Menej štátu

Uplynulý víkend som okrem iného stierkoval jednu z miestností nášho nie celkom dokončeného domu. Stierkovanie má ďaleko od činností, ktoré robím v zamestnaní a od činností, ktoré robím najlepšie. Napriek tomu som tú prácu spravil sám. Nepoznám nikoho, kto by podobnú skúsenosť nemal a preto ju možno použiť na ekonomickú lekciu pochopiteľnú pre každého.

Zdaňovanie znižuje zamestnanosť a robí nás všetkých chudobnejšími

Prečo som vlastne robil prácu, ktorú by majster dokázal spraviť rýchlejšie a efektívnejšie ako ja? Za seba viem povedať, že ak by ma štát mesačne nepripravil celkovo o polovicu príjmu, mohol by som si dovoliť dať tú prácu urobiť niekomu inému. Jedno malé pracovné miesto by bolo vytvorené. Nielenže by bolo vytvorené pracovné miesto, ale došlo by aj k všeobecne prospešnej deľbe práce. Celý deň, ktorý som strávil stierkovaním, som mohol stráviť vykonávaním činnosti, ktorú viem robiť lepšie. Ak každý vykonáva prácu, ktorú vie najlepšie, celková produktivita v ekonomike je najvyššia a celkové bohatstvo, ktoré vzniká je tiež najvyššie.

Kritik by namietal, že ak by ma štát nezdaňoval, tak ja by som si peniaze iba hromadil, všetky práce vykonával naďalej sám a nikto by odo mňa prácu nedostal. Áno, aj keď ja nie som ten typ človeka, ale sú aj takí, ktorí robia všetko sami. Čo sa však deje s peniazmi, ktoré niekto iba zhromažďuje? Je naozaj málo takých, ktorí si peniaze schovávajú pod vankúš. Väčšina ľudí svoje peniaze ukladá v banke alebo iným spôsobom investuje. V banke tie peniaze nestoja na mieste. Predstavujú kapitál, ktorý je uvoľnený pre niekoho iného, ktorý ho môže použiť napr. na financovanie stavby nového domu. Vidíme teda, že tí, ktorí “iba šetria”, tiež zvyšujú zamestnanosť a hrajú dôležitú úlohu v ekonomike.

Sofistikovanejší kritik môže namietať, že z daní, ktoré vláda vyzbiera, sa financujú tiež pracovné miesta. Áno, je to pravda, ale aká je efektivita v porovnaní s mojou priamou platbou remeselníkovi? Dane z mojej výplaty prejdú celou radou rúk a každá si z tých peňazí kúsok zoberie bez toho, aby vznikla nejaká nová hodnota. Začína to niekde na ministerstve, kde byrokrati organizujú daňový systém, pokračuje vo firme, kde nevýrobné, účtovnícke oddelenie študuje a aplikuje daňové zákony. Keď už sú dane strhnuté z výplaty, putujú na daňový úrad. Účet daňového úradu je pod drobnohľadom byrokratov, ktorí rozmýšľajú, čo by sa s peniazmi asi dalo urobiť. Neraz dávajú vypracovať analýzu, ktorá stanoví najlepšie využitie peňazí. Keď už je jasné, na čo sa peniaze použijú, vytvorí sa nejaká komisia, ktorá spraví výberové konanie. Netrúfnem si povedať koľko percent z tých peňazí je preč a nevznikla žiadna hodnota, ktorá by zvýšila bohatstvo spoločnosti. Nevyprodukovalo sa vôbec nič!

Ešte sofistikovanejší advokát zdaňovania by mohol namietať, že ak sa peniaze použijú na infraštruktúru, tak je to pre spoločnosť skvelá investícia, ktorá sa vráti každému. V rámci jednoduchej ekonomickej lekcie nie je potrebné začínať diskusiu o tom, či by infraštruktúra mohla vznikať aj bez daní a či by sa nedalo aj efektívnejšie. Keď si pozrieme štruktúru štátneho rozpočtu, tak vidíme, že obrovská časť peňazí je spotrebovaná na iné a spoločensky málo prospešné alebo dokonca škodlivé výdavky.

Záver

Zdaňovanie znižuje zamestnanosť, vedie k menšej deľbe práce. Nižšia deľba práce znamená to, že ľudia si vyrábajú mnohé veci “na kolene” a ekonomika nie je tak produktívna a prosperujúca, ako by mohla byť.

 

 

15,333 celkovo návštev, 6 návštev dnes