Menej štátu

Stroje a technológie nahrádzajú čoraz viac ľudských činností, a to je jednou z kľúčových príčin aktuálnej nezamestnanosti. A bude len horšie – stroje nenávratne zoberú ľuďom ešte viac pracovných miest a nezamestnanosť tak bude smerom do budúcnosti mať len rastový trend. Minimálne to si myslí veľké množstvo ľudí, od laikov, ktorí si o téme prečítali pár článkov, cez ľudí, ktorí sa tomuto problému venujú profesionálne, až po politikov, podľa ktorých by tento problém mal riešiť štát.

Je pravdou, že vo vzdialenej budúcnosti môže naozaj automatizácia spraviť ľudskú prácu takmer alebo úplne nepotrebnou. No aktuálne, ako aj v dohľadnej budúcnosti, nič také nehrozí. Prípadná vyššia nezamestnanosť totiž nie je dôsledkom automatizácie, ale štátnych zásahov. To je koniec koncov tiež dôvod, prečo v krajinách s väčším množstvom automatizácie nie je automaticky vyššia nezamestnanosť ako v tých s nižším množstvom automatizácie.

Hrozivá realita

Youtube kanál “Kurzgesagt – In a Nutshell” zverejnil video, v ktorom sú dobre zhrnuté obavy o nezvratnú nezamestnanosť spôsobenú automatizáciou. Video napríklad spomína tieto fakty:

– Veľkým firmám stačí na dosiahnutie vysokých príjmov oveľa menší počet zamestnancov ako v minulosti. Napríklad General Motors v roku 1979 zamestnával viac ako 800 000 zamestnancov a dosiahol s nimi príjmy 11 miliárd dolárov. Naproti tomu Google ešte v roku 2012 zarobil 14 miliárd dolárov, no stačilo mu na to len 58 000 zamestnancov.

– Nové technológie, ako napríklad používanie automobilov, zásadne menili pracovný trh aj v minulosti. No zatiaľ čo rozvoj automobilov so sebou priniesol novú infraštruktúru, motely, čerpacie stanice a množstvo iných potrieb, ktoré vytvorili nové pracovné miesta, internetové technológie spolu s rušením starých pracovných miest vytvárajú len veľmi málo nových pracovných miest

– Od 60. rokov tvorba nových pracovných miest v USA kontinuálne klesala:

No ako to zvyčajne býva, fakty ani v tomto prípade nehovoria za seba. Dôležitá je ich interpretácia. A pri nej s Kurzgesagt, ako aj ďalšími ľuďmi zastávajúcimi takúto interpretáciu (ďalej len “pesimisti”), vôbec nesúhlasím.

Väčšia automatizácia = väčšia nezamestnanosť?

Ak väčšia automatizácia vedie k vyššej nezamestnanosti, potom by v krajinách s vyššou automatizáciou mala byť tendencia vyššej nezamestnanosti. Samozrejme, ani tí, ktorí za údajne rastúcou nezamestnanosťou vidia automatizáciu si nemyslia, že ide o jediný faktor ovplyvňujúci nezamestnanosť. No vzhľadom na to, že pesimisti si svoj pesimistický pohľad zakladajú už na interpretácii dnešných dát je zjavné, že vplyv automatizácie na nezamestnanosť považujú za kľúčový.

Keď sa však pozrieme na rebríček krajín podľa nezamestnanosti za rok 2019, len ťažko by z neho bolo možné takéto údaje vyčítať. Krajiny s najvyššou nezamestnanosťou sú typicky krajiny s extrémne nízkou mierou automatizácie a prakticky bez výnimky tiež krajiny, v ktorých štát veľmi zásadne poškodzuje ekonomiku.

