Zdravotná starostlivosť je veľmi dôležitá. Ľudia sa niekedy zrania a bývajú chorí. Ako zodpovední ľudia by sme mali robiť všetko čo je v našich silách na to, aby sme si zabezpečili takýto systém starostlivosti – a hlavne pre ľudí, ktorí nemajú možnosť sa ošetriť sami. Môžeme napr. stavať a podporovať charitatívne nemocnice. Môžeme robiť dobrovoľníkov na klinikách. Môžeme robiť kroky, ktoré budú viesť k zníženiu nákladov a zvýšeniu dostupnosti zdravotnej starostlivosti a zdravotníckeho materiálu.
No napriek tomu si nemôžeme nahovárať, že zdravotná starostlivosť je ľudské právo.
O právach sa dobre rozpráva, no len dovtedy, kým niekto nepožaduje ich legislatívne krytie. A ak máte pokušenie rozmýšľať o základných ľudských potrebách ako o ľudských právach, tak by ste si mali uvedomiť toto: Práva predstavujú povinnosti pre niekoho iného. A to predstavuje obrovské dôsledky pre akýkoľvek systém zdravotnej starostlivosti.
Zoberme si napr. také právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodné vyjadrovanie, bez toho aby vám ktokoľvek iný do neho zasahoval, pokiaľ tým vyjadrovaním niekomu neubližujete alebo sa mu nevyhrážate. No keď je reč o iných právach, pri ktorých sa už musí niečo vykonávať alebo produkovať, ako napr. vzdelávanie alebo zdravotníctvo, znamená to, že ľudia vykonávajúci túto službu sú nútení ju robiť. A ako prechádzame od prvotne neškodného rozprávania o ľudských právach, k tomu že ľudia budú nútení tieto služby vykonávať, prechádzame zároveň od individuálneho súcitu k štátnemu donucovaniu. Inými slovami, akékoľvek takéto právo, ktoré chce niekto presadiť, porušuje vždy práva iných ľudí.
V procese prechodu od individuálneho súcitu k centrálnej produkcii zdravotnej starostlivosti postupujeme svoje rozhodnutia a charitatívne inštinkty centrálnej autorite. Ako ináč by zabezpečil štát to, že zdravotná starostlivosť bude dostupná spravodlivo pre všetkých?
Štát ako centrálna autorita so svojim byrokratickým aparátom nie je veľmi dobrý v určovaní toho, kto a koľko danej služby potrebuje. Socializované systémy zdravotnej starostlivosti, v ktorých sa starostlivosť prideľuje, fungujú na úplne iných motiváciách, ako tie, v ktorých si ľudia dobrovoľne vymieňajú produkty a služby.
V Sovietskom zväze nemali plánovači žiadny cenový systém, ktorý by im pomáhal určovať napr. to, koľko topánok budú potrebovať v Minsku alebo koľko čižiem v Moskve. Ponuka a dopyt boli založené na odhadoch a „pláne“ – so všetkými sprievodnými problémami politického prideľovania. Sovietská ekonomika poznačená nedostatkami a prebytkami nemohla byť nikdy efektívne plánovaná. To isté sa dá povedať o systéme socializovanej zdravotnej starostlivosti.
Zoberme si takú Kanadu s jej systémom verejného zdravotníctva. Fraser institute vo svojej poslednej správe s názvom „Čakajte kým prídete na rad: priemerné čakacie doby na zdravotnú starostlivosť v Kanade“ uvádza, že priemerné čakacie doby sa v roku 2013 pohybovali na úrovni 18,2 týždňa, o 3 dni viac ako v roku 2012. Priemerná čakacia doba na ortopedickú operáciu predstavovala 39,6 týždňov na ošetrenie, zatiaľčo pacienti čakali až 17,4 týždňa len na prvé stretnutie s doktorom. Počas tejto doby tí ľudia trpeli. Niektorí aj umreli. A toto všetko sa deje vo vyspelej krajine, kde sa zdravotná starostlivosť považuje za ľudské právo, čo vyžaduje samozrejme povinnosť platby od daňovníkov. Dá sa toto utrpenie pochádzajúce z tohto prídelového systému považovať za súcitné? Ak má zdravotná starostlivosť považovaná za ľudské právo takto perverzné konzekvencie, nemalo by to logicky viesť k spochybňovaniu pripisovania ľudských práv tejto veci?
