Menej štátu… viac slobodyHľadať
Mix

Hľadá sa socialista, značka: úprimný.

Andrej Fandak5 min čítania27 komentárov

Výsledky volieb pravidelne ukazujú, že Slovensko ma stabilnú socialistickú väčšinu. V slovenskom parlamente stretneme hlavne ľavičiarov reprezentujúci buď sociálnych demokratov, alebo socialistov národných.

Pravicová väčšina má nádej na úspech iba v prípade, keď hlasy ľavicových voličov prepadnú. Tento fakt vzbudzuje frustráciu u každého, kto sa nechce nechať zapliesť do sieti socialistických závislostí. Ako majú k realite socialistickej majority pristúpiť občania, ktorí nechcú žiť z cudzích peňazí a chcú si svoje životy riadiť sami? Sme skutočne odsúdení na socializmus?

Hovorí sa, že dôležité nie sú reči, ale činy. Respektíve, v tomto prípade dôležité nie sú voličské hlasy, ale konkrétne správanie Slovákov. Voľby sú len proklamatívnym prihlásením sa k určitým hodnotám, ktoré nás ale nič nestojí. Hlas jednotlivca má na výsledky volieb mizivý vplyv a preto si samotný volič nedomýšľa dôsledky svojho výberu. Treba teda vyhodnotiť konkrétne činy občanov. Správajú sa Slováci ako nevyliečiteľní socialisti?

V čase reálneho socializmu pred 23 rokmi bola väčšina majetku na Slovensku v takzvanom spoločnom vlastníctve. Veľa z nás si ešte pamätá, že takýto druh vlastníctva bol charakterizovaný trvalým úpadkom. Centrá socialistických miest boli plné rozpadajúcich sa historických budov, ktoré obklopovali šedivé sídliská. Paneláky boli nevábne, zeleň neudržiavaná, na sídliskách chýbala infraštruktúra.

Keď ale návštevník vstúpil do samotného bytu, bolo to ako keby vošiel do inej dimenzie. Zahraniční návštevníci potvrdili, že napriek celkovému biednemu vonkajšiemu stavu domov, samotné domácnosti skoro vôbec nezaostávali za európskym štandardom. Snáď len vybavenie elektronickými zariadeniami bolo socialistické. Občan ČSSR jasne rozlišoval hranicu medzi súkromným a spoločným majetkom. Za ten spoločný odmietol brať zodpovednosť, pretože na jeho správu mal v konečnom dôsledku nulový vplyv.

Po krachu socialistickej utópie nastala, čo sa týka budov a domov významná vlastnícka zmena. A nikde nie je možno vidieť za posledných 20 rokov tak výrazný pokrok. Rapídne lepší stav budov musí potvrdiť aj ten najzarytejší fanúšik spoločného vlastníctva. Historické centrá slovenských miest sa rekonštruujú, fasády šedivých panelákov sa obnovujú, do sídlisk prichádza infraštruktúra. Bývalé socialistické sídliská, ktoré Havel svojho času nazval králikárne sa pomaly a iste stávajú príjemným miestom na život.

Ale to sa iba posunula hranica medzi spoločným a súkromným. Napríklad na našom sídlisku túto hranicu môže nezainteresovaný hosť voľným okom identifikovať. Podľa množstva odpadkov sa dá ľahko určiť, či sa o danú plochu stará štátna inštitúcia, alebo je vo vlastníctve nájomníkov. Hádajte, ktorá časť je v lepšom stave?

To, že Slovák neprijal doktrínu čo je spoločné, to je naše svedčí o tom, že to so socializmom nebude na Slovensku až také husté. Človek prirodzene zodpovedá iba za veci, na ktoré má vplyv. Nestará sa a neopatruje majetok, ktorý síce má visačku spoločného vlastníctva, ale vplyv jednotlivca je mizivý.

V poslednom čase som mal skúsenosť so slovenským zdravotníctvom. Prekvapili ma dve veci: nefunkčnosť socialistického modelu a angažovanosť pacientov pokiaľ ide o liečbu vlastnú, alebo svojich blížnych. Slovenský väčšinový pacient nieje submisívna ovca, ktorá čaká v čakárni, čo pre ňu socialistickí plánovači pripravili. A táto angažovanosť rastie so závažnosťou ochorenia.

Dá sa povedať, že v samotnom centre socialistického zdravotníctva nám vyrástol voľný trh. Ako sa dá ináč popísať systém neoficiálnych platieb za zdravotnú starostlivosť? Slovák sa síce vo volebnej miestnosti proklamatívne podpíše pod heslo zdravie nie je tovar, ale v prípade choroby je bez problémov pripravený zaplatiť si všimné za lepšiu zdravotnú starostlivosť. V prípade vážnych ochorení sa pacienti informujú navzájom medzi sebou, porovnávajú nemocnice a berú do úvahy aj zdravotné zariadenia v cudzine. Tie sú síce extrémne nákladne, ale sme ochotní platiť, ak zvýšia pravdepodobnosť prežitia.

Pamätáme si prípad bývalého prezidenta Rudolfa Schustera. Ten zasvätil skoro celú svoju profesionálnu kariéru budovaniu systému, v ktorom má každý občan Slovenska nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Naštastie ale mal príbuzných, ktorí ho zo spárov slovenského socialistického zdravotníctva v poslednej chvíli vytrhli. A tým mu zachránili život. Je to taký faustovský príbeh s dobrým koncom.

