Témy: štát | ústava | demokracia | dane | dlh
Predslov: Touto epizódou začneme situáciu na ostrove dramatizovať.
V miestnom kulturáku je hlúčik ľudí. Postupne sa pridávajú ďalší a ďalší. Spoza ramená elektrizovaného obecenstva je vidieť siluetu Vladimíra, ktorý zo seba bez prípravy sype jednu slovnú hračku za druhou. Jeho reč má vtip, eleganciu a ráznosť.
Vlado ľuďom predstavuje svoj unikátny plán, ako zlepšiť život na ostrove. Tento plán dostal názov „Projekt republika“. Podľa tohto plánu bude pre ľudí lepšie, keď sa decentralizovaný právny systém spolu s bezpečnostnými službami zjednotia pod „jednu strechu“. Následne, volení zástupcovia ľudu, budú zodpovedať za „aktualizáciu“ a vymáhanie centrálne stanovených pravidiel.
Vladimír na otázku z publika, že kto to všetko bude platiť odpovedá: „Všetko má svoje náklady a tak najbohatší ľudia budú mať povinnosť odvádzať 1% zo svojho majetku každý rok. Podľa mojich výpočtov to bohate pokryje náklady spojené s chodom vlády. Prostriedky ktoré neminieme, rozdáme chudobným. Aj som pre tento transfer bohatstva vymyslel názov – zdaňovanie.“
Ďalší neveriaci Tomáš sa Vladimíra pýta, aké sú záruky, že sa moc nebude zneužívať. Vladimír pohotovo odpovedá: „Aj to mám premyslené. Zárukou toho, že moc bude limitovaná je dokument, ktorý práve držím v ruke. Dal som mu meno ústava a je to vlastne sada základných pravidiel, ktoré budú nadradené všetkým ostatným pravidlám, ktoré sa príjmu neskôr. Táto ústava okrem iného ľudom garantuje slobodu prejavu a pravidelné voľby, v ktorých môžu ľudia vymeniť svojich zákonodarcov. Aj som pre tento systém vymyslel názov – demokracia.“
Ľuďom sa projekt republika zapáčil. Celý proces dostal zelenú a skeptická menšina buď ostala ticho, alebo sa stala terčom vtipov. Onedlho sa konali prvé voľby a novozvolená vláda zamestnala prvých sudcov a šerifov.
Dane
Zo začiatku všetko fungovalo fajn. Daň pre bohatých na úrovni 1% pre bežných obyvateľov nepredstavovala problém. No postupom času, ako sa striedali jednotlivé generácie a demokraticky zvolení panovníci, sa moc vlády kúsok po kúsku rozširovala. Ústava, neústava, politici vedeli, že najväčšie šance na zvolenie do úradu majú vtedy, keď verejnosti sľúbia nejaké „dobroty“, prípadne keď vyrukujú s nejakými dobre znejúcimi zákazmi a príkazmi. Politici, ktorí mali pôvodne dohliadať hlavne na právo a spravodlivosť na ostrove, sa stále častejšie hrali na Mikulášov a predbiehali sa v zavádzaní rôznych výhod pre vybrané skupiny voličov. Jedna vláda sa rozhodla dotovať ceny pltiek pre rybárov, ďalšia vláda zakontrovala sunarom pre slobodné mamičky a tak ďalej. A ako to už chodí, programy sa na seba nabaľovali, lebo rušiť už existujúce programy je politicky nepriechodné. Aby sa tieto programy dali financovať, politici museli siahať aj po menej populárnych opatreniach. Z času na čas, bolo nutné zvyšovať dane, ktoré okrem bohatých, už po novom musí platiť aj stredná vrstva. No aby si politici nepohnevali mnoho voličov, štruktúru zdaňovania nastavili takým spôsobom, aby bremeno daní tlačilo najme na vysoko príjmové skupiny obyvateľstva. Vymyslel sa aj nový názov na tento štýl zdaňovania: progresívne zdanenie.
Vymysleli sa aj iné veci, ktoré mali tlmiť bolesť stále vyššieho zdaňovania na masy ľudí. Napríklad to, že zamestnanci už nemuseli zo svojich výplat posielať platby daňovému úradu. Túto nepríjemnú činnosť na seba museli prevziať zamestnávatelia, aby výplaty ktoré vyplatia zamestnancom na účet, boli už o dane „očistené“. Vďaka tejto štruktúre zdaňovania začalo čoraz viac ľudí preferovať zamestnanie, pred podnikaním. Veľké korporácie sa stávali ešte väčšími, lebo im mizla konkurencia. Megakorporáciám sa stále častejšie oplatilo investovať do politikov, ktorí im na oplátku šili vhodnú legislatívu, čo len urýchlilo prerod malých podnikateľov na zamestnancov týchto megakorporácií.
