Pred pol rokom som si v časopise Reflex prečítal rozsiahly rozhovor s Karlom Köcherom. Köcher ako prichytený československý špión v USA prežil svojich pätnásť minút slávy 11. februára 1986 na moste špiónov. Tak volali most cez rieku Havel spájajúci Potsdam a západný Berlín. Počas studenej vojny si súperiace veľmoci na tomto mieste vymieňali zadržaných agentov. Köcher bol súčasťou jednej takejto výmeny.
Karel Köcher prežil veľmi pestrý život. V bývalom Československu bol zamestnaný v televízií a v rozhlase, pracoval aj na katedre matematiky elektrotechnickej fakulty ČVUT. Bohužiaľ sa trochu nešťastne zaplietol do prípadu prepadnutia vojenskej hliadky, pri ktorom prišiel jeden vojak o život. Od tohto momentu sa s ním ťahá spolupráca s ŠTB.
V šesťdesiatych rokoch sa cez Rakúsko dostal do USA. Na Columbia University obhájil doktorát (jeden zo seminárov viedol Zbigniew Brzezinski) a nastúpil do CIA ako analytik, neskôr ako odborník na Sovietsky zväz. Po celé obdobie (s prestávkou medzi rokmi 76 až 81) spolupracuje s československou a sovietskou rozviedkou, informuje o svojej práci a vynáša tajné dokumenty.
Köcher pracoval na oddelení, ktoré sa snažilo kontaktovať potencionálnych informátorov v krajinách tretieho sveta. V 74-tom sa CIA sústredila na získanie sovietskeho diplomata v Kolumbii Alexandra Ogorodnika. Köcher o tom informoval svojich nadriadených v Moskve. Ogorodnik bol neskôr zatknutý a pri výsluchu zomrel.
V roku 1984 bol aj so svojou ženou zadržaný a odsúdený na doživotie. V rámci oteplenia vzťahov ho vymenili na spomínanom moste za ľudskoprávneho aktivistu Nathana Šaranského. Naspäť vo vlasti pracoval v slávnom prognostickom ústave, kde sa formovala celá poprevratová politická elita. Pod nedávno zosnulom Walterom Komárkom tam vtedy fungovali aj neskorší českí premiéri a prezidenti Václav Klaus a Miloš Zeman.
Je nepochybné, že pán Köcher mal extrémne zaujímavý život. Ale pre mňa oveľa šokujúcejšie sú jeho osobné postoje a názory na dobu minulú.
Svoj vzťah k Spojeným štátom, ku krajine ktorej vyslovene škodil, keď vynášal citlivé informácie úhlavnému nepriateľovi, popisuje nasledovne: chtěl bych Američanům říci, že jsem nikdy nebyl zapřisáhly nepřítel USA … s americkými hodnotami, jak je vyjadřuje americká ústava, se ztotožňuji, vidím v nich jediný možný základ civilizované společnosti.
Ako agent ŠTB sa snažil přispět k tomu, aby skončila sovětská podpora normalizačnímu režimu v Československu.
Köcher nebol jediným proamerickým demokratom v komunistickej tajnej službe. Ku špionážnej práci ho prehovárali ako tvrdí lidi v sovětské rozvědce, kteří usilují jak o demokratické reformy v sovětskem bloku, tak o ukončení studené války.
Zdá sa, že bol dokonca ekonomický liberál a disident, keď o práci v prognostickom úrade hovorí: reformy jež prognóza navrhovala … byly jen kosmetické a naprosto nedostatečné, ale zpráva obsahovala velké množství do té doby utajovaných statistik. Jednu kopii jsem poskytl … Charte 77.
A na konci sa vyjadril až mesiášsky: totality jsme sa sbavili, ale hodnoty jejichž jménu se ti, kteří kládli odpor, angažovali, zustávaji jen na papíru. Nemohu se ubránit pocitu, ze jsem sa namáhal úplně zbytečně. Takéto konštatovanie si môže dovoliť snáď nejaký perzekuovaný disident, ale z úst prominentného eštébáka mi znejú neuveriteľne. Köcherovemu šarmu a sebaštylizácií mal problém nepodlahnúť aj Kraus vo svojej talkshow.
