Menej štátu

Nechcela som sa tejto téme venovať v takom rýchlom slede, ale nedá mi nezareagovať na vyjadrenia štátnej úradníčky MPSVaR Oľgy Pietruchovej v jej článku a tiež v diskusii pod ním, venovanom demagogickej medializácii témy juvenilnej justície. Po jej hodnotení odkazov, na ktoré sa v článku odvoláva, musí človek súhlasiť, že zaváňajú konšpiráciou, stavajú na emóciách a zanedbávajú čisto rozumový aspekt.  Typická Markíza. Kritizovanú reláciu som nevidela, ani nepoznám drvivú väčšinu odkazov v článku. Avšak existuje aj iný zdroj, o ktorom Oľga Pietruchová buď nič netušila, alebo sa jej nehodil do krámu pri spracovaní témy.

Čitateľmi bola v diskusii opakovane upozornená na fakt, že na portáli Ministerstva spravodlivosti je uverejnená správa “Odnímanie detí z biologických rodín vo Švédsku a iných severských krajinách“  s odkazom na list Rade Európy zaslaný členmi riadiaceho výboru Severského výboru pre ľudské práva – za ochranu práv rodiny v severských krajinách (NCHR). Jej reakcia v diskusii bola: „ten vybor je mimovladna organizacia, nie oficialna institucia. Zistim si u kolegyn z Danska, aky ma kredit, lebo na webe toho vela nemaju: http://www.nkmr.org/ vlastne okrem tej spravy ziadnu inu. ale aj v tej sprave su statistiky, ktore hovoria vo Svedsku o 300.000 detoch za 100 rokov a nie za rok, co je preda dost podstatny rozdiel (priemerne 3.000 deti za rok)“.

Dajme bokom fakt, že si nebadane kopla do mimovládky, ktorá je asi menejcenná, keďže nie je vládnou inštitúciou (zrejme v duchu príslovia „Zabudol vôl, že teľaťom bol“), dajme bokom čísla a otázku, koľko prípadov odobratia detí je ňou ešte akceptovateľných a až pri akom množstve by s tým začala mať problém. Keďže práve spomínaný list  mi pred časom vnukol nápad pripraviť  rozhovor o téme juvenilnej justície,  rozhodla som sa tu uverejniť jeho skrátený preklad, s rizikom, že pre jeho obsiahlosť ho mnohí ani nezačnú čítať. Kto si ale nájde čas, dozvie sa zaujímavé informácie, ktoré ho určite podnietia k rozmýšľaniu.

***

My, dolu podpísaní právnici, bývalí sudcovia a profesori práva,  profesor psychológie a súdni psychológovia, lekári vo Švédsku, vrátane právnikov, členov Severského výboru pre ľudské práva – NCHR – pre ochranu rodinného práva v severských krajinách, opakovane týmto zasielanie  žiadosť Rade Európy, Výboru ministrov a Európskemu parlamentu na dôkladné vyšetrenie veľmi rozšírených a  zničujúcich prípadov odobratia detí, ktoré sú praktizované na dennej báze, v susediacich severských krajinách.

Všetci sudcovia, právnici a profesori práva, profesor psychológie a súdni psychológovia a lekári, ktorí podporili túto správu, pracovali a verejne sa zaoberali otázkou prípadov odobratia detí a NCHR aktívne participoval na  vládnom „novom akčnom pláne pre ľudské práva 2006-2009,  ktorý stále trvá.

Na základe našich profesionálnych skúseností, sa zdá,  že zväčša mladí, osamelý rodič rodiny, ekonomicky a vzdelanostne slabšie rodiny, rodiny so zdravotnými problémami a imigrantskí rodičia, sú cieľom sociálnych služieb vo Švédsku, Nórsku, Dánsku a Fínsku. Tiež rodičia s náboženským a filozofickým presvedčením, ktoré sa považuje za politicky neprijateľné, sú často považovaní za nevhodných rodičov, čo vedie sociálne úrady, konajúc na základe odporúčania sociálnych pracovníkov, k odobratiu detí z ich rodín a umiestneniu do pestúnskych domovov.  Avšak aj vysoko vzdelaní rodičia  s vysoko uznávanými profesiami zažili zásah sociálnych  pracovníkov do ich súkromného a rodinného života. Od začiatku osemdesiatych rokov utieklo zo Švédska veľa rodín, s cieľom chrániť svoje deti pred umiestnením do pestúnskej rodiny. Mnoho oprávnene nahnevaných kritikov tieto prípady dokonca označuje  ako „priemysel detskej starostlivosti a únosov“, pretože ide o veľké sumy peňazí, ktoré sú vyplácané náhradným rodičom, zatiaľ čo iní používajú termín: “ priemysel zneužívania detí a deštrukcie rodiny“, pretože deti a ich rodičia sú vždy nepochybne traumatizovaní.

