MONARCHIA A ANARCHOKAPITALISTI

Anarchokapitalisti často vyzdvihujú prednosti monarchie v porovnaní s demokraciou. Zdrojom týchto názorov je zrejme Hans Herman Hoppe. Nakoľko ich cieľom nie je ani tak propagovať monarchiu ako skôr haniť demokraciu a o nastolenie monarchie sa žiadny anarchokapitalista nesnaží, zdalo by sa zbytočné rozoberať jej fungovanie. Myslím si ale, že je to dobrá príležitosť ukázať k akým pomýleným dôsledkom vedie snaha aplikovať praxeologickú metódu spôsobom, akým to robí Hoppe a iní anarchokapitalisti, a toto poznanie môže byť užitočné aj pri diskusii o dôležitejších témach.

Hoppe pod monarchiou chápe politický systém, v ktorom je produkt štátneho vykorisťovania v súkromnom vlastníctve jediného človeka, monarchu. Ten má preto motiváciu narábať s ním zodpovedne a snažiť sa o zväčšenie hodnoty tohto kapitálu, na rozdiel od demokracie, kde správca krajiny ako aj ovládaní majú tendencie ku krátkodobému uvažovaniu, kradnutiu a spotrebe kapitálu, keďže nie sú jeho vlastníkmi. Týmto spôsobom Hoppe vysvetľuje rozličné dekadentné trendy vyskytujúce sa v demokraciách.

Prikročím teraz ku kritike tejto teórie.

Chýbajúca vládnuca trieda

Vládnúca trieda pochopiteľne nechýba v realite, tam sa vždy nejaká nájde. Chýba v Hoppeho teórii. Tá monarchiu definuje ako vládu jedného človeka, je ale evidentné, že jeden človek môže ťažko vládnuť miliónom iných ľudí. Už len z tohto pohľadu je táto teória len veľmi málo realistická. Aby si monarcha moc udržal, musí ho podporovať „vládnuca trieda“, ktorú typicky môže tvoriť cca 10% obyvateľstva. V prípade reálnych monarchií ňou bola buď šľachta, štátna byrokracia alebo držitelia iných privilégií. Kľúčový problém, ktorému sa Hoppe ignorovaním jej existencie vyhol, je otázka, prečo by títo ľudia mali podporovať monarchu. Odpoveď je pritom hlavným argumentom proti jeho teórii. Vládnuca trieda podporuje monarchiu, lebo tým získava netrhové privilégiá, ktoré by v slobodnej spoločnosti nemala, napr. monopol na vlastníctvo pôdy, iné monopolné výsady, právo využívať nútenú prácu alebo tolerovanú možnosť úradníkov nakradnúť si vo funkcii. To vyvracia predstavu, že politická moc v monarchii má motiváciu dlhodobo akumulovať kapitál. Jediný vlastník krajiny a  držiteľ moci zároveň by mohol mať takúto motiváciu, ale nemá ju vládnúca trieda ako celok, pretože tá sa podieľa na vláde krajiny, ktorú nevlastní. Jej motivácie sú rovnaké ako motivácie politikov v demokracii, ktorým Hoppe prisudzuje jej dekadenciu. Panovník nemá moc vládnúcu triedu skrotiť, lebo bez jej podpory by prestal byť panovníkom. A kým demokracia môže aspoň v princípe obmedziť rozsah štátu a privilégiá, v monarchii to možné nie je, lebo privilégiá sú základom, na ktorom stojí.

Hoppeho text môže vzbudiť dojem, že v monarchii sú vzťahy ľudí viac-menej dobrovoľné a trhové, akurát monarcha si občas vyberie nejakú primerane nízku daň. Existencia vládnúcej triedy ale vedie k tomu, že tu musia existovať vo veľkej miere nedobrovoľné a netrhové vzťahy.

