Menej štátu

Snáď nenájdeme v súčasnosti druhý taký kultúrny konštrukt, ktorý by podobne významne zasahoval do každodenného života drvivej väčšiny ľudstva, ako je konštrukt ľudských práv. Ako všetky kultúrne artefakty, aj tento má svoju predlhú evolučnú minulosť [1]. Ako všetko, čo sa vyvíja, aj ľudské práva si v sebe nesú dedičné znaky tejto evolučnej minulosti, čo si často neuvedomujeme. To má za následok, že tie selekčné tlaky, ktoré tieto znaky na úkor iných presadili, dnes už možno nepôsobia, znaky však prežili a tvoria neoddeliteľnú súčasť celku, ako to ostatne často vidíme aj v biologických systémoch.

Pozoruhodnou stránkou procesu je, že ľudské práva sa úspešne rozmnožujú do jednotlivých kultúrnych ekosystémov planéty ale aj zväčšujú svoj počet. Podľa [2] dnes máme už tretiu generáciu ľudských práv, pričom každá nasledujúca generácia rozšírila počtom práva, pričom nezrušila nijaké predchádzajúce. Dá sa teda povedať, že ľudské práva sú evolučne mimoriadne úspešné entity. Otázka príčin tejto úspešnosti sa skúma iba zriedka, ak vôbec. Úlohou tohoto článku by malo byť pokúsiť sa na ňu odpovedať z pozície sociálneho darwinistu. Dúfam, že tento pohľad uspokojí aspoň niektorých liberálne, či libertariánsky orientovaných čitateľov, ktorí majú po zásluhe často pocit, že štát neraz odôvodňuje svoju existenciu potrebou napĺňania ľudských práv, čo môže iba spôsobom sebe vlastným, donútením, a teda obmedzením slobody jednotlivcov.. Napokon citujme zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv [3]:

„…pretože je potrebné, aby ľudské práva boli chránené zákonmi, ak človek nemá byť donútený uchyľovať sa, keď všetko zlyhalo, k odboju proti tyranii a útlaku…“,

čo je inak celkom podivuhodný konštrukt, pretože tvrdí, že človeka treba násilím chrániť pred nejakým jeho násilným správaním.

Prečo ľudské práva?

Je asi súčasťou mentálnej výbavy časti populácie pýtať sa na príčiny javov. Naozaj, prečo napríklad „Článok 3: Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť“ [3]? Od čoho je toto právo odvodené? Prečo napríklad nemám právo na jedno čapované pivo denne? Pretože jedno niekto napísal, kým druhé nie?

Treba hneď povedať, že otázku legitimity jednotlivých práv ale aj celého konštruktu ľudských práv je tak trocha neslušné klásť. Je predsa každému nad slnko jasné, že každý má právo na život! Nech mi však aj nie je prepáčené, prečo by ho mal mať každý?

Ak sa pozrieme na európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd [5], tak sa pri hľadaní odpovede dozvieme iba to, že:

„Podpísané vlády, členovia Rady Európy … majúc na zreteli Všeobecnú deklaráciu ľudských práv vyhlásenú Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948; … znovu potvrdzujúc svoju hlbokú vieru v tie základné slobody … ktoré sú základom spravodlivosti a mieru vo svete, … atď, atď ktoré sú blabla, …, a ktoré majú spoločné dedičstvo politických tradícií, ideálov, slobody a právneho štátu, podniknú prvé kroky ku kolektívnemu zaručeniu niektorých práv vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv;… “

Čiže niekto sa dohodol „…majúc na zreteli Všeobecnú deklaráciu ľudských práv…“ pričom sa opiera o „…hlbokú vieru v tie základné slobody…“. O čo sa opiera tá viera? Čo keď je tá viera mylná? Odpoveď na túto otázku v dokumente nenájdeme, čiže akoby sme sa mali spoľahnúť na to, že všetci vieme o čo ide. Všetci však vieme, že sa iste zhodneme na tom, že každý musí umrieť, na čom však sa už nemusíme zhodnúť je napríklad „Článok 10, odst. 1: Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice…“, pretože, ako sme často svedkami, nacistom, pedofilom, či iným skupinám sa toto právo často upiera.