Tiež treba  poznamenať, že právnici vo Švédsku, ktorí veria v právny štát a nadradenosť Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a svedomito pracujú na ochrane práv klientov, sú prenasledovaní a perzekvovaní zamestnancami súdnej administratívy.

My dolu podpísaní  týmto žiadame osobné  stretnutie s Radou Európy, aby sme vás mohli  informovať o situácii vo Švédsku a v škandinávskych krajinách. Pre vysoký počet signatárov tejto správy  je nepraktické stretnutie v Rade Európy, preto pozývame Radou Európy poverený výbor na stretnutie s nami vo Švédskom Göteborgu s cieľom nájsť prostriedky pre neexistujúci k deťom priateľský súdny systém vo Švédsku a v škandinávskych krajinách.

Pozadie

Od začiatku 20. storočia,  vo Švédsku a v Škandinávii platia zákony, ktoré dávajú orgánom  sociálnej  starostlivosti silu násilne odobrať deti zo starostlivosti rodičov – z často svojvoľných dôvodov  – a umiestniť ich do pestúnskej starostlivosti alebo inštitúcie, medzi úplne cudzích. Od roku 1920 až po súčasnosť bolo viac ako 300 000 detí vo Švédsku zbavených svojich domovov a umiestnených do povinnej pestúnskej starostlivosti. Štatistiky pre Fínsko, Nórsko a Dánsko sú o niečo nižšie.

V roku 1957, mladá novinárka  Lillemor Holmberg, napísala niekoľko článkov o rodine  Blomqvistovcov,  ktorej sociálna služba odobrala osem detí a umiestnila  do tajného pestúnskeho domova  ďaleko od svojich blízkych. Prvý  článok od Lillemor Holmberg sa volal „Legalizované  únosy“. Profesor Halvar Sundberg  V roku 1958  napísal komentár: „Zničenie domovov v sociálnom štáte“. Oba články boli veľmi kritické k postupu zamestnancov štátu pri odobratí detí Blomqvistovcov z domova a rozbití ich rodiny.

V roku 1967 publicistovi Janovi Gillbergovi na tému spomínanej rodiny v rozhovore s názvom „Matka sa pýta štátu: kde je mojich päť detí?“ citovala pani Holmberg ministerku  Ullu Lindström, ktorá v zaznamenanej konverzácii povedala: „tá rodina je spodina a drží pohromade ako klan!“

Na tento prípad sme sa zamerali s cieľom ukázať, že prijatie detí do verejnej starostlivosti sociálnych úradov vo Švédsku a ich umiestnenie v domove nie je nič nové, naopak,  je dlhodobou praxou.

Musíme uviesť, že sme si dobre vedomí skutočnosti, že existujú izolované prípady, keď  je potrebné umiestniť deti v povinnej pestúnskej starostlivosti. Avšak, z našich kolektívnych profesionálnych skúseností., tieto prípady predstavujú len menšinu prípadov. V ostatných prípadoch, existujú rodičia, ktorí sa ocitnú v dočasných ťažkostiach, alebo ktorí majú tú smolu, že sú v rozpore so sociálnym pracovníkom,  napríklad  pri nároku na finančnú pomoc a v skutočnosti tieto dočasné problémy mohli byť  vyriešené oveľa menej drastickými opatreniami, nie odobratím deti, čo je vždy katastrofou pre zúčastnené rodiny.

Príslušné vnútroštátne právne predpisy

Základné pravidlá o verejnej  zodpovednosti za mladistvých sú stanovené v zákone o sociálnych službách. Tento zákon obsahuje ustanovenia o podporných a preventívnych opatreniach so súhlasom dotknutých osôb.

Povinná starostlivosť

Keď rodičia nesúhlasia s potrebnými opatreniami,  môže byť nariadená povinná starostlivosť podľa zákona z roku 1990.

Oddiel 1, odseky 1 a 2 tohto zákona:

Starostlivosť je podľa tohto zákona poskytovaná pre osoby mladšie ako osemnásť rokov, ak možno predpokladať, že nemôže byť mladému človeku poskytnutá potrebná starostlivosť so súhlasom osoby alebo osôb, ktoré majú na neho väzby, a v prípade mladého človeka vo veku pätnásť a viac, so súhlasom mladého človeka.

Starostlivosť sa poskytne pre mladému človeku, ak

1. nedostatok starostlivosti pre neho alebo akékoľvek iné podmienky doma znamenajúce ohrozenie jeho zdravia alebo vývoja alebo

2. je vážne ohrozené zdravie alebo vývoj mladého človeka,  zneužívaním,  trestnou činnosťou alebo akýmkoľvek iným porovnateľným správaním.

