažké veriť, že výsledkom investigatívy korupcie by bolo niečo iné ako to, že skutok sa nestal.

2,589 celkovo návštev, 1 návštev dnes