Menej štátu

Ľavica či pravica, politici nie sú ničím iným, než profesionálnymi podvodníkmi. Keďže sami nič hodnotné svojou prácou na trhu neprodukujú, a všetko čo sa rozhodnú prerozdeliť musia najskôr niekomu ukradnúť (cez dane), nie je pre nich ani technicky možné, aby boli niečím iným.

Sústavne prichádzajú s novými podvodnými schémami, ktorými sa snažia obohatiť a zvýšiť si moc, no ktoré navonok vyzerajú ako určené pre „dobro ľudí“. To čo v skutočnosti politici robia, je vynucovanie svojej moci – vydávajú príkazy vo forme zákonov a vymáhajú ich svojou armádou nemysliacich žoldnierov (policajtov a vojakov), čo má vždy za následok len obmedzovanie, kontrolovanie a vydieranie bežných ľudí.

Neexistuje iný spôsob uplatňovania týchto vydaných hrozieb – čím zákony v skutočnosti sú. Myšlienka, že to všetko robia pre dobro bežných ľudí, ktorých zároveň násilne ovládajú a vydierajú, je zjavne úplne scestná.

Jedným z takýchto najnovších podvodov pretláčaný týmito parazitmi je myšlienka „Bezpodmienečného základného príjmu„: myšlienka, že len z dôvodu samotnej existencie, je nejakým zázrakom každý človek oprávnený na určitú úroveň príjmu či bohatstva. Tento „politický Santa Claus“ funguje na ekonomicky nevzdelaných ľudí, ktorých je v spoločnosti žiaľ väčšina. Nakoniec, znie to veľmi pekne – tak starostlivo a veľkoryso. Veď čo by už mohlo byť škodlivé alebo ničivé na tom, dávať všetkým peniaze zadarmo?

Keď sa niekto vžije do predstavy príjmateľa týchto peňazí zadarmo (čo je v zásade spôsob, akým to tí slizkí politici aj predávajú verejnosti), čo by sa mu na tom nemalo páčiť? „Aj keď celý deň nebudem nič iné robiť, len sedieť na zadku, budem mať dostatok peňazí na jedlo, ošatenie, či iné veci. To je super!“ No možno aj priemerný ekonomický nevzdelanec bude pri tomto pociťovať mierny rozpor, a bude si klásť otázku: „Tak moment, odkiaľ sú vlastne tieto peniaze?“ No veľká väčšina tento jeden malý hlas nakoniec udupe, aby ho utíšila. „Buď ticho, sú to peniaze zadarmo, a my si ich zaslúžime.“ A keď sa tak stane, politik sa bude za rohom v tichosti chichotať.

Poďme si rozobrať niektoré podvodné prvky „základného príjmu“, ktorý sa predáva ako pokroková altruistická myšlienka.

1. Najzákladnejším a určite aj najzrejmejším problémom je, že na to aby mohol štát niekomu niečo dať, musí to najskôr zobrať od niekoho iného. Túto činnosť vykonáva prostredníctvom výpalníctva, ktoré sa nazýva „zdaňovanie“. Alebo si skutočne niekto myslí, že politici rozdávajú svoje vlastné peniaze? Ak by boli politici úprimní, vo volebnej kampani by hovorili: „Zoberiem nejaké peniaze od vášho suseda, a následne vám dám časť z toho.“ No drvivá väčšina voličov to ani nechce počuť a takémuto prístupu ani nefandia. Sú radi že dostanú niečo zadarmo, pokiaľ nemusia vidieť, počuť, či čokoľvek vedieť o násilí, ktoré je potrebné na vymáhanie takéhoto lupu.

2. No staré známe výpalníctvo nie je jediné potmehútske a deštruktívne na „základnom príjme“. Ešte raz, ak by ľudia počúvali svoj vnútorný hlas, tak mnohí by si to aj uvedomovali. „No moment, ak je dobré, že všetci budú mať 1000€ mesačne zadarmo len za to, že žijú, prečo potom nie 1 milión € mesačne? To by už asi nešlo. Niečo teda na tom nesedí!“ K tejto úrovni podvodu je potrebná veľmi stručná lekcia ekonómie:

