Za v popredí mediálne prebiehajúcim ideologickým bojom politických floskúl a triviálnych tvrdení medzi zástancami etatizmu a liberalizmu v pozadí prebieha menej zreteľný, podľa mojej mienky však hlbší spor intelektuálov týchto ideológií. Súčasťou tohoto sporu je i spor o prirodzenosť človeka. Má to určitú logiku, pretože ak nejaká ideológia principiálne stojí v zásadnom protiklade s prirodzenosťou človeka, nech sa bude akokoľvek snažiť, môže mať iba krátkodobý úspech. Naša komunistická minulosť je toho príkladom.
K téme prirodzenosti človeka sa však v tejto diskusii pristupuje na oboch stranách sporu väčšinou klasickým, filozofickým, či spoločenskovedným spôsobom, ktorý je postavený na do seba uzavretom pojmovom systéme, pričom mnohé tieto pojmy sú postavené na dobových intuitívnych ničím nepodložených predstavách. Dôsledkom toho je, že každá zo sporných strán si z mimoriadne komplexného správania príslušníkov druhu Homo sapiens sapiens (sapientov) vyberá na podporu svojich tvrdení ako hrozienka z koláča to, ča sa hodí, a to čo sa nehodí ignoruje, alebo bagatelizuje. Pokiaľ je nejaký systém do seba uzavretý, nedokáže posúdiť svoje predpoklady, preto je iste racionálne zveriť túto úlohu inému pohľadu zvonka. Spoločenskovedný pojmový systém je možné posúdiť z pozície prírodných vied, ktorých predmetom je štúdium prirodzenosti sapientov. Sú to také vedy ako je etológia človeka, evolučná antropológia, evolučná psychológia, sociobiológia a iné.
Z pohľadu miery intervencie štátu do sociálnych vzťahov je kľúčový spor o to, či je sapient prirodzene sebecký, alebo altruistický. Vieme, že liberalizmus do značnej miery stojí na predstave spoločnosti zloženej z autonómne konajúcich jedincov, ktorí v prvom rade zohľadňujú svoje záujmy, a to dosahujú aj kooperáciou s inými rovnako sebeckými jedincami. Na opačnej strane sú etatisti vštkých možných farieb (červenej, zelenej, hnedej, či čiernej), ktorí poukazujú na to, že sapient je sociálny tvor, že je vraj od prírody údajne altruistický, že existujú skupinové záujmy, čo v ostatnom čase víťazoslávne dokladajú údajnými výsledkami vedeckého výskumu. V týchto výsledkoch dokonca vidia potvrdenie oprávnenosti silného štátu, pretože v ňom vidia nástroj uplatnenia skupinového záujmu.
Úlohou tejto štúdie je vyvrátiť uvedenú predstavu, a to práve na základe tých istých vedeckých štúdií, na ktoré sa ľavica hmlisto dovoláva. Ide o štúdie z oblasti evolučnej psychológie, behaviorálnej psychológie a antropológie. Pokiaľ ľavica uznáva tieto vedy za kompetentné vyjadriť sa relevantne k prirodzenosti sapienta, tak musí samozrejme uznať za relevantné aj teoretické východiská, na ktorých tieto vedy stoja. To mimo iné značí, že musí chápať sapienta ako jeden z mnohých druhov organizmov, ktoré sú dôsledkom darwinistickéjho vývoja, a teda všetky vlastnosti, ktoré sapient prirodzene má, majú svoju účelnosť danú tlakom prostredia cez tisíce generácií vývoja. Ak chceme sapientiu prirodzenosť skúmať, musíme sa nevyhnutne oboznámiť s neodarwinistickým modelom evolúcie.
