Menej štátu

Keď sa povie „voľný trh“, ľuďom zvyknú naskočiť zimomriavky, lebo si toto slovné spojenie chybne spájajú s divokým západom, uťahovaním opaskov, prípadne s majetkovou nerovnosťou.

Voľný trh je však o slobodnom konaní ľudí, pri rešpektovaní dvoch podmienok:

• Ne-inicializácia násilia
• Rešpekt k súkromnému vlastníctvu

Slovensko sa po prevrate roku 1989 nestalo slobodnou krajinou, stalo sa len slobodnejšou krajinou. Dnes sa už dá relatívne beztrestne napísať článok podobný tomuto, ale stále máme štátom regulované mzdy, dotácie pre vyvolených, postihy za prechovávanie niektorých produktov, fiat peniaze, daňovo-odvodový systém ktorý od ľudí vysáva polovicu ich príjmov, a pod. Pri všetkej úcte osobnostiam novembra 89, z hľadiska princípov voľného trhu sa tu nezmenilo skoro nič.

Ako zástanca voľného trhu verím, že odbúravanie úlohy štátu v životoch ľudí povedie k zvýšeniu životnej úrovne a zníženiu násilia v spoločnosti.

Súčasťou tohto článku je video-prednáška so slovenskými titulkami, ktorá je takým úvodným prehľadom niektorých argumentov za voľný trh a slobodnú spoločnosť.

Ak by sa Vám nechcelo pozerať celé video (cca 50 min), súčasťou tohto článku je aj zhrnutie jednotlivých tém prednášky mojimi slovami.

Rečníkom vo videu je Tom Woods, americký historik a libertarián. Dátum a miesto prednášky: 19.01.2013 (Midwest Music Conservatory, Ballwin, MO, USA)

4:00 až 10:25

Trh a poriadok

Podľa marxistov ekonomika potrebuje centrálne plánovanie, lebo inak nastane chaos a nikto nebude vedieť čo sa má vyrábať, ako vyrábať, v akom množstve a pod.

Na prvé počutie to môže znieť rozumne, ale napriek tomu, lepším spôsobom ako do ekonomiky vniesť poriadok a harmóniu je nechať jednotlivých účastníkov trhu slobodne jednať a uzatvárať dohody.

Voľný trh totiž nieje trh bez regulácií. Nenájdete tam štátne regulácie, no napriek tomu sa v ňom vyskytuje množstvo prirodzených regulácií ako napríklad motivácia ziskom, hrozba bankrotom a stratou dobrého mena, a pod.

Zisky a straty niesu od diabla. Naopak. Určujú čo sa bude a nebude vyrábať. Ak je záujem o kvetináče, v ďaka vidine zisku sa vyroja firmy ochotné vyrábať kvetináče. Ak záujem o kvetináče opadne, zisky firiem vyrábajúce kvetináče sa scvrknú a firmy presmerujú svoje kapacity inde. Zisky a straty regulujú produkciu – určujú čo sa bude vyrábať.

10:25 až 17:08

Ceny a ich úloha

Ceny vznikajú vyjednávaním medzi skupinou predávajúcich a kupujúcich. Ceny majú nesmierne dôležitú úlohu vo výrobnom procese. Firma by bez znalosti cien za jednotlivé vstupy nedokázala naplánovať efektívnu výrobu. Ak zisky určujú čo sa bude vyrábať, tak ceny určujú ako sa bude vyrábať. Aký materiál sa použije, kde bude stáť továreň, koľko a akých ľudí zamestnáme…

Naproti tomu, v socialistickej ekonomike sú ceny umelo diktované štátom, lebo štát vlastní všetky podniky, jediným účastníkom trhu je štát a teda žiadne vyjednávanie o cenách, ktoré by generovalo reálne ceny, neprebieha. Socialistická ekonomika má potom problém zabezpečiť efektívnu výrobu. Môžu napríklad vzniknúť prebytky kombajnov a zároveň nedostatok toaletných papierov.

