Tajne nakrútené video, na ktorom republikánsky kandidát na amerického prezidenta Mitt Romney vyjadril nezáujem o 47% voličov, sa stane asi hitom kampane. Dalo by sa povedať, že výrazne zníži jeho šance na zvolenie, ak ich náhodou úplne nepochová. Odmietnuť polovicu potenciálnych volebných hlasov, to je v demokracii chyba neodpustiteľná.
Romney v spomínanom videu označil 47 percent obyvateľov USA za ľudí, ktorí ho nebudú voliť zo zásady. Títo Američania, podľa republikánskeho kandidáta, majú iba nároky na štát a dobre si uvedomujú, že v prípade jeho zvolenia sa ich životný štandard môže znížiť. Preto nemá význam bojovať o ich hlasy, ktoré aj tak získa jeho protikandidát, ktorý im jednoducho dokáže sľúbiť viac.
Romneymu treba uznať dve veci. Tých 47 percent je optimistický odhad. Výplatná listina štátu je dlhý zoznam. Sú na ňom štátni úradníci a politici, lekári a učitelia, športovci a umelci, vojaci a policajti, dôchodcovia a študenti, matky na materskej dovolenke a invalidi, nezamestnaní a sociálne odkázaní, kvázi podnikatelia a poľnohospodári… Všetci títo občania dostávajú v danom momente väčšie, alebo menšie sumy finančných prostriedkov, ktoré musí vyprodukovať súkromný sektor. Štát si peniaze samozrejme dokáže aj požičať, ale nakoniec sa to aj tak bude musieť splatiť z vyzbieraných daní. To je jednoducho fakt.
Keď sa majú takýto ľudia rozhodovať vo voľbách, dochádza k pochopiteľnému konfliktu záujmov. Ak volič poberá nejakú dávku od štátu, dá sa predpokladať, že to má silný vplyv na jeho preferencie pred volebnou urnou. Najmä v prípade, ak z prerozdeľovania pochádza jeho celý príjem. Je to ako keby si mali zamestnanci slobodne zvoliť vlastného nadriadeného. A to je druhý fakt, ktorý treba Romnyemu priznať.
Sympatie poberateľov štátnych benefitov sú na strane tých, čo lepšie platia a požadujú menšie výkony. Preto sa nesmieme čudovať, že väčšina moderných demokracií je po uši zadĺžená, v horšom prípade sa nachádza pred krachom. V rovnakej situácii by bola každá firma, v ktorej by si zamestnanci zvolili do manažérskych pozícií miestnych odborárov.
Dá sa preto pochopiť, ze Romney rezignoval na hlasy tých voličov, ktorí sú finančne zainteresovaní na pokračovaní vládnych programov a transferov. Romney nieje žiadny neoliberálny netvor, ktorý chce zásadne reformovať Ameriku. Len sa jednoducho orientuje na inú skupinu voličov ako Barack Obama, aj keď to nevie otvorene priznať (iba v kruhu svojich donorov pred vypnutými kamerami).
Mitt Romney ale vo zverejnenom tajnom videu spomenul len jednu stranu mince. Tou druhou stranou je, že presne tí istí ľudia, ktorí v jednom momente tvoria pre štát nákladovú položku sa v inom momente stávajú obeťou brutálneho žmýkania. Nezamestnaný, ktorý žije z nízkej sociálnej dávky sa v momente, ako si nájde prácu, zmení na objekt zdaňovania a príde o polovicu svojho poctivo zarobeného príjmu. Manažérka, ktorá na jednej strane prispieva do spoločného štvorcifernou sumou dostane dve stovky ako rodičovský príspevok .