V štúdii si preto najprv rozoberieme teoretické predpoklady neodarwinistického modelu evolúcie, čím preukážeme sebeckosť, ako základný princíp evolúcie. Následne si ukážeme, že to, čo sa považuje za nesebecké správanie v prírode je tej istej sebeckej podstaty. No a na záver sa pokúsim preukázať, že sociálny štát ako selektor prírodného výberu v populácii potláča altruistickejšie formy správania v prospech sebeckejších, teda pravý opak toho, čo má sociálny štát podľa ľavice predstavovať. Vzhľadom na to, že nejde o triviálnu tému je rozsah štúdie väčší, ako sa na blog patrí, čo pochopitene od čitateľa vyžaduje určitú vrodenú schopnosť prečítať a pochopiť komplexnejšie texty. Ale s tým nič nenarobím.
Sebecký gén
Majme gén, ktorý kóduje nejakú vlastnosť organizmu, napríklad schopnosť rozoznať potravu v určitej vzdialenosti. Nazvime ho A. Organizmus, v ktorom tento gén prežíva sa rozmnoží, teda vzniknú dva varianty pôvodného génu Aa a Ab. Povedzme, že variant Ab dokáže tak naformátovať hostiteľský organizmus, že rozozná potravu v dvojnásobnej vzdialenosti ako variant Aa. Oba organizmy prežívajú v rovnakom prostredí, pôsobia na ne rovnaké selekčné tlaky prírodného výberu. Otázkou je, ktorý z nich bude mať viac potomkov? Je zrejmé, že ten, ktorý vie získať viac potravy. Pri nepohlavnom rozmnožovaní ide o súťaž v obmedzenom bazéne potravy, v ktorom variant Aa zahynie postupne hladom, pretože mu bazén vyžerie Ab. Pri pohlavnom rozmnožovaní (pochopiteľne tiež v prostredí s obmedzeným zdrojom potravy) má variant Ab viac potravy, hostiteľský organizmus je silnejší a ak je samec, tak porazí v boji o samicu svojho súpera ľahšie . Ak je hostiteľský organizmus samica, tak je schopná donosiť viac potomkov. Schopnosť génu presadiť jeho štruktúru (informáciu v ňom obsiahnutú) na úkor iného konkurenčného génu nazval Richard Dawkins metaforicky sebeckosťou génu a na tejto vlastnosti je založený súčasný neodarwinistický génocentrický model evolúcie. Génocentrický model teoreticky formuloval v 60. rokoch minulého storočia George C. Williams [5] , ale pod názvom Sebecký gén ho spopularizoval v [1] R. Dawkins. Ten tiež postuloval predstavu génu ako jednotky prírodného výberu, ktorú nazval replikátorom. Replikátor je kus informácie, ktorý svoju štruktúru udržuje proti tlaku entropie tým, že ju neustále replikuje, čím ju obnovuje. K tomu využíva organizmy, ktoré sú smrteľné, dočasné. Tie nazval interaktory, ale známejší je opäť metaforickejší názov — vehicles.
Aby som nebol označený za doktrinára, hneď tu musím povedať, že génocentrický model evolúcie v skutočnosti nedokže vysvetliť evolúciu v celej jej zložitosti, aj keď si to mnohí stále myslia. Na druhej strane však treba povedať, že dokáže vysvetliť mnohé dostatočne elegantne a presvedčivo a ja som presvedčený, že je pre našu tému dostačujúci.
Čo pre správanie sapientov (príslušníkov druhu Homo sapiens) z teórie sebeckého génu vyplýva? Predovšetkým fakt, že neexistuje nejaký špeciálny gén pre sebectvo, ale všetky gény sú sebecké, teda v zmysle vyššie povedaného sa snažia na úkor iných génov obsadiť v danom bazéne vlastnými kópiami čo najviac vehiklov. Tie, ktoré kódujú vlastnosti vehiklov horšie obsadia daný priestor v menšom množstve kópií, alebo úplne zaniknú. Z toho logicky plynie, že aj výsledok fungovania génov — vehikle — sú sebecké.
Na podporu génocentrického modelu uvádza vo svojej slávnej knihe [1] Dawkins obrovské množstvo dostatočne ilustratívnych príkladov, nevidím potrebu nejaký uvádzať. Pre náš ďalší text si však treba uvedomiť niekoľko závažných aspektov veci.
