Menej štátu

„Aké sú pravidlá?! Aké sú pravidlá?!“ rozrušene a čoraz intenzívnejšie opakoval naštvaný mladý muž v šiltovke, tričku a bermudách s pohľadom upretým na nechápavo pozerajúcu ženu neďaleko. Ruku držal na obojku svojho bieleho bullteriéra, ktorého vehementne sľuboval pustiť na jej malú čiernu čivavu, ktorá nebola na vodítku, len rovnako nechápavo nakukovala spoza nohy svojej paničky, čo sa to deje.

Muž sa totiž rozhodol, že donúti psíčkarov na košickom sídlisku dodržiavať pravidlá. Teda predovšetkým pravidlo, že každý pes má byť uviazaný. Vzhľad, držanie tela aj správanie „spravodlivého“ napovedá, že to môže byť ak nie príslušník, tak aspoň sympatizant ozbrojených zložiek v civile. A bez ohľadu na to, že chutný dvojkilový psík je miláčikom tak detí, ako aj dôchodkýň a slúži viac menej na terapeutické účely každému, koho stretne, pravidlá sú predsa pravidlá.

Do istej miery komická historka však poukazuje na smutnú deformáciu myslenia, ktorá nás pomaličky opantáva. Čoraz viac ľudí sa chce opierať o napísané a hŕstkou zvolených oficiálne schválené normy správania sa, aby náhodou neurobili niečo inak a hlavne preto, aby mohli obviňovať druhých, že robia veci nesprávne. Bez štipky logického myslenia, bez náznaku empatie a uznania vlastnej alebo cudzej slobody.

Video americkej televízie zas dokazuje, že vlastný slobodný názor sa vyjadruje do očí konkrétnej osoby oveľa ťažšie než len jej obrázku. Keď sa po odchode z NY Rangers prvýkrát vracia jeho niekdajšia hviezda Robinson Cano zo svojim novým tímom do New Yorku, zisťuje reportér náladu jeho bývalých fanúšikov. Tí sú pripravení privítať ho typickým BÚÚÚ a aby potvrdili, ako veľmi ho nechcú vidieť, predvádzajú svoje odmietavé kreácie smerom k jeho veľkej fotografii. Netušia, že Cano je skrytý vo vnútri krabice, na ktorej je fotografia nalepená a ako sa tvária a ako reagujú na neho vo chvíli, keď sa im ukáže, môžete posúdiť sami. Akcia začína od cca štyridsiatej piatej sekundy.

 

 
Je zábavné pozorovať, ako sa nálada respondentov mení pri zistení, že ten, ktorým sa chystajú verejne opovrhovať, stojí pred nimi s úsmevom, priateľsky vystretou rukou a všetky ich argumenty proti jeho slobodnému rozhodnutiu zmeniť pôsobisko stratili akúkoľvek váhu. Ako by podobná situácia asi vyzerala u nás? Ako by vyzerala situácia, keď svoje silné reči zrazu máme previesť do reality?

Ďalšia scéna zo sídliskového života. Párik vracajúci sa neskoro v noci rieši problém, ktorý pre jedného z nich neexistuje. Ona tmou doďaleka sa nesúcim hlasom opakovane prisahá, že ten chlapík tam bol len kamarát, on jej podobnou intenzitou hlasu vytrvalo neverí. Jeden z nich má pravdepodobne pravdu, druhý z nich ju vehementne odmieta. Poviete si, ich problém. Iste, ale o čom svedčí? Nejde o to, či mu žena bola neverná. Je to o tom, že viac ako jeden z tohto páru sa nachádza vo vysokom stupni osobnej neslobody.

Niekedy sa zdá, akoby časť našich čitateľov očakávala, že na tejto stránke predstavíme a budeme zdokonaľovať postup pre členov spoločnosti, ktorý nás krokom ako skokom dovedie k slobode bez zbytočne nafúknutého štátu tak, aby čoraz jasnejšie svietilo to pomyselné svetielko na konci tunela. Iná skupina akoby striehla na články s úmyslom zhodiť akýkoľvek názor a návrh, rozdupať a zosmiešniť tu zverejňované menej štátne predstavy a úvahy. Je predsa jasné, že všetko to je len teória a bez štátnych zásahov by ľudstvo neprežilo.

Žiadny manuál neexistuje. Navyše je obrovským sklamaním pre slobody chtivých a zadosťučinením pre tých druhých fakt, že by aj tak nepomohol. Problém je totiž v tom, že hoci by takmer každý návštevník tejto stránky chcel viac slobody a menej štátu, zďaleka nie každý si naplno uvedomuje, čo to vlastne prináša v praxi. Preto je štátna mašinéria relatívne v bezpečí a príčina nie je len v tých „ovciach“, ktoré volia pre nás tak nelogicky.

Presvedčenie, že našu slobodu obmedzuje štát, je jednoduché, zrozumiteľné a také ospravedlňujúce. Ale dá sa nám vôbec ešte niečo vziať? Sme v svojom vnútri naozaj slobodní a sme predovšetkým pripravení niesť všetku zodpovednosť za svoje rozhodnutia na vlastných pleciach?

„Všetko, čo sa deje vo vnútri spoločnosti – cez voľný trh až po vojnu – začína fyzickou osobou, ktorá súhlasí alebo nesúhlasí. Jednotlivec hovorí ÁNO alebo NIE a je to táto páka súhlasu, na základe ktorej sloboda žije alebo zomiera.“

Výrok individualistickej feministky a anarchistky Wendy Mc Elroy v knihe The Art of Being Free sa javí v kontexte nie len spomenutých príhod ako veľmi pravdivý. Ešte ďalej, než iba po nebezpečenstvo tichého súhlasu, ide francúzsky spisovateľ a novinár Georges Bernanos:

„Dlho som premýšľal o tom, že pokiaľ vinou čoraz účinnejšej techniky nakoniec ľudský druh na Zemi vyhynie, nebude to krutosť, ktorá bude zodpovedná za naše vyhynutie. Ani nenávisť, ktorá bude reakciou na krutosť, ani odveta a pomsta, ktoré to so sebou prináša… Ale povoľnosť, nedostatok zodpovednosti moderného človeka, jeho ponížené prijímanie každého verejného nariadenia. Hrozné veci, ktorých svedkami sme boli, ani veci ešte hroznejšie, ktoré sledujeme dnes, nebudú toho príčinou, ani vzpierajúci sa neskrotní ľudia, ktorých je vo svete čoraz viac, ale bohužiaľ stále rozrastajúce sa množstvo poslušných, povoľných ľudí.“

 

5,121 celkovo návštev, 1 návštev dnes