Tento svet sa volá wellfare state. Američania mu hovoria big society a Robert Fico ho nazval sociálny štát. Je to svet, kde každý jednotlivec je na jednej strane dlžníkom neznámeho dobrodinca, na strane druhej prispieva niekomu inému. Nedobrovoľne a anonymne. A častokrát aj tajne. Štátne orgány si vymysleli všelijaké pokútne spôsoby, ako do tohto systému namočiť celú populáciu. Daň z každého nakúpeného tovaru, ktorú platí kupujúci, ale finančné prostriedky odovzdáva štátu predávajúci, je jedným zo spôsobov ako náklady na chod štátu blahobytu udržať v tieni nezáujmu. Iným spôsobom je používanie rôznych mätúcich eufemizmov ako „Odvod zamestnávateľa za zamestnanca“. Hrubá mzda je po novom „Cena práce“. Dodatočné zdanenie nad rámec dane z príjmu sa nazýva sociálne, respektíve zdravotné poistenie.
Filozofia sociálneho štátu je nasledovná. V štáte blahobytu sa občan nevie kompetentne rozhodovať a preto je pre neho lepšie vložiť svoj osud do rúk úradníkov. Tí majú pre všetkých obyvateľov pripravené škatuľky, do ktorých napasujú sny a ambície každého jednotlivca. Že človek je komplexná bytosť, ktorá má individuálne motivácie a schopnosti? To pre štát blahobytu neplatí.
Nočnou morou centrálneho plánovača je, keď mu začnú jednotlivci vyskakovať z jednej škatulky a domáhať sa vstupu do inej. Nevďační občania nie sú spokojný s osudom, ktorý im osvietení úradníci vybrali. Učil si sa zle na základnej škole, šups s tebou do škatule učňovkár. Prestup do škatuľky gymnazista nemožný, o tvojom osude už je rozhodnuté.
Občan sa stáva figúrkou na šachovnici centrálneho plánovača. Ten vie čo má dotyčný študovať, ktoré odbory hospodárskej činnosti sú pre neho najvhodnejšie, koľko má dostávať na dôchodku, aká klimatická teplota je pre neho najvhodnejšia.
Figúrka dostane už pri narodení ako prvotný hriech od Leviathana príspevok na narodenie dieťaťa. Vyplatený z peňazí anonymných cudzích ľudí niekde na opačnom konci republiky. Stáva sa dlžníkom. Následne žije život, v ktorom za každým rohom číha nejaké právo, nejaký nárok. Kto to všetko zaplatí? Nato sa nepýtaj! Je to tvoje právo. Skôr ako sa mladý človek dokáže zorientovať vo svete, je lapený do siete sociálnych transferov a prerozdeľovania. Ale v momente, keď sa chce postaviť na vlastné nohy, tak ho táto sieť začne ťahať k zemi. Treba živiť ďalšie muchy lapené do systému závislosti. Prečo nemôžem zo systému vystúpiť? To sa nedá! Neplatiť je nelegálne.
Väčšina ľudí žije následne čudný život plný divných, pokrivených motivácií, ktoré systém prerozdeľovania generuje. Dochádza k situáciám ako z absurdného románu. Nechodíme do škôl kvôli vedomostiam, ale kvôli opečiatkovanému papieru. Ľudia plodia deti, aby nemuseli chodiť do práce. Iní trpia vo verejných inštitúciach, aby vo veku 35 rokov dostali výsluhový dôchodok. Nakupujeme nepotrebné veci, aby sme si znížili daňové základy. Zakladáme svoje spoločnosti na exotických ostrovoch, hoci predmet našej činnosti sa nachádza na opačnej strane ulice.
Takýto spôsob organizácie spoločnosti má systémové nedostatky a v dnešnej dobe nás začínajú dobiehať. Na jednej strane ak chcem robiť to, v čom vidím vlastnú budúcnosť, tak mi establišment hádže neustále polená pod nohy vo forme regulácií a zdaňovania. Na druhej strane mám právo žiť na náklady niekoho iného.
Produktívna činnosť zameraná na uspokojovanie zákazníckych požiadaviek je v takomto systéme neustále zriedkavejšia. Jednoducho sa neoplatí. Veď práve produktívnou činnosťou sa dostávam z pozície prijímateľa transferov do pozície platiteľa. Celý model sa dostáva pod tlak krajín juhovýchodnej Ázie, kde si toto usporiadanie spoločnosti ešte nestačili vybudovať.