V prvom rade to, že každý organizmus, teda každý interaktor, či vehikel je zložený z vlastností (v biológii sa hovorí znakov), ktoré sú produktami interakcie jednotlivých replikátorov, teda génov. Týmito znakmi nie sú len fyzické znaky, ako je výška, spôsob obživy, farba srste a podobne, ale aj znaky psychické a behaviorálne [2], teda to ako organizmus na rôzne podnety reaguje. Napríklad aj to, či sa s niekým podelí o potravu, alebo sa radšej o ňu pobije.
Ďalším aspektom veci je to, že biosféra je nesmierne zložitý a nepochopiteľne komplexný systém. Každý gén je sebecký a svoju sebeckosť musí presadiť v tejto komplexite iných sebeckostí. Jenou z možností je totálny boj (tzv. ultrasebeckosť génu) ďalšou možnosťou je kooperácia [2]. Dnes prakticky neexistuje gén, ktorý by prežil sám o sebe, vždy je kódovaný na jednom reťazci DNA/RNA s množstvom iných génov. Vehikle génov, organizmy, sú takto akýmsi kompromisom, dohodou rôznych sebeckostí. V prostredí vehiklu gén prežije iba ak sa dohodne s ostatnými. Ak pôsobí proti, buď zahynie sám, alebo zahynie celý vehikel. To v princípe nič nemení na sebeckosti génu, súčasne však to osvetľuje skutočnosť, že v jednom organizme môžu často vedľa seba existovať gény, ktoré súperia o to isté. Pre našu tému napríklad také gény, ktoré formujú sebeckosť v súžití vehiklov — sapientov — a súčasne také, ktoré kódujú opak. Ako je to možné? Najčastejšie tak, že vehikel sa môže počas svojej dočasnej životnosti nachádzať v rôznych situáciách, v ktorých sa raz výhodne uplatní jedna vlastnosť, inokedy zasa opačná.
Tretí aspekt veci tkvie v diverzite replikátorov. Prírodný výber iba zriedkavo vyradí nejaký variant génu úplne z poolu variácií. Neplatí teda pôvodná darwinistická predstava boja o život, kde jeden vyhrá a druhý vyhynie [2]. Oveľa častejšie tá výhra tkvie v tom, ktorý gén v populácii preváži. Ostatné prežijú v okrajových množstvách populácie. To je veľmi dôležité, pretože často sa stretávame s tým, že z rôznych humanisticky krásnych dôvodov uvádzame výnimky z prevládajúceho pravidla ako typické formy správania. Napríklad dojemné ukážky altruistických činov deviantných jedincov typu Matka Tereza uvádzame ako štandardnú ukážku toho, že sapient je altruistický, a teda každý taký môže byť, len treba chcieť, alebo treba správne vychovávať v rodine, v škole, v štáte nastaviť správne zákony, atď. Áno, každé spektrum od totálneho sebaobetovania (Joshua z Nzaretu) po psychopatického sériového vraha je v dostatočne veľkej populácii obsiahnuté. Gény, ktoré kódujú také správanie majú v zásade kvalitatívne rovnakú šancu na prežitie, nie však kvantitatívne. Také, ktoré majú pod tlakom prírodného výberu menej potomkov, sú aj s ich vehiklami v populácii obsiahnuté okrajovo, podlehajú známej gauss-laplaceho distribúcii pravdepodobnosti. Dôležité je to, čo prevláda, pretože to nejlepšie zodpovedá nastaveniu prostredia. Devianti ako Jack Rozparovač a Joshua z Nazaretu sú z takéhoto pohľadu rovnako relevantní — teda pod 5%.
