Čo je to inflácia?
Inflácia, vždy a všade, je primárne spôsobená nárastom peňažnej zásoby a kreditu. V skutočnosti, inflácia je nárast peňažnej zásoby a kreditu. (pozn. inflácia definovaná ako nárast cenovej hladiny je zmena pôvodnej definície. Jedná sa o súvisiace, ale rozdielne javy.)
Ako dochádza k inflácii?
Zvýšenie množstva peňazí prebieha napríklad takto: Povedzme, že vláda vynaloží väčšie výdavky ako môže alebo chce financovať z daní (alebo z predaja štátnych dlhopisov platených ľuďmi z reálnych úspor). Predpokladajme napríklad, že vláda vytlačí peniaze, aby zaplatila za vojnové zákazky. Prvým efektom týchto výdavkov bude zvýšenie cien tovarov používaných vo vojne a prísun ďalších peňazí do rúk ich dodávateľov a ich zamestnancov.
(Pri analýze inflácie opomenieme komplikácie spôsobené vládnou reguláciou cien. Aj keby sme ich zvažovali, zistili by sme, že základnú analýzu nemení. Iba vedie k akejsi odloženej alebo „potláčanej“ inflácii, ktorá znižuje alebo skrýva niektoré z predchádzajúcich dôsledkov na úkor prehĺbenia neskorších dôsledkov.)
Dodávatelia vojnového materiálu a ich zamestnanci teda získajú vyššie peňažné príjmy, ktoré minú na tovary a služby podľa svojich prianí. Predajcovia príslušných tovarov a služieb budú vzhľadom k tomuto zvýšenému dopytu môcť zvýšiť ceny. Tí, ktorí teraz disponujú zvýšeným peňažným príjmom, si môžu dovoliť zaplatiť tieto vyššie ceny, pretože majú viac peňazí a dolár má v ich očiach menšiu subjektívnu hodnotu.
Nazvime dodávateľa a jeho zamestnancov skupinou A. Tých, od ktorých priamo kupujú svoje dodatočné tovary a služby nazvime skupinou B. Skupina B v dôsledku vyššieho predaja a cien bude obratom môcť kupovať viac tovarov a služieb od ďalšej skupiny C. Skupina C bude následne môcť zvýšiť ceny a bude mať viac peňazí na míňanie na produkty skupiny D a tak ďalej, až sa zvýšenie cien a peňažného príjmu rozšíri prakticky do celej krajiny. Po dokončení procesu bude mať takmer každý vyšší príjem meraný v peniazoch. Ale (za predpokladu, že výroba tovarov a služieb sa nezvýšila) ceny tovarov a služieb sa primerane zvýšili. Krajina nie je bohatšia, ako bola predtým.
Kto profituje z inflácie najviac?
Neznamená to však, že relatívne alebo absolútne bohatstvo a príjem jednotlivcov zostanú rovnaké ako predtým. Naopak, inflačný proces určite ovplyvní bohatstvo jednej skupiny inak ako iné skupiny. Prvá skupina, ktorá dostane dodatočné peniaze, z nich bude mať najväčší prospech. Napríklad peňažný príjem skupiny A sa zvýšil pred zvýšením cien, takže táto skupina bude môcť kúpiť takmer proporcionálne viac tovaru. Peňažný príjem skupiny B sa zvýšil neskôr, keď už sa ceny zvýšili, ale čo do kúpeného tovaru si skupina B polepší. Medzitým však skupiny, ktorých finančné príjmy sa ešte nezvýšili, budú musieť platiť vyššie ceny za kupovaný tovar, čo znamená, že sa im oproti minulosti nutne zníži životná úroveň.
Tento proces môžeme ďalej objasniť pomocou hypotetických čísiel. Predpokladajme, že spoločnosť rozdelíme na štyri hlavné skupiny výrobcov, označených A, B, C a D, ktoré získavajú peňažnú výhodu z inflácie v uvedenom poradí. Keď sa peňažný príjem skupiny A zvýšil o 30 percent, ceny vecí, ktoré kupujú sa ešte vôbec nezvýšili. V čase, keď sa peňažný príjem skupiny B zvýšil o 20 percent, ceny sa zvýšili len o 10 percent. Keď sa peňažné príjmy skupiny C zvýšili o 10 percent, ceny už vzrástli o 15 percent. Peňažné príjmy skupiny D sa ešte vôbec nezvýšili, priemerné ceny, ktoré musia platiť za veci, ktoré ľudia tejto skupiny kupujú, však vzrástli o 20 percent. Inými slovami, zisky prvej skupiny výrobcov, ktorí budú mať prospech z vyšších cien alebo miezd vyvolaných infláciou, vzniknú nevyhnutne na úkor strát skupiny výrobcov, ktorí môžu zvýšiť svoje ceny alebo mzdy ako poslední.