Dlhy
Ubehli ďalšie volebné obdobia. Super-sofistikovaný, no stále ťaživejší daňový systém predsa len začal ohrozovať preferencie politikov a navyše začal klesať výber daní. Ľudia a firmy jednoducho prestali robiť, alebo robili na čierno v snahe vyhnúť sa plateniu stále vyšších daní.
Toto prinútilo demokraticky volených panovníkov poobhliadnuť sa po iných spôsoboch financovania ich programov.
Demokraticky zvolený panovník „Robo“ k tejto veci zvolal zasadnutie vlády, kde svojim kolegom povedal nasledovné: „Do šľaka! Ak do volieb niečo nevymyslíme a ľuďom neprispejeme na plťky a sunar ako sme sľubovali, tak končíme!“
V tom sa jeden z ministerských kolegov Roba prihlási k slovu: „Skúsme si peniaze požičať od verejnosti. Keď sa firmy dokážu financovať predajom vlastných dlhopisov, my to dokážeme tiež!“
A tak sa aj stalo. Vláda si začala požičiavať peniaze od ostatných a fungovalo to celkom dobre. Aspoň po istú dobu.
Hľadá sa „stolček, prestri sa!“ (značka: súrne!)
Ako čas plynul, štafetu moci na ostrove si vymenilo pár ďalších vlád. Liberáli, konzervatívci, národovci, veľké pravo-ľavé koalície. No všetkých spájala jedna vec a tou bola snaha odvďačiť sa svojim voličom a sponzorom cez verejné výdavky a zákonné výhody. Niektoré politické sily to robili menej nápadne, iné viac. V každom prípade, podobne ako príjmy z daní raz začali upadať, tak aj dlhopisová studňa začala v nápore verejných výdavkov vysychať. Čoraz viac ľudí a firiem totiž prestávalo vláde dôverovať v schopnosť vrátiť požičané peniaze. Veritelia v snahe kompenzovať toto riziko, začali od vlády pýtať čoraz vyššie úroky.
Navyše, tým ako vznikali nové vládne programy, sa zároveň rozširovala skupina ľudí – byrokratov, ktorí tieto programy manažovali. Povznikali rôzne úrady, od Úradu pre evidenciu motorových pltiek, až po Úrad pre dohľad nad úradmi. V súkromnom sektore zasa povznikalo množstvo profesií naviazaných na štát: účtovníci, daňoví poradcovia, konzultanti, právnici, lobisti, ministerskí analytici… Títo ľudia svojho času navrhovali stavby, plánovali výrobu a vymýšľali zlepšováky. Lokomotíva ekonomiky sa tak postupne začala meniť na gigantický vagón plný haraburdia. Vo výsledku sa na ostrove vyprodukuje menej statkov.
A tak, ďalší demokraticky zvolený panovník, tentoraz „Hugo“, k tejto veci zvolal vládu: „Do čerta! Ak niečo nevymyslíme a ľuďom nezvýšime tie príspevky plťky, sunar, rožky a vlaky zadarmo, tak nás voliči roznesú na kopytách!“
V tom sa ozve jeden z jeho kolegov: „Mám kamoša, ktorý vlastní banku. Ak mu ponúkneme nejaké výhody, myslím, že na oplátku nám pomôže vyriešiť náš problém.“
Ale o tom nabudúce.
Ponaučenie
Štát je organizácia, ktorá má monopol na použitie násilia v danej geografickej oblasti. Ak nerátame bežných kriminálnikov, štát je jediná organizácia, ktorá získava zdroje na svoju činnosť pomocou použitia násilia. Tento spôsob získavania zdrojov je v prísnom protiklade s ostatnými ekonomickými hráčmi, ktorí svoje zdroje získavajú skrz dobrovoľnú výmenu tovarov a služieb.