Ako posledný významný aspekt génocentrického modelu evolúcie treba zdôrazniť to, že nie je podstatný nositeľ génu, vehikel, ale samotný gén. Génu je jedno, či prežije jeho vehikel, preň je podstatné, či mu vehikel zabezpečí dostatočné množstvo kópií v populácii, Nazýva sa to genetická zdatnosť (fitness). Napríklad každý vehikel spotrebúva zdroje, ktoré môžu byť potrebné pre jeho potomkov. Zdroje sú v princípe vždy obmedzené, potenciál kópií replikátora v princípe neobmedzený. V takej situácii gén, ktorý obmedzí v patričnom momente život vehiklu má veľký potenciál na replikáciu v populácii, pretože zabezpečí zdroje pre viac vlastných kópií.
Altruizmus
Altruizmus môžeme definovať ako čin, ktorý prináša prospech jeho príjemcovi a náklady jeho darcovi [2]. V zmysle vyššie uvedeného to znamená, že ak takéto správanie v biosfére (ktorej neoddeliteľnou súčasťou nepochybne sme ) evidujeme, tak musí priniesť génom, ktoré ho kódujú, vyššiu fitness.
Môže vo svetle génocentrickej evolúcie fungovať skupinový výber, teda selekcia nie na úrovni génu ale skupiny, či druhu? Táto otázka je dôležitá, pretože ak áno, existuje teoretické oprávnenie pre socialistické ideologické modely. V takom prípade by prírodný výber uprednostňoval skupinu pred jedincom a bolo by pravdou, že je pre všetkých výhodné správať sa nesebecky. Preskúmajme takú možnosť.
Majme populáciu, kde sa všetci vzájomne správajú altruisticky. Z pohľadu génocentrického modelu evolúcie to znamená, že takéto správanie je kódované génom (génmi). Lenže replikácia génov neprebieha presne, vznikajú rekombinanty, mutácie a iné formy variácií. V našom pokuse si predstavme, že vznikne taká variácia, ktorá motivuje správanie jej vehiklu k menšej miere altruizmu, ako je normálne. Takýto jedinec v prostredí obmedzených zdrojov získa od ostatných viac ako oni od neho.To mu prináša reprodukčnú výhodu, je silnejší, pre opačné pohlavie atraktívnejší. V konečnom dôsledku má viac potomkov, a teda jeho „sebeckejší“ variant postupne v populácii preváži. Ako vidno, skupinový výber rozhodne nemôže byť kľúčovou formou prírodného výberu a nepreberné množstvo odborných prác to potvrdzuje (opäť viď argumentáciu v [1]). Z toho ovšem pre našu diskusiu vyplýva záver:
Záver 1 — pre prirodzenosť sapienta platí tak ako pre každý iný prvok v biosfére, že neexistuje niečo ako skupinový záujem. Buď sa ľavicová argumentácia bude opierať o evolučné výskumy, a potom musí akceptovať, že existuje sebecký, individuálny záujem na úrovni génu, replikátora, maximálne ak záujem na úrovni jeho vehiklu. Ak chce tvrdiť, že existuje skupinový záujem, tak musí poprieť neodarwinistický výskum a musí prísť s nejakým iným konzistentným vysvetlením prírody, najlepšie kreacionistickým.
Ak teda v prírode vládne individuálny záujem, ako je možné vysvetliť nespochybniteľné javy altruizmu, ako je napríklad výstražný krik vtákov, delenie sa o potravu u primátov, ochotu samíc riskovať život pre mláďatá a mnohé ďalšie prejavy správania sa v prírode a spoločnosti sapientov, kedy sa zdá, že sú darcovia a prijímatelia, pričom darcovia zo svojich darov nemajú nijaký reprodukčný prospech?
Jedným z veľkých triumfov evolučnej psychológie je vysvetlenie altruistických javov bez toho, aby bolo nutné zriecť sa sebeckosti neodarwinistickej koncepcie evolúcie. Bolo teoreticky sformulovaných niekoľko modelov altruizmu. Z nich sú najdôležitejšie teória príbuzeneckého výberu a teória recipročného altruizmu. Kým teória príbuzeneckého výberu sa zaoberá selekciou v prospech geneticky príbuzných jedincov, kde to má aj intuitívne zjavnú logiku, teória recipročného altruizmu sa zaoberá altruistickým správaním medzi nepríbuznými jedincami. A to je práve tá teória, ktorá je mylne interpretovaná ľavicovými intelektuálmi, preto sa na ňu pozrieme bližšie.
