Menej štátu

Samuel Marec nedávno napísal článok s názvom “Takto bude vyzerať koniec budúcnosti”, v ktorom vyjadruje veľké obavy z dopadov klimatických zmien na ľudskú civilizáciu. V tomto článku zároveň ukazuje množstvo príkladov nešťastného postoja ku klimatickým zmenám, v dôsledku ktorého môže boj proti klimatickým zmenám byť škodlivejší ako klimatické zmeny samotné, prípadne môže vidieť svet negatívnejším ako reálne je. Vzhľadom na to, že tieto príklady sú pomerne časté, je dobré sa na ne pozrieť bližšie.

Klimatizáciou proti klimatickým zmenám

“Problém je v tom, že už tam sme, len si to neuvedomujeme. Zvyšujúca teplota sú len čísla a my máme klimatizáciu; ľadovce sa možno topia, ale nevidíme to; je nám nepríjemne teplo, ale prežijeme. Zatiaľ sa to dá zniesť.”

Využívanie klimatizácie a iných vecí, vďaka ktorým ľudia ľahšie znášajú nepríjemné počasie, nie je len ukážkou zaslepenosti ľudí (“ja mám klímu, mňa klimatické zmeny netrápia”). Sú to aj príklady toho, že škody nepríjemného počasia sa dajú znížiť tým, že sa mu ľudia prispôsobia, okrem iného aj technológiami ako je klimatizácia. Môže sa zdať, že ide o prejedanie budúcnosti (teraz mi je chladnejšie, no otepľovať sa bude ešte viac). No v prvom rade, tento proces je do veľkej miery samoregulačný – cena za využívanie klimatizácie môže v nejakom bode dosiahnuť takú výšku, že sa človek radšej presťahuje do chladnejšej oblasti. Alebo naďalej spotrebováva veľa peňazí za klimatizáciu, ale o to menej peňazí mu zostane na inú spotrebu, ktorá by tiež pravdepodobne zvyšovala CO2.

A v druhom rade, v princípe nejde o vôbec nič nové. Ľudia sa v dôsledku svojej (ne)schopnosti prispôsobiť sa počasiu sťahovali od nepamäti. A aj vďaka dnešným technológiám je možné obývať oblasti, ktoré by v minulosti prakticky obývateľnými neboli, prípadne ich je možné obývať efektívnejšie (napríklad vyššia hustota obyvateľstva vďaka viacposchodovým budovám, pri zachovaní alebo zvýšení štandardov bývania).

Čím viac vody pre bohatých v bazénoch, tým lepšie

“Čoraz častejšie sa hovorí, že izraelsko-palestínsky konflikt je nakoniec konfliktom o vodu — a teda o prežitie — v pomerne nehostinnom regióne. Na kopci nad Hebronom sa napríklad nachádza izraelská osada Kirjat Arba. Palestínčania žijú v nedostatku (vody), no v osade v záhradách nájdete bazény.

Palestínčania sú nespokojní, ale židia sa bránia: vodu ťahajú z hĺbky niekoľkých kilometrov, majú na to technológie, ktoré niečo stáli. Vodu si treba zaslúžiť, prečo by sa o ňu mali deliť?“

Toto je fakticky poukazovanie na príjmové rozdiely a v istom zmysle odsudzovanie bohatstva. Je to ako povedať, že na jednej strane sa bohatí ľudia vyvážajú na limuzínach a doprajú si drahé jedlá, no na druhej strane mnohí chudobní nemajú kde bývať a nemajú čo jesť. No bohatí nie sú sami o sebe bohatými na úkor chudobných. Naopak, bez privilégií štátu môže na trhu človek zbohatnúť len vďaka tomu, že bude poskytovať ľuďom tovary alebo služby, ktoré si cenia viac ako peniaze, ktoré za ne platia. Inak povedané, zbohatnúť môže len vďaka tomu, že pomáha bohatnúť aj iným.

V prípade s vodou a bazénmi to znamená dve veci. Po prvé, vďaka zbohatnutiu ľudí kúpajúcich sa v bazénoch je v Izraeli (alebo inde) menej chudobných ľudí. A po druhé, vďaka “luxusu” pre bohatých, čiže čerpaniu vody na kúpanie v bazénoch, majú lepšiu dostupnosť vody aj chudobní. Na povrch sa totiž dostane voda, ktorá by bez bohatých zostala nedostupná a celková dostupnosť vody sa tak zvýši. Z dlhodobého hľadiska je situácia pre chudobných ešte priaznivejšia – technológie totiž v priebehu času zlacňujú, a tak zatiaľ čo dnes si vodu z párkilometrovej hĺbky môžu dovoliť len bohatí, za nejaký čas si ju budú môcť dovoliť aj chudobní. Bez prvotnej investície bohatých by sa tejto vody chudobní nikdy dočkať nemuseli.