Mať nejaké peniaze samé o sebe vás ešte nerobí bohatým. Ak by ste mali milión € a nachádzali sa sami na opustenom ostrove bez jedla a vody, čo by ste si asi tak mohli za ne kúpiť? Jednoduchý experiment popisuje túto pointu: čo sa stane, ak vytlačíme 7 000 000 000 000 000 € nových bankoviek a následne dáme 1 milión € každému človeku na Zemi? Budú potom všetci na svete bohatí? Samozrejme že nie, pretože objem tovarov a služieb sa samotným vytlačením peňazí nijak nezmenil. Jediné čo sa zmenilo, je objem peňazí v obehu, čo sa v ekonomike správne nazýva „inflácia“. Skrátená verzia tohto príkladu by bola, že ak máte dnes dvojnásobok peňazí ako ste mali pred týždňom, no za každé euro z týchto peňazí si môžete kúpiť len polovicu toho ako ste si mohli pred týždňom, tak ste na tom v podstate rovnako. Zmenila sa len cena tovaru a služieb (smerom nahor), bez toho aby sa zmenil ich objem či kvalita.

Bolo by to niečo podobné, ako keby politici zákonom stanovili nové merné jednotky v metrickom systéme a zdvojnásobili ich dĺžku oproti pôvodným. Vydaním jedného zákona by teda všetci ľudia v krajine boli dvojnásobne dlhší. Teda jedine že by nie. Zrejme. Zatiaľčo zmena veľkosti mernej jednotky by bol hlúpy a problematický nápad, nenarobilo by to výrazné problémy v spoločnosti. No keď nastúpi „monetárna politika“ (eufemizmus na vyrábanie nových peňazí) a devalvuje naše peniaze, znamená to čistú krádež. Ak máte ušetrených 1000 € a po jednej akcii v monetárnej politike si môžete zrazu za túto sumu kúpiť polovičný objem tovarov a služieb, tak ste boli okradnutý. To čo robí túto krádež rafinovanou je len to, že väčšina ľudí tomu nerozumie, a myslia si, že „inflácia“ je niečo prirodzené, nevyhnutné, potrebné. V skutočnosti nič z tohto.

3. No z dlhodobého pohľadu, najškodlivejším dopadom „vecí zadarmo“, videným najmä v komunistických krajinách v histórii, je výrazné zníženie prosperity celej spoločnosti, tým že je platené ľuďom za neproduktivitu. Znovu, jednoduchý príklad ilustruje pointu tohto ekonomického problému. Predstavte si, že zajtra by štát prerozdelil každému mužovi, žene a aj dieťaťu po 1 milióne eur. Čo by sa asi tak stalo, ak by sme aj odignorovali vplyv „inflácie“? Nuž, keďže by sme boli všetci zdanlivo bohatí, nik by nemal chuť robiť prácu, ktorá by ho vyslovene nebavila. Čiže väčšina ľudí by okamžite skončila v práci a išla „do dôchodku“, lebo by si mysleli, že z toho dokážu vyžiť až do konca života.

No mýlili by sa. Veľmi kruto by sa mýlili. Bez toho aby títo ľudia niečo produkovali – nič by sa nepestovalo, nič by sa nevyrábalo, žiadne produkty, žiadne služby – rýchlo by sme sa dostali do situácie na trhu, kde by nebolo čo kúpiť (vrátane jedla). Mali by sme len kvantá bezcenných bankoviek, za ktoré by nebolo čo kúpiť.

Ešte raz – ak ľudia nič nevyrábajú a teda nie je produkovaný žiadny tovar, tak sú všetci chudobní, bez ohľadu na to, koľko papierikov vo forme bankoviek majú vo svojom vlastníctve. A ak by teda štát každému rozdával „peniaze zadarmo“ len tak za ničnerobenie, znamenalo by to postupné posúvanie spoločnosti do chudoby. Všetci by sme len jednoducho sedeli na zadku, počítali peniaze, a postupne umierali od hladu. Hurá socializmus!

4. Iróniou je, že ak by boli politici len sebeckí a chamtiví k majetku ktorý nenadobudli vlastnou prácou, spôsobili by oveľa menej škody ako je tomu teraz. Je to skôr ich chuť kontrolovať a dominovať nad ľuďmi, ktorá ich robí tak nebezpečnými. Ak by parlament jednoducho priamo okrádal ľudí na to, aby mal každý politik povedzme miliardu na svojom účte, a nerobil nič iné, potom by bol štát ďaleko menej deštruktívny, a menej nákladný, akým je v súčasnosti. A teraz je čas pozrieť sa na to, čo robí „štátnu charitu“ tak nehumánnu.

