Menej štátu

Bolo to pred pár mesiacmi, tak okolo júna.

Donald Trump už mal republikánsku nomináciu v kapse a pripravoval sa na záverečnú kampaň. Pozrel som si vtedy kurzy jednotlivých kandidátov v stávkových kanceláriách a nestačil sa diviť.

Čakal som vyrovnané šance. Ale zatiaľ čo Hillary mala kurz okolo 1,5, na Trumpovo víťazstvo som našiel aj 4. Neváhal som ani minútu a stavil som na Trumpa ešte pred tým, ako z toho bol mainstream.

Aktuálne budú intelektuáli Trumpovo víťazstvo vysvetľovať všakovakými sociopolitickými konštrukciami. Fakty sú ale oveľa triviálnejšie. Hillary mala po celý čas len veľmi malú šancu na zvolenie a prekvapenie bolo hlavne to, že Donald tak rozbil republikánske primárky.

To vám hovorím ako človek, ktorý vsadil na Trumpa v júni.

Čo sledujem politiku, tak po dvoch volebných obdobiach jedného prezidenta si Američania so železnou pravdepodobnosťou zvolia prezidenta z iného politického tábora.

Podobne ako inflačná ekonomika (boom and bust) aj demokracia funguje v podobnom samo-obnovovacom kolotoči nádeje a sklamania. Jednoducho každá partaj dostane svoju možnosť spackať veci verejné originálnym, dosiaľ nepoznaným spôsobom. Aby voliči svoju nádej (Hope, pamätáme si ešte z pred ôsmich rokov) znova upriamili na nového kandidáta.

A toto perpetuum mobile nádeje a sklamania robí demokraciu tak príťažlivou a stabilnou.

Na to, aby očakávanie neprebilo sklamanie, je v amerických voľbách potrebné úspešné obdobie predchádzajúceho prezidenta. V podstate tým nachystá znovuzvolenie svojmu nástupcovi. Za môjho života sa to podarilo iba Reaganovi, ktorý takto vybavil flek pre Busha seniora.

A nech si v denníku N píšu čo chcú, pri prvom pohľade na zadĺženie, čísla zamestnanosti, respektíve tempo rastu, Barack Hillary žiadnym spôsobom nepomohol. Nástup republikánskeho kandidáta bol preto veľmi pravdepodobný.

Jedinou Hillarinou šancou bolo, že sa stretne v boji s takým fašizoidným šašom, akým Donald jednoznačne je. Dnes môžeme triviálne konštatovať, že ju jednoducho nevyužila.

Musím ale pripustiť, že od júna som zažil asi najdivokejšie štyri mesiace, čo reflektujem politiku a média.

A teraz nemyslím tú propagandu, ktorú SME a Denník N v prospech Hillary prinášali (fotka vysmiatej Hillary a Trumpa v kŕčovitej grimase sa stala ikonou posledných mesiacov). Ale hlavne to presvedčenie, ktoré v médiách panovalo, že Trump je bez šance. Hoci všetky moje politické inštinkty a skúsenosti ma viedli k opaku.

Donald Trump samozrejme prehral všetky predvolebné debaty. Ako pre Boha môže politik, ktorý ešte nikdy nebol vo funkcii – teda môže sľúbiť všetko a nezodpovedá za nič, prehrať debatu s niekým, kto je namočený snáď vo všetkých škandáloch, čo sa v poslednej dobe v Amerike prepierali?

Trumpa opúšťa Texas. Ja som absolútne nerozumel tomu, ako môže texaský rančer hlasovať za east coast salónnu feministku, ktorá pohŕda snáď všetkým, čo je mu drahé.

Korunu všetkému zasadil Tom Nicholson, ktorý, kvôli absencii jazykovej bariéry, preberal konfirmačný bias amerických elít z prvej ruky. V dobe kedy Trump v zlomových štátoch navštevoval niekoľko meetingov denne, nám Tom písal, že vzhľadom na prepad v prieskumoch sa už Donald vykašľal na kampaň a venuje sa svojim obchodným záležitostiam.

Prieskum verejnej mienky v New York Times sa pre mňa stal takým novodobým ekvivalentom rádia Jerevan.

Ako mohli liberálne elity tak uveriť svojej túžbe, že realitu úplne vytesnili a premaľovali?

Všetko je to súčasťou širšieho fenoménu. Ten spočíva v tom, že globálna kaviarenská avantgarda (politici, novinári, bankári, aktivisti všemožného druhu) v realite jednoducho nežije. Veľmi trefne popísal týchto ľudí Nassim Taleb vo svojej eseji. IYI, intellectual, yet idiot.

Problém elít väzí v tom, že síce sa pravidelne mýlia, tak za svoje chyby jednoducho neberú zodpovednosť. A po tých rokoch im už chýba čo i len štipka sebareflexie.

Skrachované banky a finančné inštitúcie sa bail-outujú z verejných peňazí. Keď politici svojim diletantstvom rozvrátia nejaký štát na blízkom východe, tak si to zase vyžerú tamojší obyvatelia.

Problém? Stačí nejaké tajomné zaklínadlo – Wir schaffen das (irgendwie) – a potlesk na globálnej scéne je zaručený. Riešenie samozrejme žiadne.

Ak by takto fungoval bežný človek z ulice, tak sa nedožije nasledujúceho dňa. Keby taxikár namiesto brzdy pravidelne dupol na plyn, tak ho realita nepustí už na parkovisku (hlavne majiteľ vedľa parkujúceho oškretého vozidla).

Príkladov systematicky chybujúcich elít máme dosť aj na rodnej hrudi. Politické ikony bratislavskej kaviarne, páni Beblavý a Dubéci, bojujú proti korupcii na všetkých frontoch. Aby následne na kandidátke Radoslava Procházku a Bélu Bugára vybavili Ficovi a Kaliňákovi ďalšie volebné obdobie.

A úplne rovnako šliapla na plyn, miesto na brzdu slonica v porceláne slovenskej politiky, Iveta Radičová. Výsledkom jej činnosti po roku vládnutia bola štvorročná jednofarebná vláda socialistov.

Že sa niekto mýli samozrejme nie je problém. Nebezpečné je, keď nenastane určitý moment reflexie. Ak vás okolie stále potľapkáva po pleci a považuje za autoritu v oblasti, kde ste totálne mimo.

Taxikár, ktorý sa prvý deň vybúra na parkovisku, dostane padáka. Jeho verzia v politike, poslanec Miroslav „tryskáč Mekkač“ Beblavý, organizuje tlačovky a najnovšie som počul, že ide zakladať vlastnú stranu.

A Tom Nicholson si už brúsi pero, aby nám okomentoval aktuálne povolebné dianie v USA.

Jednoducho intellectuals, yet idiots.

PS: samozrejme, toto nie je článok na podporu Donalda Trumpa, ako si tu bude množstvo čitateľov interpretovať. Fašistické tendencie v Trumpovom správaní sú neprehliadnuteľné. Ale socialistka Hillary pre mňa nie je menšie zlo. Socializmus jednoducho považujem za fašizmus intelektuálov (A vice versa, fašizmus je len socializmom robotníckej triedy).

11,914 celkovo návštev, 4 návštev dnes