Poznatok, že darwinovský model neumožňuje vývin takej komplexity, ktorá by v nejakej forme umožnila sa z evolúcie vyslobodiť, treba zdôrazniť najmä v otázkach nášho druhu, kde sa nám javí náš spôsob života (na rozdiel od iných druhov) ako dôsledok vlastných schopností, ktoré sme v evolúcii získali, a tie nám umožňujú vyviazať sa z darwinistického sveta a naďalej si vlastný osud určovať sami, vytvoriť si na darwinovskej evolúcii nezávislý vlastný svet. Nič také nie je možné a podobná predstava je iba ilúziou. Preto má zmysel skúmať akým spôsobom evolúcia aj cez nás ďalej pokračuje. Ba čo viac, akýkoľvek popis sveta sapientov ak nie je darwinistický, tak môže byť nanajvýš povrchne čiastkový, najčastejšie však býva iba scestný.

⇐ predchádzajúca časť

Darwinistický Homo sapiens

Súčasný prevládajúci antropocentrický model duše a kultúry človeka je zaťažený základným vnútorným rozporom. Zmieril sa s tým, že človek je vlastne sapient, jeden z primátích druhov. Súčasne však mlčky prepokladá, že tú opičiu „zvierackosť“ nejako v priebehu darwinovskej evolúcie stratil, a teda jeho správanie a jeho kultúru musíme metodologicky a vedecky popisovať inak, ako popisujeme správanie a kultúry iných organizmov. Kým u našich primátich príbuzných dôvod a spôsob života vysvetľujeme ako výsledok tvorivého pôsobenia prírodného výberu, u sapienta je dôvod a výsledok jeho spôsobu života naďalej v duchu kresťanskej teológie výsledkom tvorivosti jeho rozumu.

Lenže čo je to ten rozum? Odkiaľ sa vzal? Keď chceme odpoveď na túto otázku, tak sa stretneme väčšinou s nejakou obdobou tézy: ľudská myseľ je veľká záhada. Kde sa však tá záhada mysle ukrýva? Väčšina súčasných spoločenských vedcov nepochybuje o tom, že v mozgu. Dnes už o mozgu vieme veľa, hlavne však to, že náš mozog sa od mozgov iných primátov líši štrukturálne iba nepatrne a to väčšinou v takých oblastiach ako je motorika rúk či priamej chôdze ale aj v tom, že máme rozvinutejšiu rečovú komunikáciu, a teda nejaký vrodený jazyk rovnako ako majú vtáky, či kytovce. Taká veľká záhada tvorivosti rozumu ukrytá v rozšírenej schopnosti motoriky niektorých skupín svalov?

Mozog je predovšetkým telesný orgán, ktorý tak ako iné telesné orgány, má nejakú funkciu pre organizmus. Zrejme netreba hlbšie zdôvodňovať, že tak ako povedzme pečeň je orgánom látkovej premeny, tak je mozog orgánom umweltu organizmu. Do jeho štruktúr sú uložené modely prostredia, v ktorom organizmus musí interagovať. Toto treba mať vždy v popredí akýchkoľvek úvah o mysli. Mozog sa vyvíjal krok za krokom tak, aby umožnil čo najlepšie modelovanie prostredia pre organizmus, ktorý vďaka nemu dokáže zhromažďovať zdroje pre ďalšie generácie, umožňuje vyberať pokiaľ možno najvýhodnejšich partnerov na párenie, umožňuje presadiť štruktúru formy svojho nositeľa do ďalšieho darwinistického cyklu. Na nič iné neslúži. Nespočetné darwinistické cykly ho postupne formovali do modulov umweltu, ktoré slúžili každý na nejaký konkrétny biologický účel. Potom to, že medzi našimi mozgami a mozgami iných primátov vidno iba malé rozdiely nie je ničím zvláštne, ale je to z princípu veci samozrejmé.

Ak šimpovia žijú v pralese na stromoch a my žijeme vo veľkomestách, potom kde sa berie ten priepastný rozdiel, čo je jeho zdrojom, ak sú medzi samotnými mozgami prekvapivo malé rozdiely? Je márnou snahou hľadať odpoveď v nich, hoci sa v tomto smere vyvíja obrovské úsilie. Príčinu a podstatu rozdielu treba hľadať mimo schopnosti týchto mozgov, v niečom, čoho sa síce mozgy samotné zúčastňujú, ale nie sú toho prvotnými aktérmi. Iste, práve v tých malých rozdieloch v mozgoch a spôsobe života môže tkvieť ten bod, kde sa darwinistická evolúcia vydala ďalším smerom. Určite sa však nevydala smerom evolúcie mozgu k novým prevratným funkciám. Naši predkovia neboli vystavení selekčnému tlaku prostredia na to aby mal mozog schopnosť tvoriť matematické či filozofické konštrukty, aby prešiel z pralesa do veľkomiest.

