Menej štátu

Štát je entita, ktorá na “svojom” území vykonáva (legálne?) násilie na obyvateľoch. Legenda hovorí o akejsi spoločenskej zmluve, čo je forma dedičného hriechu, s ktorým sa rodí každý obyvateľ štátu. Poznáme tiež teleso, občas nazývané Zákonodarný zbor, ktoré vám ale nič nedaruje. Naopak, výsledkom jeho činnosti sú obmedzenia vašej slobody (včítane krádeže majetku), v newspeaku nazývané zákony. Základné heslo zboru je: Neznalosť zákona neospravedlňuje. A to ani v prípade, keď zaň hlasovali členovia zboru bez toho, aby text obmedzenia čo i len čítali, nieto ešte chápali súvislosti. Ak si odmietnete “slobodne” zvoliť svojho zástupcu v zbore, oni vám už nejakého nájdu. Takže ste za tie obmedzenia vlastne v zastúpení hlasovali tiež, všakže. 🙂

Tento článok je zamyslenie nad situáciou, keď vám štát ponúka priznanie nejakých práv, ktoré vám sám musel zobrať, pretože legálne obmedzenia, legálna krádež, to je výhradná doména štátu. Dôležitá poznámka: termín “štát” budem používať v širšom význame. Budem ním označovať spoločnosť, ktorá veľkou väčšinou uznáva legitímnosť násilia, páchaného na spoluobčanoch pod vyššie naznačenou legendou.

Americký film Lincoln pojednáva o posledných štyroch mesiacoch života prezidenta Lincolna, v ktorých rieši zrušenie otroctva. Mňa na filme zaujal realistický opis motivácií jednotlivých skupín. Južné štáty používali otrokov ako lacnú pracovnú silu. Severné štáty pre práve začínajúcu priemyselnú revolúciu lacnú pracovnú silu nutne potrebovali. Otroci z juhu dostali slobodu, aby mohli (museli? mali reálne iné možnosti?) ísť pracovať do priemyselných fabrík na severe.

Ani náznakom nepochybujem, že zrušenie otroctva bolo správnou vecou. Že oslobodeným otrokom prinieslo úžitok, zväčšilo mieru ich slobody. Ja len dávam do pozornosti, že motiváciou politikov (štátu) pre zrušenie otroctva neboli len ušľachtilé ciele, ale aj (hlavne?) kalkulácia, s cieľom využiť uvoľnenú pracovnú silu.

V dávnych dobách sa veľká väčšina žien realizovala v domácnosti, v rodine. Podporovali svojich manželov, venovali sa charitatívnej činnosti. Bez akejkoľvek pochybnosti ženy v domácnosti vykonávali (a stále vykonávajú) prácu s vysokou pridanou hodnotou. Len bez priameho finančného ohodnotenia. Boli to muži, ktorí pre rodinu pracovali v “externom prostredí” a pracovali za peniaze.

Časom sa objavili ženské emancipačné hnutia. Ženy chceli byť viac nezávislé na svojich mužoch a chceli sa realizovať v činnostiach, ktoré sú priamo finančne ohodnotené. Nuž, lacnej pracovnej sily nikdy nie je dosť. Masívnejší vstup žien na pracovný trh jednak zvýšil ponuku, ale aj mnohí muži mohli prijať nižšiu odmenu za prácu, keď teraz v rodine pracovali dvaja.

A opäť: odmietam akékoľvek obvinenia, že by som chcel uprieť ženám (komukoľvek) právo na realizáciu aj v platených činnostiach. Len chcem upriamiť pozornosť na vedľajšie dôsledky rôznych spoločenských rozhodnutí. Bavíme sa tu totiž o spoločnosti, ktorá uznáva štát a ním vykonávané obmedzenia. A nielen obmedzenia. V oblasti ženskej emancipácie je to napríklad aj o tom, že štát aktívne podporuje, či dokonca násilím tlačí zamestnávateľov k podpore zamestnávania žien.

Ženy vykonávajú veľmi hodnotnú prácu aj v domácnosti. Po ich odchode do zamestnania musí rodina niektoré činnosti, predtým vykonávané ženou, nakupovať z externého prostredia. Aj za peniaze, ktoré zarobí žena. Oboje “zvyšuje HáDéPé” a preto aj takto merané blaho spoločnosti. V preklade z newspeaku: vznikli nové možnosti pre výber dane do štátneho rozpočtu. DPH z nákupov externých služieb pre rodinu a dane, uvalené na príjmy z práce ženy.