Recipročný altruizmus
Každý jedinec ako nositeľ génov je tu na svete preto, aby zabezpečil prenos týchto génov do čo najviac kópií. Každý fyzický, či psychický znak je v zmysle vyššie zdôvodneného prírodným výberom k takémuto „zmyslu života“ dizajnovaný. Ako je potom napríklad možné, že v tlupe paviánov, kde všetky samice patria alfa samcovi sa vyvinie správanie, kedy sa dvaja podriadení samci dohodnú, jeden riskuje konflikt s alfa samcom, čím zaujme jeho pozornosť a zatiaľ sa druhý samec pári s niektou samicou [7]? Jeden riskuje zranenie a možno smrť, kým druhý získa reprodukciu svojich génov, pričom vôbec nie sú priami príbuzní.
Vysvetlenie takýchto javov podal v jednej z najviac citovaných prác v obore evolučnej psychológie The Evolution of Reciprocal Altruism R. L. Trivers [4]. Spojil vo svojej práci matematickú teóriu hier a s neodarwinistickou koncepciou inclusive fitness. Inkluzívna zdatnosť značí, že do replikačného úspechu sa nezarátava len počet priamych potomkov, ale celkový počet potomkov v populácii. To môže znamenať, že v daných podmienkach je výhodnejšie zriecť sa vlastných potomkov a pomáhať v prežití potomkom svojich súrodencov, s ktorými zdieľam len 1/4 génov, hoci s vlastným potomkom by som zdieľal 1/2, ako je tomu napríklad u včiel, kde všetky sú sestry ale iba jedna je z nich plodná.
Pozrime sa na príklad s paviánmi. Jeden má stratu a druhý zisk. Ich správanie je formované samozrejme evolúciou, teda majú také gény, ktoré kódujú pozorované správanie. Ak však tlupu pozorujeme dlhšie, zistíme, že príde okamih keď sa role obrátia: ten samec, ktorý mal v prvom prípade zisk, teraz riskuje konflikt s alfa samcom a ten, ktorý predtým riskoval súboj s alfom sa teraz za jeho chrbtom môže páriť. V konečnom dôsledku majú takto zisk obaja samci, len je rozložený v čase. Gén, ktorý takéto správanie kóduje má pochopiteľne vyššiu šancu rozšírenia v populácii, pretože keby nebol, šancu páriť sa majú iba alfa samci. V reči neodarwinistického modelu evolúcie má taký gén vysoký potenciál inkluzívnej fitness, a to dokonca aj vtedy, ak by jeden z koaličných partnerov zahynul. Druhý môže uzavrieť nové spojenectvo s iným samcom, ktorý je vehiklom toho istého génu.
Kľúčové však v tejto súvislosti je uvedomiť si dôvod, ktorý vedie druhého partnera k tomu, aby nepodvádzal. A tu hrá úlohu matematická teória hier, typ stratégií hier s nenulovým súčtom, konkrétne tzv. hra s názvom „väzňovo dilema.“ Podrobný popis nájde čitateľ v uvedenej literatúre [2], tu popíšem iba zmysel tej stratégie. Každá zo zúčastnených strán hry sa snaží maximalizovať svoju výhru v kooperácii s protivníkom. Je to vlastne niečo za niečo, pričom ja spravím prvý krok v prospech súpera a ak ten môj krok vráti, tak som ochotný spraviť ďalší krok. Ak ma podvedie, v ďalšom kroku ho podvediem aj ja. Ak by druhý pavián v ďalšom kroku nevrátil prvému jeho dar, tak ten sa v budúcnosti vykašle byť altruistom.