Zákon vznikol na ochranu detí, ktoré sú v nebezpečenstve, ale veľmi často ho svojvoľne využívajú sociálni pracovníci a správne súdy tam, kde neexistujú žiadne očividné právne dôvody na odobratie dieťaťa a zákon je ešte používaný nelojálne v prípadoch, kedy sa deti dostanú bezdetným párom, ktoré namiesto toho by mali riešiť svoju  bezdetnosť adopciou. Slovné spojenie „alebo akékoľvek iné podmienky doma“ ilustruje  rozsah svojvôle, ktorá je povolená v týchto prípadoch starostlivosti.

Zákon stanovuje, že podpora pozitívneho vývoja detí a mládeže  je v kompetencii miest a obcí. Na tento účel má každá obec sociálny okresný úrad, zložený z dosadených členov/politikov, za asistencie sociálnych pracovníkov.

Ak sociálni pracovníci považujú za potrebné prijať dieťa do  starostlivosti, podajú  správu sociálnej  rade, tá vždy rozhoduje v súlade so sociálnymi pracovníkmi. Zákon z roku 1990 oddiel  6, určuje, že Rada môže  urobiť  mimoriadne  rozhodnutie a že musí  uplatniť na miestnom správnom súde potvrdenie svojho rozhodnutia na tento účel.  Rodičia sa môžu odvolať proti rozhodnutiu sociálnej rady na správny súd a ďalej  sa môžu odvolať na odvolací správny súd. Konečné odvolanie na Najvyšší správny  súd – ak sa udelí povolenie odvolať.

Bolo prijaté rozhodnutie o verejnej starostlivosti, ktoré  sociálni pracovníci musia realizovať, a to postarať sa o také detaily,  kde umiestniť dieťa, aké mu poskytnúť vzdelanie a zaobchádzanie, atď.  Tento zákon požaduje takú starostlivosť o dieťa, ktorá dovolí, aby dieťa  malo blízky kontakt s jeho rodičmi a aby mohlo navštevovať svoj  domov. Avšak vo väčšine prípadov sociálni pracovníci a nevlastní rodičia  nie len regulujú návštevné práva detí a ich rodičov, ale im aj odopierajú ich právo na korešpondenciu, napríklad telefonáty, prístup k internetu  a e-mailu, čím úplne izolujú deti od ich rodičov. V zákone sa  vyžaduje opätovné spájanie dieťaťa s rodičmi, ale deti, ktoré sú vo  verejnej starostlivosti, sú s rodičmi zjednotené len zriedka .

Sociálna rada reguluje návštevy  rodičov a taktiež  rozhoduje o utajení bydliska dieťaťa rodičom. Proti takýmto rozhodnutia je  možné sa odvolať na správne súdy aj deťmi  aj rodičmi.  Je veľmi zriedkavé, že  verejný obhajca dieťaťa má iniciatívu na opätovné stretávanie dieťaťa  s rodičmi.

Podľa odseku 13 zákona z r. 1990 je sociálna rada povinná  dôkladne monitorovať starostlivosť o mladé osoby, ktoré sú  v starostlivosti podľa tohto zákona a „majú rozhodnúť o zrušení starostlivosti  podľa tohto zákona, keď taká starostlivosť nie je viac potrebná“.

Ďalšie príslušné zákony

Kapitola 1 odsek 9  Švédskej ústavy: „Súdy a správne autority a iné zainteresované roly vo  verejnej správe uprednostňujú rovnosť všetkých pred zákonom a zachovávajú  objektívnosť a nestrannosť“.

Odsek 8 Zákona o administratívnom postupe: „Súd zabezpečí také vyšetrovanie prípadov, ako to ich povaha  vyžaduje. Ak je to potrebné, súd určí, ako by malo byť vyšetrovanie ukončené.  Nepotrebné vyšetrovania môžu byť zamietnuté.“

Tento zákon sa odvoláva na zodpovednosť správnych súdov za  vyšetrovanie, ale spomenuté súdy sa spoliehajú na vyšetrovanie vedené sociálnym  úradom alebo jeho autoritami.

Postup systému správneho súdu

Správny súd posudzuje prípady verejnej starostlivosti, ale  sociálny pracovník je ten, kto navrhuje, že dieťa by malo byť vzaté do  starostlivosti, a táto funkcia odporúčať znamená vskutku obrovskú moc.  Sociálna rada a súdy sú len informované o prípadoch, ktoré sú im  predložené na základe návrhov sociálneho pracovníka.

Správne súdy len zriedka rozhodujú inak ako sociálna rada o tom, či zobrať dieťa do starostlivosti a uložiť ho do náhradného  domova.

Podľa odseku 39 zákona z r. 1990, rodičia a deti majú  právo na verejného obhajcu v správnych konaniach pred súdom. Odsek 39 §2  zákona z r. 1990 hovorí, že spoločný verejný obhajca by mal byť určený  deťom a rodičom len „ak medzi nimi nie sú žiadne rozporuplné záujmy“.  Správny súd zriedka určí spoločného obhajcu pre rodičov a deti; namiesto  toho im určí rôznych obhajcov. Menovanie rôznych obhajcov pre deti je väčšinou  vykonané na náklade odporúčania sociálneho úradu, priamo na správny súd,  vytvárajúc z detí oponentov ich rodičov a spojencov sociálnej rady.

