Menej štátu

Debatovať s rozhľadenými ľuďmi na celospoločenské témy je činnosť, ktorá jednoznačne patrí do top ten mojich obľúbených aktivít. Od rozšírenia internetu už rovnako postihnutí jedinci nie sú nútení svoj koníček prevádzkovať v reštauračných zariadeniach pochybnej úrovne. Čo je na jednej strane škoda, lebo konzumovanie fermentovaných nápojov je taktiež v mojom hit liste výrazne vysoko. Na druhej strane sa celý svet premenil na jeden diskusný klub.

Keďže som sa už čosi na internete nadebatoval, chcel by som sa s čitateľmi podeliť o pár poznatkov, ktoré som počas tejto doby nazbieral. Neberte ich ako nejaké pravidlá – sú to skôr postrehy, ktoré treba mať na mysli, ak sa nechceme počas diskutovania na internete zblázniť.

Môj prehľad má desať bodov, ak ale niečo dôležité chýba, budem rád, ak mi to čitateľ pripomenie. Ako inak, ak nie v diskusii pod článkom.

Tak poďme na to.

1. Internetová diskusia nepohne s východiskovou pozíciou diskutéra ani o piaď. To si treba na úvod vždy uvedomiť. Zmena názoru je dlhodobý proces, ktorý nemá šancu prebehnúť v rámci výmeny pár odstavcov textu.

Neuróny v tele každého človeka tvoria prepojenú sieť. V tých neurónoch, ktoré sa navzájom často aktivizujú prebehne určitý rastový proces a metabolická zmena. Takýmto spôsobom je naša reakcia na vonkajšie podnety zakódovaná a v značnej miere aj predvídateľná. Rovnaké vonkajšie stimuly zaktivizujú rovnaké prepojené neuróny a vyústia v predikovateľnú reakciu (Donald Hebb). Na to, aby sme zmenili určité zaužívané schémy správania a myslenia, je potrebná fyziologická zmena našej neurónovej siete. To je dlhodobý proces spojený až s fyzickou bolesťou.

Dajme mu čas.

S posunom pozícií hard-core socialistov smerom k slobode som sa stretol už mnohokrát. Len to nie je otázkou hodín, či dní. Tí menej inteligentní diskutéri s určitým časovým odstupom prestanú minimálne opakovať tie najľahšie vyvrátiteľné tvrdenia.

2. Ak teda oponenta nepresvedčíme, na čo sa do internetovej diskusie púšťať? Podľa mňa by mal mať každý racionálny účastník aspoň hmlistú predstavu, prečo diskutuje.

Ja sa hlavne snažím otestovať svoje názory. Myslím si, že je užitočné vedieť, aké argumenty majú ľudia, ktorí s vami v konkrétnej veci nesúhlasia. A áno, ak sú tie argumenty relevantné, tak sa im treba venovať. S odstupom času (viď. bod číslo jedna) sám zmením názor, keď ho nedokážem uspokojivo obhájiť. Je celkom možné, že nie som najmúdrejší človek na webe (Ááále, jasné, že som).

3. Vychádzajúc z bodu číslo jedna, nemôžeme očakávať, že internetová diskusia skončí ako finále majstrovstiev sveta – na jednej strane víťaz s trofejou, na druhej strane porazený v slzách. Na webe sú obaja protivníci presvedčení ako im ide karta a svojho oponenta argumentačne prevalcovali.

Preto je nutné si uvedomiť, kedy je už čas dišputu ukončiť. Kedy už netreba reagovať, lebo nepadol argument, ktorý by zato stál. Je to veľmi subjektívny moment – niekedy sa dá identifikovať tým, že začínajú padať invektívy.

Veľa diskutérov má pocit, že musia reagovať na každý príspevok, ale internetová diskusia nie je manželská hádka, v ktorej vyhráva ten, čo má posledné slovo.

4. Nadväzujúc na predchádzajúci bod, niekedy nastane ten zázračný okamih a oponent prizná, že sa v niečom mýlil. Pre ostrieľaného internetového diskutéra je to príznak slabosti. Ako keď žralok zacíti krv. Obeť je ranená a potrebuje už iba ranu z milosti.

Skúsme v tomto momente potlačiť inštinkt predátora (animal spirit) a miesto nadradeného mentorovania oceniť podobné správanie aspoň like-om.

5. Treba si dávať pozor, aby sa nám témy príliš nerozutekali. Ak na úvod argumentujeme proti vlakom zadarmo a po pár hodinách sa prieme, či do bolonských špagiet patrí kečup, niekde nám ušla pointa.

Ja keď vidím, že oponent začal brať tému príliš zoširoka, tak skopírujem myšlienku na ktorú chcem reagovať a pod ňu napíšem svoj komentár. Týmto spôsobom zabezpečíte aj to, že nebudete v každom príspevku inými slovami tvrdiť to isté.