Po tomto rozhovore som sa dlho zamýšľal nad metafyzickými pojmami ako sú dobro a zlo, ale rovnako som sa prestával veriť, či je ešte čierna čiernou a biela bielou.
Na príbeh eštébáka bojujúceho proti totalitnému systému som si spomenul minulý týždeň, keď sa ku mne dostala takzvaná výzva slobodných občanov Slovenska. A v podobnom duchu sa nesúci prejav poslankyne Mezenskej.
Oba texty vyjadrujú frustráciu z vládnutia dnešnej politickej elity, respektíve z celého ponovembrového vývoja. Občianska výzva ponúka vládnucemu establišmentu dobrovoľný odchod. V prípade neuposlúchnutia hrozí trestom.
Prečo je výzva na výmenu politikov bez oklieštenia ich právomoci zbytočná už výborne popísal iný článok na našom webe. Mňa osobne ale zaujala predstava, akú majú autori výziev o slovenských vrcholových predstaviteľoch. Veľmi podobnú som mal aj ja o eštébákoch, kým som sa bližšie nezoznámil s názormi pána Köchera. Keďže niektorých slovenských poslancov osobne poznám, tak môžem potvrdiť, že rovnako mimo sú aj kritici dnešných pomerov.
Podľa textu spomínanej výzvy politici zdierajú občanov, ktorí v zúfalstve páchajú sociálne samovraždy … sú zodpovedný za genocídu tohto národa. Zúfalá výzva vraj aj tak vyvolá na ich bezcitných tvárach len úsmev. Sú bezcitní, skorumpovaní, ukradli budúcnosť nám, našim deťom, našim vnúčatám …
A poslankyňa Helena Mezenská sa na záver s detskou naivitou pýta; Ste vy vôbec ľudia? Tak ja jej rád odpoviem. Politici sú úplne normálni ľudia ako všetci ostatní.
Mladí karieristi, ktorí idú do politiky sa žiadnym spôsobom nelíšia od svojich kolegov, ktorí rozbiehajú svoju kariéru v súkromných korporáciách a snívajú o tom, že sa raz dostanú do najužšieho vedenia. Jediným a kľúčovým rozdielom je, že vo verejných službách človek operuje s prostriedkami vyzbieraných od daňových poplatníkov.
Ľudia, ktorí v štátnych službách strávia celú kariéru, si tento fakt prestávajú uvedomovať a napríklad zvýšenie daní považujú za ozdravné opatrenie. Časom strácajú kontakt s realitou úplne. Chcú riadiť štát ako súkromnú firmu, expandovať na nové trhy, naberať ďalších zamestnancov. Neuvedomujú si, že pre súkromný sektor, ktorý mali pôvodne iba podporovať sa stávajú oceľovou guľou. Tieto inštinkty by výborne fungovali v trhovom prostredí. Vo verejnom sektore sú ale úplne kontraproduktívne. Typickým predstaviteľom takto mysliacich celoživotných kariérnych byrokratov je náš premiér.
Inou skupinou sú ľudia, ktorí vidia v politike možnosť ako posunúť svoju kariéru. Tu si dovolím tvrdiť, že politici ako Iveta Radičová, Ján Počiatek respektíve Ľubomír Jahnátek majú motiváciu zúročiť svoje skúsenosti v službe vlasti. Títo ľudia si ale neprešli celým procesom budovania politickej kariéry – od otravného schôdzovania na straníckych grémiách, po pracné získavanie podpory v straníckych nomináciách – ale ich zväčša do funkcie niekto pretlačí. Dostávajú sa preto do poručníckeho postavenia a musia svoje dlhy splácať. Aj vlastnosť vrátiť požičané je vo svojej podstate pozitívna. Bohužiaľ vo verejných funkciách majú politici tendenciu splácať svoje dlhy z verejných zdrojov (a sme znova pri peniazoch daňových poplatníkov).
A nakoniec sú tu ľudia s víziou, ktorí chcú stvoriť lepší svet. Obetovať svoj život a neočakávať odmenu. Tí sú asi najnebezpečnejší. V prípade, že im praje doba, vedia za sebou zanechať milióny mŕtvych. Do tejto kategórie patria politickí premianti ako Lenin a Hitler.