Takže o čo sa tá viera opiera? Spomínaná Všeobecná deklarácia ľudských práv [3], na ktorý sa Dohovor odvoláva, je predsa len zdielnejšia. Hneď v úvode Preambuly sa dozvieme:

„Pretože uznanie vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete, …“

Keď sociálny darwinista číta slovíčko „vrodené“, okamžite spozornie, pretože tvrdenie o vrodenosti nejakej vlastnosti prestáva byť predmetom hodnotovej diskusie, je totiž verifikovateľné prírodnými vedami, čo si o chvíľu rozoberieme podrobnejšie. Teraz by mohla byť zaujímavá otázka, prečo sa vlastne etatisti a intelektuáli OSN dovolávali vrodenosti ľudských práv a neodvodzujú ich z nejakého iného konceptu?

Podľa Wikipedie [1] majú ľudské práva samozrejme svoje dejiny, svoju evolúciu, a vždy boli nejako zdôvodnené. Nie je cieľom tohoto článku túto cestu mapovať, pristaneme niekde v stredoveku, kde sv. Augustín povýšil Boží zákon nad cisára, a tým zrovno-právnil všetkých pred absolútnosťou Boha [5]. A skutočne, v zmysle logiky kresťanskej teológie akékoľvek práva či povinnosti človeka môžu pochádzať len a len od Boha. Diskusia o nich je teologická, teda na otázku: prečo nejaké právo — treba hľadať odpovede v Bohom zjavených správach, čiže hlavne v Biblii. Podstatou veci je, že práva sú dané zvonka sveta ľudí, nie z zvnútra.

To ovšem so sebou prináša nevyhnutné obmedzenia. Pokiaľ v zjavených textoch niet nejakého práva, je veľmi ťažké sa ho domáhať. Napríklad nemožno vyžadovať inú rovnosť, ako rovnosť pred Bohom. Nemožno napríklad vyžadovať majetkovú, či spoločenskú rovnosť, pretože Kristus povedal: Daj Bohu, čo je Božie a cisárovi, čo je cisárove. Tieto obmedzenia samozrejme nemohli uspokojovať spoločnosť, ktorá sa stále viac diverzifikovala, čo vyústilo v sociálne orientované revolúcie, v prvom rade Veľkej francúzskej. Bolo treba zmeniť základnú kresťanskú paradigmu, a preto sa vytvorila ideálna pôda pre selekciu iných paradigiem. Za ich autorov dnes považujeme osvietenských filozofov, najmä Jean-Jacquesa Rousseaua a François-Marie Voltaira. Títo, opierajúc sa o tradíciu siahajúcu od antických stoikov, cez Jeana Bodina až po Thomasa Hobbesa, celý koncept práv založili na prirodzenom práve [1].

Prirodzené právo odvodzuje svoju legitimitu od presvedčenia o jeho vrodenosti, teda od toho, čo „nám príroda dala“. Ako však napríklad Rousseaou vie, že „Člověk se rodí svobodný, a přece všude žije v okovech“ [1]? Od zjavených práv sa takto dostávame k právam vrodeným. Kým tie prvé mohli byť otázkou diskusie mudrcov a filozofov nad svätými textami, tie druhé je možné tiež obkecávať, ale vďaka rozvoju prírodných vied ich môžeme posudzovať aj inak — pomocou vedeckej evidencie a vedeckých teórií. Vyhneme sa tak nekončiacim sporom o povahe prirodzeného práva, o pôvode práv, sporom medzi pozitivistami a jusnaturalistami, atď [10], pokúsime sa pôvod ľudských práv hľadať nie v nebi abstraktných myšlienkových konštrukcií, ale na zemi, v evidentnosti našej biologickej prirodzenosti.

