Menej štátu

Bol raz jeden šikovný pekár – nazvime ho Peter. Tento pekár piekol vo svojej obci chlieb a svojim zákazníkom sa ho snažil pripraviť vždy čerstvý, chutný a kvalitne pripravený, z tých najlepších surovín. Svoju prácu mal rád, robil ju zodpovedne a svedomito. Jeho zákazníci k nemu radi chodili, lebo vedeli, že u neho sa môžu vždy spoľahnúť na výbornú chuť a kvalitu – napriek tomu, že bol oproti konkurencii o niečo drahší.

Boli to ťažké časy a mnohí ľudia si za svoje peniaze ledva mohli kúpiť to jedlo a zaplatiť ostatné základné životné potreby. A tak jedného dňa jedného sociálne-cítiaceho politika napadlo, že by bolo dobré ustanoviť jedlo za základné ľudské právo každého človeka. Argumenty ktoré použil vo svojej kampani boli vcelku logické – ten, kto nemá (na) jedlo, tak skôr či neskôr zaručene zomrie. Je to teda jednoduché. Ak má byť niečo ľudským právom, tak určite jedlo.

Aby nezostalo len pri prázdnych frázach a vyhláseniach, politik v kampani navrhol presadenie zákona, ktorý zabezpečí to, aby všetci ľudia platili do spoločného potravinového fondu tzv. „potravinový odvod„. Tento potravinový odvod bude platiť každý podľa svojich možností a schopností podľa výšky svojich príjmov, pričom tie najohrozenejšie nízkopríjmové skupiny nebudú platiť nič. Poplatok bude teda solidárny – tí čo si už beztak môžu dovoliť dostatok jedla, prispejú tým, ktorí si to základné životné právo dovoliť nemôžu.

Na základe tohto poplatku bude mať následne každý právo na prídel základných potravín z miestnych pekární. Do základných potravín sa zatiaľ zahrnul chlieb a mlieko. Každý kto bude potrebovať tieto potraviny zájde napr. do miestnej pekárne a pekár mu vydá chlieb na výdajný lístok podobný receptu u lekára. Pekár to zaznamená do systému a štátny potravinový fond mu po mesiaci za to pošle jednotnú platbu podľa počtu vydaných chlebov.

No a tak prebehli voľby a politik sa zázračne dostal do parlamentu a s drvivou prevahou prevalcoval svojich súperov. Analytici sa zhodli na tom, že to bolo asi kvôli tomu, že nik nedokázal ponúknuť tak dobrý sociálny program.

Systém sa naplno rozbehol a ľudia začali podľa svojich potrieb brať chlieb z pekární. Mnohí si ho ale brali viac než potrebovali, pretože vedeli, že už zaň zaplatili a nik od nich už nebude pýtať peniaze znovu.

Ako systém pár mesiacov fungoval, ľudia si všimli, že chlieb od pekára Petra už nechutí tak ako dakedy. Už nie je taký chrumkavý, a majú pocit že aj celková chuť sa zmenila k horšiemu.

Pri ďalšej návšteve sa jeden zákazník opýta pekára Petra, v čom to je, že chlieb už nie je taký ako býval. Peter mu odpovedal takto: „Viete, dakedy som si mohol stanoviť cenu, za akú svoj chlieb budem predávať. Teraz to už možné nie je, lebo cena za chlieb je jednotná. Na druhej strane, zákon mi ani nijak nepredpisuje, že aké suroviny a aké postupy musím pri výrobe použiť. Nepoužívam teda už také dobré suroviny ako predtým a snažím sa len o to, aby bol chlieb jedlý, zodpovedal hygienickým normám a aby som tých chlebov vyrobil čo najviac.“ Zákazník sa nechápavo zatvári a odíde.