Môže sa stať, že keď bude inflácia po niekoľkých rokoch zastavená, výsledkom bude priemerné zvýšenie peňažných príjmov o 25 percent a priemerné zvýšenie cien o rovnakú sumu, oboje rovnomerne rozdelené na všetky skupiny. To však nevyrovná zisky a straty prechodného obdobia. Napríklad skupina D, aj keď jej vlastné príjmy a ceny vzrástli minimálne o 25 percent, si bude môcť kúpiť toľko tovarov a služieb ako pred začiatkom inflácie. Nikdy sa jej nevrátia straty z obdobia, kedy jej príjem a ceny vôbec nevzrástli, hoci musela platiť až o 30 percent viac za tovar a služby, ktoré kupovala od ostatných skupín výrobcov v spoločnosti, od skupiny A, B a C.
Záver
Ukázalo sa teda, že inflácia je iba ďalším príkladom našej hlavnej lekcie. Môže naozaj na krátku dobu priniesť prospech privilegovaným skupinám, ale iba na úkor iných. Dlhodobo prináša zničujúce dôsledky pre celú spoločnosť. Dokonca aj relatívne nízka inflácia narúša štruktúru výroby. Vedie k nadmernej expanzii niektorých odvetví na úkor iných. To spôsobuje zlé použitie kapitálu a jeho plytvanie.
Inflácia neovplyvňuje a nemôže ovplyvňovať všetkých rovnako. Niektorí trpia viac než ostatní. Chudobní sú prostredníctvom inflácie zvyčajne „zdaňovaní“ viac ako bohatí (merajúc percentuálne), pretože nemajú k dispozícii rovnaké spôsoby obrany.
z knihy Henry Hazlitt: Ekonómia v jednej lekcii
9,543 celkovo návštev, 1 návštev dnes
Posledná veta vystihuje presne to, k čomu sa väčšina ľudí nedokáže,alebo nechce dopracovať.
O ďalšiu dimenziu sa ten problém rozšíri, keď si uvedomíme, že štát nikdy tie pôžičky reálne nesplatí. Resp. reálne sa nesplatia ani niektoré „súkromné“, keď si akože požičal súkromník, dlh nesplatil a štát potom zachránil banku, u ktorej to prasklo tak, že prevzal tie pôvodne súkromné dlhy. Pričom ale tie peniaze, ktoré takto vznikli, tou záchranou nezanikli. Tie sú na konkrétnych účtoch. Akcionárov štátu.
.
Štáty tie dlhy nakoniec umoria tak, že ich „predajú“ centrálnej banke. Japonsko, USA a Európa bude nasledovať …. tieto štáty budú priamo financované centrálnou bankou. Sú však aj experti, ktorí dokážu tvrdiť, že nejde o priame financovanie, pretože centrálna banka nakupuje dlhopisy na sekundárnom trhu 🙂
.
Tak sa na to pozrime reálne:
FED skupuje štátne dlhpisy s otvoreným a deklarovaným cieľom znížiť výnosy na vzdialenom konci (dlhé splatnosti) dlhopisovej krivky. Nech teda FED nakupuje na sekundárnom trhu 10-ročné dlhopisy s 8-mimi rokmi do splatnosti. Banky nakupujú na primárnom trhu od štátu čerstvé 10-ročné dlhopisy s 10-timi rokmi do splatnosti. Odkiaľ majú tie banky peniaze na nákup? Určite aj z predaja tých 10/8 ročných dlhopisov FEDu, resp. v rámci bankového sytému ako takého, je úplne jasné, aký je reálny finančný tok. Ak by tie banky nemali istotu, či odbyt primárne nakupovaných 10 ročných na sekundárnom trhu, ceny a vôbec trh primárnych by vyzeral úplne inak. Samozrejme, aj tento názor mnohí označia za „nezmysel“
.
Čo sa týka objemov, v roku 2013 sa FED zaviazal nakúpiť štátne dlhopisy v objeme 50% deficitu štátneho rozpočtu USA.
.
Áno, v tomto som extrémista, bijem slameného panáka po hlave … čokoľvek mi tu napíšete …..