Práva v prírode

Ak majú naše práva pochádzať z prírody, tak nemožno dnes inak, len si položiť otázku: ako, kedy a hlavne prečo sa počas evolúcie vyvinuli? Otázku, ktorú si pochopiteľne stoici a osvietenci nekládli, pretože nemali o evolúcii ani tuchu. Na rozdiel od minulosti nás dnes ani nenapadne v prírode hľadať hodnotové vysvetlenia javov typu: had je diablov nástroj, či kohút môže spôsobiť urieknutie, a preto s ním treba viesť riadny súdny proces ako z každým, kto sa previní voči Božiemu zákonu [7]. Naopak, za každým správaním organizmu hľadáme životný účel, ktorý toto správanie má plniť [8] a za každým účelom v konečnom dôsledku hľadáme účel jediný: zachovanie genofondu jeho nositeľa v konkrétnom prostredí [9]. Otázka pôvodu ľudských práv a ich (na prirodzenosti) postavenej legitimity sa týmto mení na otázky:

• Aký je účel práva na niečo? Alebo inak: na aké podmienky sa v pôvodnom evolučnom prostredí adaptoval sapient vlastnosťou, ktorú označujeme pojmom právo na niečo?
• Ako zvýši právo na niečo šancu na prežitie druhu?
• Tento článok sa opiera o vieru v darwinistickú evolúciu [11], takže napokon je tu legitímna otázka: akými postupnými evolučnými krokmi sa právo vyvinulo?

Vezmime si napríklad právo na život, s ktorým sa podľa [3] údajne rodíme. Ak je to tak, potom by sme mali nejakú formu práva na život nájsť vo veľmi podobnej forme u našich najbližších príbuzných, teda primátov, v menej podobnej forme u iných cicavcov, v prípadne ešte menej zreteľnej forme u evolučne starších druhov. Ak sa však v prírode pozrieme kamkoľvek, tak vidíme rovnaký obraz. Každý jedinec so svojím životom stojí sám proti celému svetu, proti nemu si ho musí obhájiť. K tomu sa mu vyvinuli nástroje, ktorými si svoj život chráni a presadzuje. Tiger musí mať v kompromisnom súlade mohutnosť svalov a energetickú schopnosť túto mohutnosť urýchliť tak, aby dobehol antilopu. Antilopa musí byť schopná rýchleho behu, čo je na úkor mohutnosti jej tela. Atď. Ak tiger nebude dosť silný, či antilopa rýchla, svoje právo na život si nenaplnia.

Črtá sa nám tu dôležitý aspekt veci, pretože poukazuje na podstatu veci: v prírode právo na čokoľvek je súčasne povinnosťou toto právo zabezpečiť a obe sú inkorporované v tom istom jedincovi. Právo na niečo je súčasne schopnosťou si ho zabezpečiť. A táto schopnosť je len iným pomenovaním účelu, ktorým si druh zabezpečuje svoje prežitie. Deklarácia ľudských práv, od ktorej sa odvodzujú všetky ďalšie formáty ľudských práv, však oddeľuje právo na niečo od povinnosti ho naplniť: „…pretože je potrebné, aby ľudské práva boli chránené zákonmi… [3]“, čiže právo má jedinec a jeho naplnenie má celá spoločnosť.

Sme sociálne tvory, preto má zmysel sa pozrieť, či aj u iných sociálnych cicavcov môžeme pozorovať oddelenie práva na niečo od povinnosti ho naplniť. Najbližšie tomu snáď môže byť správanie veľkých stád buvolov na afrických stepiach. Stáda sa organizujú vo veľkých útvaroch, kde menšie samice s mláďatami sú situované hlbšie vnútri útvaru, kým mohutnejšie samce viac na okraji, čo je ochranné správanie, ktoré zabezpečuje viac potomkov [12]. Tak, ako aj iné správanie, aj toto zabezpečuje väčšiu šancu na prežitie druhu, pretože rozmnožovací potenciál samice je oveľa nižší, ako samca, ktorý do potomstva investuje iba spermie. Lenže ak je to tak, v takom prípade samec nezabezpečuje samici právo na život, ale svoju povinnosť rozmnožiť sa.

Podobne to vidíme aj u našich najbližších príbuzných, u iných opíc. Napríklad gorilí samec chráni svoje samice a mláďatá, preto je aj vzrastom mohutnejší. Lenže on si tým zabezpečuje právo?, povinnosť?, odovzdať vlastné gény do ďalšieho potomstva pred inými samcami a predátormi [13]. Rovnaké scenáre vidíme aj u iných primátov. To čo by sa na prvý pohľad mohlo javiť právom jedného a povinnosťou druhého je vlastne vždy povinnosťou zabezpečiť vlastný genofond. Zreteľné oddelenie práv od povinností v prírode nenájdeme.

