Menej štátu

V poslednom zo série článkov o programe PS/SPOLU (ďalej len “progresívci”) sa venujem kapitolám Digitálne Slovensko, Doprava, infraštruktúra a bývanie a Pôdohospodárstvo. Žiaľ, ani tu nedošlo k významnému zlepšeniu oproti predošlým častiam a prístupom progresívcov je tak opäť najmä idealizácia štátu, rozdávanie peňazí a prázdne reči. To všetko je zároveň sprevádzané ekonomickým diletantstvom.

Mnohí dnes poukazujú na médiá šíriace dezinformácie a hoaxy, čo vo svojom programe kritizujú aj progresívci. No práve program progresívcov je plný dávno prekonaných omylov a hoaxov ohľadom toho ako funguje ekonomika a čo spôsobuje rôzne spoločenské problémy. Žiaľ, z prístupu progresívcov sa zdá, že dôležitejšie sú zámery ako reálne výsledky, takže to, že by tieto ekonomické hoaxy progresívci prestali šíriť je nepravdepodobné. Minimálne ich však je možné podrobiť konštruktívnej kritike, a o to sa snažím aj v tomto článku.

 

Digitálne Slovensko

Dobrých zamestnancov je v štátnom sektore škoda

“Zlepšíme podmienky, aby sme motivovali IT zamestnancov a zamestnankyne pracovať vo verejnom sektore. Okrem konkurenčných platových podmienok a zlepšenia manažmentu zavedieme jasné etické pravidlá na prácu v štátnom IT.”

Politici majú rôzne ciele, od ktorých očakávajú, že nimi zlepšia život ľuďom. Pri tom im môžu pomôcť aj kvalitní zamestnanci, v IT sektore alebo iných sektoroch. No zlepšovanie kvality týchto zamestnancov by malo prebiehať len vzhľadom na plnenie daných cieľov a nemalo by byť cieľom samým o sebe, ako je uvedené vyššie. Okrem iného, pokiaľ dané ciele dokážu pri požadovanej kvalite vykonať lacnejšie súkromné firmy, nie je dôvod, aby ich robili štátni zamestnanci.

Pri zvyšovaní kvality štátnych zamestnancov je tiež problém aj v tom, že títo kvalitní zamestnanci následne budú chýbať v súkromnom sektore. Ako povedal Murray Rothbard:

“Kto chce dobrých ľudí vo vláde? Dobrí ľudia by mali byť v súkromnom sektore. Pomáhať nám a pomáhať samým v sebe v súkromnom sektore. Vo vláde chceme hlupákov. Chceme ľudí, ktorí nevedia nájsť kľučku na dverách. Prečo mrhať produktívnymi ľuďmi a zároveň drancovať daňovníkov?”

Zefektívňovanie byrokracie – riešenie následkov a nie príčin

Podobne ako v iných kapitolách programu progresívcov, aj tu je možné nájsť návrhy, ktoré samé o sebe povedú k drobným zlepšeniam. Napríklad:

“Štandardizujeme kontakt občana a občianky so štátom s využitím občianskeho preukazu s čipom, ktorý by mal byť jediným potrebným dokumentom a dokladom na komunikáciu so štátom. Verejné inštitúcie nebudú vyžadovať od občanov a občianok žiadne informácie a dokumenty, ktoré sa nachádzajú v inom systéme verejnej správy. Občiansky preukaz rozšírime o ďalšie možnosti používania (MHD karty, vodičský preukaz, autentifikácia do internetového bankovníctva).”

“Sprístupníme bez obmedzení všetky voľné dáta, ktoré budú dôležité pre rozvoj ekonomiky, inovatívne riešenia a verejné politiky. Zabezpečíme kvalitné otvorené dáta (open API, open DATA) pre verejný aj súkromný sektor. Odstránime nepresnosti nazbieraných dát pomocou referenčných databáz a zvýšime tak ich kvalitu.”