Viac bohatstva = lepšia planéta

“V prvom rade budete musieť obyvateľom Číny a Indie, teda viac ako dvom miliardám ľudí, vysvetliť, že ich túžby a ašpirácie sú síce pekné, ale nesmú príliš zbohatnúť, pretože bohatstvo znamená spotrebu a spotreba znamená znečistenie.”

Áno, vyššia spotreba aplikovaná mechanicky – teda, že spotreba sa zvýši a všetko ostatné na svete zostane rovnaké – povedie k väčšiemu znečisteniu. No vyššia spotreba, ako nám ukazuje história, vedie aj k trom ďalším dôležitým veciam, ktoré môžu mať väčší vplyv na klímu ako možný nárast znečistenia:
1) S nárastom životnej úrovne (a spotreby) dochádza k poklesu pôrodnosti. Aj keby sa teda spotreba na obyvateľa v dôsledku vyššej životnej úrovne zvýšila, v sumáre môže spotreba vďaka menšej populácii klesnúť. Odhliadnuc od migrácie, v Európskej únii medzičasom viac ľudí zomiera ako sa rodí, takže aj keby spotreba na obyvateľa zostala v EÚ rovnaká, len z dôvodu poklesu populácie by celková spotreba v EÚ, odhliadnuc od migrácie, z dlhodobého hľadiska prirodzene klesala.

Naopak v Afrike populácia prudko rastie. Zatiaľ čo v roku 1955 bolo v Afrike 252,7 miliónov obyvateľov, v roku 2018 to bolo už 1,276 mld. obyvateľov. V priebehu 64 rokov tak africká populácia narástla na viac ako 5-násobok. Ak použijem mechanickú extrapoláciu, ktorá je často používaná pri modeloch ohľadom vývoja a dopadov klímy, tak za ďalších 64 rokov, čiže do roku 2083, bude mať Afrika 6,38 miliardy obyvateľov. Nebolo by teda rozumnejšie zvýšením životnej úrovne prirodzene znížiť pôrodnosť, ako nasilu udržiavať obyvateľstvo chudobných krajín v chudobe, ktorá vedie k masívnemu nárastu populácie?

2) Častý kameň úrazu environmentálnych riešení – ľudia sú vnímaní ako pasívum a nie ako aktívum. Noví ľudia nie sú len nové hladné krky, ale aj ďalšie hlavy, ktoré môžu vymýšľať nové nápady ako efektívnejšie využívať existujúce zdroje. Podstatná časť sveta dnes vykonáva len primitívnu prácu a pracuje najmä na zabezpečení základných životných potrieb. Spolu s bohatnutím chudobných narastajú aj ich možnosti vzdelávania a ľudia sa môžu namiesto manuálnej práce venovať sofistikovanejším veciam, ako sú napríklad veda a výskum, alebo trebárs zefektívňovanie výroby alebo predaja výrobkov a služieb, prípadne zvyšovanie pridanej hodnoty práce. To, že ľudia sú z dlhodobého hľadiska viac aktívom ako pasívom dokazuje aj to, že aj keď za posledných 200 rokov svetová populácia vzrástla na zhruba 7-násobok, došlo tiež k masívnemu nárastu životnej úrovne ľudí. Inak povedané, 7 miliárd ľudí ľudí využíva tú istú planétu a tie isté zdroje viac ako 7 krát efektívnejšie ako 1 miliarda ľudí pred 200 rokmi.

3) S nárastom životnej úrovne sa ľudia viac zaujímajú o ochranu životného prostredia. Z tohto pohľadu by environmentálne “osvietené” bránenie zbohatnutiu chudobných krajín bolo vrcholom pokrytectva. Ak by totiž v minulosti niekto podobne bránil zbohatnutiu západných krajín, dnes by ich environmentálne problémy rovnako nezaujímali, keďže by sa museli donekonečna točiť v kruhu napĺňania základných životných potrieb. A samozrejme to tiež znamená, že po náraste životnej úrovne v Afrike alebo krajinách ako sú India a Čína, tam bude dôraz na čisté životné prostredie podobný ako na západe. K hľadaniu environmentálnych riešení sa tak, aj vďaka budúcemu lepšiemu vzdelaniu, pripojí väčšina obyvateľov tejto planéty.