Ak si myslíme, že človek, ktorého všeobecne považujeme za masového vraha sa ráno budí ako komiksový zloduch s diabolským úškľabkom na tvári, tak sa veľmi mýlime. Všetci títo diktátori s krvou na rukách chceli len to najlepšie pre svoju obec, národ, ľudstvo … Svoje zločiny si vôbec nepripúšťajú, predpokladám, že by nedokázali ani nikomu fyzicky ublížiť. Samotná krv a násilie im je odporné. Rovnako ako Köcher sa považujú za pozitívnych hrdinov v skazenom svete.
Ale vráťme sa späť do bežných dní. Každá so spomínaných kategórií politikov sa stretne s korupciou, musí splatiť politické dlhy svojim tútorom, respektíve si užije nejaké nezaslúžené benefity iba z titulu svojej funkcie. Ani jeden z nich si nepripustí, že by sa nachádzal na temnej strane vesmírnej sily. A nielen preto, že ľudská psychika vytesňuje všetky fakty, ktoré by mohli narušiť našu predstavu o samých sebe.
Parafrázou na banalitu zla od Hannah Arendtovej by sme mohli hovoriť o banalite korupcie. Skorumpovaný úradník nieje s obeťou jeho správania (s daňovým poplatníkom) vôbec konfrontovaný. Korumpujúca osoba jeho nezákonné konanie podporuje, naopak až odmietnutie korupcie spôsobuje konflikt. Morálnu nejednoznačnosť korupcie je dobre vidno na príklade korumpujúceho pacienta, ktorý sa potrebuje prednostne dostať na dôležitú operáciu. Na ktorú stranu ukazuje morálny kompas v tomto prípade? Nešťastný pacient s obákou stojí pred vašim stolom, s masou pacientov, ktorých predbehne sa nikdy nestretnete.
Keby sa signatári revolučnej výzvy stretli s náhodne vybraným skorumpovaným politikom, vášne by veľmi rýchlo opadli. Boli by šokovaní, aké racionálne a bohumilé dôvody ho viedli k nemorálnemu správaniu.
Tento moment už vlastne raz nastal, keď sa aktivisti z gorily stretli s ministrom vnútra.
Možno sa niekomu zdá byť nedôležité, že nejaký eštébák dokázal vytesniť realitu vo svojej mysli a považovať sa za bojovníka s totalitným režimom. Rovnako niekto môže vidieť zbytočné poukazovať na fakt, že dobrý úmysel je spúšťačom každého zákona, ktorý len komplikuje život bežným ľuďom. Podľa mňa to ale je kľúčovým momentom diskusie, ktorú rozbiehajú spomínaní aktivisti.
Ak tu máme skorumpovanú garnitúru politikov, ktorá tvrdí, že chce dobro pre každého – a ja som presvedčený o ich úprimnosti – aký zmysel má vymieňať túto skupinu ľudí inou skupinou, ktorá tvrdí a je presvedčená o tom istom?
Som si istý, že keby dostali možnosť riešiť veci verejné (a poslankyňa Mezenská sa s Matovičovcami raz do nejakej vlády dostane), tak by sme si mohli po čase znova zopakovať výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina.
Chceli sme to urobiť čo najlepšie, ale nakoniec to dopadlo ako vždy…
5,162 celkovo návštev, 1 návštev dnes
Nejako som nepochopil…
Prečítam ešte raz.
Teraz som si vypočul v NR SR pána rašiho ako za ministerku zdravotníctva pri jej odvolávaní stavajú nemocnice lekári, aj lekári špecialisti…
Pripomína mi to ako sa za súdruha jakeša vystupovali baníci a ďalšie organizácie strany v československu.
Všetko sa opakuje. Lebo u nás žijú rovnakí ľudia. Občania voliči čo volili mečiara a boli proti tomu aby sa bývalí stranícky funkcionári komunistickej strany a štb pozitívny mohli podieľať na štátnych funkciách.
Teraz sa čudujú že sú skoro vo všetkých stranách a nielen na štátnych postoch ale aj v bohatých firmách.