Tieto návrhy však prinajlepšom pomáhajú s riešeniami následkov problémov, ktoré vytvára štát a žiadnym spôsobom neriešia príčiny týchto problémov. Napríklad, je dobré, keď štát nežiada od občana tú istú informáciu niekoľko krát, prípadne, keď namiesto rôznych potvrdení a preukazov bude stačiť len jeden, občiansky preukaz. No ešte lepšie by bolo, keby štát otravoval ľudí oveľa menej. Inak povedané, namiesto zefektívňovania byrokracie by bolo dobré byrokraciu čo najviac znížiť, najmä tak, že samotný štát bude vykonávať oveľa menej vecí ako je tomu dnes.

Podobne je problémom, že štát generuje množstvo dát, ktoré by mohli byť pre ľudí cenné, no množstvo týchto dát je verejne nedostupných, prípadne je dostupných spôsobmi, ktoré nie je možné efektívne využívať. Eliminácia štátnych činností by v tomto prípade podobne bola lepším riešením, než zlepšovať efektivitu šírenia vygenerovaných dát. Pretože nech už sa šírenie týchto dát zefektívni akokoľvek, stále bude lepšie, keby dané činnosti štát vôbec nevykonával a prostredníctvom nižších daní nechal ľuďom viac peňazí na financovanie vecí, o ktoré majú reálny záujem.

Kde vám darujeme vaše peniaze

Aj v tejto kapitole progresívci prinášajú rôzne nápady, ktoré možno samé o sebe pomôžu – no na úkor poškodenia inde, v dôsledku vyšších daní. Napríklad:

“Budeme podporovať digitálne zručnosti pre deti, dospelých a starších. Spustíme cielené projekty na každú cieľovú skupinu, napríklad vo verejných knižniciach a v spolupráci so školami po celom Slovensku.”

“Spustíme informačnú kampaň o možnosti výberu poskytovateľa pripojenia pre občanov a občianky v mieste ich bydliska na webovej stránke regulátora. Doplníme obsah a zlepšíme jeho aktualizáciu tak, aby pokrýval všetkých poskytovateľov.”

“Vytvoríme cenovú mapu vysokorýchlostného pripojenia pre Slovensko a návrh riešenia pre oblasti s cenovo nedostupným pripojením. Zavedieme štátnu podporu vysokorýchlostného pripojenia do oblastí, ktoré nie sú pre poskytovateľov rentabilné.”

Ten posledný nápad je z kategórie vyrovnávania regionálnych rozdielov, alebo inak povedané, dotovania ľudí, aby žili tam, kde sa im žije zle. O absurdnosti a v konečnom dôsledku aj nemožnosti tohto nápadu som viac písal v tomto článku.

Opäť plno prázdnych rečí

Ani v tejto kapitole nechýba množstvo prázdnych rečí, ktoré síce môžu znieť dobre, no neprinášajú žiadny reálny obsah. Napríklad:

“Byť úspešný a obstáť v tejto výzve je možné len vtedy, ak nechýba vôľa robiť to poriadne. Čerpanie EÚ fondov v oblasti IT nemôže byť cieľom, ako to bolo doteraz, ale musí byť prostriedkom na realizáciu dobrých a užitočných IT projektov vo verejnej správe. Politický líder či líderka musia pre dosiahnutie úspechu zabezpečiť kvalitné ľudské zdroje na strane štátu (IT architekti a architektky, analytici a analytičky, developeri a developerky), bez ktorých reštart ostane opäť len na papieri. Štátni úradníci a úradníčky sa musia stať adekvátnym partnerom pre dodávateľov.”

“Rozumná, premyslená a úspešná digitalizácia štátu nemusí zvýšiť iba kvalitu služieb občanom a občiankam, podnikateľom a podnikateľkám. Môže sa stať významným impulzom pre ekonomiku, inovácie a služby založené na dostupných verejných dátach. Súbežne s reformou verejnej správy zameranej na skvalitňovanie verejných inštitúcií a rozširovanie elektronickej komunikácie ponúkne občanom a občiankam navyše efektívnejšie, intuitívnejšie a lacnejšie riešenia.”

