Menej štátu

Témy: štát | ústava | demokracia | dane | dlh

Predslov: Touto epizódou začneme situáciu na ostrove dramatizovať.

V miestnom kulturáku je hlúčik ľudí. Postupne sa pridávajú ďalší a ďalší. Spoza ramená elektrizovaného obecenstva je vidieť siluetu Vladimíra, ktorý zo seba bez prípravy sype jednu slovnú hračku za druhou. Jeho reč má vtip, eleganciu a ráznosť.
Vlado ľuďom predstavuje svoj unikátny plán, ako zlepšiť život na ostrove. Tento plán dostal názov „Projekt republika“. Podľa tohto plánu bude pre ľudí lepšie, keď sa decentralizovaný právny systém spolu s bezpečnostnými službami zjednotia pod „jednu strechu“. Následne, volení zástupcovia ľudu, budú zodpovedať za „aktualizáciu“ a vymáhanie centrálne stanovených pravidiel.

Vladimír na otázku z publika, že kto to všetko bude platiť odpovedá: „Všetko má svoje náklady a tak najbohatší ľudia budú mať povinnosť odvádzať 1% zo svojho majetku každý rok. Podľa mojich výpočtov to bohate pokryje náklady spojené s chodom vlády. Prostriedky ktoré neminieme, rozdáme chudobným. Aj som pre tento transfer bohatstva vymyslel názov – zdaňovanie.“

Ďalší neveriaci Tomáš sa Vladimíra pýta, aké sú záruky, že sa moc nebude zneužívať. Vladimír pohotovo odpovedá: „Aj to mám premyslené. Zárukou toho, že moc bude limitovaná je dokument, ktorý práve držím v ruke. Dal som mu meno ústava a je to vlastne sada základných pravidiel, ktoré budú nadradené všetkým ostatným pravidlám, ktoré sa príjmu neskôr. Táto ústava okrem iného ľudom garantuje slobodu prejavu a pravidelné voľby, v ktorých môžu ľudia vymeniť svojich zákonodarcov. Aj som pre tento systém vymyslel názov – demokracia.“

Ľuďom sa projekt republika zapáčil. Celý proces dostal zelenú a skeptická menšina buď ostala ticho, alebo sa stala terčom vtipov. Onedlho sa konali prvé voľby a novozvolená vláda zamestnala prvých sudcov a šerifov.

Dane

Zo začiatku všetko fungovalo fajn. Daň pre bohatých na úrovni 1% pre bežných obyvateľov nepredstavovala problém. No postupom času, ako sa striedali jednotlivé generácie a demokraticky zvolení panovníci, sa moc vlády kúsok po kúsku rozširovala. Ústava, neústava, politici vedeli, že najväčšie šance na zvolenie do úradu majú vtedy, keď verejnosti sľúbia nejaké „dobroty“, prípadne keď vyrukujú s nejakými dobre znejúcimi zákazmi a príkazmi. Politici, ktorí mali pôvodne dohliadať hlavne na právo a spravodlivosť na ostrove, sa stále častejšie hrali na Mikulášov a predbiehali sa v zavádzaní rôznych výhod pre vybrané skupiny voličov. Jedna vláda sa rozhodla dotovať ceny pltiek pre rybárov, ďalšia vláda zakontrovala sunarom pre slobodné mamičky a tak ďalej. A ako to už chodí, programy sa na seba nabaľovali, lebo rušiť už existujúce programy je politicky nepriechodné. Aby sa tieto programy dali financovať, politici museli siahať aj po menej populárnych opatreniach. Z času na čas, bolo nutné zvyšovať dane, ktoré okrem bohatých, už po novom musí platiť aj stredná vrstva. No aby si politici nepohnevali mnoho voličov, štruktúru zdaňovania nastavili takým spôsobom, aby bremeno daní tlačilo najme na vysoko príjmové skupiny obyvateľstva. Vymyslel sa aj nový názov na tento štýl zdaňovania: progresívne zdanenie.

