Menej štátu

Nadnárodná hokejová liga KHL je špecifická súťaž. Ani nie tak samotný športový turnaj (až na rozmery ihriska sú hokejové pravidlá v podstate všade rovnaké) ako spôsob jeho financovania. Určite to nie je bežné podnikanie, ako poznáme z podobných súťaží v Severnej Amerike.

Ak si chceme spraviť predstavu, odkadiaľ doslovne tečú peniaze do ligy, je najlepšie sa započúvať do slov odborníka na slovo vzatého, generálneho manažéra bratislavského Slovana, Maroša Krajčiho. V Hríbovej lampe odpovedal na otázku, či samotná nadnárodná súťaž nie je iba bublina, ktorá časom spľasne.

V Kazani, v Tatarstane, je jedna spoločnosť, ktorá sa volá Tatneft (pološtátna ropná firma, pozn. aut.) a tá financuje 80 % klubu. A tiež som sa pýtal akým spôsobom (to) dokážu financovať, tak ma vtedy manažér zobral von a hovorí mi; ‘Pozri sa, vidíš tam tých osem rúr, ktoré idú zo zeme?’
‘No vidím.’
‘Tak tie dve krajné, rabotaet na kamandu’.
Takže tam to ponímanie financovania športu je úplne iné, a keď si (niekto) myslí, že to spľasne, nespľasne to nikdy.

Je zaujímave, ako to Rusi s nami Slovákmi vždy dobre vedeli. Či ide o ulízaného manažéra v krikľavom saku s reťazou okolo krku (Krajči), popového muzikanta (Ráž) respektíve katolíckeho intelektuála (Čarnogurský), vždy nás vedia dobre namotať tou svojou kombináciou nadbiehania a okázalosti širokej ruskej duše.

Ale vráťme sa ale k pôvodnej otázke Štefana Hríba, či sa raz neskončí financovanie ruských hokejových klubov z verejných zdrojov. Podľa mňa to úzko súvisí s nastavením samotných Rusov. Respektíve, či sa raz začnú pýtať svojich politikov, kam tečú peniaze z tých dvoch spomínaných rúr.

Potom sa možno vynorí aj otázka, či existencia hokejového manšaftu s drahými hviezdami za horizontom kariéry niekde v ruskej tajge je to pravé orechové, čomu dajú ruskí občania vždy prednosť pred kvalitnejším stavom napríklad cestných komunikácii. Čo si o bežných ruských voličoch myslí pán Krajči je jasné z jeho odpovedí. Podľa neho takéto otázky nebudú klásť nikdy, ale ja by som si nebol až taký istý.

Financovaniu ruského klubového hokeja sa Krajči venuje ešte v jednej časti diskusie.

Každý klub ma štyri ľadové plochy, kde si môže umiestniť sám svojich reklamných partnerov … polovica ruských klubov ma v strede logo gubernie, na druhej ploche má nápis, povedzme Podmoskovská oblasť a v ďalších má svoj erb a svoju webovú stránku. A keď sa pýtam, ako to dokážu zafinancovať, tak mi povedia, že oni z tých reklamných plôch dostávajú v prepočte 25 miliónov dolárov od gubernie.

Toľko manažér belasých.

Samotné reklamy sú celkom dobrým indikátorom normálnosti ekonomiky. Možno si ešte pamätáte na socialistické reklamy, ktoré nám radili kupovať si chlieb, respektíve odporúčali si v zime obliecť kabát (od monopolného výrobcu). Tento komický aspekt plánovanej ekonomiky, snaha mať reklamy ako v bežnom normálnom svete, aj napriek faktu ich absolútnej zbytočnosti, vynikajúco sparodovali Lasica so Satinským. Ich skeč ironizujúci socialistické reklamy sa končí sloganom; ‘To by sme si mali dobre zapamätať, mlieko dostať kúpiť v mliekarni. A topánky v predajni obuvi!’

Z rovnakého súdku pochádzajú aj Krajčim tak obdivované reklamy na Podmoskovskú oblasť. A zdá sa, že tento bizarný spôsob marketingu má svojich fanúšikov aj u nás. Prevádzkovateľ štátnych lotérií Tipos si objednal v Slovane reklamu za viac ako milión eur.

Tipos je firma, ktorá má na Slovensku prakticky monopol na číselné lotérie. Tento obor podnikania v kombinácii s monopolným postavením stavia otáznik nad opodstatnenosťou masívnych marketingových aktivít (podľa mediálneho experta, by sa dalo za milión eur uložiť firemné logo na monopost formuly 1). Určití počet ľudí sa jednoducho bude vždy venovať hazardu a v prípade, že neexistuje konkurencia, budú si kupovať žreby Tiposu. A prerábať na lotériach je štatisticky nemožné.

U štátnych úradov a podnikov bude jednoducho neustále podozrenie, že svoje výdavky tvoria umelo, aby nasmerovali finančné toky spriazneným firmám. Obzvlášť podozrivý je prípad, keď stranícky nominanti financujú verejnými peniazmi zábavku sponzora svojej vlastnej materskej strany. Som už skutočne paranoidný, keď v tom vidím určitú súvislosť?

Príbeh sponzoringu má ale ešte jeden zaujímavý moment. Tipos sa na svojej stránke hlási k rozvoju športu, …, ochrany zdravia obyvateľstva a podpory telovýchovy, športu, školstva a mládeže. Ako to vyzerá v praxi, keď štátna organizácia podporuje ochranu zdravia obyvateľstva a mládeže? Pár profesionálnych hokejových milionárov si prilepší.

Podľa vlastných pozorovaní by som vyslovil nepodloženú premisu, že väčšinu zákazníkov rôznych losovaní a lotérií tvoria hlavne dôchodcovia a občania na nižších priečkach majetkového rebríčka. Tí bohatší a vzdelanejší sú jednoducho odolnejší k vábeniu hazardu (asi si vedia lepšie uvedomiť pravdepodobnosť výhry). Môžme teda konštatovať, že sme narazili na ďalší príklad prerozdeľovania, keď sa peniaze od nízkopríjmových vrstiev prostredníctvom štátu dostávajú do rúk milionárov?

Asi s každým občanom Slovenska by som sa zhodol na konštatovaní, a nemusel by to byť práve nejaký voľnotrhový jehovista, že hokejový klub Juraja Širokého nie je statok, ktorý by sme mali financovať z verejných zdrojov. Ale na druhej strane, by množstvo Slovákov súhlasilo s výrokom, že štát má zabezpečovať rozvoj športu, ochranu zdravia obyvateľstva a podporu telovýchovy, školstva a mládeže.

Bohužiaľ prvé konštatovanie je priamym dôsledkom druhého výroku. Ak dáme politikom (politickým nominantom) do rúk právomoci a zdroje, tak s nimi naložia podľa vlastných predstáv a potrieb. Ako protrhový jehovista môžem iba konštatovať, že keby bolo po mojom, tak si pán Široký topí v Slovane iba svoje vlastné peniaze. A to by mal byť želaný stav.

7,902 celkovo návštev, 5 návštev dnes