“Urobíme nezávisle audity využívaných štátnych technológií, aby sme zistili kvalitu a stav štátneho IT (čo štát kúpil, čo bolo skutočne dodané). Identifikujeme služby, ktoré fungujú a tie, ktoré nefungujú. Urobíme audit vlastníckych práv. Nebudeme váhať nad rušením projektov, ktoré neprinášajú potrebný prínos a súčasne sú nerentabilné.”

Posledný odsek sa opäť snaží vymedzovať voči absurdným veciam – ako keby nejaké politické strany vyhlasovali, že váhajú nad rušením projektov, ktoré neprinášajú potrebný prínos.

 

Doprava, infraštruktúra a bývanie

Diletantský boj proti špekulantom 

Progresívci v tejto časti prinášajú niektoré návrhy, ktoré na prvé počutie môžu znieť dobre, ale pravdou je opak. Napríklad boj proti “špekulatívnemu” nákupu pôdy:

“Zavedieme pravidlá zamedzujúce špekulatívnemu skupovaniu pôdy.”

Ako špekulanti sú vnímaní podnikatelia, ktorí nakupujú pôdu bez toho, aby ju priamo, sami chceli využívať na bývanie alebo na iné účely. Ľudia si zvyčajne špekulatívne nákupy spájajú s nárastom cien a analogicky, obmedzenie špekulácií by malo viesť k zníženiu cien. No pravdou je presný opak. Práve špekulanti z dlhodobého hľadiska prispievajú k stabilizácii cien a dokonca aj k ich zníženiu. Dobre to vysvetľujú napríklad tieto články, ktoré tiež vysvetľujú, že pri špekulatívnom nákupe potravinových komodít špekulanti nespôsobujú vyššie ceny potravín, prípadne hladomor, ale presný opak:

“Zaprvé, spekulant zmírňuje následky hladomoru tím, že, veden snahou o dosažení osobního zisku, uskladňuje potraviny v době, kdy je jich nadbytek, aby je mohl prodat v období nedostatku za vyšší cenu. Následky jeho jednání jsou dalekosáhlé. Dávají signál ostatním členům společnosti, aby se chovali stejným způsobem. Spotřebitelé jsou povzbuzeni méně konzumovat a více šetřit, dovozci více dovážet, zemědělci vylepšit své výnosy obilí, stavitelé stavět více skladových prostorů a obchodníci skladovat více potravin. Při naplňování doktríny „neviditelné ruky“ spekulant se snahou dosáhnout osobního zisku zaslouží o to, že je v dobách nadúrody uskladněno více potravin, než by bylo bez jeho přičinění, čímž oslabuje následky hubených let.”

“Účinkem spekulanta na ceny potravin je jejich stabilizace. Při bohaté úrodě, kdy jsou ceny nízké, způsobuje spekulant svým nakupováním a skladováním jejich nárůst. Během hladomoru, kdy jsou ceny naopak vysoké, vyprodává spekulant své zásoby a způsobuje tím pokles cen. Účinkem na něho je dosažení zisku. To není zlotřilé; ba naopak, spekulant vykonává cenné služby.”

Boj proti špekulantom tak síce môže byť populárny, no z dlhodobého hľadiska zaručene zvýši ceny bývania, prípadne pôdy vo všeobecnosti.

Otvorenie trhu je dobré, ale nie príliš

“Všade tam, kde nie je v možnostiach ZSSK poskytovať dopravné služby dostatočne efektívne a v dostatočnej kvalite, postupne otvoríme trh pre viacerých dopravcov. Tým pomôžeme vytvoriť konkurenciu a tlak na kvalitu poskytovaných služieb.”