Romney sa snaží vytvoriť jasnú hranicu medzi tými, ktorí zo sociálneho štátu profitujú a tými, ktorí na neho doplácajú. Takáto deliaca čiara ale neexistuje. Je omylom si myslieť, že konflikt je medzi chudobnými a bohatými, ako sa nám snažia politici z oboch táborov vsugerovať. Gro nákladov platí produktívna stredná trieda. Je to prirodzené, lebo to sú ľudia, ktorí majú prostriedky. Rómski osadníci by chod sociálneho štátu neutiahli. Bohatých je málo.
Na druhej strane systém umelých motivácií je pre chudobnú časť obyvateľstva likvidačný. Psychologicky ich udržiava v chudobe a v prípade možnosti zvýšenia príjmu ich daňové zaťaženie zakope naspäť pod zem. Ak si chudobnejší človek nasporí na výkonnejšie auto, musí zaplatiť vysoký registračný poplatok. Pre bohatších občanov je to nepríjemnosť, pre menej majetných neprekonateľná bariéra. Štát blahobytu svojim občanom blahobyt nedovolí.
Ak nejaký ľavičiar dočítal až sem, tak ho obdivujem. Určite ma obviňuje z nedostatku empatie. Z jeho pohľadu som chladný individualista bez pocitu spolupatričnosti k ostatným občanom. Musím ho ale upozorniť, že socializmus podľa mňa má v dnešnom svete miesto.
Ako inak by sa dala charakterizovať rodina. Dobrovoľné prerozdeľovanie medzi členmi spoločenstva, ktorí poznajú túžby a potreby svojich blížnych a preto vedia ako nasmerovať svoje vlastné finančné toky, aby z nich mal ich príjemca čo najväčší úžitok. Ak sociálny štát zadusil pocit spoluzodpovednosti za svoje okolie a svojich blízkych, tak jeho postupne odbúranie by ho mohlo znova vybudovať.
Iba sebavedomý a produktívny občan dokáže pomáhať svojej komunite. A takýto človek nikdy nevznikne zo sociálnych transferov a prerozdeľovania. Človek nemôže byť zdravo sebavedomý, ak jeho živobytie je závislé od administratívneho rozhodnutia. A skutočnú produktivitu iba utlmíme, keď budeme každému upierať plody vlastnej práce.
Momentálne bohužiaľ nevidím svetlo na konci tunela. Štát blahobytu možno zažíva významne otrasy, ale dopyt po väčšej slobode a zodpovednosti neprichádza. Ak porovnáme oboch kandidátov na úrad amerického prezidenta, tak sú medzi nimi iba malé rozdiely. U oboch skôr dominuje snaha o udržanie systému nekonečných práv a nárokov s jedinou povinnosťou. A tou je celý systém donekonečna financovať nech by fungoval akokoľvek neefektívne a jeho nedostatky boli všadeprítomné. Preto si všetci môžme spokojne povedať: ‘Aj ja som 47%‘.
6,242 celkovo návštev, 1 návštev dnes
Štát blahobytu nezažíva otrasy…
Tento poznáte?
Na zasadnutí vlády vytiahne fico hrubý fascikel:
Pred voľbami sme ľuďom sľubovali istoty.
Tu mám podrobný zoznam tých istôt.
Členovia vlády zostanú ticho .
Fico vytiahne druhý celkom tenký fascikel.
Tu je zoznam tých ľudí….