Právo mláďaťa je povinnosťou rodiča

Skutočne nie? Samozrejme, že nájdeme, inak by sa ani u nás nemohlo objaviť napríklad v podobe ľudských práv. Ako som sa pokúsil zdôvodniť v [11], nič, čo v darwinovskom svete pozorujeme nemôže vzniknúť zrazu, ale sa musí postupne vyvinúť z predchádzajúcich foriem. Teda ak je normálne v prírode u všetkých foriem, že svoje práva si každý musí sám zabezpečiť, tak musíme hľadať u cicavcov nejakú formu správania, ktorá umožňuje oddelenie jedincov na tých, ktorí pre presadenie svojho genofondu niečo potrebujú a tých, ktorý tú potrebu zabezpečujú, a to navyše v rámci jedného druhu a jednej society.

Takú formu skutočne poznáme. Je to správanie mláďat. Každý cicavec sa rodí malý a bezbranný voči tlaku prírodného výberu. Nevie sa sám uživiť a ani ochrániť. Miera nákladov rodičov (parental investment, PI, [14]) je u cicavcov pomerne vysoká. Do rozmnoženia svojho genotypu musia okem vajíčok a spermií investovať aj náklady na vývoj potomstva vnútri tela, po pôrode zdroje a ochranu od narodenia po pohlavnú dospelosť.

Aby to bolo možné, nemôže sa mláďa narodiť s hotovou výbavou správania dospelca. Nemôže napríklad samé zháňať potravu, nemôže bojovať o zdroje s rodičmi (nanajvýš ak so súrodencami), nemôže samé explorovať terén, uskutočňovať pohlavný výber, atď. Mláďacie správanie sa v mnohom zásadne líši od správania dospelca.

Je pravdou, že v záujme genofondu rodičov je aby investovali do svojho potomstva. Lenže až také jednoduché to nie je. Podľa Hamiltonovho pravidla miera príbuzenského altruizmu závisí od genetickej príbuznosti. Rodičia s potomkami zdieľajú 50% génov, kým sami so sebou 100%. Môžu nastávať situácie, kedy napríklad je pre rodiča výhodnejšie nestarať sa o mláďa, pretože si možno nájde geneticky výhodnejšieho partnera. Evolúcia preto uprednostnila také kognitívne nastavenia mozgov rodičov a potomkov, aby rodičia reagovali na mláďatá s väčšou ochotou na PI, a také správanie mláďat, ktoré túto ochotu vyvoláva. Mláďatá preto demonštrujú svoju bezmocnosť aby získali čo najviac zdrojov napríklad zvukmi, neschopnosťou obrany a bezmocnosťou [12]. Demonštrujú týmto svoje právo na zdroje a ochranu a vynútenie si povinnosti od rodiča, aby toto právo naplnil. Ak teda hľadáme evolučný zdroj údajnej prirodzenosti ľudských práv, tak ho môžeme nájsť pravdepodobne hlavne v tzv neotenickom správaní mláďat (pod neoténiou sa v etológii a v evolučnej psychológii rozumie zachovávanie mláďacích rysov aj v pohlavnej dospelosti)

Homo sapiens neotenicus

Inými slovami hľadáme dôkaz, že aj dospelci druhu Homo sapiens majú vrodené motivačné schémy na zrieknutie sa životných schopností a delegovať ich, teda, že majú aj v dospelosti funkčné rysy neotenického správania. Také dôkazy vskutku existujú.

V prvom rade treba povedať, že z pohľadu biológov a mnohých antropológov tvrdenie, že sme neotenickí nie je nič nové. Napríklad už v roku 1926 podstatné rysy neoténie sapienta popísal Louis Bolk [16]. Napokon z jeho knihy prezentujem fotografie mladého a starého šimpanza, ku ktorým som si dovolil pridať drevoryt J-J. Rousseaua, jedného z autorov myšlienky vrodenosti práv človeka, a prvé zobrazenie portrétu neandertálca od Schaaffhausena z roku 1888:

 

Šimpanzie mláďa	Dospelý šimpanz
Jean-Jacques Rousseau	Homo sapiens neanderthalis

Je na prvý pohľad zrejmé komu sa dospelý J-J. Rousseau viac podobá. Takých morfologických podobností je viacero. Napríklad nedostatočné osrstenie. pomer častí tela, bipedalita (chodenie po dvoch), ktorá je častá u opičích mláďat, tvar zubov a iné [17, 18] . Očividne to vyzerá tak, že tie genetické mechanizmy, ktoré u ostatných opíc od určitého životného obdobia spustia premenu mláďaťa na dospelca, sa u nás vo viacerých znakoch nespustia, čo spôsobuje našu dosmrtnú neoténiu. Sme jediné neotenické opice.

