Menej štátu

Ďalší 17. november je úspešne za nami. Tento rok to bolo 23. výročie pádu komunistického režimu v Československu. 23 rokov je málo na to, aby sa historici zjednotili na príčinách konca jednej z najnešťastnejších etáp v ľudskej histórii. Pozrime sa, aký názor majú na pád režimu súčasníci. Generácia priamych účastníkov interpretuje dôvody kolapsu rôzne. Závisí, či verzia pochádza od takzvaných víťazov novembra – skupina, ktorá boľševický režim búrala, respektíve sa zhovárame s porazenými, čiže skupinou, ktorá sa vnútorne stotožnila s odchádzajúcimi kádrami. Obe skupiny majú vlastných hrdinov prevratu a sami si robia zásluhy na hladkom priebehu mocenskej zmeny. Podľa víťazov novembra bol zamatový prevrat klasickou revolúciou. Občania už nedokázali znášať príkoria mocných, povstali, zvrhli svojich diktátorov a nastolili slobodný a demokratický režim. Hrdinami tejto verzie sú postavy československého disentu a americký prezident Ronald Reagan. Ten sovietov uzbrojil a tlakom prinútil ríšu zla ku kapitulácii. Naopak strana porazených má svojich hrdinov v skupine takzvaných proreformných komunistov. Tí veľkoryso umožnili svojim občanom demokratické benefity a zabránili krviprelievaniu, ktoré hrozilo z konzervatívneho krídla komunistickej strany. Ikonou reformistov je Michail Gorbačov. Ich zosobnením na území bývalého Československa sú takzvaní šesdesiatosmičkári (Dubček), respektíve kádre, ktoré počas prevratu plynule prešli z jedného režimu do druhého (Čalfa). Títo ľudia nepatrili ku skompromitovanému vedeniu strany a preto boli použiteľní, keď nastupujúca skupina potrebovala niekoho, kto ich zasvätí do technológie moci. Medzi ľudmi ešte koluje množstvo bizarných konšpirácii. Ostatne ako ku každej významnej dejinnej udalosti. Pred tým, ako sa zamyslíme nad príčinou pádu boľševického režimu, považujem za dôležité upozorniť, aká bláznivá ekonomická idea samotný komunizmus bol. V dnešnej dobe sme konfrontovaní s rôznymi lisabonskými stratégiami, v ktorých na papieri predbehneme svet do desiatich rokov. Európske polia maľujeme na žlto repkou olejnou. Ničením starých, ale funkčných automobilov, sa chceme dopracovať k prosperite. Všetky tieto bláznovstvá sú v porovnaní s teoretickým marxizmom-leninizmom triezva stratégia. Centrálny plánovač bez znalosti trhových cien vytýči plán výroby na niekoľko rokov dopredu. Bez možnosti kalkulácie stanoví alokáciu vzácnych zdrojov v časoch, o ktorých má predstavu asi ako slovenský meteorológ o zajtrajšom počasí. Zaujímavá je aj marxistická mytológia ohľadne budúcnosti. Celá spoločnosť sa najprv dostane do stavu jedna (socializmus), kde každý dostane statkov a služieb podľa svojich zásluh. Následne sa dostaneme do stavu dva, kde už bude mať každý všetkého dostatok (komunizmus). Vybavené. Východný blok sa preto nachádzal permanentne v ekonomických problémoch. Hospodársky vývoj v jednotlivých krajinách vyústil niekoľkokrát do krachu. V bývalom Československu prišiel bankrot už po piatich rokoch plánovanej ekonomiky. Hospodárstvo plnilo ciele plánované z Moskvy. Efektivita a rentabilita neboli v centre záujmu. Orientácia na ťažký priemysel a investície do vojenskej výroby vyčerpali krajinu. Absentoval spotrebný tovar, prídelový systém na potraviny fungoval ešte od čias vojny. Súdruhovia sa rozhodli riešiť situáciu takzvanou menovou reformou. Táto reforma mala oficiálne