Ako sa traduje už od starého Grécka, demokracia nie je bohvieaký systém keďže sa nedá zabrániť aby voliči veľmi rýchlo nenaleteli prvému populistovi čo najviac nasľubuje. Podľa starovekej tradície potom nasledoval klasický kolobeh, demokraticky zvolený populista to časom krátkym dotiahne na diktátora, proti diktatúre začnú intrigovať bohatí a keď diktátora povalia, nastolia si svoju oligarchiu, a keď sa tá časom zvrhne a začnu ľud prílš zdierať, démos sa vzbúri a po prechodnom anarchickom štádiu to zasa skúsi vyriešiť demokraciou, a tak ďalej (a to ešte volili len občania, nie masa otrokov, dnes majú aj tí otroci volebné právo). Nestabilitu tohto kolobehu relatívne úspešne na dlhé stovky rokov nahradili stredoveké monarchie (zhora dané dedičné právo vládnuť, nech už to znamená čokoľvek) ktoré sa s nami miestami ťahajú až dodnes. No a po ich páde sme sa dopracovali k modernej (de)forme demokracie ktorá má za cieľ oligarchicky obmedziť vplyv populistických magorov typu komanči/fašisti ap – dalo by sa to nazvať demogarchiou – ľud, démos, síce môže voliť (vrátane tých otrokov), ale kandidátov vyberá a platí oligarichia (čiže na voľbách veľmi nezáleží). Toto od vojny ako-tak fungovalo, ale dnes sa už zdá že vyžraná (najmä finančná) oligarchia nevie čo je to dosť a tak zasa dochádza k demokraticko-populistickému štádiu v starovekom kolobehu politiky. Nehovoriac o tom že populizmu prirodzene nahráva globalizačná deindustrializácia civilizovaného sveta kedy výrobu a pracovné príležitosti presunuté do čvargistanov akosi už nemá čo nahradiť.
Zbytočne dlhý, aj keď dobre napísaný článok. Kúzlo socializmu je v tom, že dokáže presvedčiť občanov, že je možné žiť na úkor niekoho druhého.
.
A veľmi silne ich podceňuješ:
ad: “ Štát si peniaze samozrejme dokáže aj požičať, ale nakoniec sa to aj tak bude musiet splatiť z vyzbieraných daní. To je jednoducho fakt. “
.
Nie, nebude ich musieť splatiť z vyzbieraných daní. Štát si môže peniaze natlačiť. Štátne dlhy odkúpi centrálna banka. Je to dokonca naopak. Toto riešenie dokonca môže dane znížiť, resp. až zrušiť. Ak bude bude štát financovaný centrálnou bankou, dane sa stanú zbytočnými.
.
Nemôžné na počkanie, zázraky do 3 dní. To je socializmus. Akurát nefunguje 🙂 Ale aj na to je riešenie: vinníkom je kapitalizmus. Pričom ale kapitalizmus na mieste činu už dlhé desaťročia nebol videný.
.
Ešte by som mal otázku na autora: ty skutočne vidíš nejaký rozdiel medzi figúrkami s nápisom Romney a Obama? Možnosť „výberu“ je imho len pro-forma.
Prečítal som si to znova a opravujem sa, ten článok je vynikajúci.
tak veru
Pravdivý článok.
Veľmi často používajú „sociálne zmýšľajúci“ pre opis súčasnosti spojenie „kríza kapitalizmu“. Tento článok je pre nich dobrou odpoveďou. Nerobme si však ilúzie o tom ako by hodnotili jeho obsah.
Zjednodušene je možné povedať, že sú u nás 2 tábory.
Tábory sú v určitej rovnováhe – ľavý je početnejší (emotívny – mám rád, neznášam), pravý o niečo rozumnejší (rozhodovanie na základe analýzy).
Úlohou, výzvou pre rozumnejší tábor je presvedčiť druhú početnejšiu skupinu. Iba tak sa bude možné dostať zo začarovaného kruhu.
Dochodky su poistne plnenie a nie zivenie statom, ale u republikana mnoho rozumu necakajte.
Skus dat nejaky priklad poistky, ktory nezohladnuje rizikove faktory, kde nie je mozne odstupit od zmluvy a kde sa kazdym rokom dost zasadne jednostranne menia parametra plnenia.
Tym samozrejme, neprotestujem proti tomu, ze z nejakej casti sa ako poistka skutocne spravaju.