Murray Rothbard vo svojej eseji Anatómia štátu píše:
„Je parazitné, namiesto pridávania k produkcii, od nej odoberať. “Politické prostriedky” odsávajú z produkcie smerom k parazitným a deštruktívnym jedincom a skupinám. Toto odsávanie nielen znižuje produkciu, ale aj motiváciu vyrábať viac, ako len pre vlastné živobytie. Z dlhodobého hľadiska zlodej ničí svoje živobytie oslabovaním a likvidovaním vlastného zdroja, krátkodobo človek ako predátor koná v protiklade s vlastnou ľudskou prirodzenosťou.“
Na to, aby sa štát udržal po hromade, je nevyhnutné zabezpečiť určitú mieru podpory obyvateľstva. Rothbard pokračuje:
„Každá vláda (nie len “demokratická”) musí mať podporu väčšiny subjektov k tomu, aby mohla fungovať. Treba podotknúť, že táto podpora nemusí znamenať aktívny entuziazmus. Môže to byť aj pasívna rezignácia, akoby nevyhnutne prirodzený zákon. Ale podpora v zmysle istého akceptovania tu musí byť, inak by vládnucu menšinu mohol prevážiť aktívny odpor väčšiny verejnosti. Pretože koristníctvo má byť podporované mimo nadprodukcie, skupina predstavujúca štát – byrokracia na plný úväzok, musí byť skôr malá menšina v krajine, aj keď si môže kúpiť spojencov spomedzi významných skupín obyvateľstva. Preto hlavnou úlohou vládcov je vždy zabezpečiť aktívne alebo pasívne prijatie u väčšiny občanov.“
Ako limitovať vládnu moc
Bez patričnej mentálnej zmeny obyvateľov by kompletná demontáž vlády a jej nahradenie „ničím“, mohla znamenať katastrofu. Mocenské vákuum sa môže rýchlo zaplniť ešte horšou vládou, než ktorá bola pôvodne pri moci. Čo by sa muselo v mysliach ľudí zmeniť, aby vzniknuté mocenské vákuum ostalo vákuom? Ľudia musia plne rešpektovať prirodzené práva, ktoré sa dajú intuitívne „vyhútať“ bez toho, aby boli niekde napísané. Sú to jednoduché pravidlá, ktoré učíme už malé deti: „Neber ľuďom ich veci. Nerob ostatným zle. Nerob im to, čo nechceš aby robili tebe.“ Väčšina ľudí síce tieto pravidlá rešpektuje vo vzťahu k svojim susedom, alebo k rodine, ale už majú problém tieto pravidlá aplikovať smerom k širšej spoločnosti. Keď človek platí daň, považuje to za nutnú nepríjemnosť a nie za kriminálny akt konaný voči nemu. Keď človek poberá sociálne dávky, cíti že si ich zaslúži a ignoruje fakt, že tieto prostriedky museli byť najprv niekomu násilím ukradnuté formou daní. Keď vláda schváli kvóty na slovenskú hudbu v rádiách, množstvo ľudí to s nadšením privíta a ľudia si už menej uvedomujú, že sa jedná o kriminálny akt voči istej skupine ľudí.
Ak sa zmení uvažovanie ľudí v podobných otázkach, vytvorí sa podhubie na udržateľné oklieštenie vládnej moci.
Odporúčané materiály:
Príbeh vášho zotročenia (Stefan Molyneux – video s SK titulkami)
Mám právo vás okradnúť! (Larken Rose – video s SK titulkami)
Anatómia štátu (Murray Rothbard – esej)
5,760 celkovo návštev, 1 návštev dnes
Autor v článku presne popísal fungovanie štátu, skreslil však podstatný fakt: štát nikdy a nikde nevznikol ako výsledok akejsi spoločenskej zmluvy; tak to vyzerá v článku v úvode. Komédia, keď ľudia v poľnohospodárskych komunitách, kde vznikli prvé štáty, zrazu masovo a kolektívne uskutočnili myšlienkovo akrobatický počin: „vzdám sa časti slobody, aby som si zabezpečil bezpečnosť.“ Na to netreba štát. Ako Murray Rothbard píše, aj v minulosti, keď obživa, práca a prístrešie boli aktuálnejšími záležitosťami ako dnes, štáty vznikli len násilným ovládnutím územia, nie nejakou dohodou.
9 3
Asi ste nikdy nepočuli o Švajčiarsku. Švajčiarsko je štát, ktorý vznikol zdola. Obce sa spájali do republík a miništátikov, ktoré sa ako kantóny spojili do Konfederácie.
