Menej štátu

Jedným z častých mýtov našej civilizácie je mýtus regulácie. Má rôzne verzie ale jeden spoločný základ. Tým je predstava, že človek ako jediný tvor na tejto planéte môže uniknúť krutým silám Vesmíru, môže riadiť jeho slepé sily vo svoj prospech, môže si zabezpečiť vlastnými silami šťastie.

Iste, nikto nepredpokladá, že dokáže ovládať napríklad termodynamické zákony, nemôže zrušiť gravitáciu, nemôže vytvoriť perpetuum mobile a podobne. Ak chce lietať, tak musí prekonať gravitáciu silou a k tomu nenávratne spotrebovať voľnú energiu. Je to samozrejmé a nik nepredpokladá, že by mohol lietať len preto, že je to pekné a ešte krajšie by bolo, keby ho to nič nestálo.

Je tu však podstatná oblasť javov, u ktorých kupodivu predstava, že by sme ich nemohli ovládať, neplatí. Takouto oblasťou je každý jav, v ktorom je podstatné, ako sú prvky, ktoré sa tohoto javu zúčastňujú, vo vzájomných vzťahoch, ide teda o systémy, v ktorých kľúčovou otázkou je usporiadanie, organizácia. Práve tu si radi pestujeme mýtus regulácie, mýtus, ktorý implicitne predpokladá, že v usporiadaní systémov je možné všetko, alebo skoro všetko, a to bez neželaných následkov.

V článku Zákonitá distribúcia bohatstva som popísal ako sa bohatstvo v sieti ekonomických vzťahov nerovnomerne distribuuje, nie z dôvodov morálnych pokleskov chamtivcov, ale ako doslova fyzikálny dôsledok nehomogenity siete. Nie je to teda etický problém, ale ide o jav, ktorý funguje mimo akéhokoľvek diskurzu o spravodlivosti, či nespravodlivosti. Dokonca ide o zákonitosť, ktorá definuje nespravodlivosť ako prírodnú zákonitosť.

A tu prichádzajú často na scénu regulátori s tézou: „ale predsa od toho má človek rozum, aby sa dokázal vzoprieť bezduchému prírodnému procesu!“

Nebudem tu teraz rozoberať určitý konkrétny prípad regulácie, ostatne o tom existuje bohatá libertariánska polemika. Na tomto mieste sa budem zaoberať metódou, ktorú regulátori používajú pri analýze nejakého problému. Z ich pohľadu vyzerá svet ako etický problém, teda ako miesto vzťahov, ktoré sa dajú jednoznačne rozdeliť na dobré a zlé, pričom samozrejme tie zlé treba odstraňovať a tie dobré posilňovať. Súčasne však uznávajú, že svet je mimoriadne zložitý a komplexný.

Ako teda postupujú regulátori šťastia? Z celej (aj nimi uznávanej) komplexity vyberú jeden parameter, prisúdia mu validitu dobrý/zlý a ten začnú regulovať. Napríklad usúdia, že je zlé, ak niekto vlastní desiatky miliárd dolárov a zároveň miliardy jedincov žijú z dolára na deň. V ideálnom prípade teda tento jediný parameter začnú regulovať tak, že na sieť ekonomických vzťahov rozprestrú sieť redistribúcie bohatstva a veria, že tým sa problém vyrieši. A v tom je práve jadro doslova hlúposti tejto metódy. Sieť vzťahov je ako sa všetci zhodneme komplexná, nemožno z nej vypreparovať jeden parameter a ten upravovať bez ohľadu na dopad na parametre iné. Každý uzol siete tej komplexity reaguje na každú zmenu každého parametra zmenou všetkých ostatných parametrov, v tom predsa tkvie komplexnosť.

Ako som v spomínanom článku ukázal na príklade distribúcie bohatstva, ak na sieť rozloženia bohatstva rozprestrieme sieť prerozdelenia, čiže jeden parameter nerovnomernosti rozdelenia bohatstva rozprestrieme sieť redistribúcie, tak síce v ideálnom prípade bude mať každý rovnaké bohatstvo, ale súčasne bude celkové bohatstvo siete oveľa menšie a sieť prestane byť schopná vytvárať svoju komplexnosť, nebude sa vyvíjať. Najprv spomalí svoj rozvoj, potom bude stagnovať a nakoniec upadať až k vlastnému rozpadu. Nemožno súčasne chcieť, aby boli zdroje distribuované rovnomerne a súčasne, aby sieť udržala svoju komplexnosť. Dva parametre z mnohých, ktoré sú vzájomne previazané tak, že sa vylučujú. Rovnaký prírodný zákon, ako je gravitačný, či termodynamické zákony.

Poznáme iný príklad komplexnej siete, biosféru, kde vidíme ako svet reálne funguje. Život je tak nesmierne zložitý, že ho ani čiastočne nedokážeme popísať a on si úspešne na tejto planéte funguje už vyše tri a pol miliardy rokov a neustále zvyšuje svoju komplexnosť, a to napriek piatim hromadným vymieraniam. Zmena v každom uzle mimoriadne zložitej komplexnosti biosféry prebieha práve v tom bode a má cez sieť vzťahov dopad postupne na celú biosféru a následne cez komplexnosť vzťahov aj na seba. V podstate to je iba inak prerozprávaná Darwinova predstava o evolúcii. Každý organizmus koná pre presadenie vlastných génov maximum bez ohľadu na dopad v biosfére. A toto (na rozdiel od racionálneho plánovania) skutočne funguje a dokáže vždy optimum možného vo všetkých parametroch naraz. Nie ideálne maximum v parametre jednom.

Je to vždy za cenu strát. Nedá sa predstaviť súčasne nehomogénna sieť, kde by boli všetci víťazi. Aj to je prírodný zákon, zákon, ktorý dokonca podľa empirických pozorovaní má charakter tzv. mocninového zákona, podľa ktorého, ak sledujeme v komplexnej sieti kvantitatívne parametre, ktoré vzájomne na seba úzko pôsobia, tak výsledok sa rozdelí nie lineárne, ale mocninovo. Napríklad malá skupina vlastní väčšinu bohatstva, alebo pri rovnomernom sypaní piesku na hromádku je drvivá väčšina vznikajúcich lavín malá a iba nepatrná časť mohutná, alebo pri vymieraní živočíšnych druhov je drvivá väčšina malých vymieraní a iba pár masových, atď.

Ani príroda nevymyslela nič lepšie a tvorivejšie ako živelnosť, teda stav, keď sa komplexita nereguluje inak ako autonómnym úsilím každého jej bodu. A to chcú regulátori všetkých vyznaní prikazovať vetru, dažďu v situácii, keď nie sú ani schopní popísať, nieto ešte pochopiť to, čo chcú regulovať v celej jeho zložitosti.

3,125 celkovo návštev, 3 návštev dnes