OK ale ako to suvisi s meritom veci, dochodci si svoje poistenie zaplatili a mozno aj preplatili, u nas podla Institutu finacnej politiky nedostanu ani tolko kolko odviedli do systemu. Poltici v USA aj napr. v Cesku system vykradali. Klaus si parkrat z prebytkoveho dochodkovehi fondu parkrat pozical a zabudol vratit. Vdaka tomu a „reformam“ je system v deficite.
dochodcovia si neplatili poistenie, ale sporenie. teda minimalne si mysleli, ze si sporia. pretoze, ked sa dozili dochodku,tak si nasporili dlh – socialna poistovna je v deficite uz dlho.
cisto teoreticky, keby mali dochodcovia zit z toho co si nasporili, tak musia splacat dlh 🙂
No rad by som ta videl keby si prisiel do AIG, a tam by ti miesto preplatenia poistky povedali , ze ty si len sporil a poistovna je v hlbokej strate, pred kracom ju zachranila len vlad USA, a preto mas calovat. Smieh by ta rychlo presiel.
vsak o tom hovorim!
tie peniaze na dochodky su fuc – ja to viem, ty to vies, len ludia tam vonku si v blahovej predstave myslia, ze sa stat o nich postara.
ten priklad s AIG je vynikajuci – zrusil by som poistku, zazaloval by som ich a dufal, ze sa mi este nieco vrati. ale hlavne by som kazdu pobocku AIG obchadzal oblukom.
socialna poistovna je v rovnakej situacii, ale keby som prestal platit,tak ma poslu do vezenia.
Mohol by si tak obchadzat akurat kontajnery, keby si prisiel pre poistne plnenie dochodkoveho poistenia.
andrej to uz pisal 🙂 socialna poistovna na slovensku je dlhodobo v strate a kazdy rok ju zachranuje stat 🙂 aj keby neboli DSS socialna poistovna by sa dostala do straty, len neskor
Kazde poistenie v sebe nesie davku moralneho hazardu. S tym nikto nic nezmoze a bude to tak nech uz bude system statny alebo sukromny. Rovnako ako v „systeme centralneho vodomeru 1 panelak = 1 vodomer“, ma kazdy obyvatel iba minimalnu financnu motivaciu obmedzit svvoju spotrebu vody. Zlatym pravidlom je urcita miera diverzifikacie. Ak budeme hrat na jednu kartu, tak sa vystavujeme uzasnemu riziku a sucasna podoba statnych dohodkov (v tej miere v akej je statny dochodok poskytovany) je v zasade stavkou na jednu jedinu kartu. Obzvlast ti najchudobnejsi su vdaka crowding out efektu vsetci nuteni hrat na statnu dochodkovu kartu.
Sucasny system statnych dochodkov je viac sporenim ako poistkou (poistujes sa na rizika a asi malokto to vnima ako poistenie sa proti riziku dozitia, rizikam sa chce clovek vyhnut), ale sprava sa takmer ako akakolvek ina dan. System akym staty statne dochodky v systeme pay as you go vyplacaju ma vsak blizko standartnej inak nelegalnej Ponziho scheme.
Dochodky su socialna davka, ktora sa kamufluje ako poistenie. S poistenim maju spolocne tak oznacenie, nic ine 😀
No davka je od slova davat, a podla Institutu finacnej politiky dochodci nedostanu ani tolko kolko odviedli do systemu. Tak kto dava?
Vzhľadom na tento svoj komentár ešte stále tvrdíš, že súčasný systém „štátneho sociálneho poistenia“ je lepší?
Ano priebezny system je lepsi, lebo je blbovzdorny.a bol Kanikom dobre nastaveny Mam znameho v USA, ktory roky bol v systeme „sukromneho dochodkoveho poistenia“ v 57 rokoch mal dostat poistne plnenie a chcel sa vratit domov. Poistovna isla na bubon a ked som sa spytal kedy sa vrati. pobedal ze musi makat este 10 rokov aby mal vobec nejaky dochodok.
Priebezny je lepsi? 😀 Neviem kolko mas rokov, ale ja ked pojdem do dochodku, tak bude tolko dochodcov ze na nich jednoducho nestihnu pracujuci vyrobit tie dochodky.
Kazdy by sa mal postarat o svoj dochodok sam.
