Menej štátu

Všimol som si, že všetky moje posledné články sú reakciou na nejaký text v denníku SME. Preto by som sa chcel touto cestou redaktorom periodika poďakovať za nevysychajúci zdroj inšpirácie.

Ani dnes tomu nieje inak. Naštartoval ma článok popisujúci machinácie na trhu s uskladňovaním hliníka. Článok je prebratý z New York Times, ale pôvodný text neobsahuje nič naviac, tak sa môžme v kľude venovať slovenskej verzii.

Stručný popis situácie. Goldman Sachs kúpil firmu, ktorá vlastní sklady s hliníkom v Detroite (Detroit ako Mekka automobilového priemyslu je aj strediskom skladovania hliníka – hoci ja by som skôr tipoval český Humpolec). Goldmani následne umelým predlžovaním doby dodania zvyšovali cenu hliníka pre svojich zákazníkov. Tá sa mala následne premietať do rastúcich cien plechoviek Coca Coly, áut, potravín … a slanosti oravských korbáčikov.

Konšpiráciu potvrdil ekonomický analytik, podľa ktorého dokáže nadnárodná firma manipulovať celosvetové ceny len tým, že pošle kamión s hliníkom z jedného skladu do druhého. Tento ekonomický jav nazval autor článku kreatívnou logistikou (asi parafráza na kreatívne účtovníctvo).

Sprisahanie potvrdil Tyler Clay, šofér na vysokozdvižnom vozíku v jednom zo skladov, ktorý musel napĺňať kamión hliníkom, hoci on sám na to nevidel v danej chvíli žiadny konkrétny dôvod(!).

Aby sa čitateľ náhodou mylne nedomnieval, že celé toto svinstvo môže nebodaj nejakým spôsobom súvisieť s dnešnou Obamovou garnitúrou, autor nezabudne spomenúť, že ‘Ide o výsledok deregulácie v 80. rokoch minulého storočia.’ Takže ten neoliberál Reagan škodí doteraz!

A na záver tu máme vyčíslenú celú škodu ‘za tri roky, odkedy Goldman Sachs kúpil sklady kovov, vyššie ceny hliníka spôsobili, že potraviny a iné tovary zdraželi celkovo o päť miliárd dolárov.’

Toľko článok.

Veľmi by ma zaujímalo odkiaľ zobrali páni z NYT práve 5 miliárd. Za posledné 3 roky nastalo v rôznych častiach sveta pár neúrod, ktoré spôsobili rast ceny potravín (dôsledkom nízkej ponuky). Inde sa zase urodilo nad bežný priemer a prebytok cenu znížil. Rastúci dopyt z juhovýchodnej Ázie predražuje potraviny už pár rokov. Netreba zabúdať, že v danom období FED realizoval svoju politiku kvantitatívneho uvoľňovania QE2 a QE3. Podľa wikipeadie iba QE2 predstavuje nákup štátnych cenných papierov za približne 600 miliárd dolárov. Nie som si istý, či naliatie takej sumy papierov do ekonomiky nemá väčší vplyv na ceny potravín, ako jazdenie kamiónov s hliníkom hore-dole po Detroite.

Dôležitý je aj graf vývoja ceny hliníka, ktorý sa nejakým nedopatrením dostal do daného článku. Nedopatrením, pretože podľa grafu cena hliníka dnes je prekvapivo nižšia ako v kľúčovom roku 2010 (Goldman Sachs kupuje sklady). Môžme teda skonštatovať,že diabolský plán napriek všemocnosti korporácie nakoniec nevyšiel?

Aby sme si rozumeli, špekulácia na rast ceny je bežnou podnikateľskou aktivitou. A vôbec nie je nutné danú komoditu nezmyselne prevážať z miesta na miesto. Vlastník jednoducho svoj tovar nepredá, dokiaľ cena nedosiahne úroveň, ktorú považuje za optimálnu. Povinnosť predávať, keď majiteľ tovaru nechce, ešte nieje ukotvená v legislatíve. Zatiaľ.

Čo nám teda zostane, keď vylúčime špekuláciu na celosvetovú cenu hliníka? Ostáva nám podnikateľ, ktorý prenajíma svojim klientom priestor a umelo predlžuje čas prenájmu. Tým predražuje svoje služby a zákazníkom zvyšuje cenu. Inými slovami predáva nekvalitný a predražený produkt.