Dôvod prečo politici tlačia sociálne programy do zákonov, či zdravotnú starostlivosť, alebo najnovšie myšlienku spomínaného „základného príjmu“, nie je preto, že by im na vás v akomkoľvek smere záležalo. Je to kvôli tomu, že chcú zámerne vytvoriť skupinu bezbranných, odkázaných ľudí, ktorí nie sú schopní, psychicky aj fyzicky, sa o seba dlhodobo postarať. Primárnou úlohou každého vládcu na to aby mohol dlhodobo fungovať, je presvedčiť svoju obeť, že ho potrebuje a že bez neho nedokáže prežiť. A najlepším spôsobom ako to dosiahnúť, je robiť čím ďalej tým viac ľudí odkázanými na podporu. Ekvivalentom toho je uväznené divoké zviera v klietke, ktoré budete kŕmiť až dovtedy kým nebude vypasené, a stratí svoje základné inštinkty a lovecké schopnosti.

Existuje nespočetné množstvo príkladov škodlivých a reštriktívnych zákonov, ktoré boli ľuďom predané ako „ochrana spoločnosti“, pričom ich primárny účinok je len sťažovanie bežným ľuďom v schopnosti prežiť samostatne bez štátnej pomoci. Niekoľko príkladov: a) regulácie a licencovanie, ktoré spôsobujú výrazné sťaženie pre bežného človeka, aby si založil svoj vlastný biznis ; b) vyššie dane, viac rôznych daní, na všemožné veci, ktoré trvale udržujú ľudí v nízkych príjmoch; c) legislatíva, ktorá vynucuje mať „legálne občianstvo“, na to aby ste mohli vykonávať základné veci; d) regulácie a obmedzenia ktoré robia veci ako jedlo či prepravu oveľa drahšie; e) zákony, ktoré priamo zakazujú ľuďom vykonávať niektoré veci alebo ich produkovať (vrátane tak absurdných vecí, ako zbieranie dažďovej vody).

Nakoniec keď nám títo skorumpovaní bastardi urobia život drahším, nepohodlnejším a komplikovanejším, tí istí politici následne predstierajú, že sú ochotní pomôcť a dať zadarmo veci tým, ktorí sa (kvôli vytvoreným prekážkam) nedokážu o seba postarať. Alebo ináč, ako hovorí Harry Browne: „Štát je dobrý v jednej veci: Vie ako vám dolámať nohy, následne podať barlu a povedať, ‘Vidíš, keby nebolo štátu, nemohol by si chodiť’.“

5. Nakoniec, možno jedným z najväčších dôvodov na to, že politici sa snažia pretlačiť podvody typu „bezpodmienečný základný príjem“ je nakupovanie obľúbenosti u čo najväčšieho možného počtu obyvateľstva. Ako by povedal George Bernard Shaw: „Štát ktorý ukradne Petrovi na to aby zaplatil Paulovi, sa vždy môže spoľahnúť na Paulovu podporu.“ Pokiaľ sa teda podarí politikovi presvedčiť veľký segment spoločnosti – väčšinu z týchto v skutočnosti obetí – ktorí budú požadovať takéto prerozdeľovacie schémy a zároveň budú odsudzovať všetkých, ktorí by boli proti tejto myšlienke, potom sa môžu tváriť ako vykonávatelia „vôle ľudu“, ktorí len vykonávajú to čo chce väčšina. To čo chcú v skutočnosti politici – sú masy požiadaviek od týchto mentálne-od-štátu-závislých ľudí, ktorí budú sústavne hovoriť o tom, ako si zaslúžia čoraz viac a viac vecí zadarmo, a o tom ako kandidáti ktorých volia sa starajú o ich potreby počas vykonávania masového výpalníctva na celej spoločnosti.

Či už sú to starí ľudia požadujúci svoje „zaslúžené dôchodky“, či chorí požadujúci „bezplatnú zdravotnú starostlivosť“, to čo chcú títo tyrani najviac je, aby samotní ľudia fakticky požadovali masové výpalníctvo a autoritatívnu dominanciu. Politici nemilujú nič viac, ako manipulovanie a klamanie ľudí až k rozdeleniu spoločnosti, hnevu, a nekonečnom prosení vládnucej triedy, aby následne dala veci do poriadku. Nakoniec sú to vždy len politici ktorí vyhrajú túto hru, a všetci ostatní, dokonca aj tí ktorí im naivne fandili a povzbudzovali ich, sú tí porazení. „Nepodmienečný základný príjem“ je len najnovším označením pre starý dobrý deštruktívny štátny podvod na ľuďoch.

5,789 celkovo návštev, 2 návštev dnes