To, že by progresívci otvorili trh dopravných služieb tam, kde otvorený nie je, je dobré. Ako progresívci správne píšu, pomohlo by to “vytvoriť konkurenciu a tlak na kvalitu poskytovaných služieb”. No ak je to tak, prečo by progresívci neboli za otvorenie trhu pre viacerých dopravcov všade, prečo je dobré robiť to len vo výnimočných prípadoch? Koniec koncov, otvorenie trhu môže “dostatočnú efektívnosť a dostatočnú kvalitu” len zvýšiť. Pokiaľ by totiž iný dopravca ponúkal služby, ktoré by boli horšie ako služby ZSSK, tak by logicky o ne zákazníci nemali záujem.

Podobnú schizofréniu ukazujú progresívci aj na tomto mieste:

“Skrátime a zlacníme výstavbu bývania (zníženie byrokracie, zjednodušenie procesov, garancia lehôt), na druhej strane budeme motivovať mestá aj developerov k lepšiemu využitiu existujúcich plôch cez sprísnenie pravidiel zmeny ornej pôdy na stavebné pozemky v územnom pláne, ak nie sú dostatočne využité existujúce plochy.”

Na jednej strane chcú progresívci znížiť byrokraciu a tak zlacniť bývanie. Na druhej strane však chcú mestá a developerov “motivovať” cez sprísnenie pravidiel, čiže zvýšenie byrokracie, čo v konečnom dôsledku výstavbu bývania predraží. Zaujímavé je aj nazývať donútenie (“sprísnenie pravidiel”) motiváciou. Je to ako povedať, že lúpežník motivuje pištoľou pokladníčku v banke k vydaniu peňazí.

Ako svet zlepšíme za vaše peniaze

Množstvo nápadov, ako pomôcť jednoduchým prerozdelením daní, nechýba ani v tejto kapitole. Napríklad:

“Zadefinujeme jednoznačne zabezpečenie dostupnosti bývania ako zodpovednosť a kompetenciu samosprávy (obce a mestá) s finančnou a legislatívnou podporou štátu.”

“Na podporu cyklodopravy každoročne alokujeme zdroje vo výške desiatok miliónov eur, ktoré sa budú kumulovať na špecifickom účte. Budú zdrojom prostriedkov pre rozvoj cyklodopravy s dvomi grantovými schémami – na riešenie neprimerane zaťažených ciest a na podporu cykloturizmu.”

Niektoré návrhy sú navyše vyložene absurdné:

“Zvýšime objednávku štátu v železničnej osobnej doprave o minimálne 5 miliónov vlakových kilometrov ročne.”

Prečo? Toto samé o sebe nepomôže ani zlepšeniu dopravy (inak by si dali za cieľ posilniť dopravu vo všeobecnosti a nie konkrétne vlakovú dopravu), ani životnému prostrediu (rovnaký dôvod), pomôže to akurát možno štátnemu železničnému dopravcovi.

“Budeme aktívne podporovať nákladnú dopravu po riekach a jej zapojenie do intermodálnej prepravy.”

Podobne ako vyššie, aj toto opatrenie pomôže prinajlepšom konkrétnym subjektom, ktoré budú podporené, teda napríklad firmám podnikajúcim v oblasti nákladnej dopravy po riekach. Ak sa totiž nákladná doprava po riekach uživí len vďaka štátnym dotáciám, z definície bude plytvať zdrojmi, keďže bude mať vyššie náklady ako prínosy.

 

Pôdohospodárstvo

Podpora potravinovej sebestačnosti

“Budeme viazať podporu zo zdrojov programu rozvoja vidieka na produkciu a zamestnanosť na vidieku a na podporu zvyšovania potravinovej sebestačnosti Slovenska.”