Táto stránka je o menej štátu. Ale komunistická strana a štb ako jej „nástroj“ moci bola vždy za „veľa štátu“.
Preto povedať si, že sme za menej alebo viac štátu by malo byť názorom čo sa nemení podľa smeru vetra.
Majitelia dobrých úmyslov a páchatelia dobra. Alebo dnes už dokonca stačí páchať menšie zlo, aby sa našlo dosť spoluobčanov, ktorí budú veriť, že takto je to správne a že toto je cesta správnym smerom. A vinní sú potom všetci naookolo. Len nie zvrátený systém, ktorý páchať dobro umožňuje.
napisal si: Možno sa niekomu zdá byť nedôležité, že nejaký eštébák dokázal vytesniť realitu vo svojej mysli a považovať sa za bojovníka s totalitným režimom.
on nemusel nič vytesnovat. ak ta to zaujima, o čom ten človek vravi, prečitaj si pamäte Lubomira Štrougala dlhoročneho technokratickeho československeho premiera. len tak v skratke. za husaka vladli štatu dve zoskupenia. „demokrati“ a technokrati na jednej a ortodoxni moskvou podporovani bolševici na druhej strane. ked Štrogal nevyhovel Bilakovi, ten zavolal do moskvy a Brežnev nakopal Husaka. Svet bol rozdelený a že padne Sovietsky zväz bola fantazmagoria. lenže realne československo potrebovalo už v 70-tých rokoch sukromne podnikanie a vyššiu pravomoc v podnikoch (ako bolo v NDR) a obchody plne spotrebneho tovaru (ake boli v Madarsku). fakt islo o presadenie zdraveho rozumu proti tupej totalite vyznavajucej rovnost v nedostatku. československo ako uspešny exporter nemalo problem naplnit obchody zapadnym tovarom, vyhodne ho predat a tak odčerpat uspory a hotovost (v podstate mrtve peniaze) obyvatelstva. ale prave moskovski ritolezi tomu branili. a tak ked padol režim, ludia zobrali prachy a minuli ich v rakuzku. 5 milionov slovakov vyplieskalo v hainburgu a vo viedni miliardy za totalny brak.
socik nemal len jednu podobu. gulašovi kadarov socializmus v madarsku bol iny ako nemaproblema socik titov v juhoške a iny ako stalinsko-brežnevovsky v rusku.
ten chlap to vtedy tak chapal a tak to aj bolo.
Ľubomír Štrougal bol toľko rokov v straníckych vysokých funkciách ako nikto v socialistickom Československu.
Od roku 1948 v krajskom vedení KSČ Budejovice a Juhočeský kraj..
Od roku 1958 v ústrednom výbore KSČ. Od roku 1959 ministrom poľnohospodárstva.
Od 61 do 65 ministrom vnútra. Od 68 do 88 v najužšom vedení KSČ a 70 – 88 bol predsedom federálnej vlády.
Málokto mal možnosť byť toľko pri rozhodovaní o štáte ako ON.
Písať ako bol ten „dobrý“ a tí „zlí“ mu neumožnili nič…
Kto by už takejto rozprávke uveril ???
no on to mozno videl ako to bolo, ale tento clanok je o tom ako sa si mnohy pri moci myslia ze aki su spasitelia pri tom robia opatrenia proti ludom, proti zdravej spolocnosti
„Ak tu máme skorumpovanú garnitúru politikov, ktorá tvrdí, že chce dobro pre každého – a ja som presvedčený o ich úprimnosti – aký zmysel má vymieňať túto skupinu ľudí inou skupinou, ktorá tvrdí a je presvedčená o tom istom?“
Nie je to to isté, existuje totiž obrovský rozdiel vo vízii jednotlivých politikov. Napríklad Fico má víziu ktorá by sa dala označiť ako „silný štát“. Super – avšak prostriedky ktorými túto víziu naplňuje idú proti tejto idei. Ficov silný štát je podobnejší totalite, je to akási forma Putinizácie alebo Orbanizácie štátu. Fico si myslí že štát je silný vtedy ak všetky štátne zložky od školstva cez hygienu až po tajné služby počúvajú jeho pokyny. Takže môže zatknúť akoby „koho chce“ apod.