Zjednotení v rozmanitosti

Mimochodom, to, že sa nie je možné dohodnúť na jednej globálnej dohode a jednom riešení pre celé ľudstvo pokladám za pozitívnu vec. Samozrejme, sústredenie na jedno riešenie môže priniesť určité výhody. No za oveľa lepšie riešenie, ako všetko staviť na jednu kartu, považujem konkurenciu medzi nápadmi – keďže tá vymení 1 globálne riešenie za 7 miliárd decentralizovaných riešení. Motiváciu hľadať riešenia totiž má každý jeden človek, či už z nejakých mesiášskych pohnútok, alebo preto, že vďaka efektívnejšiemu riešeniu môže dosiahnuť zisk. A pokiaľ bude nejaké riešenie obzvlášť dobré, je predpoklad, že sa ním inšpirujú aj ostatní ľudia. To je však menej pravdepodobné práve pri globálnych, centrálne vynucovaných riešeniach. Pokiaľ totiž niečo funguje, ľudia to podporia aj dobrovoľne a nemusia byť do toho nútení.

Totalitné peklo – riešenie horšie ako samotný problém

“V rámci druhej možnosti sa tak vzdáme zbytočností a budeme sa sústrediť na veci, ktoré potrebujeme na prežitie. Síce relatívne pohodlné, ale predsa len prežitie. A neurobíme to z vlastnej vôle, situácia si to vyžiada.

Cvične si to predstavme ako kvóty na osobu a deň, týždeň, mesiac. Nikto vám nepovie, že nesmiete letieť do Baku, ale ak poletíte, najbližšie dva mesiace budete do práce chodiť pešo, prinajlepšom na bicykli.”

Toto je scenár maximálneho totalitného pekla. Takýto systém totiž z podstaty veci (osobná doprava tvorí len menšinu produkcie emisií CO2) musí zasahovať mnohé, prakticky všetky oblasti života ľudí. Na jeho čele by tak nevyhnutne museli byť byrokrati, ktorí by ľudí nechali žiť ako zvieratá v klietkach. Títo byrokrati by totiž ľuďom povoľovali, koľko a kam môžu cestovať, koľko a čoho môžu jesť, ako často sa majú sprchovať a koľko vody majú použiť na spláchnutie záchoda (to sa snažila regulovať aj Európska komisia, ale po kritike návrh stiahla). Toto je stav, ktorý by prakticky zaručene bol horší ako akékoľvek, čo i len trochu realistické scenáre vývoja klimatických zmien.

Bežní ľudia vs politici

Marec tiež poukazuje na plytvanie ľudí, ktorí do Azerbajdžanu cestujú sledovať britských futbalistov, prípadne na instagramových influencerov:

“Aj toto je dobrý príklad: instagramoví influenceri sa hrnú do Pripjate v podstate preto, aby dobre vyzerali na fotkách a je to dokonale absurdné.”

No cestovanie stoviek politikov, ich asistentov a súvisiaceho personálu na nespočetné klimatické konferencie po celom svete nie je o nič lepšie. Navyše, Instagramoví influenceri a futbaloví fanúšikovia zvyčajne letia v lietadle spolu s ďalšími ľuďmi, no u politikov bojujúcich proti klíme je typické skôr to, že lietadlo letí len pre nich. Pritom spomínaným politikom by rovnako dobre namiesto lietania poslúžili aj videokonferencie. Navyše, vďaka ušetrenému času by bez cestovania mohli bojovať proti klíme ešte udatnejšie.

Trh všetko vyrieši

“Energeticky náročné je aj zasnežovanie zjazdoviek či preprava mäsa.”

Medzi plytvajúcimi aktivitami sú v článku spomenuté aj tieto dve. Aj tieto činnosti totiž spotrebovávajú veľa zdrojov, a tak by ich bolo dobré obmedziť. No práve toto je jeden zo základných princípov voľného trhu – väčšia spotreba zdrojov vedie k vyššej cene, a to vedie k nižšiemu dopytu po danej veci. Upozorňovanie na šetrenie nákladov tak je podobne zbytočné ako upozorňovanie niekoho na to, aby nezabudol na svoj zisk. Zisk a náklady sú totiž dve strany tej istej mince. A energeticky menej náročné aktivity tak majú prirodzenú trhovú výhodu oproti energeticky viac náročným aktivitám.

Nevieme čo nevieme

“O klimatickej zmene toho v skutočnosti vieme pramálo a nevieme ani to, či opatrenia, ktoré teraz považujeme za dostatočné (a nepribližujeme sa im), naozaj dostatočné sú.