Status rodičov ako zákonných zástupcov je veľmi často predmetom  záujmu. Článok 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach garantuje každému  právo na spravodlivý súdny proces pred nestranných tribunálom a právo na  výber vlastného právnika. Taktiež musíme poznamenané, že právnici vo Švédsku,  ktorí veria v zákon a nadradenosť Európskeho dohovoru ľudských práv  a základných slobôd a ktorí pracujú svedomito, aby ochraňovali práva  svojich klientov, sú sužovaní a prenasledovaní zamestnancami  v správnom súdnom systéme. Napríklad, právnička v prípade  Olssonovcov, nebola prijatá sociálnou radou a správnym súdom  v Gothenburgu, ale bolo to deň predtým ako mala odísť do Štrasburgu na prejednanie  prípadu Olssonovcov, v ktorom Najvyšší správny súd vydal dva verdikty, kde  bolo rozhodnuté, že by mala zastupovať Olssonovcov v prípadoch verejnej  starostlivosti vo Švédsku.

Po tom, ako  pani Westerberg vyhrala v prípade Olsson na  Európskom súde pre ľudské práva, v apríli  1988, švédsky advokát Hans Corell publikoval  článok v popredných švédskych novinác, kde kritizoval pani Westerberg pre zvyšovanie nepriateľstva medzi Olssonovcami a sociálnou radou. Pani Westerberg sa v odpovedi uverejenenej v máji 1988 spýtala sa:“Malo by byť právnikom, ktorí  sú kritickí voči orgánom, zakázané pracovať?“

Mnohí právnici podporujúci ľudské práva vo Švédsku sú aj dnes  stíhaní správnymi súdmi. Situácia je veľmi podrobne opísaná v článku  profesora Erica Brodina: „Limitovanie práv právnych zástupcov a popieranie  práva na obhajcu“.

Prenos poručníctva

Kapitola 6, odsek 8 Rodičovského a poručníckeho zákonníka:

„Ak sa o dieťa starali a vychovávali ho v súkromnom  domove iných ako jeho rodičov a je očividné, že je to najlepšie pre dieťa,  tak súčasný vzťah by mal pokračovať a opatrovníctvo by malo byť prenesené  na osobu alebo osoby, ktoré prijali dieťa, súd ho/ich vymenuje opatrovateľom  detí.“

Prenos opatrovníctva nevlastných detí sa nevyskytuje veľmi často, ale jeho ekvivalentom je vynútená adopcia. Prenos opatrovníctva je  falošná adopcia – pseudoadopcia. Pre deti sú to len nevýhody a žiadne  výhody. Napr., nestávajú sa dedičmi ich náhradných rodičov. Prenos  opatrovníctva nevlastných detí od ich vlastných rodičov odsekne všetky putá,  ktoré sú medzi nimi a rodič stráca hocijaké slovo v živote svojich  detí. Pre nevlastných opatrovateľov znamená adopcia len výhody a žiadne  nevýhody a môžu sa spoľahnúť na pravidelný príjem za náhradnú  starostlivosť z mestského úradu.

Prípady na Európskom súde ľudských práv

Ako bolo vyššie spomenuté, v roku 1988 pani Siv Westerberg,  právnička špecializovaná na medicínsko právne prípady a jedna zo  zakladateliek NCHR, vyhrala jej prvý prípad o nútenej starostlivosti – Olsson  v. Švedsko – na Európskom súde pre ľudské práva. Celkovo z deviatich prípadov,  ktoré boli Európskou komisiou a Európskym súdom pre ľudské práva prijaté, vyhrala  sedem.

Sudca Pettiti, v jeho čiastočne nesúhlasnom názore  k prípadu Olssonovcov č. 2 verzus Švédsko napísal:

„Autority sociálneho systému ukázali, čo bolo takmer  pohŕdaním  národných súdov aj Európskeho  súdu. Je prekvapujúce, že nielen súdom, ale ani vládnym autoritám sa nepodarilo prinútiť imperializmus sociálneho úradu vzdať sa. V žiadnom okamihu sociálne orgány nezohľadnili,  že láska rodičov k deťom bola dokázaná  rokmi boja v konaní o snahu získať ich späť i a nerešpektovali ich najposvätnejšie  práva.“

V prípade Erikssonovcov, nórska delegátka Európskej  Komisie, Gro Hillestad Thune, prehlásila: „Zdá sa mi veľmi prekvapujúce, že  švédsky systém a sociálna rada môžu prakticky ignorovať a mariť  rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu bez sankcie.“

Aj napriek verdiktom ECHR proti Švédsku sa prax nezmenila. Naopak,  vyzerá byť ešte krutejšia.