Objav našej neotenickosti je tak významný, že je v neustálej pozornosti antropológov, biológov a evolučných psychológov. Neodpustím si štipľavú poznámku: tak významný rys podstaty našej prirodzenosti ostáva úplne nepovšimnutý spoločenskými vedami, čo svedčí iba o tom, že koncepčne zaspali na konci 19. storočia. Výskum našej neotenickosti sa pochopiteľne zameriava hlavne na náš mozog, pretože tam sa asi dá nájsť odpoveď na mnohé prekvapivé rysy nášho správania, ktorými sa líšime od iných opíc.

Z pohľadu témy tohoto článku je dôležitá otázka, nakoľko neoténia nášho druhu zasahuje mozog, a teda aj naše správanie. V tomto smere bolo uskutočnených veľa štúdií a skutočne sa preukázalo, že na rozdiel od mozgu napríklad šimpanzov, náš mozog nikdy nedospeje a je vlastne z vývojového pohľadu oproti šimpanziemu retardovaný [18, 19]. Aké to môže mať dôsledky? Najkľúčovejším dôsledkom bude to, že „neukončený“ mozog má schopnosť sa do smrti učiť [18, 19], vďaka čomu sa u nás, na rozdiel od iných opíc, mohla vyvinúť tak bohatá a rozmanitá kultúra.

Na ďalší možný kuriózny dôsledok upozornil antropológ D. Brain v [20]. Ide o sexuálnu preferenciu mužov na ženské prsia. Ako je iste známe, prsníky u samíc majú primárny účel výživy dojčiat cicavcov. U žiadneho iného druhu nemajú iný účel, iba u nás slúžia ako znak sexuálneho výberu. Je pomerne obtiažne nájsť dôvod, ktorý by to vysvetlil. Jedna evolučne-psychologická teória hovorí, že u všetkých opíc samci spoznávajú plodné dni samice podľa zdurenia a sčervenania vulvy, no a tá je uložená medzi dvoma vankúšmi zadku. Keď sa naši predkovia vztýčili a začali chodiť po zadných, tak mohli zdurené prsníky napodobením zadku atraktovať samcov. Je to podľa mojej mienky veľmi pochybná hypotéza, pretože ovulácia u samíc sapienta je skrytá a na prsníkoch ju sotva badať. Brain ponúka inú, elegantnejšiu hypotézu. Predlžovaním neoténie sa predlžovalo aj obdobie, kedy samci sapienta mohli mať radi kojenie, vizualizované prsníkmi, a signál plného tvaru prsníka sa postupne ako atraktor stal sexuálnym znakom aj v pohlavnej dospelosti. To viedlo k selekčnému tlaku na veľkosť a tvar prsníkov u samíc.

Na podobnom princípe je podľa mojej mienky predstaviteľná hypotéza, podľa ktorej neotenický mozog nedospeje aj v tom, že očakáva naplnenie presadenia vlastného genofondu od druhých, teda, že môže byť v jeho vrodenej motivácii správania oddelené právo na niečo od naplnenia tohoto práva druhými. Na toto tvrdenie ovšem nemáme priamy dôkaz, pretože, žiaľ, ho nikto experimentálne neskúmal (aspoň sa mi nepodarilo zistiť či áno).