Ale to, aby som uveril, že je jedno, akým spôsobom sa tie nové peniaze dostanú na trh, že je jedno, že sa dostávajú na trh z centrálnej banky, resp. z komerčných bánk so zárukov z centrálnej práve takýmto nákupom štátnych dlhopisov na „sekundárnom“ trhu, proste ak niekto verí, že na tomto nezáleží …. O.K. ja nemám dôvod tu písať, čo by som si mohol o takomnto názore pomyslieť.
Veľmi výstižný článok dobre popisujúci proces.
Rád by som doplnil nepríjemnosti ktoré vzniknú ak je jedna inflačná mena použitá vo viacerých krajinách.
https://www.menejstatu.sk/menova-expanzia-euro-a-spoluzitie-narodov/
PS : Prvé varovanie na túto tému písal Ludwig von Mises po vzniku MMF.
Zaujimavy clanok, len sa clovek straca v tom nestastnom (ne)sklonovani, ktore zrejme vzislo z automatickeho prekladu. Vec sa ma tak, ze pri inflacii sa musime opierat o viacero informacii a neda sa tato popisana schema aplikovat na ktorukolvek krajinu, pripadne spolocenstvo. Je rozdiel pokial sa takto zacne prejavovat inflacia v US, alebo v mensej krajine ktora pouziva vlastnu menu ako napr. CR, kde inflacia rastie pomalym tempom a celoplosne, kedze ide o velmi malu krajinu. Vsetci ucastnici spominanej schemy by teda zrejme s velmi malym rozostupom pocitili rovnaky rast cenovej hladiny avsak treba mat na pamati, ze pocas inflacie nerastu ceny vsetkych tovarov ale ide o priemerny narast cenovej hladiny celeho spotrebitelskeho kosa…
Este sme to trochu poopravovali. Uz by to malo byt citatelnejsie.
V poslednej dobe akosi vyrašili tieto články o redistrubučnom dopade tlačenia peňazí v dôsledku toho na akom mieste sa peniaze injektujú (hlavne Tibor Pospíšil na svojom blogu). Tento jav je v ekonomickej literatúre znýmy pod menom „Cantillonov efekt“
Neostáva mi nič iné ako povedať, že tento efekt je v prostredí v akom dnes operuje monetárna politika neplatný. Skúsim vysvetliť aj prečo v nadväznosti s článkom
1) Autor podobne ako veľmi veľa iných diskutérov zabúda že celkový rast cenovej hladiny v ekonomike nezávisí len od množstva peňazí v obehu, ale aj od RÝCHLOSTI OBEHU peňazí v ekonomike. Preto nemá zmysel infláciu definovať iba ako nárast peňažnej zásoby, ale skôr ako celkový nárast cenovej hladiny
2) Posledných pár desiatok rokov – minimálne od Miltona Friedmana – sa v ekonómii bežne operuje s očakávaniami. Napríklad ak centrálna banka vyhlási že takto o rok vstrekne do ekonomiky nové peniaze, ceny vzrastú už dnes – aj keď žiadne nové peniaze ktoré by naháňali tovary ešte neexistujú. Ako je to možné? Očakávania budúceho rastu cien vplyvom tlačenia peňazí spôsobia že ľudia sa budú chceť zbaviť peňbazí už dnes. Inak povedané vzrastie velocita obehu peňazí, čo bude tlačiť na rast cien.
Je to práve vplyvom mechanizmu popísanom v bode dva (založenom na očakávaniach), ktorý znefunkčňuje triviálnu predstavu o cenotvorbe ako o systéme kedy sa každý z výrobcov A,B,C a D pozerá iba na množstvo peňazí v danom momente a stanovuje cenu na základe toho – bez toho aby si uvedomil že v momente keď bude peniaze používať on už budú mať menšiu hodnotu.
V praktickom príklade, ak máme napríklad centrálnu banku ktorá verejne komunikuje že každý rok zvýši množstvo peňazí v obehu o 3% a bude to realizovať kúpo zlatých ingotov, táto operácia nemá žiaden Cantillonovský dopad v zmysle že by majitelia zlatých baní dokázali systematicky šáliť iných ľudí ktorí vyrábajú a dodávajú ine tovary a služby. V realite totiž nielen producenti zlata ale aj všetci ostatní producenti rast cien očakávajú a prispôsobia jej svoje ceny. Teda už producent zlata bude účtovať centrálnej banke (ale aj akémukoľvek inému kupujúcemu) vyššiu cenu v ktorej je rast cien zakomponovaný.