Európsky súd uznal tiež vinnými Nórsko a Fínsko  z porušenia ľudských práv detí a ich rodičov.  Vo verdikte veľkej komory – K a T v. Fínsko – Európsky súd napísal vo svojom posúdení okrem  iného: „čo je zarážajúce, v prejednávanej veci,  je výnimočne pevný negatívny postoj orgánov.

Dokument  „Ukradnuté detstvo“

27. novembra  2005 švédska televízia odvysielala dokument s názvom Ukradnuté detstvo.  Film bol zameraný na príbeh Kenta Sända a jeho vrstovníkov, ktorí detstvo  strávili v inštitúcii v Gothenburgu. V debate, ktorá nasledovala,  vyhlásil jeden člen vlády, že Komisia by mala vyšetriť, čo si deti  v náhradných domovoch a inštitúciách museli vytrpieť kvôli svojim  plateným opatrovateľom. Inštrukcie pre Komisiu boli tieto: vyšetrovanie by malo  zahrnúť obdobie rokov 1930-1980,  zamerať  by sa mala na to, čo rozprávali bývalé nevlastné deti, a že nie je potrebné  vyšetriť , kto si počínal zle.

20. decembra  2005 právnici Ruby Harrold-Claesson a Siv Westerber listom infomovali  ministra sociálnych vecí,  že situácia nevlastných detí a detí  v inštitúciách vo Švédsku sa od doby odvysielania dokumentu nezmenila –  iba ak zhoršila. Požiadali ho, aby preto rozšíril vyšetrovanie Komisie až do  súčasnosti. Žiadosť nezískala ministrovu priazeň.

V roku  2006 publikoval bývalý minister spravodlivosti Goran Lambertz článok, ktorý  odhalil veľké množstvo nevinných ľudí, ktorí si odpykávali trest vo Švédskom  väzení. Dojem, ktorý zanechal článok kancelára, povzbudil delegáciu z NCHR  zahŕňajúcu právnikov Siv Westerberg, Petra Haglunda a Ruby  Harrold-Claesson na stretnutiu s ministrom, ktorým chceli dosiahnuť  vyšetrovanie praktík sociálneho úradu pri odoberaní detí do náhradnej  starostlivosti bez patričného dôvodu.

2. mája 2007 poslalo NCHR formálnu žiadosť ministrovi spravodlivosti, podpísanú 23 právnikmi  zahŕňajúc bývalého sudcu správneho odvolacieho súdu v Gothenburgu  a bývalého prokurátora, aby sa ujali vyšetrovania častých prípadov  starostlivosti o deti. V úradnom liste z 24. Júna 2008 prišla odpoveď: „Minister nevidí žiadny dostatočný dôvod pre špeciálne vyšetrovanie. Prípad bude ukončený a oznámenie a návrhy budú evidované bez ďalšej  akcie.“

18. augusta  2008 požiadalo NCHR ministra, aby opätovne zvážil svoje rozhodnutie neotvoriť  vyšetrovanie. K žiadosti priložili aj kópiu novej knihy bývalej sudkyne  najvyššieho súdu Brity Sundberg-Weitman, Švédsko a jeho zákony v 21.  storočí, so štúdiou 169 rozsudkov opatrovníctva detí. Od kancelára však už  neprišla žiadna odpoveď.

Po zmene vlády v roku 2007 poslali Ruby Harrold-Claesson a Siv Westerberg oficiálny list súčasnému ministrovi pre mládež a seniorov, ktorý sa týkal potreby nezaujatého vyšetrovania. Ich návrh bol odignorovaný. V roku 2006 bolo  zriadené vládne vyšetrovanie na prieskum toho, ako strávili svoje detstvo deti  vo verejnej starostlivosti od 20. do 90. rokov 20. storočia.

Veľa z detí  žijúcich v náhradnej starostlivosti zomrelo predčasne a tak Komisia  vo vyšetrovaní zanedbaných a zneužitých vypočula približne 400 tých, ktorí  prežili a požiadali o vypočutie. Vládne vyšetrovanie, ktoré zatiaľ vydalo  tri správy, zistilo, že deti, ktoré žili v náhradnej starostlivosti,  trpeli kvôli zamestnancom inštitúcií a náhradným rodičom. Správa ukazuje, že  deti boli odobraté z podmienok, ktoré autority považovali za nepriaznivé,  avšak namiesto nadobudnutia lepších podmienok, boli deti týrané, trápené,  zraňované a psychicky, fyzicky a dokonca aj sexuálne zneužívané. Predseda Komisie uviedol, že on a jeho  tím vypočúvateľov šokovali informácie,  ktoré získali  od týchto detí. Správa  navrhla oficiálne ospravedlnenie a peňažné odškodnenie bývalým deťom  z pestúnskej starostlivosti.