Naproti tomu v krajinách s extrémne vysokou mierou automatizácie je typicky nezamestnanosť podpriemerná. Globálna miera nezamestnanosti tento rok dosiahla 5%. No 6 z top 10 krajín s najvyššou mierou automatizácie na svete (merané počtom priemyselných robotov na 10 tisíc zamestnancov) má nezamestnanosť nižšiu ako je priemer:

Južná Kórea – 631 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 3.1%

Singapur – 488 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 2,2 %

Nemecko – 309 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 3,8%

Japonsko – 303 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 2,9%

Švédsko – 223 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 6,6%

Dánsko – 211 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 5,8%

USA – 189 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 4,4%

Taliansko – 185 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 11,1%

Belgicko – 184 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 7,3%

Taiwan – 177 robotov na 10 tisíc zamestnancov – nezamestnanosť 3,8%

Zjavne teda nezamestnanosť tlačí nahor niečo iné ako automatizácia. Argumentom za to, že sú to skôr štátne zásahy ako automatizácia, nahráva, že aj v zozname vyššie je vidno vysokú mieru korelácie medzi ekonomickou slobodou danej krajiny a nezamestnanosťou. 6 krajín s podpriemernou nezamestnanosťou sa totiž v rebríčku ekonomickej slobody nachádza v priemere na 16. mieste, zatiaľ čo zvyšné 4 krajiny sa nachádzajú v ekonomickej slobode v priemere na 40. mieste. Navyše, s výnimkou Dánska sa žiadna z tých 4 krajín nenachádza ani len na tom 16. mieste (a v Dánsku je tiež najnižšia nezamestnanosť spomedzi tých 4 krajín).

Korelácia samozrejme neznamená kauzalitu. No ak by niekto chcel z dostupných dát vyvodiť nejakú kauzalitu, mohlo by to byť zrejme len to, že viac automatizácie = nižšia nezamestnanosť.

Ako štát ničí zamestnanosť 

Zdá sa teda, že pri boji proti nezamestnanosti je lepšie sústrediť sa na väčšiu ekonomickú slobodu ako na automatizáciu. Tá zoči-voči automatizácii môže pomôcť minimálne týmito spôsobmi:

1) Zlacní reálnu cenu práce, vďaka čomu bude mať zamestnávateľ nižšiu motiváciu nahradiť dané pracovné miesto strojmi – nižšia cena práce pritom nemusí znamenať nižší čistý príjem, práve naopak. Dnes totiž štát priamo berie zamestnancovi pri priemernej mzde zhruba 44% z jeho celkovej ceny práce. Jeho mzda je znížená aj nepriamo – tým, že zamestnávateľ musí platiť za rôznu hlúpu administratívu, rekreačné poukazy, koncesionárske poplatky, a rôzne iné “užitočné” veci. Zo zostávajúcich 56% navyše štát veľkú časť peňazí zoberie na DPH, spotrebných daniach (benzín by bol bez daní aj 2-3x lacnejší, alkohol a cigarety tiež) a zamestnanec je v konečnom dôsledku rád, ak mu zostane tretina jeho reálnej ceny práce. Nehovoriac o tom, že aj za túto tretinu si môže kúpiť oveľa menej, v dôsledku rôznych regulácií, ktoré zvyšujú ceny tovaru, pričom niekedy dokonca zámerne (napríklad clá).

2) Uľahčí zamestnávanie – ak už zamestnanec pracovné miesto stratí, nové pracovné miesto si nájde o to ľahšie, o čo flexibilnejší je pracovný trh. Dlhé výpovedné lehoty a (štátom podporované) štedré kolektívne zmluvy môžu znieť dobre, no keď už je zamestnanec prepustený, zamestná sa oveľa ťažšie.

3) Uľahčí podnikanie – po prvé, dnes zamestnávajúci podnikatelia by mohli ľahšie rozširovať výrobu alebo iné aktivity, a tak vytvárať viac pracovných miest, prípadne udržať viac súčasných pracovných miest. Okrem toho však priaznivé podnikateľské prostredie môže byť alternatívou k pracovným miestam. Zložité byrokratické procedúry a vysoké, niekedy až absurdné dane a odvody (napríklad živnostník musí platiť odvody, aj keď práve nemá príjmy) mnohých odrádzajú od toho, aby niekedy s podnikaním začali, a tak sú odsúdení na zamestnanecký pomer.