Panovník ako rakúsky homo economicus

Hoppe je predstaviteľom rakúskej školy, ktorá odmieta koncept „homo economicus“. Je preto paradoxné, že jeho panovník je typický homo economicus, racionálne maximalizujúci hodnotu svojho kapitálu a to dokonca s takmer nulovou časovou preferenciou (vďaka dedičnosti svojho úradu). Prirodzene sa núka otázka, prečo by sa mal monarcha takto správať. Koncept kapitálu a jeho maximalizácie je dosť zložitý a dodnes ho väčšina ľudí nechápe, nie je preto dôvod očakávať, že bude bežnou mentálnou výbavou každého monarchu. Normálny podnikateľ, ktorý svoj zisk musí dosahovať dlhodobo, kreatívne, v podmienkach konkurencie a „po dobrom“ sa ho naučí chápať intuitívne, ale u monarchu, ktorý potrebné zdroje dosiahne okamžite násilím na to nie je dôvod. Monarcha môže namiesto kapitálu maximalizovať svoj pocit dôležitosti, opojenie mocou, jej symboly (napr. nádherné paláce), pôžitky, počet sťatých hláv alebo vojenskú slávu. Ľudia ťažiaci z vykorisťovania majú malý sklon investovať, nanajvýš ak rozširujú svoje vykorisťovateľské aktivity a preferujú skôr nákladnú spotrebu. Okrem monarchov to vidno na príklade otrokárov na juhu USA. Osobitou kapitolou je nemožnosť ekonomickej kalkulácie v zjavne netrhových podmienkach. O tomto probléme monarchie Hoppe takmer nič nehovorí, hoci v prípade demokracie naň poukazuje.

Problém s definíciou monarchie

Hoci je monarchia v zmysle Hoppeho definície neuskutočniteľná, jednotlivé reálne historické monarchie sa od tejto definície odlišujú v rôzne veľkej miere. Hoppe demonštruje údajné prínosy monarchie na príklade európskych monarchií 18. a 19. storočia, čo je absurdné, keďže práve tieto monarchie sa od jeho definície líšia najviac. Napríklad Británia už v 18. storočí rozhodne nebola pod vládou jedného človeka, bola to skôr parlamentná oligarchia. Výnosy z daní tiež neboli súkromným majetkom kráľa, ale štátnymi zdrojmi takmer v dnešnom zmysle, vo využití ktorých mal parlament čoraz silnejšie slovo. Podobné trendy prebiehali oneskorene aj v ostatných európskych monarchiách. Pozitíva, ktoré Hoppe spája s monarchiami, sa navyše prejavovali aj v nemnohých vtedajších republikách, najmä v USA. Keby bola Hoppeho teória správna, najviac pozitív monarchie by sa prejavilo v orientálnych despotických ríšach, napr. Osmanskej, Mughalskej, Ruskej alebo Čínskej, kde mal panovník takmer božské postavenie a ktoré sa preto blížia Hoppeho definícii. Menej pozitív by sa našlo v európskych kontinentálnych monarchiách a najhoršie by na tom bola Británia, Holandsko a USA. V skutočnosti to ale bolo presne naopak. V dnešnej dobe Hoppeho definícii najlepšie zodpovedá Severná Kórea, ktorej vládcovia sú absolútni a dediční. Po očakávaných pozitívach tam však niet ani stopy.

Podľa Hoppeho metodológie negatíva reálnych monarchií nemusia byť dôsledkom monarchie ako takej, ale iných náhodných faktorov a podobne tak pozitíva reálnych demokracií. Za inak rovnakých podmienok preto bude fungovať lepšie monarchia ako demokracia. Korelácia síce nemusí znamenať kauzalitu, ale argument o vládnucej triede ukazuje, že netrhové a neslobodné fungovanie je základom monarchie tým viac, čím viac sa blíži Hoppeho definícii.

Pozitíva monarchie ?

Ak je moja kritika správna a civilizačný pokrok európskych monarchií 18. a 19. storočia nie je dôsledkom monarchistického princípu, treba vysvetliť, vďaka čomu nastal (Hoppe by mal naproti tomu vysvetliť, prečo nenastal počas niekoľko tisícročných dejín monarchií oveľa skôr).

Typickým javom vtedajšej Európy je na jednej strane mocenská rovnováha medzi viacerými mocnosťami v oblasti medzinárodnej politiky, na druhej strane mocenská rovnováha medzi vplyvnými skupinami obyvateľstva v rámci tých najvyspelejších krajín. Monarcha nebol v pozícii, že by si mohol robiť čo chcel, vždy musel rešpektovať písané aj nepísané povinnosti voči vlastným poddaným, ako aj nepísané pravidlá zaužívané medzi jednotlivými krajinami navzájom. Ak by príliš zneužíval moc, znemožnil by sa, stratil by lojalitu poddaných, uľahčil by inváziu nepriateľom a ochudobnil a oslabil svoju krajinu. Krajiny kde bola moc panovníka limitovaná (napr. parlamentom), vďaka slobode a prosperite mocensky silneli a nútili tým ostatné absolutistické monarchie postupne robiť reformy v „liberálnom“ duchu. Pokrok teda nebol dosiahnutý vďaka monarchistickému princípu a snahe monarchu maximalizovať svoj kapitál, ale práve vďaka popretiu tohoto princípu, vďaka obmedzeniu panovníkovej moci vonkajšími aj vnútornými silami. Nie je to nakoniec nič prekvapivé. Pokrok si vyžaduje skrotiť moc a jediný známy spôsob ako to aspoň čiastočne urobiť je obmedzenie a deľba moci. Tento princíp sa presadil najprv sám a náhodne, neskôr, keď si ľudia uvedomili jeho platnosť, bol presadzovaný často aj zámerne. Vo vnútornej politike to bolo napr. v ústave USA, v medzinárodných vzťahoch bola rovnováha moci vytvorená na Viedenskom kongrese v r. 1815. Prirodzene, anarchokapitalisti, ktorí si myslia, že moc môžu zo sveta úplne odstrániť, o potrebe obmedzenia a deľby moci príliš neuvažujú.