Alebo inak povedané, napriek tomu že napríklad viete že peniaze vo vašej peňaženke časom strácajú hodnotu, ste ochotný ich držať. Prečo? Lebo vám poskutujú transakčnú službu. Inflácia je len cenou za transakčné služby. Je stále výhodnejšie držať eurá v peňaženke s malou stratou ako sa dostať do situácie kedy potrebujete niečo kúpiť a nemáte naporúdzi prostriedky – pričom alternatívy (napríklad vybartrovať svoje hodinky alebo zlatú retiazku) so sebou nesú ešte vyššie náklady. Takže je to práve monopol centrálnej banky na médium výmeny ktoré poskytuje cenené transakčné služby, čo jej dáva schopnosť vytlačiť si peniaze z ničoho a kúpiť za ne reálne tovary. Keď to však centrálna banka preženie (ako napríklad tá v Zimbabwe) – kedy cena asociovaná s používaním jej peňazí prevyšuje benefity – tak ľudia môžu prestať jej platidlo používať a obrátia sa na iné (napríklad dolár alebo euro atď.)
Trochu iný príbeh je neočakávaná inflácia – teda keď napríklad centrálna banka vyhlási jedno ale v skutočnosti v tajnosti natlačí peniaze a pustí ich do obehu. V tom prípade skutočne môže nastať situácia, že ten kto drží Čierneho Petra – hotovosť – v okamžiku kedy táto konšpirácia praskne bude okradnutí. Ale opäť, je to len centrálna banka ktorá získa na úkor toho posledného čo držal čierneho petra. Je to úplne iný mechanizmus ako Cantillonov efekt.
Autor na rychlost obehu urcite nezabudol. On to iba videl inak:
http://en.wikipedia.org/wiki/Velocity_of_money#Criticism
http://mises.org/daily/2916
Akurát, že centrálna banka nenakupuje zlaté ingoty, ale štátne dlhopisy. Čím v podstate spláca štátne dlhy, resp. financuje deficit štátneho rozpočtu. Proste prístup k novým peniazom (hoci okľukou cez spriaznených finančných sprostredkovateľov) nie je rovnaký pre všetkých.
.
To, že viem, že centrálna banka pridelí nové peniaze akcionárom štátu, ku ktorým ja nepatrím, ma vôbec pred dopadom toho opatrenia nezachráni. Ja sa k tým peniazom nedostanem. Vôbec mi nepomôže, že ja viem, že peniaze niekto rozriedil a hodnota tých mojich sa znížila. Nie je to tak, že sa môžem prispôsobbiť. Ja sa MUSÍM prispôsobiť. Podobne ako sa musím prispôsobiť tomu, keď niekto násilím vnikne do môjho obydlia a oznámi mi s puškou v ruke, že berie môj televízor.
Iba dve pripomienky
1) Dopad tlače peňazí centrálnou bankou sa ohromne preceňuje. Za normálnych okolností predstavuje M0 (v podstate hotovosť) – teda peniaze ktoré centrálna banka tlačí – cca 5% HDP krajiny (niektoré krajiny ktorých mena sa používa aj v zahraničí – ako npr. USA to majú aj vyššie). Ak inflácia z dlhodobého hľadiska kopíruje rast peňažnej zásoby a tá rastie povedzme 5% ročne (2% inflácia a 3% reálny rast HDP), tak to znamená že centrálna banka tlačí cca 0,05 x 0,05 = 0,25% HDP ročne.
Takže len zopakujem, inflačná daň – teda priamy dopad tlače peňazí centrálnou bankou je len 0,25% ročne. To je o dva rády menej ako moderné krajiny vyberajú na daniach. Z celkového sú zisky centrálnej banky z tlače peňazí (razobné) doslova šušne.
2) Z istého hľadiska je jedno čo centrálna banka nakupuje. Podstatou je, že centrálna banka je súčasťou vlády – teda zisky a straty centrálnej banky sú ziskami a stratami vlády. Teda ak by napríklad centrálna banka riadila monetárnu politiku nákupom zlata, tak zlato v trezoroch sa stane majetkom vlády. Môže napríklad prísť nariadenie vlády zlato z trezorov vybrať a poslať do iránu výmenou za navžšenie stavu ropy v štátnych hmotných rezervách.
Alternatívne vláda môže ropu z Iránu nakúpiť na dlh, ktorý následne odkúpi (vo výške 0,25% HDP ročne) centrálna banka. Medzi týmito dvoma operáciami v zásade nie je rozdiel.
PS: Ohľadom prispôsobenia sa, centrálna banka má moc iba nad hotovosťou – a ako sme si už aj ukázali, tento vplyv sú šušne v porovnaní s tým aké iné vplyvy má nad vami vláda (0,25% HDP inflácia v porovnaní s desiatkami percent HDP zdanenia, odvodov atď.).