Ak mozgy vykonávajú inú činnosť, tak to nemôže plniť pôvodný biologický plán, ale plán darwinistickej evolúcie nejakých iných foriem, ako je Homo sapiens sapiens, pretože (ako sme si už zdôvodnili) z darwinistickej evolúcie iná ako darwinistická evolúcia nemá ako vzniknúť. Teda napríklad citát:

Rozhodnutie do čoho investujeme energiu je vo svojej podstate ekonomická otázka, ktorej riešenie je výsledkom odhadovaných pravdepodobností prenásobenych očakavaným výnosom, ponížené o náklady. Všetko subjektívne veličiny

vystihujúci mantru mnohých ekonomisticky zameraných autorov, predpokladá implicitne, že naše mozgy niekde v darwinistickom procese evolúcie získali schopnosť ekonomickej kalkulácie. Lenže opak je pravdou. Mozog bol a je počas celej evolúcie formovaný jedine na jediný účel: zachovať formu do ďalšej generácie. K tomu samozrejme musí obsahovať moduly, ktoré mu umožňujú získať zdroje. Moduly, ktoré pomôžu nájsť a získať partnera na rozmnoženie. Moduly, ktoré zabezpečujú sociálne interakcie v tlupe. Moduly, ktoré umožňujú exploatovať teritórium. A celý rad ďalších modulov, ktoré identifikovala veda — evolučná psychológia. Na podobnú kalkuláciu, aká je v citáte uvedená, však mozog vrodené štruktúry nemá. Boli síce pokusy takéto moduly objaviť, ale neúspešné. Načo by mu aj boli, keď takúto funkcionalitu v procese jeho vývoja nikdy nepotreboval, prírodný výber ju teda nemal prečo selektovať. Preto akékoľvek správanie mozgu nemôže byť vo svojej podstate ekonomické, ale darwinistické, podstatou bolo, je a bude zachovanie formy, ktorú nazývame Homo sapiens sapiens.

Darwinistická kultúra sapientov

To, čo sa nám javí také typicky ľudské (napríklad aj citovaná schopnosť ekonomickej kalkulácie), celý ten komplikovaný a bohatý svet sapientej kultúry, nie je a nemôže byť produktom evolúcie sapientov a ich mozgov. Na mieste teda je otázka: ako sa konštruovala kultúra sapientov?

Moja odpoveď je jasná: darwinisticky. Ako sme si ukázali, iný konštrukčný proces, ako je darwinistická evolúcia, nepoznáme. Potom ale musíme hľadať formy, ktoré vstupujú do darwinistických cyklov, pričom tieto formy nie sú biologické. Presnejšie molekulárne. Podstatou každej formy je usporiadanie niečoho, nie samotné to „niečo“, čo je do tvaru usporiadané. Informácia je namateriálna. Podstatou biologických foriem je USPORIADANIE molekúl. Čo však je podstatou foriem, ktoré tvoria kultúru sapientov? Zasa len nejaká informácia, nejaké usporiadanie substrátov.

Aby mohol sapient žiť v prostredí kultúry, musí si dobudovať svoj umwelt učením, rovnako ako mnoho iných nositeľov mozgov. Možnosť prispôsobiť si umwelt konkrétnej podobe ekosystému je veľká výhoda oproti umweltom, ktoré sa vybudujú len v momente replikácie formy.

Z prírody však poznáme aj iné formy učenia. Veľa druhov baktérií nemá schopnosť sa učiť. Prežijú vďaka tomu, že sa replikujú s častými mutáciami a prežijú len tí jedinci, ktorých umwelt najlepšie reaguje na zmeny v prostredí. Sú však aj také druhy baktérií, ktoré obývajú určité špecifické biotopy (napríklad naše črevá), a tam vytvárajú kolónie. Prírodný výber u nich vyselektoval schopnosť prijímať cudzie úseky DNA a začleniť ich do vlastnej. Ak sa objavia v prostredí nejaké zmeny, na ktoré niektorý druh z kolónie zareaguje vhodnou mutáciou, ostatné sa to dozvedia a výhodné úseky DNA do seba absorbujú. Nazývame to horizontálny prenos génov. Baktérie, ktoré majú túto schopnosť, tvoria veľmi úspešné spoločenstvá, ktoré sa súčasne vyznačujú vyššou mierou komplexity spoločenstva oproti čisto samotárskym druhom.

