Menej štátu

Musím pripustiť, že som veľmi skeptický, keď ide o robenie dobra. Konať blížnemu bezodplatne niečo pozitívne, je asi tá najťažšia vec na svete.

Primárne, je extrémne náročné zistiť, čo našim blížnym spraví radosť. To pozná každý rodič na rozpačitých očiach svojich ratolestí, keď si pod stromčekom rozbalia ponožky, respektíve pyžamo.

Ale ešte zložitejšie je ľuďom pomáhať a pritom im zároveň neškodiť. Dobrým príkladom, kam takáto „pomoc“ môže viesť, sú naši rómski spoluobčania. Tým jednoznačne neprospelo, keď sme sa im pred desiatkami rokov rozhodli pomôcť, zbaviť ich kočovného života v chudobe a sprístupniť im vymoženosti sociálneho štátu (nahnať ich do panelákov).

Aby sme sa vyvarovali uvedenému, nestačí len namiesto pomyselnej ryby distribuovať hladujúcim udice. Ani sa nenazdáme a miestna rybárska lobby vyhlási vlastníctvo udice za základne ľudské právo. Financované z daní vyzbieraných primárne od nerybárov.

Ak teda robiť dobro, tak len veľmi konkrétne a lokálne. Pomáhajúci musí mať s pomáhaným bezprostredný kontakt, aby mohol vyššie spomenuté riziká svojej činnosti čo najskôr identifikovať. A pomoc ukončiť v momente, keď vidí, že jeho snaženie nie je vítané, respektíve vyslovene škodí.

Symbolom takejto pomoci bola Matka Tereza.

Pápež vyhlásil matku Terezu minulú nedeľu za svätú a internet zaplavila prívalová vlna článkov, ktoré, ak nenazvali túto pôvodom albánsku rádovú sestru za anjela z pekla, tak minimálne za kontroverznú osobu.

Naše liberálne média čerstvej svätici vyčítajú nehygienické prostredia a nedostatočné vybavenie v jej nemocniciach. Spreneveru finančných prostriedkov vyzbieraných na účely charity. A pokrytectvo, keď svojich pacientov v podstate nechávala v nemocniciach iba umrieť, zatiaľ čo sama využívala služby drahých západných nemocníc. Spomínam len tie relevantné dôvody – fakt, že osemdesiatročná mníška nemala dostatočne cool názory na tému potratov, či antikoncepcie, respektíve sa neorientovala v aktuálnej geopolitike, mi nestojí za dranie klávesnice.

Musím povedať, že rozumiem, prečo naši ľavicoví kolegovia Matke Tereze nerozumejú a v podstate ju … nemajú radi.

Hlavnou náplňou práce každého sociálneho inžiniera je prinášať takzvané riešenia. V praxi dnešnej Indie to znamená sprístupniť zdravotnú starostlivosť platenú z verejných zdrojov miliónom, v extrémnej chudobe žijúcim Indom, minimálne na západnej úrovni (ak nie lepšej, veď najlepšie zdravotníctvo má predsa Kubánska socialistická republika). A nebavme sa teraz o tom, že „riešenie“ je iba teoretické a financované z cudzích zdrojov.

Naopak pôvodnou ambíciou Matky Terezy bolo umožniť umierať zopár chudobným Kalkaťanom aspoň v trochu ľudskejších podmienkach. Takisto sa nenechajme rušiť faktom, že na rozdiel od teoretických štúdií západných intelektuálov, svoju snahu zrealizovala a nepotrebovala na to hory peňazí daňových poplatníkov.

Treba objektívne priznať, že v každej akademickej debate musí snaha Matky Terezy s víziami ľavicových aktivistov vyznieť nanajvýš smiešne. A áno, povedzme si otvorene, aj nehumánne. Však načo strácať čas pomocou pár umierajúcim, keď môžeme rojčiť o tom, ako vytrhneme z chudoby celý indický subkontinent?

Rovnako, ako každý reálny pozemský kôň v porovnaní s platónskou ideou ideálneho žrebca ťahá za kratší koniec, tak aj skutočný útulok Matky Terezy v uliciach Kalkaty bledne, v porovnaní s medicínskym centrom, ktoré už na danom mieste vo svojich hlavách naplánovali sociálni filozofi.

Za úplne zásadné nepochopenie odkazu Matky Terezy a zmyslu charity ako takej, považujem výčitku, že sa sama neliečila vo vlastných zariadeniach, ale regulérnych nemocniciach.

Dobročinnosť je tu pre tých, ktorí si nevedia sami zabezpečiť starostlivosť z vlastných zdrojov. To nemá byť permanentné riešenie. Až raz bude mať každý Ind dostatok prostriedkov na lekársku starostlivosť, Matka Tereza zavrie krám a jej misia je splnená.

Nemusím zobrať bezdomovca do Fou Zoo, keď vidím, že hladuje. Darovaný gastrolístok je taktiež dobrý skutok.

Súkromná charita má tu exkluzívnu vymoženosť, že pomáhajúci si sám vyberie, komu pomôže a aký bude rozsah jeho pomoci. To je nakoniec kľúčová charakteristika dobrovoľnej, neštátnej dobročinnosti. A je to jej najlepšia vlastnosť. Pretože práve táto adresnosť a subjektívny aspekt zabezpečí, aby sa pomoc nezmenila na cestu do pekla vydláždenú dobrými predsavzatiami.

Na rozdiel od masívnych štátnych prerozdeľovacích schém.

Tie na jednej strane generujú masy sociálne odkázaných, navyknutých na bezodplatnú pomoc ako narkoman na drogu. Na strane druhej sa menia na čierne diery, v ktorých miznú prostriedky vyzbierané na ušľachtilý účel.

Obávam sa, že podobný osud stihol aj charitu Matky Terezy, keď jej popularita spôsobila, že jej ľudia z rôznych kútov sveta začali posielať peniaze. Donori jednoducho nemali ten toľko potrebný kontakt s príjemcami svojej pomoci. Neduhy spojené s anonymným prerozdeľovaním sa nevyhli dokonca ani Matke Tereze.

Na to treba vždy myslieť, keď sa nadchneme a pokúsime sa uľaviť svojmu svedomiu poslaním pár eur na opačný koniec sveta. Poobzerajme sa radšej okolo seba, či sa náhodou nenachádza niekto v núdzi hneď vedľa nás. Tu máme aspoň istotu, že prostriedky pôjdu skutočne na ten cieľ, na ktorý boli určené.

1,069 celkovo návštev, 1 návštev dnes