Priamy rozpočet
Centrálne prerozdelenie peňazí štátom
Tok peňazí v štáte funguje na základe prerozdeľovania prostriedkov, ktoré boli štátu odvedené v podobe daní. Tieto prostriedky prerozdeľuje štátny rozpočet v podobe zákona do rezortov a rezorty si ich ďalej rozdeľujú podľa potreby, na jednotlivé projekty. Tu však narážame na rôzne problémy, hlavne na neefektívne prerozdelenie a neefektívne hospodárenie. Jeho štruktúra je pyramídová a v konečnom dôsledku nedemokratická.
Súčastné centrálne prerozdeľovanie peňazí pomocou štátneho rozpočtu
Priama daň by mala fungovať na základe priameho vloženia peňazí do sféry osobou, ktorá dane odovzdáva. Čiže zdanená čiastka nejde okľukov cez štátnu kasu, potom na účet rezortu, atď., ale priamo na konto danej organizácie, či daného projektu.
Časť dane by však musela ísť na samotnú prevádzku štátu – financovali by sa znej inštitúcie starajúce sa o chod štátu (polícia, súdy, zhromaždenia, manažment, administrácia, …). Takýmto spôsobom by sa ušetrili prostriedky spojené s administráciou v jednotlivých rezortoch a takisto čas strávený vypracovaním a schválením štátneho rozpočtu. Koniec koncov, by sa možno aj ukázalo, ktorý rezort je nevyhnutný a ktorý nie.
Podobný spôsob v podstate poznáme už dnes v podobe 2% z dane pre neziskové organizácie.
Infograf priamej dane
Príklad ako by to fungovalo v praxi
Osoba (fyzická, právnická) po odvedení časti určenej na chod štátu, dostane k dispozícií zoznam inštitúcií uchádzajúcich sa o príspevok. Tie sú triedené do kategórií podľa veľkosti, zamerania, zriaďovateľa a lokalizácie. Osoba si napríklad vyberie inštitúciu, ktorá chce postaviť diaľnicu medzi Žilinou a Martinom a pošle svoju daň na jej účet. Tak isto by bola možnosť rozdeliť si daň a poslať na účet naraz dvom, trom či viacerým inštitúciám.
Príklady NGO vo svete
- www.indiegogo.com
- www.youhelp.com
- www.kickstarter.com
- www.seedsummit.org
- www.seedcamp.com
- www.seedmatch.de
Výhody
Obrovským prínosom pre priamu daň je opäť zvýšená sloboda jednotlivca a jeho upevnenie v spoločnosti. Menej centralizovaného štátu pri zachovaní jeho sociálneho statusu. Tok peňazí v štáte si demokratickým spôsobom volí platca daní, tak ako uzná za vhodné, čím sa zároveň znižuje motivácia daň neplatiť. Z ťažkopádnej pyramídového hierarchického systému sa stáva prirodzený heterarchický. Takéto nastavenie motivuje odovzdávať časť zisku naspäť do spoločnosti, ktorá ho umožnila vytvoriť.
Prirodzená ekonomická brzda
Maximálny príjem/zisk
= spoločensky určená maximálna hranica príjmu/zisku v podobe percenta nadväzujúceho na dynamickú premennú HDP/priemerný príjem (napr. 0,01% hdp). V prípade, že je táto hranica presiahnutá, osoba je nútená odovzdať rozdiel, o ktorý túto hranicu presiahla do spoločnosti, pomocou priamej dane.
Maximálne vlastníctvo
= spoločensky určená hranica podielu vlastneného majetku. Ak je táto hranica prekročená, osoba je nútená nadbytočné aktíva odovzdať burze, kde sa predajú a výnos z predaja putuje na účet pôvodného majiteľa, ďalej sa zisk z predaja ráta ako príjem.