Štát teda môže pomôcť k tomu, aby sa ľudia rastúcej automatizácii ľahšie prispôsobili. Môže tak však spraviť len jediným spôsobom – že ľuďom odstúpi z cesty a nechá im čo najväčšiu slobodu na to, aby sami hľadali fungujúce riešenia. Každá snaha štátu ľuďom aktívne “pomôcť” prispôsobiť sa totiž vedie len k tomu, že prispôsobenie sa ľudí bude zákonite o to ťažšie, keďže nevyhnutne pôjde na úkor jedného alebo viacerých z 3 bodov spomenutých vyššie.

Dobrovoľná a štatistická nezamestnanosť

Štátne sociálne programy umelo zvyšujú zamestnanosť aj ďalším spôsobom. Ako uvádza Richard Sulík vo svojej knihe Odvodový bonus na strane 13:

“Samozrejme, bavíme sa o nízkych mzdách, ktorým štát „konkuruje“ sociálnymi dávkami a vytvára tak absurdne vysoké zdanenie posledného zarobeného eura (marginálne zdanenie). Nárast superhrubej mzdy je totiž sprevádzaný nielen vyššou daňou z príjmu a vyššími odvodmi, ale aj znižovaním sociálnych dávok, čo tiež znižuje celkový čistý príjem a zvyšuje marginálne zdanenie.

Niektoré sociálne dávky sa znižujú o 75 % nárastu príjmu, iné skokovo pri dosiahnutí určitej príjmovej hranice. (…)

Výsledok bádania je, že štát sociálnymi dávkami konkuruje nízkym mzdám a vytvára tak bariéru medzi nepracovaním a pracovaním. Pomer medzi čistým príjmom v prípade nepracovania a pracovania za nízku mzdu je tak smiešne nízky. V uvedenom príklade to je 143 € pri superhrubej mzde 649 €. Za 87 centov (143 €/165 hod.) efektívneho prírastku čistého príjmu na hodinu si predsa nikto nebude ráno obúvať topánky a chodiť do roboty.

A práve tie najnižšie mzdy, ktoré ako jediné môžu vyriešiť nezamestnanosť tých najmenej vzdelaných, (viac než polovica nezamestnaných má len základné a nižšie stredné vzdelanie), sú zaťažené sociálnymi odvodmi v plnej výške. Takže na nízke mzdy „útočí“ štát nielen plejádou sociálnych dávok, ale aj sociálnymi odvodmi v plnej výške.”

Inak povedané, aj mnohým ľuďom, ktorí by inak boli zamestnaní, sa v stave, keď ich potenciálnemu príjmu konkurujú rôzne sociálne dávky, zamestnať jednoducho neoplatí.

Ďalšou kategóriou nezamestnaných v dôsledku štátnych zásahov sú ľudia, ktorí sú evidovaní na úrade práce, ale reálne pracujú “načierno”. Nelegálna práca je pritom výlučným dôsledkom vysokého daňovo-odvodového zaťaženia a preregulovaného trhu práce. Čím viac sa toto zaťaženie zníži, tým viac ľudí prestane byť oficiálne nezamestnanými a bude pracovať legálne.

Pracovné miesta sa nemusia vytvárať tam, kde sa strácajú

Zaujímavý je tiež pohľad, že je akosi zlé a neudržateľné, že nové pracovné miesta sa nevytvárajú vždy v tom odvetví, kde staré pracovné miesta zanikajú. Pred zhruba 200 rokmi napríklad 72% zo zamestnaných ľudí v USA pracovalo v poľnohospodárstve. Dnes v ňom pracuje menej ako 2% ľudí (a aj z toho ešte polovica ľudí pracuje na získavaní alebo odovzdávaní dotácií).

Zvyšovanie produktivity práce v poľnohospodárstve totiž neznamenalo, že v poľnohospodárstve bude pracovať rovnaké množstvo ľudí, akurát sa budú viac špecializovať. Zvýšená produktivita v poľnohospodárstve uvoľnila pracovnú silu – a iné zdroje – na napĺňanie ďalších potrieb. Vďaka tomu si bežný Američan mohol za svoju výplatu kúpiť viac vecí, mať viac voľna, viac vzdelania a podobne. Životný štandard Američanov tak stúpol a stúpa. Podobný proces sa samozrejme odohral v rôznych mierach aj vo zvyšku sveta.