Nevieme, aké dôsledky bude mať miznúca biodiverzita, nevieme, či nespustí reťazovú reakciu, a nevieme, čo to vlastne znamená. Zrútenie ekosystému, ktoré tvorí samostatný problém, nie je len prázdnou hrozbou.”

Toto je rozumný prístup, keďže skeptizmus je základom bádania a hľadania toho čo funguje a čo nefunguje. No pokiaľ sa Marec obáva, že sa pri predpovedi reality môžeme mýliť a realita ohľadom klímy môže byť ešte horšia, nie je dôvod automaticky predpokladať, že to nemôže byť presne naopak – že buď vývoj klímy, jej dopady, alebo schopnosť ľudí sa jej prispôsobiť, budú oveľa pozitívnejšie ako sa dnes môže zdať. A ktorákoľvek pozitívna možnosť automaticky znamená, že z prípadnej klimatickej krízy zrejme žiadna kríza nebude.

Zároveň však z toho vyplýva jedna ďalšia hrozba. Problémy, ako je napríklad znižujúca sa biodiverzita, s klimatickými zmenami súvisia len nepriamo. Napríklad, niektoré environmentálne opatrenia môžu znížiť emisie CO2, no na úkor zníženia biodiverzity, prípadne zhoršovania ďalších dôležitých vecí. To obzvlášť platí pri pomyslení na náklady obetovaných príležitostí – peniaze, ktoré sú priamo investované do znižovania CO2 sú peniazmi, ktoré nemôžu byť priamo investované napríklad do boja za väčšiu biodiverzitu. Ani totalitné centrálne plánovanie, ktoré by drasticky obmedzilo emisie CO2, by tak nezaručilo, že životné prostredie si v sumáre polepší.

Konflikty z obavy pred konfliktmi

“Takejto veľkej výzve a potrebe takej veľkej zmeny ľudstvo doteraz nečelilo. Ak sa aj podarí, omnoho menšie zmeny — vynález kníhtlače, hospodárska kríza — viedli k obrovským konfliktom.”

Dopady klimatických zmien môžu viesť ku konfliktom. No ťažkopádny boj proti klimatickým zmenám môže konfliktov priniesť ešte viac.

Pesimizmus oproti svetlej budúcnosti

“Teraz budeme naraz čeliť starnutiu populácie, nezamestnanosti, hospodárskemu prepadu, populačnej explózii, vzájomnej izolácii, zmenšujúcemu sa územiu, klesajúcemu množstvu zdrojov, extrémnemu počasiu a migrácii stoviek miliónov ľudí.”

Toto sú pesimistické predpovede, ktoré by rôzni “bojovníci za kritické myslenie” pri aplikovaní rovnakého metra mali označiť za fake news. Ukazuje totiž nie len extrémne pesimistickú interpretáciu každej možnej udalosti, ale tiež ignoruje pozitívne udalosti, ktoré môžu navyše nad tými negatívnymi prevážiť. Na klesajúce množstvo zdrojov upozorňujú environmentalisti, ktorí mechanicky extrapolujú dáta, už viac ako 200 rokov. Pravda je však stále presne opačná – dostupnosť zdrojov neustále rastie a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo kedykoľvek v budúcnosti zmeniť. Znie to extrémne neintuitívne, priam logicky nemožne, ale je to tak.
Vysvetlenie nájdete napríklad na tomto mieste, no v skratke ide okrem iného o tieto faktory: 

• spotreba zdrojov na vykonanie tej istej činnosti v priebehu času klesá (napríklad spotreba auta na 100km, spotreba elektrospotrebičov, spotreba energie na kúrenie vďaka lepším stavebným materiálom, atď)
• efektivita získavania zdrojov v priebehu času stúpa (napríklad sa zvyšujú výnosy ťažby ropy, prípadne ťažba ropy je možná aj na miestach, kde predtým možná nebola)
• vyššia cena zdroja vedie k vývoju alternatív k danému zdroju
• vyššia cena motivuje k väčšej recyklácii daného zdroja

K tejto téme tiež odporúčam prečítať aj článok “Kdy dojde ropa? Nikdy?!” 