17:08 až 20:35

„Ja, ceruzka“

Nikto na svete nevie ako sa vyrába tak obyčajný produkt, ako napr. ceruzka. Neveríte? Prečítajte si esej „I, Pencil“. Autor: Leonard Read

Slovenský preklad eseje nájdete tu: http://www.hayek.sk/ja-ceruzka/

20:35 až 23:20

Prosperita

Existujú organizácie, ktoré každoročne zverejňujú štatistiky o stave ekonomickej slobody v jednotlivých krajinách sveta. A čuduj sa svete, krajiny s najvyššou mierou ekonomickej slobody, sú zvyčajne krajiny s najvyššou životnou úrovňou.

Zaujímavé je, že aj chudobní ľudia v týchto ekonomicky slobodnejších krajinách, sú na tom tiež lepšie v porovnaní s chudobnými v iných krajinách.

Toto sú silné empirické dôkazy v prospech voľného trhu. Existuje však aj historická skúsenosť, ktorá hraje v prospech kapitalizmu: za posledných 50 rokov ľudstvo zaznamenalo väčší pokles chudoby, než za 500 rokov, ktoré tomu predchádzali.

23:20 až 28:15

Nerovnosť

Kritici často voľnému trhu vytýkajú to, že vytvára obrovské nerovnosti medzi ľuďmi. Vznikajú skupiny super-bohatých a super-chudobných ľudí.

Áno, v spoločnosti budú vždy chudobní a bohatí, čo je prirodzené pre tento svet. A toto neplatí len pre kapitalistickú spoločnosť, ale aj pre tú socialistickú.

Nerovnosť počas komunizmu bola značná. Existovala skupina papalášov a ich blízkych, ktorí mali najlepšiu zdravotnú starostlivosť a rôzne výsady, a potom tu existovala masa ľudí, ktorí si boli „rovní“ v chudobe. Bývanie a jedlo skoro zadarmo, „lepšie“ na tom boli už len väzni.

Ak sa bavíme o nerovnosti, treba sa na veci pozerať z nadhľadu. Potom zistíme, že percento chudobných je dnes vo svete výrazne menšie, než v minulosti. Že bohatý človek sa pred pár storočiami dopravoval na konských vozoch, pričom chudobný človek, ktorých bola vtedy drvivá väčšina, sa „dopravoval“ pešo a bol šťastný ak vlastnil topánky. Dnes bohatý človek jazdí v najnovšom Mercedese a chudobný človek si musí vystačiť s 20 ročnou Daciou. Obidvaja sa však vozia automobilmi.

Ku koncu 19. storočia v Anglicku, bol rozdiel v strednej dĺžke života medzi bohatými a chudobnými až 17 rokov! Dnes sú to 2 roky. Výškový rozdiel medzi bohatými a chudobnými bol 13 cm. Dnes je to menej než 2 cm.

Dnešný priemerný „štatistický“ chudobný človek zvyčajne vlastní mnoho vecí, ktoré sú symbolom konzumného života. Radšej byť chudobným človekom kapitalizmu, ktorý vlastní aspoň splachovací záchod, chladničku a má prístup k modernej zubnej starostlivosti, než bohatým človekom z feudalizmu, bez týchto vynálezov.

28:15 až 39:45

Peniaze, centrálne banky, deflácia vs inflácia

V súčastnosti má štát monopol na „výrobu“ peňazí. A zo skúsenosti vieme, že ak štát niečo vyrába, väčšinou to stojí za figu borovú. To isté platí aj pre peniaze. Peniaze majú pritom v ekonomike nesmierne dôležitú úlohu. Peniaze nás odbremeňujú od priamej – barterovej výmeny, ale hlavne zjednodušujú tvorbu úspor a úspory sú nevyhnutné pre tvorbu kapitálu. Kapitál (napr. stroje, zlepšováky, pôda…) je zase nevyhnutný pre tvorbu bohatstva (výrobky, služby). Ak máme zlé peniaze, máme zlú ekonomiku.

