Menej štátu

Minulý týždeň sa ku mne dostal zaujímavý text. Na webe New York Times vyšla krátka recenzia na Bratislavu. Tento článok je podľa mňa natoľko trefný, že sa ho oplatí trochu rozpitvať.

Naše hlavné mesto vyšlo z hodnotenia autora veľmi nelichotivo. Ak na jednej strane hovoríme o rímskych fontánach, parížskych strechách, londýnskych parkoch, slovenské hlavné mesto najlepšie charakterizuje slovné spojenie Panelaks of Bratislava.

Samotný fakt, že Bratislava je v očiach návštevníkov škaredým mestom, je podľa mňa natoľko triviálny, že sa mu ani netreba venovať. A to tvrdím ako hrdý Bratislavčan.

Bratislava má tu smolu, že je takým malým, neúspešným súrodencom dvoch štramákov – Viedne a Budapešti. A nech spraví naše hlavné mesto hocičo, nevyhne sa porovnaniu s týmito dvoma premiantmi. Taký Marcel Hossa, odsúdený na porovnávanie s Mariánom.

Ďalším dôvodom neúspechu krásavice na Dunaji je nešťastný spôsob, akým sa turisti do nej dostanú. Pre väčšinu návštevníkov je Bratislava jednodenným odskočením počas pobytu vo Viedni. A cesta z Viedne (petržalská betónová džungľa, Balkán na Hlavnej stanici a rannokapitalistická cesta taxíkom do centra) je taký tunel hrôzy, z ktorého sa nejeden turista už nespamätá.

Prečo ma teda zaujal spomínaný článok, keď považujem šerednosť môjho rodného mestečka za samozrejmú? Pretože recenzent presne vystihol dôvody bratislavskej nevábnosti a ešte aj dokázal naznačiť hlbšie súvislosti.

Momentálne sa pozastavujeme nad pastelovými farbami zateplených panelákov, z ktorého uhla pohľadu zatieňuje Aupark tower UFO na moste SNP, počet billboardov na meter štvorcový. Všetko podružnosti, ktoré si nezasvätený návštevník nemá šancu všimnúť.

Pritom problémom Bratislavy sú monolity zasadené do kľúčových častí mesta v budovateľskom nadšení predchádzajúceho režimu. Či už je to premostenie národnej galérie, budova slovenského rozhlasu, diaľničná estakáda, ktorá rozčesla a nadobro zničila stredoveké jadro mesta (čiže to, čím sme dnes mohli Viedni a Pešti vytrieť kocúra). A crème de la crème bratislavských rán, petržalské sídlisko, ktoré sprostredkovalo atmosféru pásma Gazy obyvateľom strednej Európy.

O množstve týchto majsterštukov sa bude relevantné percento architektov vyjadrovať pochvalne. Dokonca po svete pozbierali pár cien. A nepopieram, majú svoju brutálnu estetiku. Ale rovnako ako Hitchcockovu scénu v sprche si nechceme prežiť na vlastnej koži, nájde sa minimum ľudí ochotných žiť v mestách z rysovacích dosiek funkcionalistických hipsterov.

Samotná Petržalka, slúžiaca ako nocľaháreň bez akejkoľvek infraštruktúry, je nakoniec zosobnenie Le Corbusierovej predstavy moderného urbanizmu o oddelených mestských zónach na bývanie, prácu a relax. Že podobná racionalizácia v praxi nefunguje, na to stačí bežnému turistovi popoludnie v Bratislave. Autor pôvodného článku trefne poznamenáva, že Corbusierovi by po prechádzke od Námestia hraničiarov po Zrkadlový háj neostávalo nič iné, iba lakonicky skonštatovať „Whoops, I was wrong“ (ja osobne silne pochybujem o schopnosti intelektuálov priznať si chybu, aj keď im tak povediac buchne do nosa).

Smutná otázka, ktorú si ale Bratislavčania musia položiť znie nasledovne.

Prečo za obeť modernej domýšľavosti padla bratislavská synagóga, ale Parížania si nepostavili betónovú magistrálu cez Île de la Cité? Prečo sa stará dedinská Petržalka zmenila na kulisy k post-apokalyptického sci-fi, ale Notting Hill je najlepšou adresou v Londýne. Prečo madridské Prado nemá plechovú fasádu natretú na bordovo, aby nebolo vidno hrdzu?

Jednoducho, prečo urbanistické deštrukčné idei minulého storočia neboli realizované tam, kde ich vyhútali, ale v mojom meste! Netvrdím, že mám na túto ultimátnu bratislavskú otázku tú správnu odpoveď, ale za ten čas som si vytvoril určitú teóriu.

Čo stojí v ceste buldozéru, naštartovanému ambíciou vybudovať racionálne mesto na troskách chybujúcej reality? Je to ten vysmievaný sedliacky rozum so svojou spiatočníckou záľubou v staromilských gýčoch. Konzervatívny pocit, že práca našich predkov má hodnotu, ktorú stojí za to zachovať. A nikde nie je istota, že to nové bude aj lepšie.

Tak tento sedliacky rozum musí vždy na body prehrať s buldozéristom mávajúcim nad hlavou lajstrami urbanistických štúdií francúzskych akademikov.

Jedinou nádejou zdravého rozumu uchrániť dedičstvo predkov pred demoličnou čatou vzletných ideí je právo veta, čiže inštitút súkromného vlastníctva. Že ani sám Le Corbusier za volantom nebude môcť zbúrať krámek so starožitnosťami stojaci v ceste transgalaktickej magistrále, lebo jeho majiteľ si to jednoducho nepraje. Iná nádej neexistuje. Obávam sa, že práve možnosť efektívne brániť súkromné vlastníctvo zachránila historické centrá miest západnej Európy pred bratislavským osudom.

Všetky urbanistické rany na tvári Bratislavy boli totiž vykonané v dobe, ktorá súkromnému vlastníctvu, jemne povedané, príliš nepriala. Nejde iba o červenú totalitu. Na zničení bratislavského podhradia má výrazný podiel aj hnedá diktatúra, ktorá vyvraždila pôvodných židovských vlastníkov. A tak nebolo tej duše, ktorej by na zachovaní dedičstva predkov skutočne záležalo.

Tento príbeh sa v moderných dejinách opakuje v svetlo modrom. Možno by sa Považská Bystrica dožila obchvatu namiesto betónovej estakády centrom mesta, keby si občania mohli efektívne brániť svoje domovy. O právo na ochranu súkromného vlastníctva pred raison d’État bude treba bojovať stále.

Ale choďte sa pozrieť do Viedne, Paríža či Londýna – oplatí sa to.

8,894 celkovo návštev, 6 návštev dnes