Osobne poznám množstvo prípadov, keď aktivita zo strany rodinných príslušníkov zachránila pacienta. Ten by ináč obrazne umrel v čakárni pred dverami s nápisom ‘Neklopať!’. Slováci sa v takýchto prípadoch nezmierili s osudom, ktorý im pripravil socialistický plánovač, ale sa správali individualisticky pravicovo.

Ešte jeden fakt na záver. Hlavný apoštol socializmu na Slovensku poslal svojho syna do súkromnej školy.

Dôvodom takéhoto správania je fakt, ze socializmus je nielen nespravodlivý a nefunkčný, ale taktiež aj človeku neprirodzený. Skoršie narodení sa pamätajú, akou témou bolo za bývalého režimu stvorenie takzvaného socialistického človeka. Súdruhovia asi intuitívne tušili, ze marxistické tézy nie sú určené pre normálneho občana s bežnými motiváciami a túžbami.

Fakt, že sa im to nakoniec nepodarilo považujem za dobrú správu. Človek má ešte stále potrebu vlastniť a stále chce mať svoj život pod kontrolou. Kým bude občan disponovať týmito vlastnosťami, tak sú všetky pokusy nastoliť fungujúci globálny donucovací socializmus odsúdené na neúspech.

Viem si predstaviť nasledujúci experiment. Na ohraničenom území by sme pripravili podmienky, ktoré by simulovali socialistickú spoločnosť. Vybudovali by sme najprv ubytovacie kapacity a infraštruktúru. Do týchto podmienok by sme následne nedobrovoľne nahnali občanov. Tí by mali z verejných zdrojov garantovaný príjem, ktorý by im mal pokryť tie potreby, ktoré by experimentátor považoval za nevyhnutné. Malé laboratórium socializmu by bolo na svete.

Moja predikcia je nasledovná: testovaní obyvatelia by celú takto skonštruovanú spoločnosť odmietli. Predpokladám, že by k hodnotám, ktoré im boli poskytnuté na užívanie, ale by ich reálne nevlastnili, nemali žiadny vzťah. Na jednej strane by takýto majetok buď rýchlo zdevastovali, alebo sa ho snažili speňažiť. Aj v prípade, že by hodnota takto získaných prostriedkov bola výrazne menšia ako jeho skutočná cena. Testované osoby by si jednoducho viac cenili menšiu sumu peňazí vo vlastnej držbe, ako hodnotnejší majetok vo vlastníctve spoločnom.

Ďalším problémom by bol rozpor medzi potrebami, ktoré by si mali testované osoby napĺňať podľa predstáv experimentátora a skutočnými motiváciami a túžbami obyvateľov v našom laboratóriu. Experimentálni občania by si nekupovali tovary a služby, na ktoré im plánovač dal prostriedky, ale tie, ktoré oni osobne považujú za dôležité.

To je bežná vec, v prípade, že si zdroje na svoje potreby zabezpečuje človek sám. V prípade, že jeho príjem pochádza od niekoho iného, spôsobuje takéto správanie frustráciu na strane donora. Jednoznačne by experimentátor začal vymýšľať spôsoby, ako donútiť svojich laboratórnych občanov, aby sa začali správať podľa jeho predstáv. Predpokladám, že by sa pokúsil obmedziť ich možnosť voľby a miesto finančných prostriedkov by im poskytoval rovno tovary, ktoré on považuje za dôležité.

Ale zásadným problémom takéhoto socialistického experimentu by bola nedobrovoľnosť zúčastnených aktérov a nemožnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť nastavené podmienky. Čiže absencia slobody. Horeuvedené problémy považujem, za závažné, ale stále prekonateľné, ak socialistický experiment obsahuje prvky dobrovoľnosti a slobody jednotlivých účastníkov.

Spoločnosť, kde jednotlivec cíti bezmocnosť a nemožnosť vlastnými silami zlepšiť svoje spoločenské postavenie je často postihovaná množstvom negatívnych sociálnych javov. A stavy bezmocnosti sú v byrokraticky riadených spoločenstvách veľmi časté. Predpokladám, že obyvatelia nášho experimentálneho socializmu by časom upadli do apatie a nezáujmu, pretože aj tak by ich život viac závisel od rozhodnutia experimentátora, ako od vlastného snaženia. Negatívne javy ako drogové závislosti a násilie by potom zavládlo v celej laboratórnej spoločnosti. A ich rozsah by závisel od intenzity represie, ktorú by experimentátor nakoniec musel zaviesť.

Že je vám takýto svet povedomý? Vitajte na košickom Luníku IX. To je socialistický experiment presne podľa predstáv kaviarenských intelektuálov. Aj tu sa z ľudí, ktorým sa malo primárne pomôcť a stali nakoniec figúrky na šachovnici centrálneho plánovača. A figúrky svoju úlohu odmietli.

Rómovia z Luníka IX, občania socialistického Československa, slovenskí pacienti, Rudolf Schuster a Robert Fico verbálne proklamujú súhlas so socialistickými tézami. Ale úprimnosť takýchto proklamácii je pochybná. V reálnych životných situáciach sa naplno prejaví skutočná ľudská podstata. A tej je nedobrovoľný anonymný systém prerozdeľovania absolútne neprirodzený.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Diskusia (27)