Menej štátu

Tento príbeh sa odohral v minulom roku.

V našom činžiaku sme riešili jednu nepríjemnú záležitosť. V spoločných garážach začala miestna omladina pestovať nasledovnú zábavku. Vystriekať práškový hasiaci prístroj len tak nazdarboh na zem.

Jeden by ani neveril, aká je to mrzutá udalosť.

Ako keby ste doprostred garáže vysypali pár kíl pracieho prášku. Do dvoch hodín ho prievan a susedia roznesú na topánkach aj do toho najzastrčenejšieho rohu. Správcovi neostáva nič iné, iba kompletne vydrhnúť celú garáž.

Viete si predstaviť, aká je to lahoda pre astmatikov a malé deti. Lebo nech sa správca snaží akokoľvek, ešte týždeň po udalosti môžete susedom na oknách áut prstom písať odkazy.

A úplne na nezaplatenie je ten pocit, keď sa už zdá, že ste nad prachom konečne vyhrali, ráno vstúpite do garáže a vystriekaný je ďalší prístroj. A po týždni ďalší.

Minimálne po trojnásobnom opakovaní našťastie obozretnosť páchateľov opadla a podarilo sa ich prichytiť pri čine. Chlapci mohli mať tak dvanásť, trinásť rokov. Boli dvaja.

Bezprostredne po zadržaní bola morálka mladých výtržníkov na bode mrazu. Tiekli slzičky, prosby o milosť striedali sľuby. Čakalo sa na políciu, pretože hobby týchto mlaďasov nás už kvôli nákupu nových hasiacich prístrojov čosi stálo.

Ale skôr ako polícia sa dostavil jeden z tatinkov týchto dvoch zázrakov. Kvôli farbe vlasov mu hovorme pán Šedivý.

Šedivému nechýbalo sebavedomie. Na mobile mal právnika a snažil sa nás presvedčiť, že naše zmysli nefungujú korektne. Stali sme obeťou hromadného preludu, do ktorého sa úplne nevinne zamotali títo nevinní chlapci. Ak sa im ospravedlníme, tak on na všetko zabudne.

Treba povedať, že nie všetci nájomníci boli ochotní pristúpiť na uvedenú interpretáciu udalostí. Neskutočné drzé klamstvá pána Šedivého, ktoré mimochodom pôsobili na tých malých výtržníkov ako živá voda, zvyšovali medzi nájomníkmi agresivitu a blížilo sa k fackám

Verejný lynč visel vo vzduchu. Ešteže prišla polícia.

Dvaja kompetentní páni v zelenom, ktorých jediným záujmom bol čo najskorší návrat na policajnú stanicu. Samozrejme so spusteným majákom, aby sa stihla ešte posledná tretina. A najlepšie všetko vyriešiť bez akejkoľvek administratívy, ktorá by im znepríjemnila nasledujúci deň.

Veď škoda nebola nejako zvlášť veľká. Ste v dôkazovej núdzi (iba ste ich prichytili pri čine). Skutok sa nestal, tvrdili zelení.

Pán Šedivý žiaril ako Černobyl po zotmení.

V tom momente do garáže vošiel sused Jakub so svojim fotografickým delom. A so slovami „Tak tu sú tí dvaja hasiči!“ si oboch gangstrov vyfotil.

A Šedivému zamrzol úsmev na tvári.

V jeho hlave sa zhmotnila predstava Trnávky, kde na každom druhom kandelábri visí fotka juniora s farbistým popisom jeho huncútstiev. A nie je toho lenivého policajta, respektíve spolužiaka na okresnom súde, ktorý by bol schopný čomusi podobnému zabrániť.

Šedivý najprv prskal vyhrážky, desať minút volal s právnikom a následne sa roztrasenou rukou snažil odfotiť Jakuba smartfónom. Bolo vtipné sledovať jeho márnu snahu. Jakub ustúpil vždy o krok vedľa, keď sa mu v prítmí garáže podarilo aspoň trochu zaostriť.

Po chvíli to vzdal.

Prinútil chlapcov poupratovať po sebe bordel a dostali sme od neho vágny prísľub, že sa podobné udalosti už nebudú opakovať. A muži zákona mohli konečne ísť robiť to, za čo sú daňovými poplatníkmi platení (čumieť na policajnej stanici do bedne).

Môžeme skonštatovať, že sa príbeh skončil pre každého happyendom?

Ja som sa ešte nasledovný deň pokúsil riešiť, či by sme nemohli od Šedivého vymáhať náhradu za škodu, ktoré nám jeho synátor spôsobil. Obvolal som niekoľkých susedov, mimochodom aj jednu právničku, ale vypočul som si „načo do toho rýpať“ alebo „kto vie, čo je to za zviera“. Podpísať akýkoľvek dokument by som neprinútil nikoho.