1 1
A okrem Švajčiarska? A aj to vzniklo, keď sa ozbrojení roľníci vzbúrili proti svojim feudálnym pánom – Habsburgovcom v bitkách pri Sempachu a Näfelse. Potom sami Švajčiari dobyli od Habsburgovcov a Burguňdanov ďalšie územia. Takže to tiež nebola nejaká idylka – spoločenská zmluva z nejakého rozmaru. ale nutnosť brániť sa pred vonkajším nepriateľom a vojenská expanzia. Takto viac menej vznikol takmer každý štátny útvar, buď z nutnosti obrany pred vonkajšími nepriateľmi, alebo vojenskou expanziou. Alebo kombináciou oboch.
1 0
Principiálne túto funkciu si štáty plnia, ale rozhodne sa jednotlivo masy ľudí samé od seba nerozhodli vytvoriť si takúto hierarchiu. Štát sa stal obrovským kolosom, ktorý máločo zastaví tak, ako iný veľký štát.
Ochranu voči vonkajším nepriateľom dokáže zabezpečiť i obec; komunita ľudí či už na hierarchickom alebo zmluvnom princípe – štát za bežných okolností vytvorí ďalší štát z ľudí, ktorí sa pred ním budú brániť a takto sme v začarovanom kruhu. Stále väčší, mocnejší, rozľahlejší a ovládajúc prostriedky každého ovládaného.
Bezpečnosť môže fungovať i na dobrovoľnom princípe zo strany súkromných poskytovateľov bezpečnosti. Na princípoch konkurencie, voľného trhu a dobrovoľnosti.
1 0
Ale tu sa nebavíme o funkciách štátu. Ja tu hovorím o tom ako väčšina súčasných štátov vznikla. Autor tu až príliš (naivne) zjednodušuje mechanizmus vzniku štátu.
Na druhej strane podobným mechanizmom ako tu popisuje autor vznikla paródia na štát menom EÚ, ale tá nevznikla s vôle ľudí ale tzv. „elít“.
1 0
„Obce sa spájali do republík “
– lenže obec nie je ČLOVEK.
Ak sa obce spoja do čohokoľvek, , ako to zaväzuje bežného občana k plateniu daní a slúženiu papalášom ???
A ako vzniká záväzok byť poddaným pre budúce generácie ??? Dedičný hriech ?
Tvoj „argument“ je čistá demagogia.
3 1
Obec nespadla z neba. Obec si vytvorili ľudia a obec má taký majetok a také funkcie, aké jej dali ľudia. Aj kantón vytvorili ľudia, aj pra-švajčiarsku Konfederáciu kantónov.
Okrem Švajčiarska má podobnú priamu demokraciu budovanú zdola napríklad Island, alebo republika Kalifornia.
0 0
Zabúdaš na jednu vec. Ľudí pri združovaní sa do väčších celkov neovplyvňovali len čisto ekonomické dôvody, Ďalšími sú napríklad obrana, tradície a náboženstvo.
Keď spomínaš Island alebo Kaliforniu, tieto sa dopracovali k súčasnému stavu zo vzduchoprázna? Mali pred tým svoju minulosť (často krvavú), ktorá sa neodvíjala čisto od ekonomiky.Okrem toho sa do súčasnej podoby dopracovali aj preto, že okolo seba mali ŠTÁTY, ktoré vytvorili systém umožňujúci aj vznik takýchto spoločenstiev (aj keď okolité štáty asi neskákali od nadšenia)
Celá séria ekonómia polopate je zaujímavé čisto teoretické slohové cvičenie (nehovorím, že s niektorými závermi nesúhlasím), ale v praxi sa iba podľa neho žiť nedá.
1 1
Švajčiarsko, Island, Kalifornia okolo seba nemali štáty. Švajčiarsko má okolo seba hory a rieky Rýn a Rhône. Island má Atlantický oceán. Kaliforniu od stredozápadu oddeľujú Skalisté hory. A presne táto relatívna izolácia od vonkajších vplyvov, dobyvateľov a cudzích mocností im umožnili, aby sa vyvíjali spontánne a nerušene podľa svojich potrieb.
Ostatné krajiny si každú chvíľu niekto podmanil ohňom a mečom a nastolil svoj poriadok. Cudzí poriadok.
0 0
Švajčiarsko v tej podobe, ako ho poznáme teraz v podstate vzniklo po viedenskom kongrese v roku 1815, kde získalo posledné dva kantony a medzinárodnú záruku svojej neutrality.