Nová komisia založená v roku 2011 navrhla, aby bola týmto deťom darovaná suma 250 000 SEK ako kompenzácia za zneužívanie, ktoré utrpeli počas ich detstva. Ospravedlňovacia ceremónia sa konala v novembri 2011 a očakáva  sa schválenie zákona týkajúceho  sa  peňažného odškodnena pre obete zneužívania v štátnej starostlivosti.

Porušenie  ľudských práv detí a ich rodín a zistenia vládneho vyšetrovania viedlo k tomu, aby právnička Ruby Harrold-Claesson, prezidentka NCHR, poslala vo februári 2012 oficiálny list súčasnému ministrovi pre mládež  a dorast, kde písala o potrebe úplnej reformy  systému  a pridala zoznam dvanástich bodov,  ktorými je nutné sa urgentne zaoberať. Minister zatiaľ neodpovedal.

Na začiatku  sme uviedli,  že pre NCHR je ťažké porozumieť, že aktivite založenej na podpriemerných sociálnych štúdiách, objednaných vyjadreniach detského psychiatra a možno aj skorumpovanej náhradnej  starostlivosti,  je povolené pokračovať a myslíme si, že vláda musí zakročiť  a ukončiť celú operáciu.

Niekoľko  bodov , ktoré sme uviedli ministrovi v úradnom liste:

– Fakt, že sme právnici, ktorí pracujú na prípadoch odoberania  detí a pomáhajú rodičom a deťom, ktorých životy sa devastujú  a fakt, že v našej každodennej profesionálnej práci a našej  dobrovoľnej práci v NCHR sme obdržali informáciu z prvej ruky  o vážnom zneužívaní v náhradných domovoch. Príbehy nám povedali  sčasti rodičia, boli o udalosti, keď mali povolené sa stretnúť  s deťmi alebo keď im deti mohli napísať listy, vytvárajúc záznamy o zanedbaní a zneužívaní a taktiež prišli tieto príbehy od  trochu starších detí, ktoré sa pokúsili utiecť zo zlých náhradných domovov  a vrátiť sa k ich rodičom.
– Platia sa prehnané sumy náhradným domovom a priemyslu rozširujúcemu náhradné domovy,  ktoré vôbec nedbajú o záujem dieťaťa, ako by mali podľa Článku 3  v Dohovore práv dieťaťa OSN – UNCRC. Napríklad,  jednej náhradnej rodine sa platilo 10 000 SEK denne, čiže 3 650 000 SEK ročne za opateru mladistvého.
– Sociálna  rada konštantne odmieta odoslať vyšetrovanie náhradných domovov alebo prezradiť  informácie o poplatkoch, ktoré sa platia náhradným rodičom.
– Plat verejných právnych zástupcov v prípadoch odoberania detí  je hlavným problémom, pretože rodičom je často odopierané vybrať si právnika, ktorému by dôverovali. Článok 6 Európskeho dohovoru ľudských práv a základných slobôd garantuje každému spravodlivý súdny proces pod množstvom kritérií. Legislatívny dodatok bol  predstavený v Januári 2010 a mal by uľahčiť voľbu právnika z inej lokality – ale s obmedzením, že súd môže zamietnuť platiť za dodatočné poplatky, ktorými sú cestovné alebo strata času. Takže klient musí zaplatiť právnikovi za cestu a stratený čas, ak mu to nepreplatí súd. Avšak, pri týchto prípadoch klienti nemajú peniaze na takéto výdavky a právnikom to preplácané nie je. V niektorých prípadoch súd znížil kompenzáciu tak, že právnikom nepreplácal ani cestu na súdne konanie, takže pri plnení svojej dôležitej misie sa musia právnici financovať z vlastného vrecka. Stručne povedané, platy verejných zástupcov rodičov sú problémom, pretože správne súdy im významne znížili účty. Poplatky za zástupcov detí, ktorí sú vo väčšine prípadov považovaní za predĺženú ruku právnika sociálneho úradu, znížené neboli.

Prebiehajúce prípady

Plat náhradných rodičov je hlavnou časťou problému odoberania detí, takisto ako  veľmi  náladový manažment sociálneho  úradu potom, ako nesúhlasí s rodičmi. Mnohí rodičia boli nútení opustiť  Švédsko a škandinávske krajiny, aby ochránili svoje deti pred zničením priemyslom  náhradných domovov.