Ak existuje nejaká výhoda týchto politických režimov oproti demokracii, spočíva v možnosti deľby moci medzi panovníka a ”tých druhých”. V demokracii skutočná deľba moci neexistuje, lebo všetko moc sa odvodzuje z jedného zdroja, z ”ľudu”.

Zavádzajúce vyhodnotenie miery prerozdeľovania

Medzi libertariánmi je zvykom vyjadrovať mieru neslobody percentom štátneho prerozdeľovania na HDP. Ak teda takéto kritérium uplatní Hoppe na monarchie a dostane hodnotu pod 8 %, vzbudí pochopiteľne veľké nadšenie pre monarchiou medzi libertariánskymi zamestnancami, ktorí platia dane a odvody demokratickému štátu vo výške okolo 60%. Problém však je v tom, že týchto 8% štátneho prerozdeľovania nezohľadňuje celkovú mieru vykorisťovania, pretože v monarchii väčšina vykorisťovania v prospech vládnucej triedy nespadá do kolónky „štátny rozpočet“, ale je súkromným príjmom privilegovaných. Hoppe neberie do úvahy nútené práce niekoľko dní v týždni bez nároku na mzdu (a nemožnosť zmeniť „zamestnávateľa“), colnú ochranu pred lacnejším zahraničným obilím, povinnosť používať na mletie múky výhradne pánov predražený mlyn a mnohé ďalšie podobné metódy ako zdierať ľudí. Výpovedná hodnota oných 8% je preto nulová.

Bieda Hoppeho metódy a negatíva demokracie

Hlavným nedostatkom Hoppeho metódy je snaha použiť praxeológiu na analýzu komplexných javov. Mises používal praxeológiu na určenie závislosti nejakého javu od jednej premennej za predpokladu, že ostatné faktory sa nemenia (napr. menšia úroda zemiakov za inak rovnakých okolností vedie k rastu ich ceny). Nikdy sa ale nesnažil predpovedať nejaké dlhodobé trendy, napr. dlhodobý trend vývoja ceny zemiakov. Dôvod je jasný. Existujú rôzne trendy ovplyvňujúce jeden jav a pôsobiace opačným smerom.  Napr. vo fyzike vieme povedať, ktorá z dvoch protichodných síl prevládne a aký bude výsledný pohyb telesa, pretože tieto sily vieme kvantifikovať a vieme, ktorá bude väčšia. Praxeológia sa ale kvantifikácii vyhýba a preto nie je obvykle možné povedať, ktorý z protichodných trendov prevládne. Množstvo rozličných trendov v takom komplexnom systéme akým je ľudská spoločnosť je pritom extrémne veľké.

Hoppe postupuje tak, že si vyberie určitý negatívny trend demokracie, prisúdi mu všeobecnú platnosť praxeologického zákona, nezohľadní možnosť protichodných trendov a na tomto základe dochádza k ďalekosiahlym a nepodloženým hodnoteniam. Zidealizované monarchie potom porovnáva s prehnane negatívne opísanými demokraciami. Svoju metódu nazýva praxeológia, ale výstižnejší názov by bol skôr „cherry picking“. Jeho postrehy sú pritom často správne a negatívne trendy demokracie o ktorých hovorí naozaj existujú. Nie je to ale žiadny vedecký zákon. Napríklad existuje trend súčasných demokracií vytvárať dlhy, nikto ale nedokázal, že je to nemenný zákon pred ktorým niet úniku. Niektoré demokracie svoju zadlženosť dokázali znížiť, dočasne dokonca aj Slovensko.