Že na trhu narazíme na nekvalitné služby je nepríjemné, ale je to bežné riziko podnikania. A určite to nieje žiadna konšpirácia. Teda ak potom nieje majiteľ našej sídliskovej pizzerie so svojou nepoživateľnou pizzou za 7 euro súčasťou tajného spolku sprisahancov (nedopečeným cestom k svetovláde).

V prípade, že existuje možnosť volného vstupu na trh, netreba sa obávať, že by si ten neporadil so správaním popisovaným v článku. V texte sa píše, že od nákupu skladovacích priestorov bankou Goldman Sachs narástli časy dodávok dvadsaťnásobne. Ak je to pravda, tak vstup do odvetvia, kde väčšinový poskytovateľ dodáva tak nekvalitné služby by bol neuveriteľne lukratívny. Predpokladám, že v dnešnej dobe sú ceny nehnuteľností v Detroite neskutočne priaznivé na budovanie skladov. Jedinou prekážkou by mohla byť nejaká administratívna bariéra, ktorá vstup do podnikania reguluje.

A tam nakoniec smeruje aj samotný autor pôvodného textu. Čo s daným stavom mienia robiť politici vo Washingtone? Ich jedinou možnosťou je regulácia, ktorá vymáha kvalitu výrobku na určitej úrovni. V našom prípade trvanie dodávky do určitého časového limitu. Nepochybujem, že toto nariadenie vyrieši problémy výrobcov s neskorými dodávkami. Ale zároveň to znemožní prístup na trh konkurentom, ktorí by napríklad chceli neskoršiu dodávku kompenzovať nízkou cenou. Každá regulácia nakoniec iba upevní postavenie už etablovaných podnikateľov. V tomto prípade firmu v rukách Goldmanov.

A čo sa asi stane, keď sa ostrieľaní lobisti zo stajne Goldman Sachs dozvedia, že politici vytváraju zákon na reguláciu skladovacích služieb? Presadiť nejaký enviromentálny certifikát na prepravné vozidlá nebude pre nich žiadny problém. Že jediná automobilka, ktorá vyrába kamióny s daným certifikátom je vo vlastníctve Goldmanov? Čistá náhoda.

Sledujme ďalej životný cyklus bežnej regulácie v demokratickom parlamente. Ako snehová guľa valiaca sa dole svahom sa z pár paragrafov po niekoľkých volebných obdobiach stáva viacstranová publikácia. Najprv treba do regulácie zahrnúť sociálnu inklúziu, neskôr príde na rad pozitívna diskriminácia vylúčených spoločenstiev. Ako to, že medzi kamionistami niesu dámy? Šups do zákona kvótu na zastúpenie žien v šoférskych povolaniach. A keď už podnikatelia nestačia byť v prebyrokratizovanom prostredí ziskový, začnime ich dotovať.

Výsledkom celého procesu je jedno nefunkčné odvetvie priemyslu. A to najprv politici chceli riešiť bežné riziko oneskorenej dodávky tovaru.

Raz za x rokov dospie situácia do stavu, keď preregulované hospodárstvo už začína ohrozovať bežný chod spoločnosti. Vtedy vzniká dopyt po liberálnych ekonomických riešeniach (nastal v tých preklínaných osemdesiatych rokoch, keď napr. v Británií už kvôli štrajkom nemal kto odpratávať smeti z ulíc). Voliči na chvíľu namiesto istôt dávajú prednosť slobode. Sektor ekonomiky sa sfunkční a vrátime sa späť k riešeniu bežných podnikateľských situácii. Namiesto vybavovania dotácie a príslušného povolenia sa firmy venujú výpočtu optimálnej trasy dodávok.

Tento stav bohužiaľ netrvá dlho, pretože žiadna realita (s prirodzenou neistotou) nemôže konkurovať krásnemu vybájenému svetu z predvolebných meetingov. A kolobeh regulácií v prírode sa môže začať odznova.

Na otázku, v ktorej časti regulačného cyklu sa momentálne nachádzame by som rád spomenul dva zaujímavé fakty. Španieli postavili ponorku, ktorá sa nedokáže ponoriť (respektíve raz áno, ale potom sa už nevynorí). A Nemci, vzor technickej a organizačnej dokonalosti už dva roky nie sú schopní skolaudovať letisko vo vlastnom hlavnom meste.

11,055 celkovo návštev, 1 návštev dnes