Inými slovami: Predstavme si na moment, že zdravotná starostlivosť je ľudské právo, alebo aspoň niečo v tom zmysle, že to každý považuje za niečo, k čomu by mal mať každý prístup. Ak by sme sa na tom zhodli, čo ak by sme zistili, že voľný trh zabezpečí bežným ľuďom väčší prístup k zdravotnej starostlivosti? Predstavovalo by potom to „právo“ na zdravotnú starostlivosť povinnosť pre politikov vykonať nasledujúce opatrenia v legislatíve, aby urobili zdravotnú starostlivosť slobodnejšou?
1. Nechať ľuďom možnosť vybrať si lacnejšie zdravotné poistenie a možnosť napasovať si poistenie tak, aby to zodpovedalo ich potrebám a možnostiam.
2. Zabezpečiť opatrenia, aby sa do tohto odvetvia navrátil funkčný cenový systém, ktorý by umožnil ľuďom robiť rozumné platobné rozhodnutia, čo pomôže k zníženiu plytvania v systéme.
3. Umožniť jednotlivcom a firmám získať úľavu na daniach, ak si zakúpia zdravotnú starostlivosť.
4. Zrušiť všetky schémy zdravotnej starostlivosti, ktoré len podporujú bohatých a zdaňujú chudobných a strednú vrstvu.
5. Odstrániť všetky bariéry pre konkurenciu na trhu ako licencovanie doktorov a lekárnikov, a všetky ostatné regulácie, ktoré len zbytočne zvyšujú cenu a zmenšujú dostupnosť.
6. Motivovať ľudí, aby využívali zdravotnícke finančné produkty ako sporiace účty, ktoré budú motivovať ľudí v tom, aby boli rozumnými spotrebiteľmi pri zdravotnej starostlivosti.
Tieto uvedené opatrovania skombinovane by zrevolucionalizovali systém zdravotníctva v cenách, kvalite, inováciách a dostupnosti pre každého.
Diskusie o ľudských právach sú len rétorické hry, ktoré hrajú progresivisti aby získali opatrenia ktoré potrebujú. No tieto diskusie nehovoria nič o skutočnom cieli zabezpečenia toho, aby mali ľudia dostatočný prístup k zdravotnej starostlivosti. Dokým si to ľudia neuvedomia, tak sa budeme potýkať či už s problémom cenovej dostupnosti (ako je tomu v Spojených štátoch) alebo s perverznými konzekvenciami prerozdeľovania (ako je tomu na Slovensku alebo aj vyspelej Kanade). Plánované zavádzanie socializovanej zdravotnej starostlivosti s názvom Obamacare vyvolá v Spojených štátoch asi celospoločenské diskusie o týchto dvoch možnostiach.
Iste, zdravotná starostlivosť je niečo, čo všetci skôr či neskôr vždy budeme potrebovať. No nie je to žiadne právo. Ak nám skutočne záleží na tom, aby sa ľuďom dostala zdravotná starostlivosť, zamerajme sa na to, ako napraviť systém tak, aby mohli ľudia svojimi slobodnými rozhodnutiami vytvárať kvalitnejšie zdravotníctvo. Ak to môže fungovať pri mobilných telefónoch a technike celkovo, môže to fungovať aj v medicíne.
4,423 celkovo návštev, 2 návštev dnes
Bolo by dobré rozlíšiť právo v pozitívnom a negatívnom zmysle.
1. V negatívnom zmysle znamená nik nesmie brániť. Napr. prípad Malala a právo na vzdelanie. To iným ukladá iba povinnosť zdržať sa obmedzujúceho konania.
