Menej štátu

Tak sa nám skončilo ďalšie športové predstavenie, ktoré nakoniec nevyšlo slovenským športovcom podľa predstáv fanúšikov. Čo teraz nastane, je už notoricky známe z minulosti. Po každej zbabranej futbalovej kvalifikácií, po každých hokejových majstrovstvách sveta, v ktorých nepostúpime do štvrťfinále a najnovšie aj po olympiáde, z ktorej nedonesieme domov nejaké zlato, sa rozbieha kanonáda národnej sebatrýzne a frustrácie.

Tento kolektívny pocit všeobecného zmaru má pár mantier. Pre neznalých by som niekoľko z týchto okrídlených, ufrfľaných výrokov spomenul. „So slovenským športom to už ide iba dolu vodou. Chýbajú nám športové centrá z času socializmu. Slovenský šport nemá žiadnu koncepciu a chýba mu infraštruktúra.“

So slovenským športom to ide neustále dole vodou je výrok je založený na predstave nejakého zlatého veku v minulosti, keď Slováci nosili z každého podujatia samé úspechy. Momentálne prebieha vek medený a na horizonte sa už objavuje doba železná, ktorá bude znamenať zánik slovenského športu ako takého.

Toto tvrdenie by sa dalo napasovať na hokej, kde sme na prelome tisícročí mali jednoznačne výnimočnú generáciu a táto pomaly odchádza. Posledné majstrovstvá sveta nám ale podľa mňa ukázali, že po zlatej dobe miesto železného veku sa môžme aj s dnešnými možnosťami udržať v striebornej ére.

Pri futbale je celkom dôležité, kedy si určíme referenčný bod, od ktorého chceme potvrdiť tendenciu k neodvratiteľnému úpadku. Ak porovnávame s rokom 1969, keď Slovan na krídlach fantázie porazil v Bazileji barcelonské FC a priniesol do Bratislavy vysnívaný pohár, tak je výrok o úpadku pravdivý.

Tento úspech si ale pamätá už iba Marcel Merčiak a preto by som futbal skôr hodnotil od vzniku slovenskej reprezentácie, teda niekedy v roku 1993. Je to obdobie nezaujímavej stagnácie, ktorú kde-tu okorenila neočakávaná vysoká prehra. Ale posledných cca. 7 rokov kvalita futbalového kádra jednoznačne stúpala a dostúpala až do osemfinále MS, čo je výrazný úspech v kontexte celého stredoeurópskeho regiónu (Poľsko, Maďarsko, Česko, Rakúsko to od referenčného dátumu nedosiahli). Áno, momentálne hráme zase rovnako zle ako predtým, aj s neočakávanými prehrami na našom konte. Ale je to skôr návrat k predchádzajúcej nemohúcnosti, ako nejaká nezvratná degresia.

Ďalšie fanúšikovské tvrdenie znie, že sme opustili fungujúci systém socialistickej telovýchovy, ktorý prinášal toľko úspechov. Tu treba pripomenúť, že systém socialistickej telovýchovy najprv opustila ekonomická realita. A to nehovorím len o socialistickej telovýchove, ale o celom socialistickom hospodárstve ako takom. Možno to už v dnešnej dobe nie je zrejmé, ale plánované hospodárstvo zbankrotovalo. A systém socialistickej telovýchovy je možný iba v plánovanom hospodárstve.

Súdruhovia v ústrednej komisii mali na jednej strane k dispozícii obrovské verejné zdroje a nulovú závislosť na náladách voličov. Keď potom prišla na pretras otázka, či treba uprednostniť športovú národnú prestíž pred dostatkom pomarančov na vianočnom trhu, odpoveď bola jednoznačná.

Dnešní súdruhovia sú už v trochu inej situácii. Športovci sú len jednou z množstva lobistických skupín, ktoré sa ruvajú o verejné zdroje a nemajú také vydieračské možnosti ako napríklad učitelia, alebo lekári (stávka vodných slalomárov nemá ten akčný rádius).

Prečo ale nejdú do športu súkromné zdroje? Prečo sa rodine zdá byť drahé platiť ratolesti dvojfázove tréningy, výstroj a cez prázdniny dvojtýždňové sústredenie? Prečo rodičia nevsadia u svojich potomkov všetko na jednu športovú kartu s neistým výsledkom? Prečo už nechceme deťom pri náznaku talentu spraviť z detstva tábor nútených prác? To mi chcete povedať, ze rodičia nie sú ochotní obetovať svoje rozpočty na zisk olympijskej medaily v streľbe na asfaltové holuby? Mám sa ešte pýtať ďalej?