Pripomeňme ešte, že apriórna teória sa faktami nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť, preto Hoppem uvádzané fakty nič nedokazujú, nanajvýš ilustrujú.

Humanizácia vojny

Hoppeho postup, keď najprv urobí dobrý postreh a potom ho preženie až do absurdity, sa dá pekne ilustrovať na jeho tvrdeniach o vojnychtivej povahe demokracií v porovnaní s racionálnym prístupom monarchu k vojne. Je pravda, že masy v demokracii občas podľahnú iracionálnej vojnychtivosti, to sa ale deje aj pri iných formách vlády a nie je nijaká charakteristické vlastnosť demokracií. Pozrime sa na fakty. V demokratickej západnej Európe za posledných 70 rokov nedošlo k žiadnej vojne. V údajne mierovom 19. stor. bolo trvanie mieru nielenže kratšie (1815-1854 a potom zas 1871-1914), ale tento mier vládol len medzi veľmocami, a k iným ozbrojeným konfliktom dochádzalo aj počas neho (napr. intervencia francúzskeho monarchu proti Španielsku). V obzvlášť monarchistickom období 1519-1659 sa bojovalo takmer nepretržite 150 rokov.

Čo sa týka krutosti vojny, Hoppe čiastočne správne tvrdí, že vojny v demokracii sú viac ideologické, ale nesprávne z toho vyvodzuje, že demokracie budú celkove krutejšie. Najkrutejšie vojny ale viedli síce ideologické, ale nedemokratické krajiny a hnutia. Ideologický fanatizmus existuje aj bez demokracie. Napr. 2. svetovú vojnu začali dva totalitné štáty, Nemecko a ZSSR. Žiadny demokratický štát podobne krutú vojnu nikdy nezačal.

Krutosti vojen monarchií sú slabo zdokumentované, keďže kronikárov obvykle obyčajný ľud nezaujímal. Je ale známe, že napr. v extrémnom prípade Tridsaťročnej vojny (1618-1648) zahynula až tretina obyvateľstva Nemecka (v 2. svetovej vojne žiadna krajina také veľké straty neutrpela). Ľudí zabíjali napr. drancujúci žoldnieri z vlastnej iniciatívy, buď pre zábavu alebo, sami často na pokraji smrti hladom, kvôli lupu, vôbec sa pritom nestarajúc o znižovanie panovníkovho kapitálu, ani o to, že Hoppeho apriórna teória dokázala neexistenciu takéhoto jednania. Teória ale neuvažovala o tom, žeby panovník potreboval žoldnierov, veď predsa vládne sám. Niekedy armády vydrancovali nepriateľské územie, ktoré nemohli natrvalo obsadiť (napr. Švédi Bavorsko). Hoppe nespomína možnosť, že by monarcha mohol mať záujem zničiť kapitál nepriateľa, hoci je to úplne racionálne jednanie. A napokon armády drancovali aj „vlastné“ územia (toľko k 8% daňového zaťaženia).

V 18. storočí sa situácia zlepšila, napriek tomu napr. v Sedemročnej vojne (1756-1763) stratilo Prusko, krajina s menším počtom obyvateľov ako Slovensko, 270 tisíc civilistov. Hoppeho tvrdenie že v monarchii „vojna je záležitosťou iba bojujúcich armád“ príliš nevysvetľuje, ako k týmto javom mohlo dôjsť. Mimochodom, z anarchokapitalistického hľadiska musí byť dosť paradoxné zistiť, že nástup absolutizmu viedol k menšiemu násiliu. Absolutizmus vedie k posilneniu monopolu štátu na násilnú moc, na rozdiel od feudálneho usporiadania, v ktorom túto moc majú aj aristokrati. Nemal by monopol fungovať horšie?

Niekoľko detailov a trocha intelektuálnej nepoctivosti

Hoppe pri svojej snahe poukázať na negatíva demokracie vyslovuje tvrdenia, ktoré sú často fakticky nepravdivé alebo nezmyselné a ktoré vzbudzujú dôvodnú pochybnosť o tom, či mu ide o hľadanie pravdy a nie skôr o manipuláciu. Niekoľko príkladov:

„Prvá svetová vojna začala ako bežný teritoriálny konflikt, no postupne sa zmenila na vojnu ideológií. Najväčšiu zásluhu na tom mala expanzívna demokratická doktrína, ktorá bola personifikovaná v osobe amerického prezidenta Woodrowa Wilsona…Vďaka tejto zmene charakteru konfliktu vojna zakrátko degenerovala do totálnej vojny“

Toto tvrdenie je nepravdivé, nakoľko 1. svetová vojna bola totálna už od počiatku, pred vstupom USA do vojny, čo sa dá ľahko ilustrovať napr. počtom obetí bojov.