Podľa mňa je to však extrémne slabý štát. Vedľajším efektom takejto mocenskej štruktúry je vytvorenie paralelného sveta. Sudca ktorý na pokyn vlády vynesie rozsudok nemá problém vyniesť rozsudok aj na pokyn spriateleného podnikateľa. Policajt ktorý je schopný odpočúvať protivládneho novinára nemá škrupule odpočúvať napríklad advokáta protistrany v spore kde je zapletený vplyvný podnikateľ s konexiami.
A vo výsledku je potom taký štát extrémne slabý. Podobne sovietsky zväz vedel na pokyn polytbyra vedel hodiť obrovské zdroje národa do nukleárnej výzbroje, či dotovať vesmírny výskum, nedokázal priniesť občanom základné veci dennej spotreby. A taktiež dnes, putinovské Rusko vie lusknutím prsta dostať do basy hocikoho na základe vyfabrikovaných dôkazov. Ale Putin sa môže aj roztrhnúť a nedokáže dosiahnuť aby štát vedel poskytnúť účinnú spravodlivosť bežnému občanovi. Systém na to nie je nastavený, má poprehadzované vyhýbky tak že reaguje na úplne iné spätné väzby. Podľa mňa takýto štát nie je silný. Je extrémne slabý.
A je to horšie. Silný štát zdanlivých „istôt“ postavený na neprehľadnej spleti korupcie, rodinkárstva apod. síce vyvoláva zdanie stability ale len na úkor narastajúceho vnútorného napätia. Z času na čas sa potom napätie uvoľní zväčša sprevádzané smršťou ktorá zo sebou prinesie „colateral damage“. V rusku je to napríklad vidieť na rivalite rozličných silových zložiek či iných zložiek štátnej moci. Na Slovensku je to napríklad už teraz vidieť na ignorácií zákonov kedy sa napríklad niektoré krajské súdy sa stávajú čoraz odvážnejšie a začínajú ignorovať najvyšší či dokonca aj ústavný súd. Samozrejme rozličným skupinám ktoré majú napojenia na tieto organizácie vnútri štátu vplyvom týchto malých zmien to prináša zmenu ich vplyvu.
A keďže „silný štát“ nemá striktné pravidlá respektíve všetky sa dajú správne ohnúť pri spríávnych známostiach tak je zdanlivá stabilita navonok vykúpená permanentnou obdobou akejsi občianskej vojny vo vnútornom zápase o vplyv na zdroje. A vo vojne podobne ako v láske je dovolené používať akékoľvek nástroje. Oligarchovia padajú a objavujú sa na lusknutie prsta vplyvných byrokratov – alebo aj naopak. Kruhy okolo vplyvných byrokratov či dokonca aj okolo krstných otcov podsvetia strácajú a získavajú zdroje (renty) podľa nepísanej vnútornej dynamiky hierarchie moci. Ak nastane výmena na vysokých pozíciách, nastáva zemetrasenie a aj nepredvídateľné obdobie chaosu – nie nepodobné situácii keď umrie kráľ či severokórejský diktátor a bojuje sa o nástupníctvo.
Ja som skeptický práve preto že nevidím pokrok v technológii vládnutia. Potrebujeme politikov, ktorý budú doslova „mierotvorcovia“ a krajinu vo vnútornej občianskej vojne spútajú sadou mierových dohôd a pravidlami ktoré platia pre všetkých a ktorým je možné dôverovať. Pre mňa politika nie je o tom že ktorá skupina štátu vyhrá voľby a využije moc na presadenie požiadaviek svojich sponzorov – a to dokonca aj radových voličov: či to bude rovná daň, alebo „sociálne istoty“ je mi jedno – aj keď moja peňaženka by na pár rokov mohla byť tučnejšia ak vyhrá ten či onen. Radšej by som volil niekoho s agendou zaviesť skutočnú vládu zákona a pravidiel namiesto tohto chaosu.
Priveľa sa ľudia dookola spoliehajú, že prídu noví, lepší, PLUS pozitívni politici.