Prečo ekonomická brzda
Vychádza z predpokladu, že v prípade naakumulovania veľkého množstva zdrojov vzniká nerovnováha, ktorá neprospieva demokracii a tým slobode jednotlivca. Pretože asociály existujú tak medzi ekonomicky slabou vrstvou obyvateľstva, ako aj medzi ekonomicky silnou. Pri nastavovaní spoločenských pravidiel by sa nemalo zabúdať na prirodzené vlastnosti jedincov. Sú medzi nami súťaživí a sú takí, čo preferujú spoluprácu. Ekonomická brzda by mala byť preto, aby včas (skôr než ekonomická sila jednotlivca presiahne ekonomickú silu spoločenstva) a férovým spôsobom (sám sa rozhodne, akým spôsobom použije nadbytočné prostriedky) zastavila jedincov snažiacich sa vyhnúť spoločnosti. Pri dobre a jasne stanovených podmienkach možnosť obchádzania ekonomickej brzdy je sťažená.
Nevyhnutná diskusia k článku
Rád by som vyzval na kreatívno–kritickú diskusiu k článku, ktorý môže byť skôr utopickým návrhom určitého riešenia súčasnej situácie. Prvé riešenie môže za istých okolností fungovať, avšak to druhé je diskutabilné a predpokladám, že bude mať množstvo odporcov. Napriek tomu chcem apelovať na kritické vnímanie ľudského faktoru a kapacity jedinca, ktorá je obmedzená a ktorá by mala byť zohľadnená. Z tohoto postoja je totižto odvodené druhé riešenie.
Ďakujem Tiborovi za korektúru
6,025 celkovo návštev, 1 návštev dnes
Dane by mali byť iba dobrovoľné.
Naozaj niet zač. 🙂
K prvej časti… určite by som si radšej priamo vyberal, komu moje dane pošlem, než zachoval súčasný stav, kedy to ide cez paprče politikov.
Ale k druhej časti o ekonomickej brzde… Ak som to dobre pochopil, predpokladáš, že firma, ktorá dosiahne zisk nad 0,01 % HDP má príliš veľkú ekonomickú moc a musí byť obmedzená. Prečo by sme ale mali takú firmu brzdiť? Prečo by som nemal Googlu dovoliť expandovať? Prečo by som im nemal dovoliť zamestnať viac ľudí? Keď zjavne niečo tá firma robí dobre.
Problem nevidim ani tak vo vybere a prerozdelovani penazi. Skor vidim problem v tom, ze s tymi peniazmi pracuju ludia, co dava priestor na korupciu a prachsprostu zlodejinu.
Prečo by sme ale mali takú firmu brzdiť?
Nakreslím graf – možno že vyjadrí lepšie to čo chcem povedať…
Prečo by som nemal Googlu dovoliť expandovať?
Google je zaújmavý fenomén, a práve táto firma ma inšpirovala k priamej dani cez web http://www.kickstarter.com/ ktorý google podporuje, myslím si že práve Google by bol posledný, ktorý by mal s týmto problém, keďže sám investuje nemalé množstvo prostriedkov do start-upov, takže expanduje v podobe nových projektov.
Prečo by som im nemal dovoliť zamestnať viac ľudí?