Aj dnešný a minimálne v dohľadnej dobe budúci zánik pracovných miest tak znamená len to, že ľudia budú zamestnaní pri napĺňaní ďalších a ďalších potrieb. To samozrejme môže znamenať viac “konzumu”, no môže to tiež znamenať väčšie dbanie na ochranu životného prostredia, alebo čokoľvek iné. História nám ukazuje, že s tým, ako krajiny bohatnú, ich obyvatelia sú viac uvedomelí ohľadom ochrany životného prostredia (to, že to často dopadne opačne ako ľudia zamýšľajú je druhá vec). Koniec koncov, ťažko sa myslí na životné prostredie, keď človek nemôže zabezpečiť ani len základné potreby a stravu pre seba a svoju rodinu. A to bol stav, v ktorom boli ľudia počas drvivej väčšiny svojej histórie.

Nie hrozba, ale príležitosť

Napriek všetkému vyššie napísanému samozrejme v dôsledku automatizácie, no nielen nej, budú ľudia, ktorí prídu nenávratne o svoje pracovné miesta a vo svojej kariére pokračovať nebudú môcť. Ako sme si ukázali vyššie, neexistuje prakticky žiadny spôsob, ako by týmto ľuďom vláda mohla pomôcť, keďže každá takáto “pomoc” by v sumáre situáciu len zhoršila.

No s výnimkou štátom vystavaných bariér ponúka dnešná doba najviac príležitostí v histórii. Ako povedal jeden z najznámejších herných vývojárov John Carmack:

“Ak chcete vyvinúť nejakú ďalšiu veľkú vec, nepotrebujete milióny dolárov kapitalizácie. Potrebujete dostatok pizze a diétnej koly, ktoré si dáte do chladničky, lacný PC na ktorom budete môcť pracovať a odhodlanie cez to prejsť”

Samozrejme, nie je potrebné to brať doslova. Okrem toho, že neodporúčam žiť z diétnej koly a pizze, tiež nie každý rovno musí vyvinúť “ďalšiu veľkú vec”. Keď je niekto odhodlaný učiť sa a vo svojom rozvoji zotrvať, môže žiť trebárs v Indii alebo v Afrike, ale pokiaľ má schopný počítač,internetové pripojenie a aspoň pár hodín času týždenne, cestu jeho rozvoju brzdia prakticky len jeho vlastné ambície. Je pravdou, že mnohé “staré” pracovné miesta a odvetvia zanikajú, prípadne sú v nich vzhľadom na klesajúcu zamestnanosť horšie a horšie podmienky. No keď ľudia lipnú na týchto starých návykoch, fakticky sa len bijú o stále menší kus koláča, pričom okolo seba majú úplne nový svet prakticky nekonečných príležitostí. Ochrana stále menšieho koláča – na úkor menšieho množstva celkových príležitostí – tak je cestou do pekla. Voľba kariéry je totiž tiež investíciou a dotovanie neperspektívnych pracovných miest alebo odvetví tak je morálnym hazardom – keďže zisky dobrých investícií do kariéry sa privatizujú, zatiaľ čo straty pri týchto investíciách sa socializujú.

Lepšou stratégiou je prispôsobiť sa. Neprekonateľným problémom pri zmene kariéry nemusí byť ani pokročilý vek. Je pravdou, že schopnosť mozgu prispôsobiť sa (neuroplasticita) s vekom sama o sebe klesá. No existujú spôsoby, ako neuroplasticitu zvýšiť– od meditácie, cez psychadeliká, športovanie, až po kognitívno-behaviorálnu terapiu. Namiesto bojovania proti veterným mlynom tak môže byť výhodnejšie snažiť sa prispôsobiť sa meniacim sa okolnostiam a prípadne s tým pomôcť aj iným ľuďom. Čím menej polien bude štát ľuďom hádzať pod nohy, tým ľahšie to pôjde.

2,754 celkovo návštev, 1 návštev dnes