Nesúhlasím. FED v súčasnej dobe nakupuje na „sekundárnom“ trhu štátne dlhopisy v objeme 1000 miliárd USD ročne, čo je viac, ako polovica nového štátneho dlhu USA. Viac, ako polovicu toho, čo si vláda USA tento rok požičia, či požičia od FEDu. FED neplatí bankovkami. Načo by bolo toľko nových fyzických dolárov? FED platí elektronickými peniazmi.
Preto som hovoril o „normálnych“ časoch. Skúste najskôr pochopiť ako funguje monetárna politika za normálnych okolností a až potom pridávajte komplikácie.
Ale aby ste nehovorili že sa vyhováram, pozrite sa na stav prebytočných rezerv v bankovom sektore – tu: http://research.stlouisfed.org/fred2/series/EXCRESNS
Ako vidíte, je tam nula kam len oko dohliadne, s drobulinkým výkyvom 20 miliárdovým výkyvom počas recesie v roku 2001 a potom masívny nárast od októbra roku 2008 – zhodou okolností rovnaký dátum kedy krahol Lehman Brothers. Teda v preklade, za „normálnych okolností“ (v grafe od začiatlu až do roku 2008) peňažný agregát M0 sa skladá v podstate výhradne len a len z hotovosti. Po roku 2008 sú banky ochotné absorbovať obrovské množstvá hotovosti, hlavné dôvody sú:
1) FED platí úrok na prebytočné rezervy bankám
2) Úroky na dlhoposy sú na nule
3) Všetci vedia, že FED nedopustí vysokú infláciu. Tieto prebytočné rezervy majú protipól v podobe vládnych dlhopisov držaých FEDom – a tie FED môže kedykoľvek predať a rezervy zo systému opäť vysať.
Ale ako som spomínal, najskôr sa treba oboznámiť s tým ako systém funguje a potom analyzovať špeciálne prípady. Takisto študent fyziky sa najskôr učí kinematiku perfektne tuhých telies bez trenia atď – komplikácie sa zavádzajú až keď je jasné že zvláda základy.
Ale my tu máme nový normál. Táto existujúca situácia je normálna. Že štát bude financovaný centrálnou bankou. Nezáleží na tom, či to bude 50%, ako dnes v USA, alebo len povedzme 25%. Stačí jasná záruka centrálnej banky, že v prípade „problémov“ (čítaj politickej požiadavky) nebude váhať financovať aj celý dlh.
.
Začalo to v Japonsku, pokračuje to v USA a aj Európa nakoniec podľahne. Dnes už prekonaná monetárna politika, o ktorej Ty hovoríš ako o „normálnom“ stave fungovala len do doby, kým sme sa (opäť logicky a ako dôsledok tej politiky) nedostali k nulovým úrokom, ktoré tie „normálne“ poučky kážu znižovať. Akurát znižovať nulové úroky, to j už skutočne iná finančná fyzika.
Prepáčte, ale ste skutočne úplne mimo. Však sa nad tým skúste len na sekundu zamyslieť. A kneveríte mne, verte trhom. Clevelandský FED pravideľne zostavuje inflačné očakávania z ceny verejne obchodovateľných inflačne chránených dlhopisov – a na najbližších na najbližších 10 rokov sa očakáva inflácia vo výške 1,48% ročne. (Viď tu: http://www.clevelandfed.org/research/data/inflation_expectations/index.cfm)
Očakávali by trhy takúto infláciu ak by malo byť novou normou financovanie vlády centrálnou bankou? Alebo chcete povedať že vy jednoducho VIETE že trhy sa mýlia a čaká nás hyperinflácia za rohom? Skutočne sa neurazte keď zopakujem že najskôr je potrebné porozumieť základom a až potom porozumiete že váš preolomový, paradigmu meniaci objav v ekonómii stojí na vode.
PS: inak mimochodom všimli ste si ako sa zmenila debata? Od polemiky o Cantillonovom efekte – ktorý je preukázateľne neplatný kvôli očakávaniam – ste prešli na argumentáciu že práve prežívame paradigmatickú zmenu v monetárnej ekonómii ktorú zatiaľ vidíte len vy. Ale k tomu Cantillonovmu efektu ste sa zatiaľ nevyjadrili.
Ja si myslim, ze velka kriza (US) pride. Hyperinflaciou sa to skoncit nemusi, moze dojst k defaultu. Gary North hovori, ze dojde skor k defaultu. http://mises.org/daily/6159/Hyperinflation-Is-Not-Inevitable-Default-Is
Dame stavku? 🙂 Samozrejme by sa upresnilo, ze co je vlastne predmetom stavky.