Nechcem predbiehať, ale ak chceme menej štátu a zároveň rastúcu ekonomiku, rásť môže jedine vzdelanostnou úrovňou, pretože výroba bude musieť byť automatizovaná. Lenže dopyt bude musieť byť s ekologických dôvodov obmedzený/usmernený (neviem akým spôsobom). Nastáva potom otázka, čo s ľuďmi, ktorý jednoducho nebudú mať intelektovú kapacitu na to, aby sa prispôsobili takýmto podmienkam (toto sa samo nevyrieši) a sú to práve tý ľudia čo nie sú schopný sa flexibilne prispôsobovať trhu. A žiadna firma sa nemôže starať o nezamestnaných. (vieme ako to dopadlo v Británii a Nemecku počas priemyselnej revolúcie) Takže zamestnávanie ľudí asi prestane zohrávať až takú veľkú rolu. (Taká pikoška, celkom ma zarazil fakt, že pri skúmaní a porovnávaní čerstvo industrializovanej UK a juhu USA, životná úroveň priemerného zamestnanca v UK bola nižšia, ako otroka na juhu USA. Myslím si, že to stojí za povšimnutie)
nie je nahodou v tej ekonomickej brzde zamaskovany klasicky strach pred monopolmi? Iste by sa to dalo kritizovat z toho pohladu, ze ten strach je iracionalny a ze velke majetkove rozdiely medzi ludmi same o sebe nie su problemom. Ale tiez tam vidim aj urcitu paralelu s myslienkou ustavy minimalnej vlady (v americkom zmysle, v ktorom mala ustava zarucovat, ze vlada neprerastie nad obcanov) a tak by som to kritizoval z inej strany: co takto to aplikovat na sucasnu situaciu? Dnes je stat ten, kto ma prijem a majetok (nelegitimne nahonobeny) daleko presahujuci akekolvek urcenie „ekonomickej brzdy“. Kto ma moc s tym nieco urobit?
K tomu priamemu prerozdelovaniu by som uz len dodal ze naco to takto zbytocne komplikovat, vsak priame prerozdelovanie moze fungovat ovela jednoduchsie, efektivnejsie a spravodlivejsie aj bez tej rezie okolo toho, vola sa to slobodny trh – davam svoje peniaze a zdroje tam, kde si sam vyberiem podla toho, kto mi poskytuje najlepsie sluzby, alebo tej charite, ktora najlepsie uspokoji moje svedomie.
Aký zmysel má brzdiť niekoho aby príliš nezbohatol?
Príjemcov daní nič nenúti správať sa efektívne, je to ešte horšie ako štátne prerozdeľovanie.
Čo sa týka prvej časti, tak je to veľmi pekný návrh. Ale myslím, že by mohol byť ešte jednoduchší a prepojený s volebným systémom: ľudia by svoje dane a svoj hlas poslali verejne svojmu vybranému zástupcovi (poslanec v parlamente). Ten by teda disponoval so všetkými peniazmi od voličov a bolo by na jeho uvážení čo s tým urobí, ako sa dohodne s inými poslancami, aké služby z týchto peňazí zabezpečí svojím platiteľom, atď….
Myslím, že by to bolo veľmi jednoduché a nemá tam čo nefungovať.
Tá druhá časť o ekonomickej brzde je ľavicové pomätenie zmyslov. V reálnom voľnom trhu ešte v histórii ľudstva nenastala situácia, že by veľkosť firmy ohrozila demokraciu. Také niečo sa stane vždy až potom, keď štát vstúpi do hry a vybaví napríklad pre firmu nejaké práva. Napríklad taká Východoindická spoločnosť, IKEA a pod.
Chcelo by to zapojiť sociálneho psychológa do tejto diskusie.
Nemôžem súhlasiť s ekonomickou brzdou, lebo všetko má svoj postup a svoj čas
Ak by som zobral postup navrhnutý v príklade
ľudia pošlú na stavbu diaľnice napr. z A do B svoje peniaze
ale ak nebudú fungovať lepšie zákony a pravidlá
diaľnica sa postaví rovnako draho ako teraz lebo tí čo budú tie peniaze spravovať nebudú mať žiadne iné pravidlá a systém kontroly
Preto treba zjednodušiť a zostručniť zákony, mnohé aj celkom zrušiť.
Zlúčiť a aj zlúčiť štátne inštitúcie ktorých je okolo 800.
Čo najviac obmedziť subjektívny vplyv rozhodovania úradov a úradníkov.
Každý systém = platený štátom má mať svoje audity každoročne..
Sme v 21 storočí máme mnoho údajov ale nezbierajú sa systémovo a už vôbec sa nevyhodnocujú.
Hovoríme o demokracii a skoro o ničom neprebieha celospoločenská diskusia.