Podobne zmenšujúce sa (obývateľné) územie nemusí byť reálne, keďže:
1) efektivita využitia priestoru na bývanie, poľnohospodárstvo a iné aktivity v priebehu času stúpa. t.j. na zabezpečenie danej potreby stačí menšia plocha
2) vďaka novým technológiám v budúcnosti, podobne ako vďaka minulým technológiám dnes, sa veľké množstvo dnes neobývateľných území môže stať obývateľnými

No najmä, spomínané štatistiky, samé o sebe založené na pochybných predpovediach, nezodpovedajú pravdivému obrazu reality. Ignorujú totiž množstvo pozitívnych trendov, ktoré nie sú o nič menej dôležité. Dobrou stránkou zbierajúcou dáta o ľudskom pokroku je https://humanprogress.org. Na nej je možné nájsť množstvo štatistík, ktoré vyvracajú bežné, no mylné dojmy o tom, že svet sa zhoršuje. Za posledných 50 rokov sa napríklad svet zmenil nasledovne:

• Priemerná dĺžka života stúpla z 56 rokov na 72 rokov
• Priemerný príjem po zohľadnení inflácie stúpol o 372%
• Priemerná dĺžka školskej dochádzky sa zvýšila o 110% zo 4,15 roka na 8,71 roka

A podobných štatistík je možné nájsť desiatky až stovky. Nejde pritom o žiadne drobnosti alebo vytrhnutie vecí z kontextu – životy ľudí na svete sa zlepšujú prakticky vo všetkých dôležitých ohľadoch.

Dobre už bolo

A pesimistické zmýšľanie bolo v článku dotiahnuté do úspešného konca, keďže Marec verí, že k odvráteniu katastrofy ani nemôže dôjsť:

“Žiaľ, nachádzame sa v bode, keď nič iné ako štrukturálna zmena nestačí, a tak sa vlastne nachádzame v slepej uličke. Zakapeme na to, že sa to nedá. Ak sa budem mýliť, budem šťastný ako ešte nikdy; platí totiž to, že ide o prežitie.”

Úplne tak ignoruje základnú ľudskú vlastnosť, ktorou je schopnosť prispôsobiť sa meniacemu sa prostrediu. Ľudia čelili nebezpečným, priam existenčným problémom, počas celej svojej histórie. Od vrtochov počasia (ktoré boli kedysi oveľa smrteľnejšie ako dnes), cez nespoľahlivý prísun potravy (to, že v západnom svete je aktuálne hlad neznámy je z historického hľadiska výnimka), až po boj so zvieratami, chorobami a inými ľuďmi. Všetky tieto problémy však ľudia zvládli a napriek tomu sa život ľudí v priebehu histórie zlepšoval. Nie je dôvod predpokladať, že tento krát to bude inak.

Ani oficiálne to nie je katastrofa

Mimochodom, samotná IPCC, čo je organizácia spadajúca pod OSN a venujúca sa klimatickým zmenám, vydala v roku 2014 správu, podľa ktorej majú negatívne dopady klimatických zmien dosiahnuť len 0,2 – 2,0% príjmov (3. odsek na strane 19 tu). A to ide o príjmy, ktoré budú oproti dnešku, vďaka ekonomicko-technologickému pokroku, ďaleko väčšie. Ak ich teda neznížia napríklad hysterické klimatické politiky a nespravia tak väčšie škody ako klimatické zmeny samotné. 

…ale čo ak predsa?

Predstavme si, že tento článok je celý mylný a klíma ohrozuje ľudstvo presne tak ako sa vo svojom článku obáva Samuel Marec. Znamená to, že je potrebné vytvoriť globálnu dohodu medzi vládami čo najskôr a dať vládam právomoc zásadne ovplyvňovať životy ľudí, aby sa zabránilo klimatickým škodám? Veru nie. Z historických skúseností je totiž štát extrémne zlým nástrojom na riešenie zložitých spoločenských problémov a vo všeobecnosti pri riešení týchto problémov narobí viac škôd ako úžitku. Navyše sa zdá, že s rastúcimi ambíciami štátu rastie aj jeho deštruktívnosť pri “riešení” týchto problémov. A tak mnoho štátnych režimov, ktoré mali za cieľ napríklad zvýšiť životnú úroveň chudobných, fakticky krajinu uvrhlo do ešte väčšej chudoby, a navyše za cenu obrovského násilia. Príkladov je veľa, od Sovietskeho zväzu, až po Zimbabwe.

Žiaľ, mnoho ľudí si myslí, že tento krát by to už mohlo byť inak a štát by v tomto ľuďom viac pomohol ako uškodil. No nekritickú naivitu ohľadom schopností štátu už prekonáva asi len nekritický pesimizmus ohľadom toho ako bude vyzerať budúcnosť. Pretože podobne, ako ani nespočetné zlyhania štátu pri riešení veľkých spoločenských problémov ľudí neodradili od toho, aby mali od štátu veľké očakávania, ani nespočetné zlyhania environmentálnych alarmistov mnohých nepresvedčili, že ľudia sú pri riešení problémov oveľa lepší ako sa môže zdať.

3,497 celkovo návštev, 1 návštev dnes