Vyjadril som sa, skúsim naposledy:
.
Menovú politiku používajú akcionári štátu na dosiahnutie nespravodlivej výhody. V článku sa píše o tom, že dostanú isté tovary za nižšie ceny. A následne vznikne inflácia. Ale podľa mňa nie je podstatná inflácia, ale pôvodný cieľ, získať nespravodlivé výhody.
.
Dnes je to skôr o tom, že nespravodlivá výhoda je v tom, že pomocou menovej politiky zvyšujem cenu určitého druhu aktív. Podobne ako sa tu píše o umelom zvýšení hodnoty kapitálových statkov
http://www.mises.cz/clanky/abct-6-8-rakouska-teorie-hospodarskych-cyklu-621.aspx
tak ja na inom mieste píšem o manipulácii s cenami aktív s dlhodobým cieľom presúvať hodnoty smerom ku akcionárom štátu. Pomocou zvyšovanie relatívnej hodnoty nimi vlastnených aktív voči napríklad práci „poddaných“, ktorí sú potom lacnejší
http://pospisil.blog.sme.sk/c/317226/Hra-na-krizu-navod-k-verzii-pre-pokrocilych.html
.
Ja teda na rozdiel od Ronnieho očakávam hyperinfláciu len vtedy, ak to akcionári nedokážu ukočírovať. Pretože hyperinflácia podľa mňa nie je pokračovaním inflácie, ale je to niečo úplne iné. Je to strata dôvery vo finančný systém. Ktorá by nastala napríklad vtedy, keby tí dole pochopili a začali konať. Čo sa celkom dobre môže postupne stať, pretože dnešná miera sofistikovaného prerozdeľovania (t.j. menovej politiky) je brutálna. Chlapci z Kasína to proste raz preženú.
To „narozdiel od Ronnieho“ celkom nevystihuje moj nazor na mozny priebeh… a tiez… co to je ta hyperinflacia? Weimar-style nepredpokladam. To by mohlo byt fakt iba sposobom, ze ludia sa proste na papiere vykaslu.
Skúsim aj ja a naposledy – cieľom menovej politiky posledných pár desaťročí bolo viac – od plnej zamestnanosti, cez udržanie kurzu domácej mene voči zahraničnej mene až po udržanie nejakého meradla inflácie na nejakej úrovni (rastu).
S týmito cieľmi môžeme mať polemiku, ale jedo viem určite – z posledných mnoho desaťročí (vo vyspelom svete) ani nemohlo byť cieľom menovej politiky to aby štát získaval prostriedky (takzvané razobné – „seignorage“) – alebo aby ovlyvňoval (relatívne) ceny nejakých statkov – lebo tento objem by bol mizivý, niekde na úrovni desatín percenta HDP. Vláda má o dva rády účinnejšie metódy na získavanie prostriedkov a ovplyvňovanie cien tovarov či služieb – napríklad dane, verejné obstarávania, dotácie, clá, reguláciu apod.
A ten váš článok čo ste postli je dosť zlý, keďže tam kritizujete iba karikatúru vytvorenú vo vlastnej hlave. Napríklad obviňovať „monetaristov“ (ktorých zakľadateľom bol Mitlon Friedman) z toho že chcú „vytvárať peniaze z ničoho pre svojich kamarátov – finančníkov“, tak takéto niečo by som čakal na blogu 15 ročného chlapca ktorý prvý krát dal do googlu vyhľadať niečo o peniazoch a chel niečo povedať.
Inflácia ako veličina ekonomiku popisuje. Nie inflácia určuje ekonomiku, ale ekonomika určí aká inflácia bude.
Keď bolo v EÚ skoro všetko neisté našli sa investori a nebolo ich tak málo čo si kupovali dlhopisy štátu Nemecko aj keď vedeli že dostanú menej . Dali 100 percent a ich výnos išiel do mínusu. Mali mať výnosy -2 percentuálne body a teda dostanú za tie dlhopisy len 98 percent toho čo investovali.
Nenašli nič iné čo by im prinieslo také malé riziko.
Veľa ľudí si mýli plán = odhad. Napríklad rozpočet Slovenska na rok 2013 je len plán , odhad, želanie.
Ako to dopadne ukáže štátny záverečný účet za príslušný kalendárny rok.
Autor položil otázku = Kto profituje z inflácie?
Mnoho ľudí to ani neriešia.
Berú zo štátneho kde sa len dá.