Aby sme pochopili prečo sú štátom riadené peniaze „zlé“, musíme pochopiť ako peniaze pôvodne vznikli a čo je ich úlohou.

Pomôžeme si príkladom z tzv. „Robinsonovskej ekonómie“:

Máme ostrov na ktorom žije hŕstka ľudí. Každí z obyvateľov sa špecializuje na nejakú činnosť, lebo je to prináša vyššiu efektivitu. Jano je pekár a potrebuje si zohnať topánky. Vyberie sa za Milanom, ktorý topánky vyrába. Milan však nieje ochotný vymeniť topánky za Janov chleba. Jano zvýši svoju ponuku na 4 chleby, ale ani to nestačí. „Čo s tým budem robiť? Teraz mám dosť chleba. Potrebujem mlieko.“ Reaguje Milan na Janovu ponuku. Jano sa zamyslí a Milanovi navrhne, že mu za topánky dá kilogram soli, ktorú môže potom vymeniť v mliekarni za mlieko. Milan po krátkej úvahe súhlasí a tak na našom virtuálnom ostrove vznikli prvé peniaze – soľ. Nebolo potrebné žiadne nariadenie panovníka, ani založenie ostrovnej centrálnej banky – OCB.

Z histórie poznáme obrovské množstvo druhov platidiel, nielen soľ. Najpoužívanejšie však boli tie, ktoré čo najlepšie spĺňali tieto vlastnosti:

• vzácnosť
• vlastná užitočnosť
• deliteľnosť
• trvácnosť
• rozoznateľnosť
• jednoduchá premiestniteľnosť
• homogénnosť

Z histórie vieme, že vzácne kovy ako zlato a striebro sa v súťaži peňazí vedelo najlepšie presadiť a to vďaka tomu, že takmer dokonale spĺňali spomínané kritériá. V krajinách so zlatým štandardom zvyčajne vznikli banky, ktoré ako službu ponúkali uskladnenie zlata výmenou za potvrdenky, ktoré sa dali za uskladnené zlato spätne zameniť. Potvrdenky (kryté zlatom a dôverou v jej vydavateľa) potom z praktických dôvodov slúžili ako platidlo. Samozrejme, všetko záviselo na dôveryhodnosti jednotlivých bánk.

Takéto peniaze boli pre panovníkov tŕňom v oku, lebo zlato sa nedalo jednoducho vytlačiť a kopírovať. To sa panovníkom nepáčilo, lebo míňať mohli len to čo vybrali na daniach, prípadne to čo si požičali, ale aj to malo v zlatom štandarde svoje limity. Niektorí panovníci tak začali raziť vlastné zlaté a strieborné mince, ktoré postupne „riedili“ pridávaním menej vzácnych kovov a financovali nimi svoje „potreby“, ako napr. vojny a iné veľkolepé projekty. Ľud sa k znehodnotením peniazom dostal ako posledný a trpel plné dôsledky následnej cenovej inflácie, bez toho aby vedel čo sa deje. To isté sa deje aj dnes, len s tým rozdielom, že dnešní panovníci už nemusia „riediť“ zlaté mince, ale jednoducho si peniaze vytlačia, prípadne len „pripíšu“ nuly a jednotky do počítačov bánk. Súčasné bankovky a „číselné“ zostatky na účtoch už niesu kryté žiadnou komoditou, len dôverou ľudí. Ono je to ešte horšie. Dnešné banky majú na účtoch len zlomok vašich peňazí. Ostatné peniaze banka rozpožičia, čo je ďalší významný zdroj inflácie „zlých“ peňazí. Všetko „pod dozorom“ centrálnej banky.