Priamy experimentálny dôkaz síce nemáme, ale skúsme sa poobzerať po nejakom nepriamom. Nie sme jediné cicavce, ktoré sú neotenické až do smrti. Jedným z najpreskúmanejších je pes. Aj pes vykazuje voči svojej divokej forme — vlkovi — mnohé neotenické znaky ako my. V nasledujúcom videu z dokumentu National Geographic sú dva experimenty porovnávajúce správanie vlka a psa. V prvom pokuse je potrava umiestnená v nádobe a zakrytá. Vlk vždy správne podľa svojho čuchu smeruje k nádobe s potravou, pes reaguje na gesto svojho „pána“ a poslúchne gesto, ktorým mu ukazuje na nádobu. V druhom pokuse je potrava umiestnená v klietke tak, aby ju musel pes a vlk vytiahnuť pomocou šnúrky. Keď po viacerých experimetoch na to prídu, obaja sa naučia, že takto sa z klietky dá potrava získať. Potom experimentátori znemožnia vyiahnutie potravy na šnúrke. Pes sa chvíľu pokúša vytiahnuť šnúrku, ale keď to nejde, posadí sa k „pánovi“ a upreným pohľadom ho vyzýva, aby problém vyriešil. Vlk nič také nerobí a neustále sa pokúša nájsť spôsob, ako šnúrku vytiahnuť.

Tu vidíme charakeristický príklad neotenického správania psa v porovnaní s dospelým správaním vlka, ktorý nie je dizajnovaný na to, aby sa mohol spoľahnúť na to, že niekto jeho „právo“ uskutoční zaň. Súčasne vidíme z prvého experimentu mláďacie správanie, kedy mláďa slepo poslúcha svojho rodiča, aj keď mu čuch káže niečo iné. Ak sa pozrieme na vzorce správania väčšiny občanov súčasného sociálneho štátu, je skutočne veľmi ťažké ubrániť sa paralelám. Treba povedať, že tie isté znaky správania psa, ktoré sa obecne v etológii psa jednoznačne prisudzujú dosmrtnej neoténii jeho mozgu, sa u nás nazývajú víťazstvom rozumu a humanizmu, vedúcom k pokroku ľudských práv.

Záver

Myslím, že sa dá teda dosť vierohodne poukázať na zdroj a pôvod ľudských práv v našej prirodzenosti. Oddelenie práva na niečo od povinnosti ho naplniť je umožnené iba preto, že každý človek nie je prirodzene motivovaný sám si svoj genofond presadzovať vlastnými silami, ale túto zvrchovanú (pre každý organizmus) nutnosť prenecháva na „matku“, na spoločnosť. Prirodzenou podstatou ľudských práv je preto neotenickosť človeka.

Naša neotenickosť nevysvetľuje iba prirodzený pôvod ľudských práv. Súčasne vysvetľuje aj evolučnú nevyhnutnosť ich postupného formulovania, pretože neotenické mozgy postupne vždy uprednostnili z možných riešení spoločenských interakcií tie, ktoré umožnili preniesť naplnenie nejakej životnej nutnosti (práva) na spoločnosť. Nárast odovzdávania vlastných životných kompetencií na štát má neustále stúpajúcu tendenciu počas celého doloženého historického vývoja ľudstva. Neotenickí sme všetci, ale predsa len, tak ako každá vlastnosť, je aj miera neotenickosti mozgov rozložená v štandardnom gaussovskom rozložení (čo je inak v súlade s predpokladom darwinovskej variability), teda menej ako 14% jedincov pociťuje (podobne ako vlk) nepokoj a psychické utrpenie, ak je obraný o možnosť napĺňať vrodené potreby vlastnými silami.

Naviac si treba uvedomiť, že odstránením génovej brzdy neoténie sa zvýšila vývojová plasticita mozgu. Z toho plynie, že selekčný tlak sociálnej organizácie vo forme absolutistického sociálneho štátu z generácie na generáciu uprednostňuje neotenickosť mozgov, čím ju zmnožuje a prehlbuje. Je otázkou, do akej miery je to ešte možné a aké to môže mať dôsledky na prežitie druhu. Nárast nechuti prevziať zodpovednosť za vlastné rozmnožovanie, nárast uprednostňovania skratkovitých a ľahkých riešení pred tými náročnejšími, snaha presunúť zodpovednosť za čokoľvek na štát, ochota obetovať svoju možnosť rozhodovania za bezpečie, atď, všeličo naznačujú.