6. Používanie invektív je vlastná prehra. Ak niekto nemá argument, tak začne urážať.

Niekedy sa expresivita hodí. Vtedy sa snažím použiť nejaký detský výraz, ktorý neurazí (mojim favoritom je trdlo). Tradičné slovenské krčmové tituly sú neprijateľné. Ak ich použije protivník, tak je to presne podľa bodu 3 signál, že diskusia už dosiahla svoj kulminačný bod a je čas ju ukončiť.

Rovnako ako nadávky považujem za prehru, v libertariánskych kruhoch tak obľúbený, argument Hitlerom (ty chceš regulovať viečka na zaváraninách? Tak to by si určite súhlasil so splynovaním Židov). Považujem to za skratku, ktorá skôr svedčí o logických dierach vo vlastných teóriách ako o brilantnosti argumentácie. Pokúsme sa obhájiť voľný trh bez nacistickej pomoci.

Podobnú úlohu ako Hitler má pre anarchistov slovo etatista. Nechápeš hento, tamto, lebo si etatista. Punkt. Treba si uvedomiť, že bežný človek ani nechápe, čo to znamená (textový editor mi etatistu podčiarkol ako chybné slovo) a prečo by sa za to mal hanbiť. Veľmi mi toto zaklínadlo pripomína 50-te roky, keď stačilo niekoho označiť za buržoázneho nacionalistu a dotyčný mohol skončiť na šibenici. A ani sa nedozvedel, čím sa vlastne previnil.

7. Snažte sa nebyť osobný, ale vecný. Existujú barličky, ktoré síce neprinášajú žiadnu argumentačnú hodnotu, ale diskutéri si nimi zvyšujú sebavedomie. Napríklad – Síce diskusiu s tebou považujem za stratu času …, … a keď si doštuduješ veci, tak sa vráť, … dúfam, že si to teraz už konečne pochopil.

A smajlíky. Nič nenavracia otrasené diskutérovo sebavedomie viac ako smajlíky. Čí viac smajlíkov, tým viac adidas (a menej istoty).

8. Pokúste sa byť tak stručný, ako sa len dá. Nič nezabíja diskusiu viac ako grafomanské sklony niektorých prispievateľov. Internetová diskusia je formát, v ktorej je treba vysvetliť svoje stanovisko v niekoľkých vetách. Ak sa to nedá, tak je jednoducho daná téma na podobnú argumentáciu nevhodná a vymeňte si s oponentom radšej pár mailov.

Rovnako si musí každý diskutér uvedomiť, že nikto nebude čítať siahodlhé texty, ktoré mu linkuje oponent, keď sa nezhodnú v problematike chovania koál v zajatí. To je ďalšia libertariánska obsesia, keď nedokážeme vyargumentovať škodlivosť minimálnej mzdy bez toho, aby sme oponenta neoboznámili s celou problematikou anarchokapitalistickej teórie.

9. Internetová diskusia nie je súboj dvoch pištolníkov na divokom západe, kde vyhráva ten, ktorý má rýchlejšie reakcie. Webová debata nám dáva komfort premyslieť si svoju reakciu – využime ho.

Niekedy mám pocit, že mám argument, ktorý oponenta odpálkuje homerunom ponad tribúnu. Práve vtedy nie je od veci dať si pár minút na vydýchanie. Lebo to je ten moment, kedy mám veľkú tendenciu tresnúť kolosálnu hlúposť.

Veľa vecí vyznie s odstupom času úplne ináč, ako sme ich pôvodne pochopili.

10. Don’t feed the troll. Ako hovoria Anglosasi. V mojom zozname je síce to pravidlo posledné, ale ak si chceme zachovať počas diskutovania na internete duševné zdravie, tak je to pravidlo výsostne dôležité.

Ak si ešte pamätáte parlamentné vystúpenia poslanca Cupera, tak máte celkom dobrú predstavu, ako funguje internetový troll. Táto bytosť sa živí negatívnymi emóciami ostatných diskutérov a vyvoláva ich tak, že trepne tú najkontroverznejšiu vec na svete, bez náznaku argumentu. A potom už len prikladá polienka pod vatru, ktorá pod jeho príspevkom vzbĺkne.

V podstate každý portál má svojich trollov (naša stránka ich má tiež pár a poctivo si ich kŕmime). Ak chcete trolla potrápiť, tak na jeho pokusy neodpovedajte. Riskujete ale, že sa urazí a vy ho načisto stratíte (nič neraní trolla viac ako nezáujem). V žiadnom prípade sa s ním ale nesmie argumentovať. Je to ako prehltnúť muchu – prežijete to, ale tá pachuť zostane ešte dlho.

PS: existuje určitá defenzívna diskusná stratégia. Vždy, keď niekto cíti, že stráca pôdu pod nohami, označí oponenta za trolla a vycúva z debaty.

615 celkovo návštev, 2 návštev dnes