Dobre dám 1% svojho príjmu na stavbu diaľnice zo žiliny do martina. Dá ho 10 000 ľudí a 1000 spoločnosti. Moja otázka je kedy sa tá diaľnica stavať začne a kde budú tie peniaze kým sa stavať začne. Čo sa s nimi bude diať? Bude sa s nimi investovať? Na to som ich ale nedal. Budú ich zase spravovať len ľudia a tie peniaze nebudú ich. Riziko je veľké. Ako sa zabezpečí aby tie peniaze boli vynaložené efektívne? Môže byť 100 organizácii ktoré budú vyberať peniaze na túto diaľnicu a ja sa mám rozhodnúť ktorej to dám? A zase keď dám na to peniaze ten čo nedá po nej jazdiť nebude?
Nie myslím že takto to fungovať nebude. To skôr nech to postaví niekto kto na to peniaze má. Súkromník, Banka neviem a nech potom vyberá peniaze. Problém ale je že ani to nebude ľahké. Viď PPP veď ani tie peniaze nedokázali zohnať.
Človek môže týmto spôsobom financovať fungovanie svojho obľúbeného divadla(to ale môže aj tým že si kúpi vstupenku) ale nemyslím si že je možné aby týmto spôsobom fungoval celý systém. Podľa mňa by to spôsobilo totálny chaos.
Spomeňme si na kupónovú privatizáciu. Síce každý niečo dostal ale k tomu aby sa k niečomu dopracovalo vznikali fondy ktoré tieto majetky povedzme to jemne nespravovali efektívne a škody boli príliš vysoké aby sa dali napraviť.
No neviem, či som to správne pochopil, ale zdá sa mi, že v tej prvej časti sa hovorí o tom, že každý by dal svoju časť dane tam, kam myslí. Ja nie som presvedčený, že 1% národa bude tieto prostriedky dávať tam, kam skutočne patria. Schválne, vieme pri akej sume je ochrana štátnych hraníc efektívna a zabezpečitelná? Vieme koľko peňazí treba na správny chod justície atď. A aj keby sme to vedeli, dávali by sme tie peniaze tam, kam je potrebné, a v dostatočnej miere?
Tvoje otázky presne smerujú k tomu, že žiadny jednotlivec (centrálny plánovač) to nemôže vedieť – ani štát nemôže vedieť, čoho, kto a presne koľko potrebuje.
myslím, že skôr to bude vedieť niekto, kto s tým má skúsenosti, ako robotník (voči ktorým absolútne nič nemám, a ich prácu si vážim, ale predsalen, veľa o tom nevedia).
Nie. Vieš to len ty sám (nech si robotník alebo riaditeľ), čoho, koľko potrebuješ – žiadny človek so skúsenosťami, žiadny ekonóm, žiadny politik. Ja som si napr. istý, že z môjho pohľadu za obranu a súdnictvo platím príliš (nikdy som ich služby nevyužil a neverím, že mi pomáhajú), že za sociálne a poistenie v nezamestnanosti platím príliš (zdá sa mi menej pravdepodobné, že to niekedy budem potrebovať) a že napr. za zdravotné poistenie (zdravie si cením úplne najviac) a dôchodkové sporenie (chcem byť solidárny so staršími) by som chcel platiť viac. Lenže je to inak, politici so „skúsenosťami“ sa nám snažia povedať, koľko čoho potrebujeme. Oni to nikdy nemôžu vedieť!
Je to ten istý princíp ako v komunizme, len v menšej miere. Možno potrvá dlhšie, ale ani toto nie je udržateľný stav.
No neviem, ako môžeš vedieť, akú veľkú armádu potrebujeme? 1000 vojakov, 36 tankov a 4 stíhačky? Alebo inú? Ja neviem, a ani sa tým nezaťažujem. Mám iné starosti, ale chcem aby niekto, kto je zodpovedný za ochranu štátu, to vedel. Nehovorím, že mi je jedno, kam moje peniaze idú. Ale som presvedčený, že ktokoľvek, kto s tým má skúsenosti ich bude alokovať oveľa lepšie. Aj keď nie zodpovednejšie. A to, že jeden občan políciu v živote nevyužil ešte neznamená, že ju nepotrebuje. Ak by to nebola, možno práve vtedy by ju potreboval (práve tým že tu je sa nepácha toľko prepadov atď).