Mýto , diaľnice cez PPP (keby sa realizovali všetky PPP projekty pripravené za vážneho Slovensko by to stálo 700 mil eur ), elktrovoltaické elektrárne, paroplyn a jeho dotácie, investičné stimuly, mnoho dotácií zo štátneho SVOJIM…
Potom sa zistí, že štát nemá dosť a požičiava sa, zvyšujú sa dane a poplatky, pokuty…
Výsledkom toho je inflácia?
Výsledkom je dlh , ktorého neschopnosť splácať sa prejaví aj v inflácii.
Lebo natlačiť nové je také jednoduché.
„Politika“ je oveľa väčšou príležitosťou na zarábanie ako inflácia.
ak, by sa niekto nabudúce pokusil spojit naučene alebo prečitane s realitou ktoru žijeme, myslim že by to len pohohlo. nevyzeralo by to tu ako L’art pour l’art .
Pán J.V.Dubois,
ak máte nejaký majetok, ponúkam Vám nasledovné :
1. Uvediete verejne svoje pravé meno.
2. Mojich 10% nehnuteľností proti Vašim 10% nehnuteľností,
že americký a svetový finančný systém najneskôr do 8 rokov skolabuje formou hyperinflácie, alebo defaultu.
Čakám.
stavka ako argument vo diskusii na webe? to už prestava byť o realite a začina tu šarapatiť vierovyznanie. mam dve nabite gumipušky, neskusite najskor duel?
Bol by som opatrný, s tými 8-mimi rokmi. Tiež som si ešte celkom nedávno myslel, že sa to musí zosypať už-už. Dnes si viem predstaviť aj to, že to udržia dlhšie. Dlhšie ako 8 rokov. Zatiaľ si stále verím, že sa toho dožijem. Nie, že by som sa tešil, ale život je zmena. Bez ohľadu na to, že všetci preferujú „istoty“ 🙂
Aj ja som si to myslel. Ale postupom času začínam vnímať signály, ktoré naznačujú, že to môže prísť naopak skôr. Čím ďalej sa to ťahá, tým je väčšia pravdepodobnosť „čierneho štvrtka“ (resp.piatka). Je to vlastne v psychike, nie v ukazovateľoch , či už pravdivých ,alebo skreslených. Problém totiž narastá exponeciálne. Procesy sa začínajú urýchľovať.
Ja sa na kolaps z hľadiska poznania teším. Z hľadiska ekonomického statusu je to pre mňa irelevantné – mám na živobytie minimálne nároky. Ale z hľadiska demokracie mám obrovské obavy. Doslova vidím riziko občianskej vojny.
Pod toto by som sa kludne podpísal, prípadne to aj podložil 1 uncou zlata proti 1 unci zlata. Ani čiste matematicky si neviem predstaviť, že by to vydržalo viac ako tých 8 rokov.
Myslím si, že čím skôr to padne, tým lepšie. Z hľadiska ekonomického statusu je to pre mňa irelevantné – mám na živobytie minimálne nároky,a som obstojne zabezpečený.
Ak niekto podniká, tak vie, že najlepším „slovom“ je majetok. Ak si niekto stojí za slovom , nech ho potvrdí svojim majetkom.
Ešte som nenašiel oponenta,ktorý by svoje táranie dokázal takto potvrdiť. Zato za cudze peniaze máme géniov koľko len chceme. Hmotnou zodpovednosťou sa operovalo aj za reál-socializmu.
Je to jediný všeobecný spôsob potvrdzujúci skutočnú zodpovednosť.
Otázka na záver. Akú konsolidáciu verejných financií by sme mali, keby museli niesť politici hmotnú zodpovednosť ??? Táraniny bez zodpovednosti vedú vedomie spoločnosti do stále hlbšieho rizika. Bežný človek uverí viac lákadlám. Na to existuje len odhodlanie niečo obetovať. Z tohoto pohľadu sú Vaše gumipušky nezmyselným vtipom.
možno sa s vami nikto nechce staviť preto, že ste oveľa chudobnejší. neuvažoval ste nad tým, že vaších 10% môže byt výrazne menej než mojích 10%?
v samostravach starovekých miest miest existovala určity čas povinnost členov mestského senátu vyrovnat rozpočet mesta, ak bola prazdna kassa. viedlo to k dvom veciam: k obmedzeniu volených len na vrstvu oligarchie a spreneveram mestkeho majetku. ak chybalo v kasse, tak nikto nič nedorovnaval, zaplatilo sa viac vojakom a zvýšili sa dane. ten napad čo tu píšete, že politicke chybne rozhodnutie vyniznu, ak za ne bude treba platiť osobným majetkom, je vekmi a praxou overena sprostosť. chybnemu rozhodnutiu sa da lepšie zabraniť slobodnou vymenou nazorou a hlasovaním. vola sa to demokracia.