Čo myslíte, koho oslobodila ženská emancipácia? Podľa mňa hlavne mužov. Dovtedy boli spoločnosťou tlačení do toho, aby sa o svoju ženu postarali aj v čase, keď ich hormóny ťahali inde. Ale dnes? Však sa postará štát. Muž môže nanajvýš príjemnou činnosťou vyrábať ďalšie príjemkyne štátnej podpory, slobodné mamičky.

Jedno z mojich najobľúbenejších práv je právo ženy na potrat, umelé ukončenie tehotenstva. Opäť: neexistuje, že by som ho nejakej žene chcel odoprieť. Takto proste ja neuvažujem už z princípu.

Zaujalo ma iné: tá istá žena, ktorá má právo na potrat, nemá právo na slobodnú voľbu dôchodkového zabezpečenia. Chtiac-nechtiac musí prispievať do toho štátneho. A dôchodok, to je beh na véééľmi dlhú trať. Ak sa tá žena rozhodne, že bude mať veľa detí a bude sa o ne starať ako žena v domácnosti, veľa zo štátneho dôchodkového systému nedostane. Jej činnosť (starostlivosť a výchova detí) štát ako hodnú dôchodkového zabezpečenia neuznáva. Zato výsledky tej činnosti, teda pracujúce a HáDéPé tvoriace potomstvo už áno. Budú mať tú česť prispievať na vysoké dôchodky tých žien, ktoré využili svoje právo na potrat, emancipovali sa, neviazali sa …. Rozumejte: nemám vôbec nič proti akejkoľvek životnej voľbe kohokoľvek. Do cudzích ľudí ma nič nie je, nemám v tomto smere vôbec žiadne ambície. Ak používam explicitnejšie výrazivo, je to výhradne s cieľom názornejšie vysvetliť, nie niekoho uraziť.

Čo sa týka dôchodkového zabezpečenia, niektoré štáty vám dokonca dajú možnosť istú časť prostriedkov posielať do “súkromných” správcovských spoločností. Samozrejme tiež povinne a tiež len do takých, ktoré majú štátnu licenciu (čítaj: prispeli na volebnú kampaň zástupcom zákono-darného zboru, či uskutočnili iné podobné platby).

Nuž ale, pokiaľ budem schopný vykonávať činnosť, za ktorú mi protistrana bude ochotná dať niečo výmenou, nevidel by som ohľadne staroby až taký veľký problém. Budem proste pracovať.

Spackaný dôchodkový systém spôsobí, že budeme musieť pracovať až do smrti. Spackaný systém zdravotníctva však zabezpečí, že to nebude trvať tak dlho.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše: Podľa môjho názoru, dôsledky demografického problému, zvyšovania nárokov na zdravotnú starostlivosť (starší ľudia jej potrebujú viac) vyrieši štát liberalizáciou práva na asistovanú samovraždu – eutanáziu.

Neexistuje, aby som odoprel komukoľvek právo ukončiť svoj život. A to ani formou asistovanej samovraždy. Neexistuje, aby som uvažoval o tom, že by som v prípade nejakého hlasovania označil iný postoj, ako Áno, toto právo nikdy nemalo byť spoluobčanom odobrané.

Žijem ale pod kuratelou “spoločenskej zmluvy” už dosť dlho na to, takže poznám aj druhú stranu mince. Spoločenské nálady sa dokážu zmeniť. Štát nikdy len sucho nezruší nejaké obmedzenie (zákaz spáchať asistovanú samovraždu). Štát môže mať aj iné motivácie. Už len to, že v spoločnosti, uznávajúcej opatrovateľský štát, sa niečo také stane “normálnym”, bude mať aj svoje vedľajšie dôsledky.

Viem, že to asi nie je možné, ale predsa len. Pokúste sa vžiť do situácie, že budete adeptom na eutanáziu. Bavíme sa o pokuse sa skutočne slobodne rozhodnúť. Veríte, že v tejto situácii nájdete dosť sily sa rozhodnúť aj toto právo nevyužiť? Zostať na príťaž rodine. Life-stylové časopisy budú písať o rozlúčkových párty rôznych celebrít a iných pomätencov, “unavených životom”? Tak ako, trúfate si?

Alebo kapitulujete a dobrovoľne — nasilu sa necháte utratiť, pretože tak je to v spoločnosti práve zaužívané? Však aj toho vášho psíka ste nechali utratiť a to predsa tiež nebola vec. Alebo predsa len bola?

4,442 celkovo návštev, 1 návštev dnes