Vzhľadom na druhú časť (určovanie maximálnej hranice spotreby, či zárobku), ktorá nesie totalitné znaky si myslím, že tento článok tu nemá čo robiť. A vedie k väčšej neslobode jednotlivca a dokonca je to z logickej stránky zbytočnosť. Človek, ktorý zarobí poctivo miliony, má právo tieto peniaze minúť ako chce, kedy chce a načo chce. Môže ich mínať postupne alebo všetky za jeden den.
Človek s nadmernou spotrebou nemože byť trestaný. Nevidím k tomu relevantný dôvod. Ak si niekto kupuje každy týždeň novú jachtu, vytvára dopyt, ktorý musí byť uspokojený. Dáva prácu ľudom. Ak len peniaze hromadí – znamená to že ich chce investovať a tak vytvoriť dalšiu hodnotu. Ak by predsa len splnal znaky klišé kapitalistu s cylindrom a sedel doma na peniazoch, spôsobuje defláciu – znižovanie penažnej ponuky v obehu a tým znižuje ceny.
k prvej časti: V súčasných podmienkacj je to jedna z možných ciest aby ľudia financovali sami aktivity, ktoré chcú. Začať by sa mohlo od tých 2% ako je to nastavené a postupne toto číslo zvyšovať. Možno by mala zostať časť daní povedzme 10 – 20%, ktorá by fixne bola určena štátu na jeho chod vrátane polície, súdov, armády a pod. Ostatné by človek mohol sám slobodne si určiť . Otázny je okruh činností, ktoré by sa takto dali financovať. Podľa mňa by tieto prostriedky mali byť vymedzené len na oblasť kultúry, školstva, vedy, sociálne a ekologické aktivity. Do oblasti kde platí princíp slobody.
Stavanie dalníc a pod. nie. To je už ekonomická činnosť. O financovaní ciest, dopravy a infraštruktúry by sa starali samosprávne celky VUC, obce, tie ktorých by sa to týkalo, Je možné rozdeliť čiastku daní na 3 časti. Jedna fixná napr. 10% pre štát, 20% pre VUC a obce, 70% by danovník rozdelil sám.
Dá sa o tomto uvažovať ako nejaký prechodný stupeň, ale osobne by som bol za úplne iný daňový systém. T.j zrušenie daní z príjmu a majetku, zrušenie všetkých odvodov a nahradenie jedinou daňou DPH. Jediná DPH je skutočná daň, lebo vzniká v momente predeja konkrétneho tovaru a služby, a vtedy sa kupujúci zrieka akoby časti zo svojho zisku a daruje ho (nedobroveľne) štátu, ktorým tým má financovať práve oblasť kultúry vedy, školstva a sociálné veci.
Samotrejme prechod na systém kde by fungovala len DPH by v optimálnom prípade musel byť uskutočnený v rámci viacerých krajín napr. na úrovni EÚ aby nenastala nákupná turistika.
Čo sa týka ekonomickej brzdy, to považujem za nedobrý nápad. Nerovnováha sa nedá takto dostrániť, bohatí by si svoj majetok jednoducho skrývali, prepisovali na iné osoby, reinvestovali do cudziny, takže technicky by to nič neprinieslo. Ekonomicky tiež nezmysel viď poznámky ostatných. Nerovnováha sa dá napriklad zabezpečiť vytvorením systému kde by fungoval princíp jednej dane DPH a zavedenia základného príjmu. K tomu odporúčam http://www.zakladnyprijem.sk alebo článok a hlavne následná diskusia na http://www.zanovuspolocnost.sk/tso-jedna-dan-a-zakladny-prijem/ pričom v ňom nesúhlasím s daňou k finančným transakciam.