V HN-online je aktuálna myšlienka na Vašu tézu o sprostosti hmotnej zodpovednosti.
Bankári môžu ísť za zlé rozhodnutia do väzenia. Nemecko.
Pán Zavacky, dám vám zadarmo jeden tip – na Slovensku sa radšej nikdy o takéto veľké peniaze nestavujte. Je totiž stále platný nenápadný paragraf 845 Občianskeho zákonnika:
§ 845
(1) Výhry zo stávok a hier nemožno vymáhať; vymáhať nemožno ani pohľadávky z pôžičiek poskytnutých vedome do stávky alebo hry. Také výhry a pohľadávky nemožno ani platne zabezpečiť.
(2) Žreb sa posudzuje ako stávka alebo hra.
Takže keby som bol hajzlík, stavím sa s vami o 10 000 EUR a v prípade výhry sa ju pokúsim od vás vymôcť a v prípade prehry sa opriem o spomentý zákon a nič by som vám nedal. Naštastie pre vás (teda ak ste nechceli použiť túto fintu na mňa) takéto kraviny na internete v zásade neriešim.
Ale v každom prípade ak chcete zarobiť na predpovede hyperinflácie a krachu, tak kľudne do toho. Existujú na toto zamerané investičné portfóliá ktoré vo veľkom nakupujú dlhé opcie na komodity či drahé kovy. Nik vám nebráni vziať si americkú hypotéku a vraziť všetko tam kde podľa vás máte istotu rozprávkových ziskov.
Beriem na vedomie. Ja nie som ani hajzlík ani krivák. Vážim si toho, čoho je stále málo. Chlapské sovo. Právnické triky a podlosti sú presne to, čo kriví celú spoločnosť. Malá zodpovednosť = malý výsledok. Som ochotný dať do stávky 10 000.- EUR. Žiaľ, každý uhýba za právnické kľučky. Bez cti to nemá žiaden význam. Tá tu chýba najviac.
Váš posledný odstavec dokazuje, že uvažujete v starých neplatných schémach. Nadchádzajúci kolaps znamená prasknutie bubliny a nie rozprávkové zisky. Váš návrh vychádza opäť z mylných predpokladov.
Ponámka: M.Friedman už v sedemdesiatych rokoch preukázal, že rýchlosť obratu má na infláciu minimálny a krátkodobý efekt v porovnaní s rozširovaním peňažnej zásoby.
Som zvedavý, či sa ozvete a priznáte omyl, keď nastanú dramatické udalosti. Podobné diskusie som viedol s boľševikmi v 80-tych rokoch. Neskôr z nich boli všetci „bojovníci“ proti komunizmu. Väčšina ľudí si radšej nič nevšímala. Výsledok dnes na Slovensku vidíme.
Friedman sa mylil 😉
Palo,
Vaše myšlienky sú polovičaté, preto sa s nimi nedá polemizovať. Ak ich dovediete do konca, prídete na to , že ja sa nezaoberám absolútnymi riešeniami, ale poctivými. T.j. poctivým kapitalizmom , poctivou zodpovednosťou, poctivými rizikami a poctivým znášaním objektvne nevyhnutných rozdielov medzi očakávaním a výsledkom.
Aby bolo jasné. Ja tu dokonca neobhajujem ani kapitalizmus. Som schopný žiť aj v kibuci. Ide mi len o to, že nedodržiavanie pravidiel nemôže za žiadnych okolností viesť k výsledku, ktorý tieto pravidlá predpokladajú.
Je pár krajín na svete, kde demokracia a dôsledný kapitalizmus preukazujú jasné výsledky. Naopak sú na svete komunity,kde demokracia a socializmus preukazuje tiež výsledky. Záver : Nie je o čom.
Ešte k tej zmene paradigmy:
http://www.finmag.cz/cs/finmag/ekonomika/pavel-kohout-o-porouchanych-regulatorech/
.
Náraz monetaristickej teórie na nulové úrokové sadzby proste prísť musel. Ja som o tom čítal už dávno, keď o dnešnej kríze ešte mainstream nechyroval. A preto si myslím, že nejde o nejakú špeciálnu, neočakávanú situáciu. Ale naopak, o logický dôsledok monetárnej politiky.
.
Takže financovanie štátov centrálnymi bankami, ktoré začali Japonci, neskôr sa pridali Američania a Angličania sa postupne dostane aj do EÚ. Pretože inej cesty nie je.