Vymysleli sa aj iné veci, ktoré mali tlmiť bolesť stále vyššieho zdaňovania na masy ľudí. Napríklad to, že zamestnanci už nemuseli zo svojich výplat posielať platby daňovému úradu. Túto nepríjemnú činnosť na seba museli prevziať zamestnávatelia, aby výplaty ktoré vyplatia zamestnancom na účet, boli už o dane „očistené“. Vďaka tejto štruktúre zdaňovania začalo čoraz viac ľudí preferovať zamestnanie, pred podnikaním. Veľké korporácie sa stávali ešte väčšími, lebo im mizla konkurencia. Megakorporáciám sa stále častejšie oplatilo investovať do politikov, ktorí im na oplátku šili vhodnú legislatívu, čo len urýchlilo prerod malých podnikateľov na zamestnancov týchto megakorporácií.

Dlhy

Ubehli ďalšie volebné obdobia. Super-sofistikovaný, no stále ťaživejší daňový systém predsa len začal ohrozovať preferencie politikov a navyše začal klesať výber daní. Ľudia a firmy jednoducho prestali robiť, alebo robili na čierno v snahe vyhnúť sa plateniu stále vyšších daní.
Toto prinútilo demokraticky volených panovníkov poobhliadnuť sa po iných spôsoboch financovania ich programov.
Demokraticky zvolený panovník „Robo“ k tejto veci zvolal zasadnutie vlády, kde svojim kolegom povedal nasledovné: „Do šľaka! Ak do volieb niečo nevymyslíme a ľuďom neprispejeme na plťky a sunar ako sme sľubovali, tak končíme!“
V tom sa jeden z ministerských kolegov Roba prihlási k slovu: „Skúsme si peniaze požičať od verejnosti. Keď sa firmy dokážu financovať predajom vlastných dlhopisov, my to dokážeme tiež!“

A tak sa aj stalo. Vláda si začala požičiavať peniaze od ostatných a fungovalo to celkom dobre. Aspoň po istú dobu.

Hľadá sa „stolček, prestri sa!“ (značka: súrne!)

Ako čas plynul, štafetu moci na ostrove si vymenilo pár ďalších vlád. Liberáli, konzervatívci, národovci, veľké pravo-ľavé koalície. No všetkých spájala jedna vec a tou bola snaha odvďačiť sa svojim voličom a sponzorom cez verejné výdavky a zákonné výhody. Niektoré politické sily to robili menej nápadne, iné viac. V každom prípade, podobne ako príjmy z daní raz začali upadať, tak aj dlhopisová studňa začala v nápore verejných výdavkov vysychať. Čoraz viac ľudí a firiem totiž prestávalo vláde dôverovať v schopnosť vrátiť požičané peniaze. Veritelia v snahe kompenzovať toto riziko, začali od vlády pýtať čoraz vyššie úroky.

Navyše, tým ako vznikali nové vládne programy, sa zároveň rozširovala skupina ľudí – byrokratov, ktorí tieto programy manažovali. Povznikali rôzne úrady, od Úradu pre evidenciu motorových pltiek, až po Úrad pre dohľad nad úradmi. V súkromnom sektore zasa povznikalo množstvo profesií naviazaných na štát: účtovníci, daňoví poradcovia, konzultanti, právnici, lobisti, ministerskí analytici… Títo ľudia svojho času navrhovali stavby, plánovali výrobu a vymýšľali zlepšováky. Lokomotíva ekonomiky sa tak postupne začala meniť na gigantický vagón plný haraburdia. Vo výsledku sa na ostrove vyprodukuje menej statkov.

A tak, ďalší demokraticky zvolený panovník, tentoraz „Hugo“, k tejto veci zvolal vládu: „Do čerta! Ak niečo nevymyslíme a ľuďom nezvýšime tie príspevky plťky, sunar, rožky a vlaky zadarmo, tak nás voliči roznesú na kopytách!“
V tom sa ozve jeden z jeho kolegov: „Mám kamoša, ktorý vlastní banku. Ak mu ponúkneme nejaké výhody, myslím, že na oplátku nám pomôže vyriešiť náš problém.“
Ale o tom nabudúce.

