Menej štátu

Ako sa tak stane, keď dvaja majú rôzne názory, spustí sa debata. Niekedy pokojná, inokedy ostrejšia. Bez mučenia priznám, že oba druhy sa mi sem-tam prihodia. Jednak preto, že rozumné diskusie obľubujem a dvak preto, lebo materiálu k takej dobrej debate je na okolí stále viac než dosť. Ono to totiž vyzerá, že nielen v tejto časti sveta si ľudia oveľa viac cenia svoje nápady na správne fungovanie spoločnosti, než právo ostatných, aby ich nápadmi neboli postihnutí. A ako libertarián-minarchista sa s tým snažím aspoň trochu bojovať.

Ako aj včera. Je úplne nepodstatné, s kým som debatu viedol, a aká bola téma, keďže obľúbenú vetu, že „štát by si mal ponechať nejakú mieru kontroly v danej oblasti“ som už počul na zdôvodnenie rýpania sa snáď do všetkých ľudských aktivít. (Áno, aj tých.) Tak som sa najskôr a asi trochu neinvenčne pokúšal vysvetliť, že použitý argument „štát má na rozvoji tejto oblasti záujem“ síce znie veľkolepo, ale v skutočnosti je nejaký divný.

“Štát má záujem”? Ako môže mať nejaký konkrétny záujem abstraktná entita? Navyše zložená z členov, ktorí môžu mať svoje „záujmy“ diametrálne odlišné? Ktorý z týchto odlišných “záujmov” je potom ten veľký, spoločný? S tým štátom a záujmom to potom bude asi nejako ináč, všakže?

Ale bohužial, ako obvykle, snažiac sa svojmu oponentovi ukázať nové obzory som si u neho vykoledoval akurát uzavretejší postoj. Vždy si myslel, že niečo ako „štátny záujem“ existuje a ja mu tu zrazu ukazujem, že je to nezmysel. Ak je to nezmysel, potom jeho predstavy o svete sú zlé a to pravda nie je možné. Takže sa treba brániť. Nevyhnutne sa tak priblížil okamih, keď už viac nechcete vyhrocovať spor a pre pokoj v krčme, rodine a na pracovisku neochotne prikývnete na známu zmierovačku: „ja mám svoj názor a ty máš svoj“. A vtedy mi to docvaklo.

„Ja mám svoj názor a ty máš svoj“ tu neplatí. Táto veta totiž v princípe implikuje vôľu nechať toho druhého napokoji a nechať ho, nech sa zariadi po svojom. Ale presne toto názor môjho oponenta nedovoľuje.

Mnou presadzovaný systém spravovania vecí bez všadeprítomného štátu nevyžaduje akúkoľvek účasť môjho oponenta, k ničomu ho nenúti a rešpektuje jeho právo zariadiť sa, ako on uzná za vhodné.

Naproti tomu jeho systém by okamžite skolaboval, keby mne a ostatným účastníkom dal šancu sa k nemu nepripojiť a ignorovať ho. A pozor, nehovoríme tu o aktívnom boji proti tomu “druhému” systému. Hovoríme tu len o jeho úplnej ignorácii. On nechá na pokoji nás, my jeho. Ale to je veľký problém.

Veď, o čom by bol napríklad taký systém štátnej podpory športu a kultúry, keby ktokoľvek mohol naň dobrovoľne neprispievať daňami. Alebo systém socialistického zdravotníctva, kde by bola možnosť neplatiť do neho štátom určenú časť výplaty, ale radšej vložiť svoje peniaze do konkurenčného systému, kde sa výrazná časť peňazí nestráca v čiernej diere prerozdeľovania a krádeží. Alebo príklad pre najotrlejších: čo takto platiť lokálnej polícii, ktorá sa skutočne živí ochranou svojich zákazníkov, namiesto podpory systému, kde je buzerácia a zašívanie normou a akákoľvek snaha o skutočné služby spravodlivo potrestaná.

Medzi prístupom mojím a môjho oponenta je tak obrovský a principiálny rozdiel. Obaja si síce po diskusii môžeme skúsiť povedať spomínané „ja mám svoj názor a ty máš svoj“, ale je to on, kto toto heslo nesmie a nechce dodržať. Ak má jeho štátny systém fungovať, nesmie mi dovoliť, aby som sa ho nezúčastnil. Presne ako píšem. Nesmie mi dovoliť sa ho nezúčastniť.

Naproti tomu, môj systém ho nijako nezväzuje a kľudne si môže vytvoriť svoj vlastný konkurenčný, kde budú ľudia odvádzať percento z ceny tovaru ktorý nakúpia v prospech organizácie, ktorá sa kľudne môže volať ministerstvo a bude za to trebárs určovať, čo a ako sa bude vyučovať v školách, ktoré tým zároveň živí. Ale nech je možnosť sa do tohto systému neprihlásiť a platiť za tovar o príslušné percento menej.

Že mu to nebude fungovať a ľudia sa nebudú hlásiť? No je to možné, pretože konkurenčné systémy majú potenciál pritiahnuť všetkých, ktorí si myslia, že vzdelávanie má zmysel a nezdráhajú sa za dobré vzdelanie dobre platiť. A to napríklad aj peniazmi ušetrenými na nákupoch, ktoré majú lacnejšie.

Existuje samozrejme aj možnosť, že sa pletiem a stane sa presný opak a bude to jeho organizácia, ktorá bude z dlhodobého hľadiska veľmi príťažlivá a pritiahne všetkých zákazníkov. Neviem naisto a priznávam, že sa môžem mýliť, že ministersky organizované školstvo je hlúpy nápad. A preto tiež nikomu nebudem brániť, ak si také niečo bude chcieť vybudovať. Ale zároveň nesmie nikoho násilím nútiť, aby sa takéhoto dobrodružstva zúčastnil, či dokonca násilne mu rušil alternatívne systémy. Veď čo keď sa mýli on?

Bohužiaľ, presne tento prístup si obhájca štátnej kontroly nemôže dovoliť. Bez násilia, či aspoň jeho hrozby, je jeho systém od začiatku nepoužiteľný. Ak sa odmietnem pripojiť, tak si to zlíznem pekne natvrdo, pokuta, exekúcia, okradnutie, zavlečenie do klietky, ak sa budem nebodaj aj brániť, tak aj bitka, prípadne iné “donucovacie prostriedky”. Ak je vaším oponentom slušný človek a podarí sa vám vysvetliť mu, čoho všetkého je vlastne zástancom, máte vcelku slušnú šancu, že ho zaskočíte a to možno do tej miery, že sa nad tým všetkým začne poctivo zamýšľať. A to je v skutočnosti váš jediný cieľ.

Pri diskusiách som sa totiž už tvrdo naučil, že nemá zmysel pokúšať sa oponenta presvedčiť o mojej pravde. Od určitej doby, je tak mojou snahou len ho donútiť rozmýšľať. Čo sa samozrejme ľahšie napíše, ako učiní. Ale ak to oponent nakoniec urobí skutočne a poctivo, tak zo skúsenosti viem, že bez výnimky dospejeme k veľmi podobným názorom, čo je ten štát vlastne zač a čo vlastne svojimi názormi podporujú. Čo pri obyčajných a slušných ľuďoch znamená pomalý, ale istý posun k menšiemu štátu a väčšej slobode. Tak ako sa to včera večer prihodilo aj mojej mame.

—

Skúste ísť predávať snežienky zo svojej záhradky na námestie a odmietnuť výzvu mestskej polície na okamžité ukončenie vašej zločinnej aktivity a odovzdanie dôkazových predmetov.

3,641 celkovo návštev, 2 návštev dnes