Menej štátu

Ľudia sa zo strachu radi zbavujú slobody, výmenou za pocit bezpečia. Mocipáni toto vedia a šokujúce udalosti prezentované v médiách pragmaticky využívajú na rozširovanie vlastnej moci. To, že sa ľudia selektívne zaujímajú o šokujúce udalosti a novinky je v poriadku. V neporiadku je, keď sa tí istí ľudia snažia prostredníctvom politikov obmedziť slobodu jednotlivca, v reakcii na takéto situácie.

Najlepší kamaráti vlád a politikov preto sú:

Štvrté miesto: Tragické nehody a prírodné katastrofy

Diktátor Josif Stalin sa raz vyjadril: „Smrť jedného človeka je tragédia. Smrť miliónov ľudí je štatistika.“ Štandardný demokrat by tento citát mohol vziať z opačného konca: „Smrť jedného človeka je štatistika. Ale ak zomrie niekoľko ľudí naraz, odvezte ma na miesto tragédie a strčte mi mikrofón pod nos.“ Väčšina malých tragédií s tisíckami mŕtvych jednotlivcov roztrúsených v priebehu roka ostane médiami a politikmi od-ignorovaná. Ale ak zahynie desiatka ľudí naraz, napr. pri banskom nešťastí, alebo pri záplavách, politici sa začnú predháňať v kondolenciách, v navrhovaní rôznych opatrení a v odškodňovaní pozostalých z peňazí daňovníkov. Aj toto je útokom na slobodu jednotlivca.

Tretie miesto: Klimatické zmeny

Médiá a vedci majú prirodzený záujem maľovať klimatického čerta na stenu. Médiám to zvýši sledovanosť a vedcom zaistí štátnu podporu na výskum tohto fenoménu. Najmä však politici neodídu naprázdno. Strach z klimatickej zmeny využívajú ako ospravedlnenie prijatia ďalších daní a regulácií, ktoré ešte viac obmedzia slobodu jednotlivca a zvýšia príjmové nerovnosti. Obeťou takýchto ad-hoc opatrení sa stanú predovšetkým obyčajní ľudia, ktorí si tak priplatia za energie, autá a vďaka spleti nových „zelených“ regulácií budú mať problém naštartovať vlastné biznisy. Naopak, veľké korporácie sa v ďaka lobistom a vyšším obratom dokážu s novými reguláciami vyrovnať oveľa ľahšie, než malé firmy. Ak nie, tak prepustia zamestnancov, alebo zvýšené náklady prenesú na zákazníkov.

A tak sa organizujú klimatické summity, kam sa na triskáčoch zlietavajú politické elity z celého sveta, aby mohli porúčať větru, dešti a plánovať teplotu planéty na najbližšiu storočnicu. Česť ich práci!

Cesta k čistejšiemu životnému prostrediu by mala byť razená skôr zdola, za pomoci inštitútu súkromného vlastníctva, cez arbitráže medzi vinníkom a obeťou znečisťovania, alebo vytváraním čiernych zoznamov znečisťovateľov. Politik volený na 4 roky je ten posledný, kto má úprimný záujem na čistom životnom prostredí pre budúce generácie.

Druhé miesto: Ekonomická kríza

„Ak sa to hýbe, zdaň to. Ak sa to stále hýbe, reguluj to. Ak sa to prestalo hýbať, dotuj to!“

Týmto Reaganovým citátom by sa dala charakterizovať „proti-krízová“ politika väčšiny štátov. Čím horšia kríza, tým lepšie. Pre vládnu moc. Šrotovné, dotácie vybraným firmám, záchrany veľkých bánk, uťahovanie opaskov zvyšovaním daní namiesto sekania výdavkov. Toto je len vzorka opatrení obmedzujúcich slobodu jednotlivca, ktoré vlády zavádzajú v reakcii na spomalenie ekonomiky, ktoré nevyhnutne nasleduje po nimi umelo vyvolanom raste.