Ako vidno:
Záver 2 — recipročný altruizmus ani v najmenšom nevybočuje z rámca sebeckosti evolučných procesov. Práve naopak — potvrdzuje sebeckosť ako evolučnú zákonitosť. Každý teoretický model, ktorý predpokladá nesebecké správanie na základe recipročného altruizmu sa mýli. Každý spoločenský model, ktorý vychádza z nesebeckosti ako prirodzenosti sapientov v konečnom dôsledku chce pôsobiť proti prirodzenosti normatívnej väčšiny populácie.
Recipročný altruizmus bol pozorovaný u mnohých primátov [6], vtákov, delfínov a detí do troch rokov [8]. Je očividné, že recipročný altruizmus umožňuje prežiť viac jedincom v societách, ako keby sa nevyvinul. Znamená efektívnejšiu redistribúciu vzácnych zdrojov, zvyšuje kooperáciu a mieru ochrany spoločenstva. Pre nás však je dôležité uvedomiť si princípy, na ktorých je reciprocita závislá:
- od schopnosti pamätať si sociálne interakcie a
- od frekvencie týchto sociálnych interakcií.
Viacerí autori (najmä [9] sú toho názoru, že práve potreba pamätať si kto s kým a kedy mal akú interakciu, kto komu čo dlží a kto koho kedy podviedol stojí za enormným vývojom čelných lalokov u sapienta, pretože tam sa tieto udalosti ukladajú. Teda, že je za vývojom nášho druhu do tej podoby v akej sme. V prostredí mnohých recipročných vzťahov sa ľahko stane, že je výhodné podvádzať, a preto gény, ktoré dokážu vytvárať rôzne maskovania podvodov pomocou lží a predstierania majú veľkú šancu na šírenie. V evolúcii platí zákonitosť štítu a meča, a ak sa objavujú varianty správania podvodné a predstieracie, musia sa objavovať aj schopnosti na ich odhaľovanie. Dostávame tak búrlivé prostredie pre masívny vývoj mozgových štruktúr.
Kľúčová je frekvencia sociálnych interakcií. V mozgu miáme podľa vyššie uvedených výskumov vrodenú kalkulačku, ktorá pri interakcii s každým vyhodnocuje, čo je výhodnejšie: spustiť recipročný altruizmus, alebo sa snažiť získať od druhej strany maximum. Logika veci je v tom, že to závisí od toho, či dotyčného ešte v budúcnosti stretnem, alebo nie. Ak sa s niekým stretnem iba raz a chcem od neho niečo tak sa snažím získať maximum a som ochotnejší podvádzať ako keď sa s ním stretávam každý deň
Pokiaľ sa niekto domnieva, že to závisí predsa aj od výchovy a kultúry, iste má pravdu, ale mnoho výskumov naprieč kultúram od lovecko-zberačských cez poľnohospodárske až po naše západné civilizácie ukazujú čosi iné, viď [2], prípadne v Journal of Evolutionary Psychology. Napokon to z vlastnej skúsenosti poznáme všetci. Komu ste ochotní požičať 100 €, kolegovi v práci, alebo náhodnému človeku na ulici, ktorý vám tvrdí, že je v zúfalej situácii a tie peniaze vám do roka vráti? Kde sú ľudia k sebe priateľskejší a ústretovejší, v malej dedine, kde je frekvencia vzájomných interakcií vysoká, alebo vo veľkomestách, kde nie je výnimkou stretnúť niekoho iba raz v živote?