S podporou kritiky systému a naším presvedčením, že bezodkladne musia byť vykonané radikálne zmeny, nasleduje selekcia niekoľkých bežných prípadov, ktoré ilustrujú ako zle sa môžu viesť procedúry. Mnoho prípadov bolo nahlásených Európskemu súdu pre ľudské práva, no napriek tomu, že porušenia práv detí  a rodín boli plne zdokumentované, prípady boli deklarované ako  neprijateľné. (pozn. prekl.: nasleduje zoznam očíslovaných káuz, viď originál)

Medzinárodný  vedecký výskum

Aj keď  niektoré deti prežijú odlúčenie od svojich rodičov dobre, niekoľkorokovčným medzinárodným výskumom bolo zistené, že odlúčenie dieťaťa od jeho rodičov zvyšuje riziko, že dieťa zažije vážne depresie, psychózy alebo psychické a fyzické ťažkosti, a to 2-3 krát viac než ľudia bez podobných skúseností. Odlúčenie od rodičov je preto škodlivé pre dieťa tak ako iné nešťastie a môže sa taktiež nazývať zanedbaním. Zdá sa byť očividné, že človek nemôže napraviť údajné vážne zanedbávanie tým, že dieťa pošle do iného vážneho zanedbávania, slovom odlúči ho od jeho rodičov. Mali by byť preto určené vysoké štandardy pre prísnosť údajného zanedbávania, zahŕňajúc hodnotenie dôkazov pred tým, ako sociálne autority odoberú dieťa zo starostlivosti rodiča. Nanešťastie táto argumentácia nezaujíma sociálne autority ani iné osoby, ktoré radia alebo rozhodujú v takýchto prípadoch.  A to vedie k škodlivým nariadeniam starostlivosti.

Výskum  vedený profesorom  Bo Edvardssonom a jeho študentmi ukazuje, že sociálni pracovníci používajú perzekvujúce stratégie vo svojich vyšetrovaniach detskej ochrany a že ignorujú alebo nehľadajú informácie priamo od detí. Je známym faktom, že vo vyšetrovaní ochrany detí švédskym sociálnym úradom a vo vyšetrovaní o opatrovníctve je málo alebo žiadne informácie získané od dieťaťa. Je takmer pravidlom, že dieťa nemá dosť odvahy nie len na to, aby povedalo o svojich problémoch na vypočúvaniach, ale ani  o zážitkoch z vypočúvania.

V Edvardssonovom výskume sú kladené otázky, či sú vyšetrovania o ochrane detí sociálnym úradom vedené v prospech dieťaťa a či teória „chytenia obludy“ ovplyvňuje sociálnu prácu a ich rozhodnutia. Otázky sú zodpovedané v diskusii: „Nikdy by nebolo akceptovateľné, aby vyšetrovacie techniky typu „teória chytania obludy“ boli použité, pretože by to ublížilo deťom, rodičom a aj spoločnosti.“

Psychologička Lena Hellblom Sjogren, PhD, zistila počas štúdie 25 prípadov rodičovského odcudzenia, že práva dieťaťa na rodinný život sú vo Švédsku porušované bez odškodnenia.

Záznam z Výboru detí OSN, 2009

V záverečnom pozorovaní Výbor detí OSN v roku 2009 vyjadril svoje obavy nad vysokým počtom detí, ktoré boli odobraté zo svojich domovov, aby žili v tých náhradných. Výbor navrhol Švédsku, aby zistil príčiny vysokého počtu takýchto detí, aby sa ich prioritou stala ochrana prirodzeného rodinného prostredia a aby zabezpečili odobratie do náhradných rodín len v prípade, keď je to pre dieťa najlepším riešením.

Ruská správa Rade Európy 

Tak ako v ostatných škandinávskych krajinách, aj vo Fínsku sú rodičia veľmi často posudzovaní ako nevhodní pre ich deti (slobodný rodič, chudobní rodičia, imigranti…) a deti, ktoré sú choré, postihnuté alebo problémové v škole, sa stávajú častým cieľom sociálnych pracovníkov.

V niekoľkých prípadoch sa vyskytli aj ruské rodiny. Najbežnejší prípad je ten s ruskou rodinou so 4 deťmi. Najmladšie dieťa bolo brutálne odobraté od jeho matky v septembri 2012, keď malo ešte len 1 týždeň. Sociálni pracovníci zakázali  matke prístup k dieťaťu a matka ho nemohla ani kojiť. Následne Ortodoxná cirkev vo Fínsku opísala prípad tejto rodiny ako výnimočne krutý. Ruský detský ombudsman Pavel Astahov vyhlásil Finsko za extrémne nebezpečné pre rodiny.

Dozvedeli sme sa, že Rusko ohlásilo verejnú starostlivosť detí vo Fínsku a škandinávskych krajinách Rade Európy. NCHR podporuje ruskú iniciatívu a preto postupujeme túto správu Rade Európy, žiadajúc dôkladné vyšetrenie zneužívania ľudských práv, ktoré sú páchané na dennom poriadku voči deťom a ich rodinám vo Švédsku a škandinávskych krajinách. V článku publikovanom 11. novembra 1992, bývala najvyššia sudkyňa  Brita Sundberg-Weitman napísala: „Spoločnosť zaobchádza s deťmi náladovo.  Problémy by mali byť vyšetrené orgánmi rady Európy.

Je v skutku najvyšší čas, aby organy Rady Európy vyšetrili porušovanie ľudských práv detí a ich rodičov, ktoré bolo spáchané sociálnymi autoritami a systémom správneho súdu vo Švédsku a škandinávskych krajinách.