Politici, volení na 4 roky majú tendenciu liečiť prejavy ekonomickej krízy a nie jej korene. Prerozdeľujú cudzie zdroje daňovníkov neprirodzeným arbitrárnym spôsobom namiesto toho, aby tieto zdroje ponechali ľuďom v reálnej ekonomike.

Prvé miesto: Terorizmus

Zabitie dvoch múch jednou ranou. Aj takto môže vláda vnímať následky teroristického útoku. Po útoku idú preferencie politických lídrov zvyčajne hore a navyše sa im otvára vzácne okno pre prijatie nekonvenčných zákonov. Nejde o nič iné, len o ďalšie nevratné obmedzenie slobody jednotlivca výmenou za neefektívne, často kontraproduktívne „anti-teroristické“ opatrenia – ako napr. sprísnenie zákonov o držbe zbraní, ktoré civilistom akurát sťažia schopnosť brániť sa. Prípadne sa pod pokrievkou boja proti terorizmu posilnia právomocí tajných služieb. Pre tajné služby sú teroristické útoky veľmi výhodné. „Biznis“ týchto tajných byrokracií je štátom garantovaný, štátom dotovaný a v prípade zlých výsledkov (napr. neodhalenie hrozby) im nehrozí bankrot, práve naopak, je to dôvod na ďalšie dotácie a posilnenie právomocí. Navyše, verejnosť ani len nemá možnosť kontrolovať ich činnosť. A u slovenských tajných to platí dvojnásobne. Je dosť možné, že naše tajné služby majú na svojom konte viac únosov a nájomných vrážd nepohodlných ľudí, než odhalených teroristických sprisahaní. Podľa dostupných informácií, ktoré sú zrejme aj tak len špičkou ľadovca, slovenské tajné služby sú skôr klubmi elitných vydieračov a obchodníkov s informáciami – úplná paródia, ktorá by mala byť zrušená, lebo ohrozuje bezpečnosť ľudí a daňovníkov stojí nemalé peniaze.

Navyše, ak sa človek „terorista“ rozhodne pozabíjať pár ľudí a nevadí mu že pri tom sám zomrie, žiadne, ani tie najabsurdnejšie opatrenia vlády mu v konaní nezabránia. To je fakt, s ktorým sa musíme zmieriť. Priemerný obyvateľ Slovenska väčšiu šancu byť zadusený štátnym policajtom, než byť zabitý rukami teroristov.

Bonusovou reakciou mocností na teroristické útoky bývajú vojenské údery na chudobné krajiny. A najlepšie na tie s hnedým obyvateľstvom. Podobne ako politici potrebujú teroristické útoky pre rozširovanie svojej moci, teroristi potrebujú vojenské údery mocností pre ich náborový marketing. Kolotoč násilia je „win-win“ situáciou pre politických lídrov oboch strán a „lose-lose“ pre obyčajných ľudí oboch strán.

Na záver pekná a poučná múdrosť od Hermanna Göringa, Hitlerovho blízkeho spolupracovníka:

„Samozrejme, ľudia nechcú vojnu. Prečo by chcel nejaký chudák na farme ísť riskovať život do vojny, keď to najlepšie čo by z toho získal by bola možnosť vrátiť sa na farmu v jednom kuse. Obyčajný ľud nechce vojnu, či už v Rusku, v Anglicku, v Amerike alebo v Nemecku. To je jasné.

Ale napokon sú to politici, ktorí určujú čo sa bude robiť a vždy je pre nich jednoduché stiahnuť ľudí na svoju stranu, či už v demokracii, fašizme, alebo v parlamentnej či komunistickej diktatúre. […] Hlas – nehlas, ľudia sa vždy dajú naviazať na politikov. To je ľahké. Všetko čo musíte urobiť, je povedať im že boli napadnutí, obviniť pacifistov z nedostatku národného cítenia a z vystavovania krajiny veľkému nebezpečenstvu. Toto funguje v každej krajine rovnako.„

4,489 celkovo návštev, 1 návštev dnes