 

Ponaučenie

Štát je organizácia, ktorá má monopol na použitie násilia v danej geografickej oblasti. Ak nerátame bežných kriminálnikov, štát je jediná organizácia, ktorá získava zdroje na svoju činnosť pomocou použitia násilia. Tento spôsob získavania zdrojov je v prísnom protiklade s ostatnými ekonomickými hráčmi, ktorí svoje zdroje získavajú skrz dobrovoľnú výmenu tovarov a služieb.

Murray Rothbard vo svojej eseji Anatómia štátu píše:

„Je parazitné, namiesto pridávania k produkcii, od nej odoberať. “Politické prostriedky” odsávajú z produkcie smerom k parazitným a deštruktívnym jedincom a skupinám. Toto odsávanie nielen znižuje produkciu, ale aj motiváciu vyrábať viac, ako len pre vlastné živobytie. Z dlhodobého hľadiska zlodej ničí svoje živobytie oslabovaním a likvidovaním vlastného zdroja, krátkodobo človek ako predátor koná v protiklade s vlastnou ľudskou prirodzenosťou.“

Na to, aby sa štát udržal po hromade, je nevyhnutné zabezpečiť určitú mieru podpory obyvateľstva. Rothbard pokračuje:

„Každá vláda (nie len “demokratická”) musí mať podporu väčšiny subjektov k tomu, aby mohla fungovať. Treba podotknúť, že táto podpora nemusí znamenať aktívny entuziazmus. Môže to byť aj pasívna rezignácia, akoby nevyhnutne prirodzený zákon. Ale podpora v zmysle istého akceptovania tu musí byť, inak by vládnucu menšinu mohol prevážiť aktívny odpor väčšiny verejnosti. Pretože koristníctvo má byť podporované mimo nadprodukcie, skupina predstavujúca štát – byrokracia na plný úväzok, musí byť skôr malá menšina v krajine, aj keď si môže kúpiť spojencov spomedzi významných skupín obyvateľstva. Preto hlavnou úlohou vládcov je vždy zabezpečiť aktívne alebo pasívne prijatie u väčšiny občanov.“

Ako limitovať vládnu moc

Bez patričnej mentálnej zmeny obyvateľov by kompletná demontáž vlády a jej nahradenie „ničím“, mohla znamenať katastrofu. Mocenské vákuum sa môže rýchlo zaplniť ešte horšou vládou, než ktorá bola pôvodne pri moci. Čo by sa muselo v mysliach ľudí zmeniť, aby vzniknuté mocenské vákuum ostalo vákuom? Ľudia musia plne rešpektovať prirodzené práva, ktoré sa dajú intuitívne „vyhútať“ bez toho, aby boli niekde napísané. Sú to jednoduché pravidlá, ktoré učíme už malé deti: „Neber ľuďom ich veci. Nerob ostatným zle. Nerob im to, čo nechceš aby robili tebe.“ Väčšina ľudí síce tieto pravidlá rešpektuje vo vzťahu k svojim susedom, alebo k rodine, ale už majú problém tieto pravidlá aplikovať smerom k širšej spoločnosti. Keď človek platí daň, považuje to za nutnú nepríjemnosť a nie za kriminálny akt konaný voči nemu. Keď človek poberá sociálne dávky, cíti že si ich zaslúži a ignoruje fakt, že tieto prostriedky museli byť najprv niekomu násilím ukradnuté formou daní. Keď vláda schváli kvóty na slovenskú hudbu v rádiách, množstvo ľudí to s nadšením privíta a ľudia si už menej uvedomujú, že sa jedná o kriminálny akt voči istej skupine ľudí.
Ak sa zmení uvažovanie ľudí v podobných otázkach, vytvorí sa podhubie na udržateľné oklieštenie vládnej moci.

Odporúčané materiály:
Príbeh vášho zotročenia (Stefan Molyneux – video s SK titulkami)
Mám právo vás okradnúť! (Larken Rose – video s SK titulkami)
Anatómia štátu (Murray Rothbard – esej)

5,604 celkovo návštev, 1 návštev dnes