Nevidim ze by Slovensko trpelo nedostakom pracovnych sil , skor naopak.
julo, nezamestnanost + zlozenie novonarodenych ten demograficky problem este urychlia. faktom je, ze slovenske obyvatelstvo starne, ludia sa dozivaju coraz dlhsieho veku a rodi sa malo deti. aj z tych co sa narodia, stale rastuca cast to bude mat v zivote veeeelmi tazke a budu skor pritaz ako prinos pre socialny system, takze plati co som napisal, stale menej pracujucich / prace schopnych / prace chcelych bude musiet financovat dochodky stale vacsiemu poctu dochodcov. priebezny system je za takychto podmienok neudrzatelny.
Karol, takze ak sam, tak nepotrebujes slovenskych zlodejov ala DSS? 🙂
slovenske DSS su len ciastocna privatizacia statneho systemu socialneho zabezpecenia alebo elegantne zbavenie sa politikov za vysku buducich dochodkov 😉 IMO malicke zlepsienie ako len cisto priebezny system, ale defacto stale na hovno, lebo je to povinne a regulovane
Julo, a si prekvapeny? Ved je to statny system 😀
Tak nehovor , ze stat dava davku.
to je slovickarenie 😉 mohol by som tvrdit, ze stat dava davku ktora je nizsia ako zaplatene prispevky 😉
dolezite je to, ze platim a hovno dostnem namiesto dochodku, prave preto ze to je statny priebezny system
Poistenie zväčša slúži na ochranu (rozkladanie rizika) pred nepríjemnými a zriedka sa vyskytujúcimi udalosťami. Ako napr. úraz, choroba, dopravná nehoda, zlyhanie v zamestnaní s následkami pre zamestnávateľa, požiar, povodeň, poškodenie majetku vandalmi… Ja osobne dožitie sa 65-ky v dobrom zdraví za poistnú udalosť nepokladám.
„Ak porovnáme oboch kandidátov na úrad amerického prezidenta, tak sú medzi nimi iba malé rozdiely. U oboch skôr dominuje snaha o udržanie systému nekonečných práv a nárokov s jedinou povinnosťou. A tou je celý systém donekonečna financovať nech by fungoval akokoľvek neefektívne a jeho nedostatky boli všadeprítomné.“
Veru, škoda Rona Paula.
Práve dnes ráno mi pri venčení psov jedna pani rozprávala, že sa pýtala dcéry, ktorá žije v USA a učí na štátnej univerzite, kto vlastne volí tých Republíkanov, Odpoveď bola, že akurát vlastníci zbraní a odporcovia potratov. A keď jej kolegyňa zhrozená zistila, že aj jej matka ich volí, tak sa pýtala prečo a tá odpovedala, že preto, lebo nechce platiť vyššie dane. Nad čím bolo pokrútené hlavou. Také prízemné, že dane.
Chcem tým povedať, že jednoduché odpovede prijímajú aj vzdelaní ľudia. Záleží, či sú prijímatelia alebo platcovia.
A super článok.
Rozdiel je ohromny aspon co sa tyka inteligencie. Romney je len dalsi z republikanskych truhlikov. Kde su casy Eisenhowera ci Nixona.
perfektny clanok, mal by byt povinne na skolach namiesto vetnych rozborov 🙂
diky za clanok, nechapem ako to robite, tak jednoducho a vystizne napisane.
Osobne uz tiez nevidim do buducna ziadnu zmenu, teda az na zhorsenie a pokracovanie mizerie. Uz sa len snazit o co najmensie skody pre rodinu a ucit vlastne deti, ze ich zivot je len na nich a na nikom inom.
Článok si vychytal. Ako píše hore Janka, možno by bolo spomenúť aj Rona Paula, ktorý ten sociálny systém chcel búrať, no bol pochovaný už v kampani. Rovnako ako aj to, čo požadujú južanské krajiny, ktoré musia obmedzovať welfare state – teda ešte väčší, ešte viac štátu, znárodňovanie a podobne. Sú tak naň naviazaný, že si ani nevedia predstaviť, že by ho už nebolo.