Pre záujemcov o túto tému, odporúčam stručnú publikáciu od Murraya N. Rothbarda s názvom „Peníze v rukou státu“ (Jak vláda zničila naše peníze), ktorú preloženú do češtiny nájdete tu: http://www.mises.cz/database/literatura/38.pdf

Len pot a tvrdá práca dodávajú peniazom skutočnú hodnotu. Ak by nikto nič neprodukoval, ľuďom pred hladomorom nepomôžu ani vagóny plné peňazí. Ak si chce obyčajný človek kúpiť nejakú vec, tak musí najprv niečim prispieť spoločnosti, výrobkom či službou, za ktorú dostane peniaze a tie si potom vymení za to, čo potrebuje. Tieto výrobky a služby by tu neboli bez potu a tvrdej práce bežných ľudí.

Naproti tomu, falšovateľ peňazí má možnosť vytvoriť si „zlé“ peniaze bez toho, aby niečim prispel spoločnosti. Falšovateľ v konečnom dôsledku od spoločnosti len berie veci bez toho, aby niečim prispel. A toto robí vláda (štát). Vláda s možnosťou vytvárať peniaze „z ničoho“ má v rukách úžasný nástroj, ktorým dokáže financovať mnohé veci a nemusí siahať po nepopulárnom zvyšovaní daní. Celé deficitné financovanie vlád a rolovanie dlhu pred sebou je umožnené najmä vďaka politike centrálnych bánk a „zlých“ peňazí.

Aké sú následky takejto „falšovateľskej“ praktiky? Vyššie ceny (alebo zabraňovanie ich poklesu) a vytvorenie nerovnováh v ekonomike, čoho prejavom je vznik chybných investícií a cyklické chovanie ekonomiky (striedanie období prudkého rastu a poklesu).

Dnešný väčšinový názor sa stavia proti nezávislým peniazom a podporuje súčasný systém centrálnych bánk. Niet divu. Väčšina mienkotvorných entít, ako profesori, bankoví analytici, či médiá, sú viac-menej závislí od vládnej moci skrz rôzne povolenia, licencie, dotácie, hrozby pokút a nemajú tak motiváciu na kritické myslenie voči vláde. Nehovoriac o štátnom školstve, v ktorom je každý jedinec od ranného veku povinne vystavený štátnej propagande po dobu minimálne 10 rokov.

Potom počujeme a akceptujeme názory, že zadlžovanie štátu nieje až také zlé, výdavky vlády a utrácanie sú dobré pre ekonomiku a deflácia (klesajúce ceny) je to najhoršie čo sa môže stať.

Napriek tomu, že je história plná panovníkov – „falšovateľov“, boli zaznamenané aj svetlé výnimky. Napríklad zlatý štandard v Anglicku v 19. storočí. Toto obdobie znamenalo pre Anglicko najväčší ekonomický rozmach v histórii planéty.

Alebo zlatý štandard v USA, ktorý s určitými obmedzeniami a prestávkami fungoval takmer od začiatku 19. storočia až do obdobia medzi svetovými vojnami v 20. storočí. Pre Ameriku to bola éra so silným ekonomickým rastom, rastúcimi príjmami, klesajúcimi cenami. Chudoba z celého sveta sa v tomto období hrnula do Ameriky, nie kvôli sociálnym programom, ale kvôli novým príležitostiam a možnostiam uplatniť sa.

Deflácia je modernými ekonómami zatracovaná a z pojmu „deflačná špirála“ sa stal novodobý strašiak ala Hirošima. Deflácia, teda pokles cien je pre ekonomiku s „dobrými“ peniazmi úplne prirodzená a prospešná vec. Na vysvetlenie si pomôžeme ďalším príbehom, tentokrát pôjde o inváziu Marťanov na Zem.