Zmena musí prísť od občanov voličov. Voliči občania sa musia meniť. Od pasívnych na aktívnych.
Nie to že fico (alebo ktokoľvek pri moci) bude privatizovať „štátny rozpočet“. Brať zo štátneho a dávať svojim, zadlžovať všetkých za tichej spoluúčasti občanov, alebo dokonca za plnej podpory časti občanov.
Že chce riadiť a usmerňovať súdny systém, políciu, rozhodovať o osudoch ľudí a mať svojich , ktorým dá pokyn ako kedy majú rozhodnúť.
Sú to občania čo sa „môžu“ domáhať svojich práv a koľko našich občanov uspelo na súde EU.
Bojovať za svoje práva, vedieť sa postaviť nielen nezákonným ale aj „nelogickým“ postupom „štátu“. Nie raz za sto tokov ale vždy keď je to treba.
Ako povedal KLASIK:
Demokraciu máme , už nám chýbajú len demokrati….
Nie som si tým istý. Povedzme že ťa štve že lekári mažú zdravotnú dokumentáciu, alebo že policajti strieľajú po študákoch alebo že sudca dostane odškodnenie za ušlú česť v hodnote ktorú bežný občan dostane za vypychnuté oko. Príde deň D a ty zahlasuješ za stranu ktorej dôveruješ že to zmení – lebo to má v programe. O rok neskôr neveriacky pozoruješ ako sa vláda s touto stranou rozpadá na téme Eurovalu ktorú v porovnaní s ostatnými vecami je absolútne bezvýznamná.
Potom čítaš v novinách o tom ako policajt pripúta novinárku k radiátoru kvôli 10 ročnému sporu akoby bola nejaký Piťovec. Prípadne z času na čas sa realita dostane aj k tebe, napríklad sa dozvieš že jeden z manželov tvojich známych uplatil sudcu aj v tak banálne bežnej veci ako rozvodové konanie – dôvodom bolo aby si kúpil čas na obratie druhého manžela o majetky cez vyfabrikované exekučné tituly. Alebo že tvoj kolega čaká už mesiace na vážnu operáciu srdca a zrejme sa jej bez úplatku nikdy nedočká. Alebo že tvoja neter sa nedostala na vysokú školu lebo bola pod čiarou a nad čiarou sa nachádzajú všeliaké podozrivé priezviská a šuškanda hovorí o tom že niektorí mali privilegované umiestnenie na príjmacom pohovore.
Fakt ma zaujíma – čo urobíš? Napíšeš blog na SME? Vyberieš si jeden z týchto problémov a budeš najbližších 15 rokov bojovať so systémom? Ach, jeden ten príbeh tej silnej novinárky ktorú štát terorizuje už 10 rokov a zdá sa že ju konečne zlomil – si práve dočítal. Dostala sa na titulku a ochvíľu po nej ani pes neštekne podobne ako po Gorile. To už rovno môžeš posielať výzvy na revolúciu ako ten chlapík na youtube.
Je to skôr úsmevné.
Naše pohľady sú stále iné.
Ja neverím v to, že jedného dňa sa „dostane“ k moci množina super čistých politikov. Že sa len tak zjaví.
Ľudia musia kontrolovať nielen politikov . Ale aj úradníkov, policajtov, sudcov, učiteľov, lekárov….atď. To sa robí každý deň.
Každý deň máme možnosť ozvať sa proti nesprávnym rozhodnutiam kohokoľvek zo štátu.
Keď sa bude ozývať čoraz viac občanov budú si musieť politici dávať pozor na svoje činy.
Úradníci a štátni zamestnanci (vieme ako) sú dosadzovaní a PRETO ich musia kontrolovať občania voliči.
Neviem či práve naše povesti a rozprávky priveľmi neučia od malička že príde „hrdina“ a ten to za ľudí vybojuje. Odstráni zlo.
Verím, že odstrániť zlo má ten čo ho prvý vidí.
Áno musím napísať list na nejakú inštitúciu a nakoniec sa aj súdiť.
Ak to budem robiť sám jediný uznávam nemám šancu. Ale ak bude viac občanov???