odstrániť znehodnotenú menu. Dialo sa to v silne nevýhodnom kurze pre bežných občanov. Hotovosť do 300 korún bola prepočítavaná v kurze 5:1. Všetko ostatné navyše sa už prerátalo v kurze hraničiacim s krádežou (vklady nad 50 000 v kurze 30:1). Priemerný výmenný kurz všetkých finančných prostriedkov bol 35:1, zatiaľ čo ceny klesli v intervale 5:1 až 10:1 (zdroj wikipedia). Menová reforma rapídne znížila životnú úroveň a tým aj domáci dopyt. Protestujúce obyvateľstvo bolo konfrontované so silnou represiou. Zasiahnuté boli všetky vrstvy obyvateľstva a režim tým výrazne stratil sympatie aj vo svojej doterajšej opore – robotníckej triede. Nepokoje vyústili do zatýkania a zastrašovania. Podobné prejavy nesúhlasu prebehli v päťdesiatych a šesťdesiatych vo všetkých sovietskych satelitoch. Ich rozbuškou bola vždy tristná ekonomická situácia. A všetky prejavy nesúhlasu boli násilne umlčané. V 53. bolo vo východnom Nemecku potlačené povstanie robotníkov protestujúcich proti neustále sa zvyšujúcim normám výroby. Maďarskú revolúciu v 56. utopili v krvi sovietske tanky. Po vlne nepokojov a ich násilnom potlačení nastala etapa takzvaného reálneho socializmu. Vládnuca vrstva si uvedomila, že vládnuť iba terorom a propagandou sa už nedá. Rozbehli sa rozsiahle sociálne programy, potraviny a energie štát predával za dotované ceny. Panelové sídliská mali vyriešiť biednu bytovú situáciu obyvateľstva. Signál bol jasný. Každý, kto akceptuje nedemokratický režim, bude mať prístup k sociálnym benefitom. V ČSSR túto fázu reprezentuje Husákova normalizácia. Tento prístup ale časom vyčerpal stagnujúce hospodárstvo rovnako ako militaristické šantenie v päťdesiatych rokoch. Slabé ekonomické fundamenty nedokázali uniesť štedrý sociálny systém. Koncom osemdesiatych rokov nastala druhá fáza bankrotov. V tejto dobe už ale krachoval východný blok za výrazne inej domácej a medzinárodnej situácie. Keď v päťdesiatych rokoch vrcholila studená vojna vyhrať mohli ešte stále obe strany. Štáty sa predháňali vo výrobe kalenej ocele na 1000 obyvateľov, v množstve obrnených transportérov a traktorov. Tu treba súdruhom uznať, vo všetkých týchto ukazovateľoch dokázali s imperialistami držať krok. Centrálne riadené hospodárstvo jednoducho dokáže presmerovať zdroje krajiny kvôli splneniu nejakého bizarného cieľa a zároveň ignorovať dôsledky, ktoré to bude mať na bežných občanov. Bohužiaľ v osemdesiatych rokoch sa už situácia diametrálne líšila. Svetové hospodárstvo bolo vo fáze informačnej ekonomiky. A zostrojiť osobný počítač bola úloha pre socialistické hospodárstvo neriešiteľná. Zaostávanie sovietskej sféry vplyvu bolo do očí bijúce. Markantný rozdiel v životných úrovniach spôsobil, že režim musel celú krajinu obohnať ostnatým drôtom. Emigrácia dosiahla rozmery, ktoré ohrozovali samotné hospodárstvo krajiny. Strieľanie na hraniciach síce zastavilo púšťanie žilou, ktoré predstavovala neustála strata kvalifikovanej pracovnej sily. Pre režim to bola ale neuveriteľná propagandistická prehra. Väzenie sa ťažko prezentuje ako sociálna utópia. V čase druhej vlny hospodárskych turbulencií už komunistický režim nemal žiadnu legitimitu. Nikto neveril, ze dokáže riešiť ekonomické a hospodárske problémy lepšie ako trhová ekonomika. Neistota sa vkrádala aj do vrcholných riadiacich pozícií. Od polovice osemdesiatych rokov registrujeme snahu o reformu pochádzajúcu zo samotného mocenského aparátu strany. A takáto komunistická strana už nedokázala riešiť neradostnú hospodársku situáciu ďalšou menovou reformou. Socialistický tábor sa následne rozpadol do pol roka ako domček z karát. Komunistické vedenie už nemalo legitimitu na to, aby ďalšiu sériu bankrotov riešilo utiahnutím šróbu a to v čase, keď neúspech socialistickej utópie bol všade pozorovateľný. Už v prvých dňoch prevratu bolo jasné, že celý proces nadobudne zamatovo mierumilovný charakter a tým padol aj posledný dôvod socialistického establishmentu brániť svoju neudržateľnú pozíciu. Prečo si 23 rokov po prevrate pripomínať dôvody pádu režimu? Dala by sa identifikovať paralela medzi dnešnou situáciou v európskej únii a stavom spoločnosti v socialistickom bloku na konci osemdesiatych rokov. Verejné rozpočty rovnako ako vtedy nedokážu zvládnuť rozšafné výdavky. A zatiaľ jediným spôsobom ako na vzniknutú situáciu reagujú politici, je uťahovanie šróbov prostredníctvom zvyšovania daní. Dnešné elity ale na rozdiel od boľševických kádrov disponujú legitimitou, ktorú si pravidelne obnovujú v demokratických voľbách. Rovnako aj menová reforma pod taktovkou ECB je sofistikovanejšia a jej dôsledky nedopadnú na bežné obyvateľstvo tak priamočiaro ako v roku 1953. Jedno poučenie si ale môžme zobrať. Každý systém, ktorý je permanentne v deficite, musí nakoniec zbankrotovať.

5,788 celkovo návštev, 1 návštev dnes