Predstavme si, že sa jedného dňa zobudíme a zistíme že nám Marťania zobrali všetky zariadenia, všetky továrne, infraštruktúru, budovy a zo srandy nám nechali len konské vozy a telegraf. Ľudia, ktorí by prežili následný hladomor, sa môžu rozlúčiť so 40 hodinovým pracovným týždňom. Ekonomika by bola tak primitívna, že ak by preživší ľudia nechceli pomrieť hladom a zimou, museli by makať skoro celý deň a to holými rukami. Tak, ako ich predkovia pred pár storočiami. Ako sa dá z tohto marazmu dostať? Je nutné vytvoriť úspory a vďaka nim budovať kapitál. Najprv len primitívne nástroje na obrábanie pôdy a lov. Neskôr cesty, domy, a tak ďalej. Tieto kapitálové statky sú kľúčom k vyššej produktivite a teda zvýšeniu životnej úrovne ľudí. Ako bude postupne narastať produktivita, hodnota peňazí začne rásť (za predpokladu, že sa ich množstvo v obehu sa výrazne nemení). Každá peňažná jednotka, teda bude schopná „kúpiť“ viac produktov. Čo je vlastne, a teraz pozor, deflácia, alebo klesanie cien. Áno ten čert, pred ktorým nás varujú všetky moderné poučky. To, ako sme dnes okrádaní centrálnymi bankami o kúpnu silu sa dá ľahko uvedomiť, keď si porovnáme masívny pokrok v produktivite za posledných pár desaťročí s masívnym nárastom cien za tú istú dobu. Že tu niečo nehraje? Áno, ceny by mali za tú dobu masívne klesnúť a nie rásť. Prečo ceny rástli napriek vyššej produktivite? Vlády „vytlačili“ hromadu peňazí a pustili ich do obehu. Kto má z toho prospech? V prevej rade vlády, lebo dokážu ľahšie financovať svoje výdavky a kupovanie voličov, a potom bankový sektor, ktorý sa k „zlým“ peniazom zvyčajne dostane ako prvý, ešte pred následným zvýšeným cien aktív.

39:45 až 41:38

Dôchodky

V súčasnej ére centrálnych bánk a „zlých“ peňazí, to majú sporitelia ťažké. Obzvlášť, ak si sporiteľ chce sporiť na dôchodok. Vďaka inflačnej politike centrálnych bánk, sa dnes človeku neoplatí sporiť na dôchodok odkladaním peňazí s tým, že po nich siahne až o pár desaťročí. Takáto praktika sa rovná ekonomickej samovražde. To však neplatilo v krajinách, kde fungoval zlatý štandard. V roku 1800 sa dal kúpiť fajnový oblek za jednu uncovú zlatú mincu. Za tú istú cenu, možno ešte o niečo nižšiu, ste si mohli kúpiť rovnaký oblek aj v roku 1900. Stačí si porovnať cenu dnešného bežného nákupu s cenou toho istého nákupu pred 20 rokmi a uvedomíme si, ako naše „zlé“ peniaze zaostávajú v schopnosti uchovať si hodnotu v porovnaní s krytými peniazmi. Tak teda akým spôsobom si má človek sporiť na dôchodok? Štát svojou monetárnou politikou urobil z ľudí špekulantov. Nič iné ľuďom neostáva. Spoliehať sa na dôchodok od zadĺženého štátu, pri súčasnej demografii je privysoké riziko a ako sme spomínali, odkladať si „zlé“ peniaze nieje o nič lepšie. A tak sú ľudia odkázaní na sporenie si v podielových fondoch, nákupom nehnuteľností a podobne. Samozrejme, sporiteľ musí znášať aj všetky riziká s tým spojené.