„Ľudia musia kontrolovať nielen politikov . Ale aj úradníkov, policajtov, sudcov, učiteľov, lekárov….atď. To sa robí každý deň.“
Áno, ale len ak k tomu je postavený systém. Systém na Slovensku je postavený na úplne inej forme spätnej väzby. Preto som sa pýtal – ako konkrétne budeš efektívne „kontrolovať“ svojho policajta, sudcu, lekára, učiteľa atď. – tak aby si problém vyriešil raz a navždy. Pošleš sťažnosť na policajnú inšpekciu? Alebo sa odvoláš na vyšší súd či podáš mimoriadne dovolanie na generálnu prokuratúru? Dáš podnet na úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou? Či nebodaj kontaktuješ svojho domovníka, regionálneho poslanca alebo napíšeš list premiérovi?
Pointa je tá istá – každému to je u prdele. Totálne. Systém takto nefunguje. Kontrolné úrady neexistujú na to aby dávali možnosť občanovi dávať spätnú väzbu, ale sú presne naopak figúrkami na šachovnici cez ktoré súperia nejaké skupiny o zdroje.
Hrozné je, že tento systém je sebaposiľňujúci a ide až na úroveň jednotlivca – voliča. Keď volič stratí dôveru vo funkčnosť politického systému, tak sa stane cynickým. To je logická odpoveĎ. Dôchodci budú voliť len toho kto im zvýši dôchodky, policajti len toho kto im nesiahne na platy atď. „Tichá občianska vojna“ sa rozšíri naprieč celou populáciou, politika sa zmení len na nástroj ako vydrbať s inými ľuďmi a uchmatnúť si korisť pre seba na úkor iných ak cítia že majú dočasne navrch. Demokratické voľby budú len fraškou, stanú sa len ďalším nástrojom v totalitnom boji. Takto funguje demokraci mnohé desaťročia v mnohých afrických krajinách.
Presne každý deň treba.
Nedá sa to „RAZ a NAVŽDY“ je to každodenný zápas.
Treba poznať svoje práva, zákony a nedať sa.
Nič jednoduchšie neexistuje.
Je na každom z nás čo robí každý deň a čo si dá so sebou robiť každý deň.
Tá spätná väzba a systém kontroly som JA.
Pre seba si to Ty…
Ty si nepochopil čo chcem povedať. Nedávno bol na SME článok že novinár Arpád Šoltéz vyhral spor o slobodu slova na európskom súde ešte z roku 2003. Štát musí zaplatí jeho výdaje s odškodným atď.
Výsledok:
1) Podnikateľ ktorí ho žaloval stále má svoje prachy
2) Súd ktorý vyniesol rozsudok si stále môže robiť čo chce
3) Arpád Šoltéz si trochu privyrobil a niekto si môže povedať že aspoň ho nezlikvidovali finančne.
.
Najnovšie tu máme dnes rozsudok že Lipšic má zaplatiť 10 000 EUR sudcovi za to že povedal že antidiskriminačné žaloby ktorých je strojcom sú nemorálne a znakom chamtivosti.
To má teraz byť akože nejaké zadosťučinenie ak v roku 2023 náhodou súd vráti Lipšicovi 10 000 EUR? Čo so sudcom ktorý ten výrok vykonal? Čo s ostatnými – právoplatne vykonanými žalobami dovtedy?
Nie, systéme spätnej väzby nie si ty ani ja. Ty a ja si hovno. Systém spätnej väzby je to keď primárka čo vynesie infomrácie o manipulácii je preradená na podradný post. Keď učiteľ ktorý príde na machinácie v škole je vyhodený, Keď sudca ktorý príliš pindá je disciplinárne stíhaní a šikanovaný aby nemohol robič svoju prácu. Spätná väzba je keď Kaliňák dá pokutu policajtke v parlamente ktorej Slota vynadal za údajné porušenie mlčanlivosti. Pozri si osudy ľudí ocenených na Bielu Vranu. Je to pekná reflecia reality ktorú žijeme.
Toto je spätná väzba, takto je nastavený systém. Pindanie na blogoch, písenie sťažností a skandovanie gorilých hesiel pred parlamentom atď je len kopa prdov vo vesmíre na ktorých sa insajderi môžu akurát tak smiať. Nechápem kde žiješ – fak to nevidíš?
