Menej štátu

Sociálne siete obchádza strašidlo – strašidlo videa vyzývajúceho na revolúciu. Vyjadrovať sa k podobným videám je zvyčajne vysoko neproduktívne strávený čas a zbytočné. Na jednej strane totiž vyjadrenie zasiahne len malý počet ľudí a na druhej zainteresovanú skupinu aj tak pravdepodobne nepresvedčí. Toto video si však za pár dni jeho existencie pozrelo skoro 150 000 ľudí. To je naozaj pomerne vysoké číslo a video si tak zaslúži reakciu (pred tým ako budete pokračovať v čítaní, odporúčam aspoň trochu si ho preklikať).

Prvá časť videa sa venuje poprevratovému sklamaniu. Samotný pocit sklamania je závislý od predchádzajúcich očakávaní. Sklamaní sú teda väčšinou tí, ktorí mali chybné očakávania. Ja sa musím priznať, že v revolučnom čase roku 1989 som už síce na svete bol, ale žiadnych očakávaní som ešte nebol schopný. Skúsim sa teda z dnešného pohľadu pozrieť na minulé očakávania prostredníctvom vymenovaných sklamaní vo videu (na základe popularity videa môžeme predpokladať, že takéto pocity sklamania pociťuje pomerne vysoká časť obyvateľov Slovenska a Česka).

Vo videu sa opakujúcim life-motívom stalo vymenovávanie zlyhaní politikov – rozkrádanie, korupcia, úprava zákonov vo svoj prospech, chamtivosť a nenásytnosť, choré zdravotníctvo, hlúpe školstvo, podkopanie väčšiny podnikateľov a podpora pár vybraných – jednoducho na jednej strane neochota a na druhej neschopnosť bývalých a súčasných politikov viesť krajinu k svetlejším zajtrajškom.

Z toho logicky vyplýva záver, že tí ktorí sú teraz sklamaní, očakávali po 89., že politici, ktorí sa dostanú k moci po prevrate nebudú kradnúť, korumpovať, upravovať si zákony ako sa im hodí, budú altruistickí, dobromyseľní, naučia sa správne plánovať fungovanie zdravotníctva a školstva a budú podporovať všetkých rovnako, nie iba tých pár kamarátov. Teda na jednej strane budú anjelmi s krídlami a na druhej veľmi múdri a schopní plánovači. Pozorný čitateľ už pravdepodobne začína tušiť, kam tým mierim.

Ekonómia ako veda dnes nemá vysokú povesť medzi obyvateľmi. Na jednej strane to niektorí ekonómovia pokazili a ekonomika momentálne na tom nie je najlepšie a na druhej strane je absolvent slabšej ekonomickej fakulty synonymom pre človeka s minimálnymi praktickými vedomosťami.

Táto veda však aj napriek tomu dospela k niekoľkým užitočným konceptom. Jeden z nich hovorí o tom, že politik sa svojím nástupom do funkcie nezmení na dobrotivého a keď už sa zmení, tak skôr opačným smerom. Taktiež samotný selekčný mechanizmus výberu politikov do verejných funkcií – demokracia, skôr prináša tendencie, že medzi politikov sa dostanú ľudia s určitými charakterovými vlastnosťami ako napríklad – dobré rečnícke schopnosti, schopnosť klamať, intrigovať, robiť príjemné a nepríjemné kompromisy, byť otvorený úplatkom a byť pripravený uplácať, atď. atď. Druhým užitočným konceptom je skutočnosť, že žiadne odvetvie ekonomiky nie je možné politicky plánovať a riadiť bez toho, aby nezačalo stagnovať a poskytovať neuspokojivé služby z pohľadu spotrebiteľov. Ten spomínaný rok 1989 prišiel predovšetkým z tohto dôvodu. Komunisti totiž nedokázali dostáť svojmu sľubu, že vedomé plánovanie, ktorým (násilne) nahradili údajne chaotickú anarchiu výroby súkromného vlastníctva, prinesie efektívnejšie využívanie zdrojov – teda bohatstvo vo forme statkov. Tento koncept platí ako pre Ústredný výbor komunistickej strany Československej na čele s Gustávom Husákom, tak aj pre ministerstvo školstva na čele s Dušanom Čaplovičom.

Z toho vyplýva, že príčinou dnešných sklamaní, sú zlé očakávania v minulosti. Nejedného čitateľa však určite teraz napadla otázka: „A aké je tvoje riešenie? Znížiť očakávania a zmieriť sa so zlými a hlúpymi politikmi?“ To určite nie, môj názor predstavím spolu s komentárom k ďalšej myšlienke z revolučného prejavu.

Veľká časť videa je venovaná výzve na odchod politikov. Údajne buď ti dnešní politici odídu dobrovoľne, alebo potom nech sa nečudujú, ak im bude ublížené. V tejto požiadavke je však znova zacyklený aj dôvod ďalšieho potenciálneho zlyhania. Problém totiž nie sú dnešní politici, tie konkrétne osoby, ktoré sedia v parlamente a problémy, ktoré nadrobili. Problémom nebol Gustáv Husák a problémom nie je Dušan Čaplovič (aj keď možno pri tomto konkrétnom človeku pripúšťam výnimku). Problémom bola samotná funkcia tajomníka Ústredného výboru komunistickej strany Československej, problémom je dnes existencia funkcie ministra školstva, ktorý sa snaží plánovať vzdelávací proces. Problém nie je, že Mečiar, Dzurinda, alebo Fico nakradli, ale že existuje funkcia, ktorá má právo narábať s takým množstvom verejných zdrojov, čo priťahuje všetky možné aj nemožné finančné skupiny, profesionálnych vyciciavačov. Títo všetci by bez ich funkcií boli maximálne radovými zamestnancami nejakých firiem, alebo v prípade niektorých skôr predavačmi parkov na kúpalisku.

Je úplným nepochopením požadovať odchod hocakej vládnucej garnitúry, pokiaľ ich len chcete nahradiť inými – tento krát samozrejme lepšími, alebo, čo je ešte horšie, nahradiť a zároveň posilniť funkcie, ktoré doteraz zastávali. Riešenie je presne opačné, tieto funkcie musia buď zmiznúť, alebo im umožniť plánovať a riadiť čim najmenej, lebo inak bude výsledkom ich snaženia len neefektivita a chudoba a tieto funkcie musia zmiznúť alebo im umožniť rozhodovať o čím najmenšom objeme zdrojov, lebo inak bude ich výsledkom len korupcia a klientelizmus.

Tým sa dostávam k úplnému záveru a to k prostriedku s akým chce táto výzva riešiť dnešný stav – násilnou revolúciou. Aj keď som nešetril kritikou na mechanizmus, akým sú dnes vyberaní politici do funkcií, tak sa zdá byť pravdou, že cesta revolúcie prináša do vedúcich pozícií ešte oveľa zvrátenejšie osobnosti. Pre historické príklady nemusíme chodiť ďaleko v priestore ani čase.

7,268 celkovo návštev, 1 návštev dnes