„Čo by sa stalo, ak by USA nasledovali prísne neintervencionistickú politiku a nevstúpili by do prvej svetovej vojny? Pravdepodobne by vojna skončila niekedy v roku 1916 alebo 1917 kompromisným mierom bez následného politického diktátu.“

USA uzavretiu kompromisného mieru nebránili a do vojny vstúpili až v r. 1917, takže v r. 1916 bojujúce štáty mohli onen mier pokojne uzavrieť. Prečo to nespravili? Možno preto, že táto ich údajná snaha existuje len v Hoppeho fantázii.

„…Rakúsko-Uhorsko a Rusko by zostali tradičnými monarchiami, namiesto aby sa rozpadli na demokratické republiky s krátkou životnosťou.“

Cár ale abdikoval ešte predtým, než USA vstúpili do vojny.

„..dlhy monarchov po ukončení vojnového konfliktu a počas obdobia mieru klesali (čiže boli splácané)“

Prinajmenšom zavádzajúce, ak nie rovno nepravdivé tvrdenie. Napr. španielski Habsburgovci počas spomenutého obdobia 1519-1659 zbankrotovali niekoľkokrát. Nie je jasné, čo sa myslí pod pojmom “obdobie mieru”, keď sa bojovalo takmer nepretržite 150 rokov. Dlhy francúzskej monarchie od 18. stor. takisto rástli a neboli korektne splatené. Ich výška prispela k revolúcii, ktorá ich čiastočne uhradila skonfiškovaným cirkevným majetkom a čiastočne inflačne rozpustila. Inú formu „splácania“, prerazenie mincí spomína sám Hoppe (a rozpor so svojim tvrdením zrejme nevidí).

Záver

Hoppeho cieľom je pravdepodobne vyzdvihovaním monarchie zvýrazniť negatíva demokracie a tak podporiť víziu anarchokapitalistickej spoločnosti. Jeho metodológia je pritom nesprávna a jeho model fungovania monarchie je chybný a neúplný. Fakty ktoré uvádza sú často jednoducho vymyslené, kým fakty do jeho teórie nepasujúce ignoruje. Monarchia ako taká nemá nad demokraciou nijakú podstatnú výhodu. Skutočne funkčným princípom ako vylepšiť fungovanie štátu (vrátane monarchie) je deľba a obmedzenie moci.

2,768 celkovo návštev, 1 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

3 odpovedí

  1. Avatar
    september 23, 2015

    Prekvapuje ma, že až do tejto chvíle tu nepribudol ani jeden jediný komentár.

    Čakal som nejakú tvrdšiu kritiku autora ultraortodoxnými ankapmi,
    ale zrejme pochopili, že tento článok je pre nich v mnohých ohľadoch nesmierne poučný:
    varuje ich pred prílišným sústredením sa na (vopred) vymedzený učelovo vhodný dielčí aspekt problému,
    ktorý ale jeho užívateľa stavia častokrát do až príliš zraniteľnej pozície nedôsledného argumentátora.
    ……………………..
    Okrajom dve reakcie k obsahu článku
    (úzko subjektívne (!) vyplývajúce z mojich názorových pozícií):
    .
    1.) ako istý mocenský nástroj je podľa môjho názoru možné vnímať i tvorbu a kumuláciu kapitálu–
    –špeciálne ak má byť úlohou kumulovaného kapitálu zjavný mocenský akt
    (=napr. vytvorenie štátu v spoločnosti bez mocenského monopolu),
    Dovolím si teda pokojne aplikovať autorovu vetu
    „…Skutočne funkčným princípom ako vylepšiť fungovanie štátu (vrátane monarchie) je deľba a obmedzenie moci.“
    nielen na štát,
    ale dokonca i na tzv. anarchokapitalistickú spoločnosť.
    .
    2.) Deľba moci medzi všetkých občanov a „obmedzenie“ držby moci na ktoréhokoľvek občana,
    boli základnými predpokladmi vzniku pôvodnej aténskej demokracie.
    Moc predtým obmedzená na úzky okruh významných príslušníkov lokálnych aristokratických rodín,
    bola veľkorodom odňatá a rozdelená medzi všetkých občanov bez rozdielu.

    V skutočnosti sú deľba moci a jej obmedzenie v prípade exekutívy (=byrokratického aparátu),
    pričom sa zároveň moci výkonnej nadraďuje vôľa moci zákonodarnej,
    nosnými princípmi demokratizácie spoločnosti.