Po dlhšom čase sú niektorí zákazníci už veľmi nespokojní s kvalitou, tak jedného dňa príde za Petrom ďalší zákazník a  požaduje od pekára Petra, aby teda použil tak kvalitné suroviny ako v minulosti a rovnaké postupy, aby bol chlieb znovu tak chrumkavý a tak kvalitný ako kedysi.

Peter súhlasí, no len pod podmienkou, ak je za to ochotný zákazník aj zaplatiť. Peter argumentuje tým, že potrebuje kvalitnejšie suroviny, ktoré sú drahšie a takisto viac času na prípravu. V neposlednom rade argumentuje aj tým, že je to niečo, čo vie urobiť široko ďaleko len on, a tak ak chce zákazník niečo viac ako štátny nekvalitný štandard, musí si za to priplatiť. Naviac, príplatok je omnoho vyšší ako cena za chlieb v minulosti, lebo pekár pečie len pre tohto jedného zákazníka. Zákazník je síce rozčarovaný, no nakoniec si zaplatí a Peter mu chlieb ochotne napečie.

Peter takto pokračuje aj u iných zákazníkov, až jedného dňa sa o tom dozvedia miestne noviny, ktorým sa jeho správanie mimo legislatívne postupy pozdáva trochu neštandardné. Všetci majú predsa piecť chlieb zadarmo – je to základné ľudské právo a nik by nemal toto právo spochybňovať, či dokonca ho priamo porušovať!

Vyberú sa teda za ním a konfrontujú ho so svojimi zisteniami. Redaktorka sa ho pýta priame otázky a Peter priamo odpovedá. Argumentuje kvalitou a svojimi schopnosťami a tým, že to čo mu chodí z potravinového fondu mu ledva stačí na upečenie chleba chabej kvality. Hovorí aj to, že ľudia síce do fondu platia veľké peniaze, no tie sa v systéme asi niekde strácajú. Teraz ak chce niekto kvalitu, tak okrem už zaplateného odvodu si musí ešte priplatiť – dokonca viac ako za jeden chlieb v minulosti. Na záver sa ho redaktorka opýta: „A čo ľudia, ktorí by váš kvalitný chlieb chceli, no nemôžu si ho dovoliť?“ Peter na to odpovedá: „No tak tí majú smolu.“

Reportáž sa odvysiela a okamžite zdvihne vlnu kritiky v spoločnosti. Stalo sa niečo nevídané! Niečo, čo si nik nedovolil doteraz tak otvorene pomenovať. Niekto si dovolil v systéme s funkčným potravinovým fondom na základné životné potraviny vypýtať peniaze naviac za svoje služby. Niekto porušil základné ľudské právo – právo na jedlo! Okamžite to miestne orgány začali prešetrovať a Peter sa ocitol v nepríjemnej situácii masovej kritiky a trestných oznámení z každej strany. Ľudia boli rozhorčení a požadovali za tento morálny prečin ten najtvrdší trest. Niektorí mu dokonca želali len to najhoršie – aby sa raz ocitol v situácii, že nebude mať na jedlo a umrie od hladu.

Petra nakoniec aj vďaka spoločenskému tlaku odsúdili za branie úplatkov na podmienečný trest so zákazom vykonávania profesie pekára. Peter mal šťastie a našiel si prácu radového zamestnanca v inej profesii a ľudia boli spokojní, že vinník bol aspoň takto potrestaný. Teda nie úplne všetci – tí, ktorí by chceli ten vychýrený kvalitný chlebík od Petra ho už nedostali. Teraz sa už musia uspokojiť so štandardným štátnym chlebom nízkej kvality.

Najnovšie chýry hovoria o tom, že v neďalekej obci už tiež niekto za úplatok predáva tak dobrý chlieb ako mal Peter. No ten úplatok je už podstatne vyšší. Kvalitný chlieb sa stal luxusom. Cena išla hore s rizikom spojeným s výrobou, lebo pekári sa boja, že skončia rovnako ako Peter.

6,437 celkovo návštev, 1 návštev dnes