Sociálne aspekty recipročného altruizmu
Najprv malá, žiaľ nevyhnutná odbočka. Intelektuál klasického spoločenskovedného zamerania pravdepodobne už dávno prestal čítať s tým, že predsa človek nie je iba sapient. Človek má rozum a slobodnú vôľu a neriadi sa iba vrodenými inštinktami. Ak je tomu tak, prečo je vo vedeckých výskumoch opakovane preukazovaný opak? Ak niekto tvrdí, že človek má slobodnú vôľu, nech to experimentálne dokáže. Opak bol totiž viackrát experimentálne preukázaný, ako som o tom písal v článku (Ne)slobodná vôľa versus koncepcia ľudských práv. Ľudská prirodzenosť tkvie aj v tom, že prevážna časť rozhodovacej práce mozgu prebieha v nevedomej fáze a keď nastúpi vedomie, tak je vlastne už rozhodnuté a úlohou vedomia je rozhodnutie socializovať, teda dať mu verbálnu formu a spoločenskú aktivitu. Nie v tom ako veci pomenujeme, ale v tom ako sa rozhodneme a tiež vo vrodených príčinách toho rozhodnutia tkvie otázka ľudskej prirodzenosti, a tá je prakticky nerozoznateľná od našich najbližších zvieracích príbuzných.
Vráťme sa však k téme. Prírodný výber je v podstate výslednica siete vzťahov v prostredí pôsobiaca spätne na každý uzol siete. Kým prostredím pavúka je kúsok lesa, prostredím sapienta je okrem lesa aj spoločenstvo, ktorého je členom. To, ako je toto spoločenstvo štruktúrované spätne pôsobí na každého jedinca selekčným tlakom.
Ako sme videli, miera altruizmu, teda ochoty, zriecť sa nejakých vlastných zdrojov v prospech nepríbuzného jedinca závisí od frekvencie vzájomných interakcií, pretože iba v tejto miere je možné uložiť skúsenosť a zabezpečiť reciprocitu. Tento model si schématicky zobrazíme na nasledovnom obrázku, kde sú zobrazené žltými šípkami zobrazené altruistické činy príslušníkov tlupy lovcov-zberačov z obdobia paleohistorického, teda čias kedy sa naša psychika evolučnými procesmi sformovala:
Schéma recipročneého altruizmu v tlupe lovcov zberačov.
Hneď na prvý pohľad v nej nájdeme potenciálneho psychopata, ktorý keď vyčerpá všetky možnosti podvodov, buď z tlupy odíde, alebo bude žiť na jej okraji ako outsider, s ktorým radšej nikto nič nebude mať. Normálni členovia tlupy sú pri každom altruistickom čine odmenení nevedomím určitým pocitom. Na strane darcu príjemným pocitom vlastnej dôležitosti a významu v hierarchii tlupy, ktorý dnes verbalizujeme slovami ako ochota, dobrota, ústretovosť a podobne, kým na strane obdarovaného nepríjemným pocitom horšieho postavenia v hierarchii tlupy voči darcovi, ktorý verbalizujeme ako zaviazanosť, dlh a podobne [10].
Významné však je to, že pomocou týchto následných aktov reciprocity sa v tlupe vytvára systém previazanosti, ktorý tlupe ako celku umožňuje v tvrdých prírodných podmienkach ľahšie prežitie pre všetkých [3]. Práve systém recipročného altruizmu zrejme stojí v podstatnej miere za javom, ktorý je u iných druhov veľmi výnimočný, a to za úzkymi vzťahmi medzi nepríbuznými jedincami — za priateľstvom.
Na to, komu som ochotný „nezištne“ pomôcť vplýva veľa nevedomých faktorov, ktorých výslednicou je, že mi dotyčný minimálne nie je nesympatický. No a sympatia je opäť formovaná mozgovými modulmi, ktoré sa ukázyli byť výhodné pre náš druh aby boli také, aké sú. Napríklad ľahšie naviažem recipročný vzťah s niekým, koho poznám od malička, ako s tým, kto sa do tlupy pritúlal bohvie odkiaľ. Je to opäť dôsledok sebeckosti génov, ktoré zrazu v cudzincovi môžu mať vehikel konkurenčných génov. Podobjne, ak sa niekto správa „divne“, je to neklamný znak deviantnosti jeho génov, teda odchýliek, ktoré by (ak by sa šírili ďalej) mohli tlupu zničiť. Takých a podobných génmi formovaných kalkulačiek máme v mozgu možno aj stovky. Nevieme o nich, len cítime k niekomu sympatiu alebo antipatiu ako výsledok ich nastavenia.