Schopnosť mozgu preberať skúsenosti iných mozgov je veľmi podobnou formou dobudovania umweltu ich nositeľov. Na rozdiel od baktérií však títo nositelia nemajú výhodu prenosu získanej genetickej skúsenosti do ďalšej generácie. Každá sa musí v novom cykle všetky potrebné znaky znova učiť. Čo však je v oboch prípadoch spoločné a podstatné: znaky, ktorými obe formy dobudovávajú svoj umwelt závisia od ekosystémových vzťahov, nie od nich samotných. To značí, že mutácia a selekcia týchto znakov prebieha mimo nich. Tie znaky, ktoré dokážu osídliť umwelty takýchto systémov (u baktérií kúsky DNA, u nás kúsky kultúry) prežijú, tie, ktoré to nedokážu neprežijú. Systémovým faktom však zostáva, že popri evolúcii foriem nositeľov, súčasne prebieha iná evolúcia foriem, osídľujúcich ich umwelty. Takto putujúce znaky sa akoby oslobodili spod evolúcie ich nositeľov a súťažia v evolúcii vlastnej. V oboch prípadoch môžeme hovoriť o kultúrnej evolúcii, pretože aj bakteriálne kolónie by ako celok bez nej neprežili, rovnako ako by neprežili sapienti bez evolúcie ich sociálnosti, teda kultúry.

Preto musíme konštatovať, že mravenisko nie je a nemôže byť produktom mravcov, ale samostatnej evolúcie osídľujúcej umwelty mravcov. Preto musíme konštatovať, že naša kultúra nie je a nemôže byť produktom našej rozumnej činnosti, ale je evolúciou samou o sebe, darwinistickou evolúciou, nehumánnou evolúciou, ktorá prebieha sui generis a prejavuje sa v dobudovávaní mozgov každej generácie sapientov. Tento fakt je stále viac a viac podporený rastúcou vedeckou evidenciou, najmä z oblasti výskumov neuropsychológie.

Všade, kde sa vyvinú u foriem umwelty, ktoré obsahujú znaky kooperácie s inými formami rovnakého druhu, zvyšuje sa pravdepodobnosť prežitia tejto formy. Preto je zákonité, že v procese prírodného výberu uspejú a nájdeme ich vo všelijakých podobách. Dá sa teda povedať, že vznik kultúr ako samostatných evolučných ekosystémov, ktoré prebiehajú nezávisle od evolúcie ich nositeľov je zákonitý a je jedným z významných spôsobov vývoja miery komplexity darwinistického sveta.

Darwinistický záver

Prijatie tohoto dôsledku darwinistického modelu na pochopenie javov v kultúre a správaní sapientov má zásadný a prevratný význam.

Ostatne nie je to prvý raz, rovnako zasiahol darwinizmus do štrultúry popisu života. V biosfére si darwinizmus vynútil zmenu myslenia vedcov z povrchného fyziologického a morfologického popisu organizmov, spojeného často s moralizujúcim popisom spôsobu ich života, na systémový popis vzájomných interakcií. Súčasne rehabilitoval čas, ktorý pod vplyvom newtonizmu bol iba geometrickou veličinou polohy, na to, čím v skutočnosti je: na mieru hromadenia zmien v prírode. Ako často zdôrazňuje prof. Neubauer: Darwin vrátil do vedy príbeh, pretože popis a pochopenie organizmu nie sú dnes už možné bez popisu jeho evolučnej histórie. Darwinizmus vrátil do vnímania sveta jednotu, pretože dnes už nie je možné chápať organizmus ako samostatnú jednotku, ale iba ako súčasť ekosystému. Darwin do vedy vlastne vniesol ekologický pohľad jednoty foriem, ktorý ruší formo-centrický pohľad oddelených foriem a zmenil ho na svet celku, kde formy tvoria celok a celok tvorí formy.