Každý jednoducho prirodzene cítil, že súdy budú na strane páchateľa a poškodený si môže svojou aktivitou iba uškodiť.

Tak som šiel na fízlicu sám. Páni samozrejme z výjazdu nespravili žiadnu správu (netuším ako vykázali spálený benzín).

Si to celé, pre tých menej chápavých, ešte raz zrekapitulujme.

Pokojným občanom, ktorí poctivo platia dane, bola spôsobená škoda. Sami prichytili páchateľa, zatiaľ čo policajný aparát mal na saláme. Následne do hry vstúpili policajti, aby uchránili páchateľa pred (akýmkoľvek) trestom. Jedinou obranou pokojne žijúcich občanov bola hrozba (hovorme jej trhová), že zločinca verejne potupia. Čiže niečo, čo sa nachádza úplne mimo štátneho byrokratického molocha, ktorého si na podobné prípady platia. Ten predsa, presne podľa predpokladov občanov poctivo platiacich dane, bude na strane páchateľa.

Punkt.

V dnešnej dobe výrazného posunu elít (akademických, politických, ale aj podnikateľských) doľava prebieha určitá snaha vykresliť libertariánov ako naivných veriacich, snílkov mimo reality. Peter Breiner vymyslel pekný pojem – protrhoví jehovisti.

Keď sa ale pozriem okolo seba, vidím samých praktizujúcich libertariánov, bez štipky ilúzie o štátnej byrokracii.

Nikto neverí v osvietenú schopnosť úradníkov brániť bežného spotrebiteľa likvidačnými pokutami, ale úplne prirodzene za tým cíti korupciu.

Aj ľavičiarsky guru pracuje bez problémov na čierno, lebo v podstate chápe, že nelegálna práca je pojem na hlavu postavený.

Socialisti všetkých krajín posielajú svoje ratolesti do súkromných škôl, keď na to majú. A verte tomu, že všetci prominentní apoštoli prerozdeľovania na to majú.

A aj ten posledný sváko z dediny vie, že štátny lekár nemá najmenší dôvod poskytnúť mu zdravotnú starostlivosť, iba z toho prozaického dôvodu, že zdravie je podľa ústavy zadarmo. Tak príde radšej s košíkom vajec a pečenou húskou. A ten od Misesa skutočne nečítal ani riadok.

Otázka teda nestojí tak, prečo libertariáni veria v akúsi utopickú ilúziu. Ale prečo uctievači štátu zaprú svojho boha aj keď kohút ešte len spí.

Problém je v tom, že náboženstvo marxizmu-progresivizmu sa úplne míňa s ľudskou povahou. Úradník jednoducho nie je ochotný uprednostniť obchvat Prešova pred vlastným profitom. Lekár nebude na pacienta milý, keď mu ten nemôže utiecť ku konkurencii. Nezamestnaný nebude legálne pracovať, keď mu dávky a práca načierno zabezpečia pohodlný život.

Ľudia na kolektívne ciele zvysoka kašlú a idú si za svojim osobným šťastím. Preto akýkoľvek systém nerešpektujúci tento fakt bude krívať na všetky štyri.

Či to progresivisti niekedy pochopia? Pochybujem. Oni, radšej ako prispôsobiť spoločenské pravidlá ľudskej povahe, budú nastavovať zákony pre úplne iný živočíšny druh. Napríklad také mravce, alebo včely. Tie by sa im bez problémov strhali v práci pre spoločné dobro.

Veľa čitateľov mi vyčíta, že v mojich článkoch absentuje riešenie. Tak tento bude výnimkou.

Kedy teda bude na Slovensku lepšie? Keď pán Šedivý príde do garáže, dá juniorovi pár faciek, vykešuje škodu a všetkým sa ospravedlní. A na mladých to, dúfajme, zapôsobí ako pozitívny vzor.

To žiadny lepší štát nezabezpečí. To nastane vtedy, keď sa občan stotožní s premisou, že sa dobré a slušné správanie opláca.

A súkromný sektor, myslím skutočne súkromný sektor bez prívlastkov – rozumej tam, kde sa zákazník dobrovoľne rozhodne, či si službu, tovar kúpi, alebo aj nekúpi (vylučujeme školstvo, zdravotníctvo, kultúru, šport, infraštruktúru …) – tak takýto súkromný sektor podobné správanie v dlhodobom horizonte forsíruje.

PS: je len symptomatické, že v krajinách, kde marxisti-leninisti (progresivisti) 40 rokov nepresadzovali nesprávne motivácie, veria ľudia na prozaické dobro sa dobrom opláca viac, ako našinci.

1,198 celkovo návštev, 1 návštev dnes