Podstata súkromných zdrojov je v tom, že o ich použití rozhoduje ten, kto ich zarobil. Takýto človek má výrazne iný vzťah k týmto financiám ako člen plánovacej komisie na ministerstve. Jednoducho rodič porovnáva náklady, ktoré musí vynaložiť na to, aby spravil z dieťaťa šampióna a pravdepodobnosť, že sa z malého Maja z Trenčína raz stane Gabbi z Rangers. A tá je, bohužiaľ, malá aj v prípade veľkého talentu (hovorím z vlastnej skúsenosti ako absolvent socialistickej továrne na športovcov). Podľa mňa pri tomto rozhodovaní hrajú hlavné slovo nasledovné faktory: či ten šport dieťa baví, či má dostatočnú výdrž, čo v prípade, ak to nakoniec nevyjde… Národná a športová hrdosť po dosiahnutí úspechu, ktorá determinovala rozhodnutie centrálneho plánovača je úplne v pozadí. A tak je to správne.

To ale neznamená, že by súkromné peniaze nešli do športu. Tieto zdroje, ale smerujú tam, kde z nich má najväčší úžitok ich majiteľ a nie ten pomyselný papučový divák sklamaný zo slovenského športového neúspechu.

Všimnime si, aké veľké množstvo predajnej plochy pokrývajú v obchodných centrách predajne so športovými potrebami. To jednoducho svedčí minimálne o tom, že Slováci športové náčinie nakupujú. Na našom sídlisku existujú dve nové haly s bedmintonovými a squashovými kurtami. V Bratislave funguje niekoľko ľadových plôch, kam chodia hrávať amatérske tímy hokej (Hamuliakovo, Avion, Ružinov). Posilňovní je na Slovensku neuveriteľné množstvo – od tých fancy wellness centier až po klasické panelákové kočikárne prerobené na telocvične. Súkromný sektor vygeneroval množstvo športovej infraštruktúry, ale orientuje sa na bežného zákazníka, nie na minoritnú skupinu športových profesionálov, ktorých základné potreby už aj tak pokryl sektor verejný.

Dôležitým momentom pri použití súkromných zdrojov je pomer cena vs. úžitok. Momentálne zažíva neuveriteľný boom vytrvalostné behanie. Národný beh Devín – Bratislava, ktorý každý rok praská vo švíkoch, je toho dobrým príkladom. Množstvo ľudí jednoducho investuje do športu minimum – tenisky – a pritom z toho dokáže vyžmýkať maximálny športový zážitok – zabehnúť maratón.

Naopak štát sa správa úplne inak. Investuje horibilné sumy na budovanie megalomanských športových arén kvôli pár zápasom nejakého šampionátu. Štadióny následne roky chátrajú. Za tie peniaze by si celý národ dokázal splniť svoj malý športový sen. To by im ale nemohol štát zobrať polovicu príjmov a stavať z nich svätostánky, kde si zahrá len pár športových milionárov.

Posledným dôležitým momentom v tejto debate je skutočná dôležitosť, ktorú samotní občania pripisujú slovenským športovým úspechom. Tá sa často líši od tej proklamovanej, ktorá po každom zbabranom podujatí vypláva na povrch. Zjednodušene by sa dalo povedať, že až skutočným nasmerovaním finančných tokov jednotlivec ohodnotí proklamovaný cieľ v pomyslenej hierarchii. Skúsme niekedy zahrkať frfľajúcim fanúšikom pod nosom s pokladničkou, či sú ochotní prispieť na zlepšenie pomerov v slovenskom vodnom slalome. Sám som veľmi skeptický.

Občania sa jednoducho rozhodli svoje vlastné zdroje na športovanie posúvať iným smerom, ako by to robila centrálna športová plánovacia komisia. A slobodný trh, keď k tomu dostal po 89. príležitosť, im k tomu ponúkol infraštruktúru a vybavenie. A nie sú to národné športové centrá, pretože tie sú jednoducho príliš drahé.

Zakončil by som to tak po dzurindovsky. Letná zaplnená petržalská hrádza je lepšia správa pre Slovensko ako národná športová superaréna.

4,060 celkovo návštev, 1 návštev dnes