2. Právo v pozitívnom zmysle skutočne ukladá ostatným povinnosť postaviť školu a zaplatiť učiteľa.
Bohužiaľ sa ponímanie ľudských práv časom posunulo od negatívneho k pozitívnemu.
Co sa ta Malala stazuje, moze ist peso napr. do skoly do Australie.
Konkrétne v oblasti zdravotnej starostlivosti by som ani nemal problém s tým, že by istý rozsah hradil štát. Že by to bolo „právo“. Problém vidím v tom, že paradoxne je to tak, že práve na zdravotnú starostlivosť majú občania právo až po zaplatení (poistného), takto je to zakotvené v ústave.
No a ak by sa to malo zmeniť, tak by bolo treba definovať rozsah starostlivosti, ktorá by mala byť hradená z daní (t.j. neplatili by ju osoby bez príjmu, ako dnes). A toto je podľa mňa kľúč a dôvod, prečo dnešný súkromno-výpalnícky systém nefunguje. Nie je definovaný rozsah. A je to vina „pravice“, ktorá zdravotnícku reformu spackala veľmi podobne, ako tú dôchodkovú.
Ludia maju právo na zadarmo liečenie, lebo sme si to schválili v ustave. A bodka.
-.-.-.
Pokial ludia akceptuje princípy demokracie, ak ludia uznávajú, že čokolvek, čo je schválené väčšinou, sa stáva nespochybnitelným, tak sa s kopou blbostí nedá nič robiť. Tu na Menejštátu sa môžu všetci aj pos*ať, ale princípy demokracie sú jasné. Väčšina môže všetko. Čokoľvek.
Ludia povýšili demokraciu nad SLOBODU. A teraz sklízejí úrodu. A bude horšie. Pripravte si pudiláre – ideme pomáhať Grekom.
Tak to sa zasadne mylis. V ustave je prave jasne napisane, ze na zdravotnu starostlivost mas pravo AZ PO ZAPLATENI zdravotneho poistenia. A presne tak je to aj v prislusnych zakonoch: napr. skolstvo, dialnice a pod.: ak nemas ziadny prijem, nemusis nic platit a mozes vyuzivat. Zdravotne poistenie, ktore ustava uklada ako podmienku „bezplatneho“ zdravotnictva musis platit aj ked nemas ziadny prijem. A nie je to nic lacne, aktualne 58€ mesacne.
Tibor :
„V ustave je prave jasne napisane, ze na zdravotnu starostlivost mas pravo AZ PO ZAPLATENI zdravotneho poistenia. “
– trápna hra so slovíčkami.
Na slovensku žije státisíce celoživotne alebo dlhodobo nezamestnaných ludí, ktorí , samozrejme, nič neplatia, a liečenie dostávajú.
Ani neodpovedaj – ja viem, čo by si napísal. Hráš sa so slovkami, a nie o realite.
Problematika zdravotníctva a ZDRAVIA je veľmi zložitá a poprepletaná.
Otázkou č.1 je KTO najviac na zdravotníctve (poskytovaní zdravotnej starostlivosti) zarába ?
Ďalšími otázkami by mohli byť:
Majú občania informácie a chcú ich mať ?
Môžu mať nezávislé informácie ak sú denne masírovaní REKLAMOU ?
Napr. ušný sprej neodporúča žiadny „ušný“ lekár , ale v reklame je to ten ja prostriedok…
Atď…
…
Kto by navštevoval lekára krotý by mu nepredpísal TABLETKY, ale radil menej jesť a viacej sa hýbať ???
…
Preto ten najvážnejší problém vidím v diskusii a polemike, ktorá u nás nielen v tejto oblasti chýba.
za slogan ‘ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ NIE JE ĽUDSKÉ PRÁVO’ by si v sutazi o vladu nevyhral… mno a tam by sme aj mohli skoncit… nedokazes vyhrat nad ‘Vsetko Vam dame zadarmo’ a preto tu mame, to co mame…
Súhlas. Platit dochodcom zdravotnu starostlivost je hlupost.