41:38 až 45:33

Aj peniaze majú svoju cenu – dôležitosť úrokov

Keď sa človek rozhoduje o tom, akú veľkú hypotéku si vezme, úroková miera hraje v jeho uvažovaní dôležitú úlohu. To isté platí pre podnikateľa, ktorý sa rozhoduje či si požičia peniaze na rozbehnutie malej krčmy, alebo rovno na postavenie celého nákupného centra. Úrokové miery regulujú toto rozhodovanie. Ak množstvo peňazí v ekonomike nieje nafukované podľa ľubovôle, úrokové miery odzrkadľujú úroveň úspor v ekonomike. Čím nižšie úrokové miery, tým je k dispozícii viac úspor na požičanie. Čím vyššie úrokové miery, tým je úspor menej a ochota požičať peniaze je menšia. Ak do tohto procesu zamontujeme centrálnu banku, ktorá rozhoduje o úrokovej miere obyčajným dekrétom a tlačením peňazí, úrokové miery nezodpovedajú mieram úspor v ekonomike. To má za následok pomýlenie ľudí, ktorí investujú do projektov, do ktorých by za normálnych okolností neinvestovali. Ľudia si berú príliš veľké hypotéky. Štát sa viac ľahšie zadlžuje. Firmy stavajú nové haly. Neskôr sa ukáže, že v spoločnosti nieje dostatok zdrojov (zákazníkov a nájomcov nikde) a vzniknuté bubliny začnú praskať. Ľudia prichádzajú o domy, lebo nevládzu splácať hypotéky. Podniky krachujú, lebo nemajú zákazníkov. A tak dokola.

Vzniká cyklické chovanie ekonomiky spôsobené „zlými“ peniazmi a umelo nastavenými úrokovými mierami, ktoré neodzrkadľujú skutočný stav úspor v spoločnosti.

Spomínali sme, akú dôležitú funkciu majú ceny v ekonomike. A keďže peniaze predstavujú polovicu z každej transakcie v ekonomike, cena peňazí (úroková miera) má ešte významnejšiu funkciu.

Ak sa o tejto téme chcete dozvedieť viac, vygooglite si „rakúska teória hospodárskeho cyklu“.

45:33 až 47:34

A čo Švédsko?

Ľavičiari často argumentujú Švédskym modelom, ktorý má dokázať, že sociálny štát s veľkou mierou prerozdeľovania môže celkom dobre fungovať. Ak sa však pozrieme do histórie, tak zistíme, že dnešné Švédsko je schopné mať štedré sociálne programy a iné výdavky najmä vďaka svojmu výkonnému priemyslu, ktorý bol vybudovaný v období, kedy sa Švédsko radilo k najslobodnejším krajinám sveta.

Od 1960-tych rokoch začala vo Švédsku výrazne bujnieť úloha štátu, a to bol moment keď krajina začala zaostávať za ostatnými priemyselnými krajinami.

Pre ilustráciu sa pozrime na sto najbohatších švédskych firiem v roku 2004 a potom sa pozrime na to, koľko z týchto firiem vzniklo po roku 1970. Dve.

Viac o príbehu Švédska nájdete v tomto článku: http://iness.sk/stranka/9973-Ako-laissez-faire-spravilo-Svedsko-bohatym.html

…

Táto prezentácia predstavuje len špičku ľadovca argumentov za slobodnejšiu spoločnosť. Existuje ďalšie množstvo morálnych, empirických a historických argumentov v prospech obmedzovania úlohy štátu.

Je dôležité, aby ľudia pochopili prečo je viera v autoritu štátu nebezpečná. Stačí sa pozrieť na minulé storočie, s jeho stovkami miliónov mŕtvol. Tieto životy nemajú na svedomí diktátori, ale ľudia, ktorí plnili ich rozkazy.

Súčasný demokratický systém, ktorý sa dá charakterizovať ako socializmus s prvkami kapitalizmu, je náchylný na krízy. Väčšina vládne menšine, bohatstvo sa násilne prerozdeľuje a motivácia na tvorbu nového bohatstva sa potláča. Keď sa raz cudzie zdroje minú, diktátorom sa otvorí výťah k moci. Toto sa nestane, ak ľudia stratia vieru v štátnu autoritu.

„Radšej budem čeliť nepríjemnostiam príliš veľkej slobody, než nepríjemnostiam oklieštenej slobody.“

Thomas Jefferson

6,152 celkovo návštev, 1 návštev dnes