Podpora potravinovej sebestačnosti je čistá hlúposť, ktorá je v priamom rozpore s inými cieľmi programu progresívcov, ako sú napríklad ekológia alebo pomoc chudobným. Navyše je to nemožné, ako som pred pár rokmi písal vo svojom článku “Nákupom zahraničných výrobkov podporujete slovenských výrobcov”:

(…) Nemala by vláda dotovať aspoň niektoré “kľúčové” odvetvia ekonomiky, aby prežili? Ak nejaké odvetvie “žije” len vďaka vládnej podpore, tak toto odvetvie logicky “zomrie”, akonáhle bude táto podpora odobratá. To je len veľmi ťažko sebestačnosť. A navyše, táto sebestačnosť je cieľom najmä pre rôzne katastrofické (a nereálne) scenáre, ako napríklad to, že zrazu by sa všetky krajiny sveta naraz dohodli, že na Slovensko už nebudú púšťať ďalšie potraviny. Ale v takom prípade by slovenské poľnohospodárstvo nemohlo fungovať tak či tak – poľnohospodárske stroje potrebujú ropu, ktorá na Slovensku nie je, potrebujú diely z materiálov, ktoré sa na Slovensku neťažia, atď. O tom, prečo je sebestačnosť nemožná vec by sa dalo napísať množstvo samostatných článkov, namiesto toho však odporúčam pozrieť (…) video “Já, tužka”:

Politici vedia podnikať lepšie ako podnikatelia

“Podporíme efektívne spájanie prvovýroby a spracovania tak, aby bola potravina spracovávaná priamo u výrobcu do finálneho stavu, čím odstránime zbytočné medzistupne, znížime ekonomickú záťaž a zvýšime efektivitu a ziskovosť prvovýroby.”

Toto je čistá absurdnosť. Ak si subjekty v prvovýrobe a spracovaní vyberú iné subjekty ako “medzistupne” dobrovoľne, je to preto, že im prinášajú úžitok, a teda logicky zbytočné byť nemôžu. A ak k odstráneniu týchto medzistupňov dôjde len vďaka štátnej podpore, tak sa “ekonomická záťaž” nevyhnutne zvýši a zároveň klesne efektivita.

Mimochodom zdá sa, že je to tiež v priamom rozpore s iným návrhom progresívcov, podľa ktorého zase chcú koncentráciu poľnohospodárskej výroby znížiť:

“Znížime koncentráciu poľnohospodárskej výroby, zavedieme adaptačné a mitigačné opatrenia zamerané na zmenu klímy.”

Vzhľadom na vágnosť tohto návrhu však je možné, že to progresívci s koncentráciou poľnohospodárskej výroby mysleli inak.

“Vytvoríme manažérsku skupinu na transfer vedomostí a technológií k poľnohospodárom a potravinárom a na podporu inovácií v poľnohospodárstve a potravinárstve. Zreformujeme Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum a Národné lesnícke centrum s cieľom poskytovania lepších služieb pre prax.”

Tu zase chcú progresívci podnikateľom (poľnohospodárom a potravinárom) pomáhať prostredníctvom ústrednej plánovacej komisie manažérskej skupiny na transfer vedomostí a technológií. Ako je možné, že takéto riešenia neprinášajú napr. pre IT sektor, v ktorom sú okrem iného transfer vedomostí a technológií nie len oveľa dôležitejšie, ale aj oveľa náročnejšie? IT sektor totiž na rozdiel od poľnohospodárstva v EÚ nie je primárne centrálne plánovaný. V poľnohospodárstve v EÚ totiž o tom, čo a ako sa bude vyrábať, nerozhodujú zákazníci, ale byrokrati, prostredníctvom dotácií, regulácií a prostredníctvom umelého obmedzovania konkurencie z tretích krajín.

V dnešnej ekonomike má od trhu ďalej ako poľnohospodárstvo už snáď len finančný sektor. V poľnohospodárstve tak existujú podstatne nižšie motivácie inovovať, keďže inovácie a boj o zákazníka sú relatívne zanedbateľnými faktormi oproti centrálnemu plánovaniu zo strany štátov a EÚ. Návrh progresívcov tak fakticky a prinajlepšom len napráva dôsledky centrálneho plánovania ďalším centrálnym plánovaním.

2,023 celkovo návštev, 2 návštev dnes