Kalifornia (americká časť) vznikla v roku 1847 po mexicko-americkej vojne kedy USA získali severnú časť historickej kalifornie, pričom v roku 1850 od tohoto územie rozdelili na Nové Mexiko a Kaliforniu. A to nespomínam krvavú históriu zlatej horúčky z roku 1848, kedy sa na majetok Johna Suttera vovalili tisíce ľudí a zničili ho.
Island sa podrobil v 13. storočí Nórskemu kráľovi. V roku 1380 sa stal súčasťou Dánska. Autonómiu získal v roku 1874. Osamostatnil sa v roku 1918 – hlava štátu bol dánsky kráľ,
1944 – republika. Pretože Island nemá armádu musí sa spoliehať na iné štáty (resp. NATO – 2520 američanov +30 holandských lodí na území a vo výsostných vodách Islandu).
Všetky tri štáty sa okrem toho musia spoliehať a riadiť sa MEDZINÁRODNÝM PRÁVOM
0 0
8. mája som sem poslal nasledovný komentár s pár linkmi na ďalšie informácie. Stále sa tu neobjavil, vraj čaká na schválenie. Tak ho postujem ešte raz bez linkov. Zvedavý čitateľ si ich môže nájsť sám.
–
To je všetko pravda, ale je to o inom.
Vo Švajčiarskej pra-ústave z 1291 stojí “nebudeme uznávať autoritu cudzích sudcov v našich dolinách”.
Na Islande mali parlament už v 10. storočí, a teda ide o najstaršiu nepretržite existujúcu demokraciu na svete. Inak by mali prvenstvo Rimania a Gréci.
A Kalifornia je americkým štátom, ale vovnútri je demokraciou s právom referenda.
To sú tri štátne útvary, ktoré viac-menej obsahujú nejakú spoločenskú zmluvu od svojho vzniku. Všetky tri boli viac-menej ponechané na pokoji a vyvíjali sa do dnešnej podoby samé. Švajčiarsko má korene svojej neutrality v bitke pri Marignan v 1515, ktorú prehralo a odvtedy nerobí výboje a nepodmaňuje si cudzie územia. Westfálsky mier 1648 uznal nezávislosť Švajčiarska od Svätej rímskej ríše – čo bolo Nemecko. A Parížsky kongres 1815 krajine priznal medzinárodne záväznú neutralitu. Ale môžme sa i naďalej prieť o fazuľky a chytať za slovíčka.
0 0
Takže si to zhrňme: Nikto mi tu nevyvrátil fakt, že štáty nevznikali len z rozmaru ale skôr s potreby obrany pred vonkajším nepriateľom – s tým súvisí aj citát článku švajčiarskej praústavy – vyhnali silou Habsbugovcov.
Rovnako aj Kalifornia vznikla vojenskou expanziou. Okrem toho sa nedá považovať za plnoprávny štát, Je súčasťou USA.
A áno súhlasím s tebou pokiaľ ide o Island a Althing, ktorého význam bol obmedzený pripojením Islandu k Dánsku.(jeho zákony boli podmienené súhlasom kráľa, ktorý okrem toho mohol vyhlasovať svoje zákony bez ohľadu na vôľu islanďanov)
0 0
Na vznik štátu musel byť dôvod. Najdôležitejším dôvodom bola obrana proti vonkajšiemu nepriateľovi, lebo tá sa celkom určite dá zvládnuť lepšie vo veľkom kolektíve. Ale aj obrana proti prírodným javom, lebo je lepšie prichýliť suseda, ktorému dom vzala lavína, ako ho nechať zomrieť. A potom aj udržiavanie poriadku, právo, zákon, a všetko, čo chcú a potrebujú ľudia.
Aj na Americku si ľudia ako prvé zvolili šerifa, a potom postavili kostol a školu. Proste sú veci, ktoré je lepšie robiť spolu a deliť sa o výsledok – tak vznikne obec a štát budovaný zdola. Je to tak či tak štát.
1 0
Práve mi prišiel šek z daňové úradu že mám zaplatiť za to že som sa priznal že vlastním nehnuteľnosť.
Technicky je to to isté ako by som sa preriekol že mám byt a na dvere mi zaklope výpalník a pýta si za splátku poistného za ochranu.
Nabudúce ked mi niekto začne velebiť etatizmus tak mu naľujem do tváre.