    S ohľadom na tieto fakty iba pripomínam,
    že spoločnosť riadená úzkymi mocenskými frakciami, politickými stranami čoby púhymi nástrojmi polooficiálnej moci ekonomickej,
    v skutočnosti reálnu deľbu moci nepozná.
    Naopak, držbu moci sústreďuje a centralizuje.

    V podmienkach súčasnej SR teda nie je možné hovoriť o DEMOKRACII v pôvodnom plnom zmysle tohto slova,
    pretože samotné základné demokratické princípy,
    teda dôsledná progresívna decentralizácia moci a jej prerozdeľovanie na najmenšie články spoločnosti, bezprostrednú vôľu jednotlivých ľudí,
    sú v skutočnosti významne ignorované.

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

  2. Avatar
    september 28, 2015

    No…
    Oceňuji, že autor nebere všechno jako automaticky správné a dokáže zpochybňovat.
    Musím ale říct, že přesvědčen nejsem. U některých částí by šlo jednoduše odkázat na Hoppeho a zeptat se co na tom vlastně autor rozporuje. Jinde by to bylo na obšírnější povídání. ALE hlavní problém článku vidím v tomto:

    Praxeologické tvrzení: Při inflaci (nárůstu zásoby peněz) mohou ceny klesat, ale budou vyšší, než by bývaly, kdyby k inflaci nedošlo.

    Reakce ala článek: Ve dvacátých letech klesaly v USA ceny u mnoha produktů, proto nemá inflace na ceny vliv.

    Praxeologické tvrzení: Soukromý vlastník vlády má logicky větší tendenci mít nižší časové preference, než dočasný demokratický správce, tudíž i jeho činy nebudou tak vykořisťovatelské jako u demokrata.

    Reakce ala článek: Ludvík XIV. vykořisťoval své poddané více, než Ludvík VII., tudíž na formě vlády (soukromě vs veřejně vlastněná) nezáleží.

    U některých částí se musím vážně ptát, co vlastně autor od Hoppeho četl, když tvrdí např., že Hoppe nebere v úvahu nevolnictví (či robotu), když to přímo v „From Aristocracy to Monarchy to Democracy“ zmiňuje. Nebo třeba, že v monarchiích existují osobní privilegia. Hoppe s tím souhlasí, ale dodává, že přechodem na demokracii privilegia nezmizela, ale stala veřejně přístupnými. Z tohoto textu by si jeden mohl myslet, že v demokraciích privilegia neexistují. Já bych dokonce řekl, že se s nimi roztrhl pytel.

    Rád bych napsal plnou odpověď, ale ještě nevím, jestli na ni budu mít čas.

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

    • Avatar
      september 28, 2015

      Mylite sa, lebo moja kritika praxeologickeho tvrdenia „Soukromý vlastník vlády má logicky větší tendenci…“ nespociva v tom, co pisete, ale v poukazani na to ze nic take ako „Soukromý vlastník vlády“ prisne vzate neexistuje (cast o vladnucej triede) a v spochybneni schopnosti praxeologie skumat tieto veci. Plus ine (napr. cast o homo economicus).

      (Co sa vlastne porovnava v tom tvrdeni ? Ak je to snaha o pouzitie ceteris paribus tak je chybna, lebo prechodom od monarchie k demokracii sa nezmenila len hodnota jednej premennej nejakej funkcie, ale uplne vsetko, su to 2 odlisne systemy. Casova preferencia vladcu je len jeden parameter systemu)

      Ze mnou uvedene fakty nevyvracaju tvrdenia Hoppeho by bola pravda, ak by som uvadzal len fakty. Ja ale uvadzam aj konkretne dvody preco je jeho metoda chybna. Aj Hoppe uvadza fakty, ktore do jeho teorii zapadaju, mnohe su dokonca pravdive. Rovnake pravo ilustrovat svoje tvrdenia mam aj ja.

      „když tvrdí např., že Hoppe nebere v úvahu nevolnictví (či robotu), když to přímo v “From Aristocracy to Monarchy to Democracy” zmiňuje“

      Porovnanie Hoppeho 8% s dnesnym prerozdelovanim (40-60%) je zavadzajuce, lebo neberie do uvahy vplyv napr. toho nevolnictva. To ze nevolnictvo spomina niekde inde v nejakej suvislosti na veci nic nemeni.

      Thumb up 0 Thumb down 0

      Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*