Podpísaní signatári (viď originál), riadne postupujeme túto správu orgánom Rady Európy, dnes v deň  ľudských práv, 10. Decembra 2012.

***

Možno niekto považuje písanie o liste hocikoho oficiálnym orgánom za stratu času. Odhliadnúc od volania po štátnom vyriešení štátnych prešľapov, tu však ide hlavne o dôkaz, že s tým ospevovaním najvyššej úrovne sociálnej starostlivosti a tiež  s označovaním strachu pred štátnymi zásahmi do rodiny za neopodstatnený, to môže byť aj trošku inak.

Slovný ping pong s úradmi vždy dopadne rovnako. Úradníci odpovedia len na čo chcú a vec považujú za vybavenú. Kde je pravda, keď signatári listu  – aktívne zainteresovaní v prípadoch odoberania, opisujú príbehy detí v čiernom a (euro)úradníci v ružovom?  Z Rady Európy prišla odpoveď na list vo februári 2013:

***

V mene generálneho tajomníka Rady Európy, chcem poďakovať za Váš e-mail z 10. decembra 2012 a priloženú súhrnnú správu o prípadoch odobratia detí vo Švédsku a v severských krajinách“ vypracovanú Severským výborom pre ľudské práva.

Mám tú česť Vás informovať, že s novou Stratégiou práv dieťaťa (2012 – 2015), sa Rada Európy ďalej zaviazala zvýšiť ochranu detí v zraniteľnej situácii, vrátane detí v starostlivosti, ako jednu zo svojich štyroch priorít. V rámci celkového cieľa pre náš program „Budovanie Európy pre deti a s deťmi“, v najbližších rokoch bude dosiahnutie účinného vykonávania existujúcich práv detí. Vedená duchom dohovoru OSN o právach dieťaťa, Rada Európy má v najlepšom záujme dieťaťa ťažisko svojej činnosti podporovať najmä podmienky na podporu pozitívneho rodičovstva, čo sa odráža v našom Odporúčaní (2006) o politike na podporu pozitívneho rodičovstva, z dôvodu jej pevného presvedčenia, že rozvoj a blahobyt dieťaťa sa dá najlepšie dosiahnuť v starostlivom a bezpečnom rodinnpm prostredí.

Okrem toho pevne uznávame potrebu podporiť deti ohrozené stratou rodičovskej starostlivosti rozširovaním publikácie Rady Európy „Práva detí v ohrození a v starostlivosti“ a podporou, predovšetkým odporúčaním Rady Európy (2012) o účasti detí a mladeže do 18 rokov. So súčasným procesom vzniku sebahodnotiacich nástrojov na podporu vlád pri implementácii tohto dôležitého odporúčania, sa snaží Rada Európy zabezpečiť, aby deti mali príležitosť a priestor vyjadriť svoje stanovisko týkajúce sa rozhodnutia o ich umiestnení. V tejto súvislosti Usmernenie Rady Európy na právny system priateľský voči deťom, je nesmierne dôležité tam, kde sú deti konfrontované so súdnym systémom vo veľmi ranom veku. Toto usmernenie vyzýva vlády zaviesť deťom súdnictvo priateľské voči deťom, jazyk a participatívne nástroje, aby sa zabezpečilo efektívne právo všetkých detí na prístup k spravodlivosti.

Ochrana práv detí v starostlivosti je tiež jednou z kľúčových priorít činnosti Rady Európy. V spolupráci s partnermi pracujeme v tejto oblasti na národnej, regionálnej a medzinárodnej úrovni a naďalej budeme podporovať usmernenia OSN o alternatívnej starostlivosti o deti, naše odporúčanie (2005) na ochranu práv detí žijúcich v rezidenčných inštitúciách ako normy kvality pre deti mimo rodinnej starostlivosti v Európe (pozn. prekl: Quality4Children Standards for Out-Of-Home Child Care in Europe –. slovenský preklad na stiahnutie tu). V tomto rámci s podporou dediniek SOS (SOS Children´s Villages International), pokračujeme v preklade a rozširovaní informačnej určenej deťom a mládeži v alternatívnej starostlivosti – „Deti a mládež v starostlivosti – Objavte vaše práva (pozn.prekl.: český preklad tu) „. Nakoniec, by som tiež rada informovala, že sme v súčasnosti v procese vývoja balíka nástrojov pre profesionálov pracujúcich s a pre deti v alternatívnej starostlivosti, pre ich informovanie o právach dieťaťa a povzbudenie na využívanie prístupu založeného na právach detí v ich každodennej práci.

Sme presvedčení, že propagáciou týchto noriem a podporou našich členských štátov na ich účinnú implementáciu, zlepšíme uznávanie a rešpektovanie práva v najlepšom záujme našich detí v takýchto situáciách.

Marja Ruotanen

8,935 celkovo návštev, 2 návštev dnes