8 2
V dnesnej spolocnosti je bezpriezorny dav ovladany pomocou dvoch extremov:extremu komunizmu a extremu individualizmu.V realnom zivote vsak nemoze fungovat absolutny komunizmus ani individualizmus.Prejavuje sa to tym,ze spolocnost je riadena hybridnym socialisticko-kapitalistickym systemom,ktoremu sa nadava demokracia :)Vo svete vseobecnej falose a pretvarky je lamentovanie o problemoch spolocnosti len mlatenie prazdnej slamy.V podstate,vznikajuce problemy je spolocnost nutena riesit a to prioritne podla zavaznosti bez ohladu na to,podla akeho systemu je riadena.
1 1
Peniaze.Vacsina chapavych si uz urcite davno vsimla,ze aj v najtvrdsich diktaturach existuju privilegovane skupiny,osoby,ktore maju v majetku podstatne vacsie mnozstvo penazi/kapitalu ako vacsinovy plebs…Sloboda,rovnost,bratsvo 🙂 A deti nosi bocian 🙂 Ja osobne viac preferujem individualizmus pred komunizmom,aj ked oba extremy maju svoje kladne aj zaporne stranky.Napriklad v extremnom kapitalizme/individualizme su pomyslenym Golemom nadnarodne korporacie a ich firemna politika.Alebo nemoralne/neludske moresy poniektorych bohacov…V komunizme potreba podriadovania sa vyssim cielom,cloveka ako osobnost obera o slobodu…Ked si to vsetko zhrnieme,tak nam vyjde zvlastny vysledok:vo svete pracuje nieco,co by som mohol nazvat Ludsky Faktor,ktory vsetky pribrzdene idealy kvalitne pochovava,rozbija :)A,aby som este nieco dodal,velmi bohate osoby si uzivaju kvalitne jedla,kvalitnu zdravotnu starostlivost,v podstate kvalitnejsi zivot bez vacsiny obycajnych neprijemnosti,ktore bezduchy plebs dennodenne zaziva.Spolocnost/dav sa zamerne udrziava v minulom storoci,zatial co superbohati si ziju,ako sa patri.Dobru noc 🙂 A hlavne vela stastia do zivota 🙂
1 1
cize ked si mal stabilnu pracu, ziadne dlzoby, mohol si si dovolit deti 2-3, dovolit novy velky rodinny dom, mnohi aj chatu, dostupne kvalitne vzdelanie, skolku, sportoviska bez poplatkov, po operacii kupele..a pod., tak vtedy si ziadnu slobodu nemal… no dnes, ked mas 30r hypoteku na garsonku s este donedavna uzernickymi urokmi alebo si odkazany s byvanim na rodicov ci robis cely mesiac na prenajom socialistickeho panelaku, ked mastne platis / doplacas za kazdu somarinu (napr. skolka v BA 400eur,. atd.), ked v robote musis drzat hubu a krok za par supov, lebo sef nema rad ked mas napady a pred branou je 100 dalsich atd atd… tak teraz slobodu akoze mas… to uz hej, taka (s)loboda
1 0
Zaujímalo by ma, čím by v spoločnosti „bez štátu“ bol schopný k produkcii prispieť Murray Rothbard
🙂
Mimochodom,
tie jeho „múdra“, citované v článku, sú tak trefným polopatistickým popisom fungovania štátu,
že mňa ako etatistu ani nehne, aby som sa voči týmto definíciám nejako vzpriečal.
Snáď by som iba podotkol,
že podobným spôsobom je možné definovať napríklad i chod firmy:
i tá si totiž môže k pracovníkom dovoliť len to, čo si MôŽE dovoliť.
Jakmile by sa zamestnanci rozhodli obmedziť jej dovoľovanie si voči nim,
tak v prípade, že si firma nemôže dovoliť použiť násilie dostatočné na to, aby túto revoltu bola schopná potlačiť, tak so svojou nadvládou nad zamestnancami končí.
Z toho je teda možné odvodiť konštatovanie,
že obmedzenie moci štátu je možné v rámci tých istých možností,
ako je tomu v prípade akejkoľvek inej formy uplatňovania nadvlády.
Áno,
Murray Rothbard objavil teplú vodu,
a tým skutočne prispel do svetového kultúrneho dedičstva svojou vlastnou dávkou nadprodukcie.
…A nie,
nejedná sa v žiadnom prípade o zbytočného parazita,
jedného z predstaviteľov oných „profesií naviazaných na štát“.
—
1 2
ked su staty take zle, tak mi len nejde do hlavy, preco si ich spolocenstva ludi vzdy v historii znovu a znovu v nejakej forme zalozili resp. obnovili…asi necitali web menejstatu-viacoligarchii
0 0