Štúdium rozdieľov v správaní psa a vlka všeličo naznačuje. Podľa pozorovaní Františka Hracha, kynológa a cvičiteľa psov, ktorý sa podujal na neľahkú úlohu výchovy vlka od mláďaťa po dospelosť [21], vlk, na rozdiel od psa, sa nikdy nezmieri s obmedzením vlastnej slobody v správaní. Trpí to obmedzenie, má skutočne pozitívny vzťah ku svojmu chovateľovi, ale v zajatí trpí. Pes sa naopak v zajatí cíti ako ryba vo vode. Kým vlk chápe svoje zranenie ako svoju slabosť a snaží sa to utajiť, pes zranenú labku pokorne natrčí pred zraky svojho pána. Kým vlk svoju potravu bráni aj proti silnejšiemu pánovi, pes si ju síce neochotne, ale predsa nechá zobrať. Kým vlk neznáša obojok do smrti a nasadiť mu ho je vždy boj, pes sa na obojku cíti očividne bezpečnejšie.

Paralely v správaní neotenickej opice nechám už na láskavého čitateľa.

---

Odkazy

1. Dějiny lidských práv. Wikipedia. https://cs.wikipedia.org/wiki/D%C4%9Bjiny_lidsk%C3%BDch_pr%C3%A1v
2. O ľudských právach. Slovenské národné stredisko NHRI. http://www.snslp.sk/#menu=1428
3. Všeobecná deklarácia ľudských práv (Charta ľudských práv). Slovenské národné stredisko NHRI. http://www.snslp.sk/CCMS/files/Vseobecna_deklaracia_ludskych_prav.pdf
4. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rada Európy. http://www.echr.coe.int/Documents/Convention_SLK.pdf
5. Sv. Augustín. Boží štát. http://a-repko.sk/knihy/bozi_stat.htm
6. Deklarace práv člověka a občana. Wikipedia. https://cs.wikipedia.org/wiki/Deklarace_pr%C3%A1v_%C4%8Dlov%C4%9Bka_a_ob%C4%8Dana
7. Komárek, S. (2012). Ochlupení bližní: Zvířata v kulturních kontextech. Academia.
8. Lorenz, K. (1992). Takzvané zlo. Praha: Mladá fronta
9. Dawkins, R. (1998). Sobecký gen. Mladá fronta, Praha.
10. Šmíd, J. Přirozené právo jako nutný výsledek kritiky pozitivismu? Distance.cz. http://www.distance.cz/rocnik-2003/4-cislo-3/prirozene-pravo-jako-nutny-vysledek-kritiky-pozitivismu
11. Domica, R. (2014). Mojimi okuliarmi. Retrieved from https://www.menejstatu.sk/mojimi-okuliarmi/
12. Veselovský, Z. (2005). Etologie. Biologie chování zvířat. Academia, lagerova 61, 12000 Praha 2.
13. Waal, F. de. (2006). Dobráci od přírody. ACADEMIA, Praha.
14. Parental investment. Wikipedia. https://en.wikipedia.org/wiki/Parental_investment
15. Kin selection. Wikipedia. https://en.wikipedia.org/wiki/Hamilton_rule
16. Bolk, L. (1926). Das problem der Menschwerdung. Von Gustav Fischer.
17. Penin, X., Berge, C., & Baylac, M. (2002). Ontogenetic study of the skull in modern humans and the common chimpanzees: Neotenic hypothesis reconsidered with a tridimensional procrustes analysis. American Journal of Physical Anthropology, 118(1), 50–62. doi:10.1002/ajpa.10044
18. Bufill, E., Agustí, J., & Blesa, R. (2011). Human neoteny revisited: The case of synaptic plasticity. American Journal of Human Biology : The Official Journal of the Human Biology Council. doi: 10.1002/ajhb.21225
19. Penin, X., Berge, C., & Baylac, M. (2002). Ontogenetic study of the skull in modern humans and the common chimpanzees: Neotenic hypothesis reconsidered with a tridimensional procrustes analysis. American Journal of Physical Anthropology, 118(1), 50–62. doi:10.1002/ajpa.10044
20. Brin, D. (1995). Neoteny and Two-Way Sexual Selection in Human Evolution: A Paleo-Anthropological Speculation on the Origins of Secondary-Sexual Traits, Male Nurturing and the Child as a Sexual Image. http://www.davidbrin.com/neoteny1.html
21. Hrach, F. Od vlčích kousanců po vlčí polibky. Smíšená smečka vlčice Lupínky, psa Armínka a křížence F1-Áreska. http://vlklupina.wz.cz/storage/1160044813_sb_kniha_lupinka.pdf

9,671 celkovo návštev, 1 návštev dnes