Žijem na Slovensku. Budem Tu žiť. Nevyštvali ma komunisti, mečiarovci a nevyštve ma nik. Ja som tu doma.
Je to moje Slovensko.
Ja som so sebou vysporiadaný.
Nečakám na politika, dobrého úradníka,..“štát“.
Viem že sa o seba postarám sám. Inú možnosť nemám a ani nepripúšťam.
Ozvem sa ak vidím, že deje čo sa nemá. Nájdem si svoje formy a spôsoby. Súdim sa a niekoľko rokov a verím, že vyhrám a ak nie na Slovensku tak v zahraničí…
Pre mňa je nemysliteľné tvrdiť, že sa nič nezmení, a treba počkať na „nových“ „čistých“ „schopných“ politikov.
Tí potom „zariadia za všetkých aby bolo dobre.
JV, ale jaka je cesta von? Ako to zmenit? Mne pripada, ze jedinou cestou von je nieco obetovat, vzdat sa niecoho co mozes ziskat v prospech snahy o zmenu fungovania institucii. Zmierit sa s tym, ze to nikto neoceni, ze sa nebude konat ani potlapkanie po rameni, a ze nikto nebude o tebe vediet. A dufat, ze v tej snahe nezostane clovek sam. Rovnako ako ked o tretej rano cvakas listok na mhd (lebo sa odvezies), ako ked ohodnotis hotel (aj ked tvoje varovanie alebo doporucenie neovplyvni to, ci najdes ine recenzie na hotel, ktory mozno objednas za mesiac) alebo ako ten ucitel, ktoreho spominas ci studenti, ktori sa ozvali za trojku zadarmo
Skutočne neviem aká je presne „cesta von“. Myslím že musí byť politická a taktiež si myslím že na na správnu cestu máme už iba málo času. Čoraz viac hrozí že prejdeme hranicu kedy už budú len samé zlé cesty a možno sme tú hranicu už prešli.
Skôr sa na to pozerám z akéhosi dokumentárneho hľadiska. Vidím čo sa deje, ako sa mnohé kľúčové veci obrovskou zotrvačnosťou deformujú na desaťročia dopredu a človek už dnes vie povedať že aj keď na Slovensku zrejme nebude vysvlovene zle, veľmi skoro narazíme na strop.
Samozrejme že ma osobne teší čítať si o drobných víťazstvách. Ja si dokonca myslím že sa skutočne niekde nazhromaždí kritický objem pozitívnej deviácie a niečo sa lokálne zmení. Avšak na to aby sa to stalo na národnej – politickej úrovni to vyžaduje národné politické hnutie. Nerezignoval som na politiku ako nástroj, myslím si že je jediný schodný. Len nevidím nič na obzore čo byt o mohlo byť. Problém je že veci môžu rovnako ľahko ísť k horšiemu ako k lepšiemu. A momentálne ideme podľa mňa na inštitucionálnej úrovni k horšiemu.
Mňa zaujalo toto:
“ Ľudia, ktorí v štátnych službách strávia celú kariéru, si tento fakt prestávajú uvedomovať a napríklad zvýšenie daní považujú za ozdravné opatrenie. Časom strácajú kontakt s realitou úplne. Chcú riadiť štát ako súkromnú firmu, expandovať na nové trhy, naberať ďalších zamestnancov. Neuvedomujú si, že pre súkromný sektor, ktorý mali pôvodne iba podporovať sa stávajú oceľovou guľou. Tieto inštinkty by výborne fungovali v trhovom prostredí. Vo verejnom sektore sú ale úplne kontraproduktívne.
Výborný postreh. Ja som darmošľapov prirovnával ku kráľovskému dvoru. Bez styku s plebsom vonku za plotom, peniaze prichádzajú priamo od kráľa, ich povinnosťou je kráľovi vymýšľať kratochvíle, aby sa preboha nenudil.
http://blog.etrend.sk/listy-z-zenevy/2013/06/18/kultura-liek-proti-krize
Táto analógia s firmou expandujúcou na nové trhy je ešte lepšia, modernejšia.