A práve tento ekologický pohľad tak veľmi chýba spoločenským vedám. V nich sa rovnako ako do 19. storočia biosféra, popisujú spoločenské javy oddelene. Zvlášť správanie človeka, zvlášť jeho dejiny, zvlášť sociálne interakcie. Rovnako ako do darwinistického obratu v biológii sa svet sapientov popisuje ako ich konštrukt, pričom v duchu kresťanskej tradície neraz s podtónom boja dobra so zlom. Inými slovami: javy v spoločnosti sa vnímajú v etickom kontexte, ktorý ak má mať zmysel, tak sa nad spoločnosťou musí vznášať ako Duch svätý, voči ktorému všetko môžeme pomeriavať.

Ak by sme dnes popisovali biosféru podobne, ako to stále robia spoločenské vedy, tak by popis ročného cyklu biotopu v stredoafrickej nížine vyzeral podobne, ako vyzerá napríklad popis hospodárskych kríz:

Na jar je plocha výrazne zelená. Potom sa začne posievať čiernymi elementami, až je plocha skoro výrazne čierna. Súčasne stúpa v ploche koncentrácia dusičnanov a klesá miera zelene. Pokles zelene vedie k tomu, že klesá množstvo čiernych entít a plocha je posiata škvrnami plnými dusičnanov. Postupne sa škvrny rozpadnú a plocha sa súčasne zalieva jesennými dažďami a povodňami z okolia. To vedie k počiatku nového cyklu.

Uznávam, je to mierne sarkasticko-parodický popis cyklov, kde obrovské stáda pakoňov každoročne spásajú obrovské savany, zanechajúc výživný trus, ktorý slúži ako hnojivo pre spásané traviny. Chcel som tým však zdôrazniť ten obrovský rozdiel v popise biosystémov, keby sa robili podobným spôsobom ako ich robia spoločenské vedy. Nikde nevidíme tú dokonalú evolúciou sformovanú konštrukciu vzájomných vzťahov všetkých organizmov, ktoré na savane pôsobia. A nevidíme ani ako sa to stalo, teda evolúciu jednotlivých druhov, ktoré sa vzájomne prispôsobovali a vždy vytvárali dokonale fungujúci ekosystém.

Zdôrazním: dokonale fungujúci ekosystém, pretože to je výsledný dojem, ktorý vedec skúmajúci ekosystémy získa vždy. Zatiaľ čo spoločenskovedné popisy spoločenských javov veľmi často vyvolávajú pocit nedokonalosti a často až absurdnosti systémov, ktoré podľa ich antropocentrickej interpretácie vytvoril človek vlastnou rozumovou aktivitou. Inak povedané: to čo sa nám v našom svete javí javí ako nesprávne, chybne fungujúce ba až absurdné sa nám takým javí preto, že tomu nerozumieme, a preto to nesprávne interpretujeme. Iný ako dokonale fungujúci systém v darwinovskom svete nie je možný. Pri tom, ako sme už spomínali, zvnútra darwinovskéhoho sveta sa iný ako darwinovský nemôže vyvinúť. Spoločenskovedné popisy, ktoré nedokážu popísať javy sveta kultúry sapientov ako dokonalé, ich vlastne popisujú úplne nedostatočne, povrchne a nesprávne. Postupne si to uvedomuje stále viac a viac spoločenských vedcov a domnievam sa, že prichádza doba darwinistického obratu aj v poznaní toho, že človek je sapient, jeden z mnohých druhov, a že vývoj kultúry sapientov je od neho rovnako nezávislý, ako je vývoj biosféry nezávislý od molekúl, z ktorých pozostáva.

V darwinovskom svete pojmy ako správnosť, či nesprávnosť, dobro, či zlo, pokrok, či úpadok strácajú na význame, pretože v darwinovskom svete existuje rozdiel iba medzi potenciálnymi možnosťami a možnosťami aktuálnymi (uskutočnenými). Dokonalosť je vlastne iba v tom, že to, čo sa zo všetkých možných potencialít aktualizovalo, je jedine možné. Žijeme vždy v jedine možnom darwinisticky aktualizovanom svete.

---

Poznámka: Pokiaľ by si so mnou chcel niekto podiskutovať na tému darwinizmu, evolúcie a hlavne darwinistickej teórie kultúry — teórie mémov — nájde ma na Facebooku, na Google+ a na Twitteri.

3,849 celkovo návštev, 1 návštev dnes