Na základe uvedeného si môžeme sformulovať:
Záver 3 — Altruistické interpersonálne akty ako solidarita, obetavosť, alebo pomoc medzi nepríbuznými jedincami môžu byť funkčné len na základe vzájomného osobného kontaktu, a ten je podmienený vrodenými schémami, na ktorých sa buduje rozhodnutie komu som pomoc ochotný dať a komu nie. Iba vtedy môžu mať prirodzený charakter.
Niekto môže namietnuť, že napríklad štatisticky významná časť ľudí dobrovolne pripieva na charitu a pri tom sa nikdy s obdarovanými nestretne. To je samozrejme pravda, ktorá však z uvedeného zásadne nevybočuje. Za prvé ide o dobrovolný akt, ktorý dáva darcovi pocit posunu v hierarchii tlupy, cíti sa byť dobrým a takí sú v tlupe obľúbenejší ako lakomci (opäť dôsledok mechanizmu recipročného altruizmu). No a za druhé ide o mieru obete. Je typickým javom, že na charitu sa zbierajú obete, ktoré sú pre darcu v podstate zanedbateľné [11]. Pri posúdení výšky obete pri charite je odmena pre organizmus v podobe príjemného pocitu z posunutia v hierarchii tlupy vyššie vždy väčšia ako náklady spojené s aktom. Inak povedané: darca si zaplatí za postup v hierarchii tlupy. Z pohľadu našej prirodzenosti teda v nijakom prípade nemožno hovoriť o skutočnom altruizme, ale o bežnom obchode.
Recipročný altruizmus v prostredí sociálneho štátu
Súčasťou štruktúry spoločenských vzťahov je štát. To, aký štát je, aké vývojové a štrukturálne zákonitosti v ňom fungujú spätne určuje, ktoré gény majú väčšiu a ktoré menšiu šancu na svoju replikáciu rovnako ako prostredie džungle pôsobí selekčným tlakom na jeho obyvateľov. Teda aj štát pôsobí na inkluzívnu fitness určitých génov. Tie gény, ktoré jedincovi uľahčujú v spoločenských podmienkach jeho životný úspech podmieňujú aj jeho reprodukčný úspech. Aby som opäť predišiel nepatričným námietkam, predchádzajúce tvrdenie platí na štatistického jedinca, nie na Ferka Mrkvičku, ktorý napriek tomu, že má všetko v živote na čo si zmyslí, nemá jediného potomka.
Štát obecne je neprirodzený systém sociálnych interakcií. Evolúcia nás vrodenými kognitívno-behaviorálnymi modulmi nepripravila na interakcie v tlupách väčších ako je 100-150 jedincov ([2], [3], [4]). Väčšina dedín má dnes rádovo viac obyvateľov. Frekvencia stykov sa znižuje, čím sa zákonite znižuje možnosť uzatvárať väzby na báze recipročného altruizmu. Štáty vznili ako nevyhnutnosť vytvárania kooperatívnych zväzkov medzi prirodzenými tlupami a dlho tak aj fungovali. Tlupa bola určujúca, v nej sa odohrávala podstatná časť sociálnych interakcií, a pre veci spoločné medzi tlupami delegovala do medzikmeňovej rady svojich zástupcov. Od toho je aj v mnohých jazykoch názov takého zasadania, odvodený od stretnutia zástupcov: rokovanie, tagung, riksdagen, duma, althing… Dokonca aj prvé poľnohospodárske kráľovstvá stále viac-menej fungovali na tomto princípe, pretože boli zhromaždením velmožov, z ktorých jeden bol zvolený vodca — kráľ. Už aj tu však vidíme to, čo je určujúce pre dnešok. Velmoži, či starešinovia a iní delegáti prirodzených sociét sú síce členmi pôvodnej tlupy, súčasne však sú aj členmi tlupy medzikmeňovej (nadkmeňovej), a tá má principiálne iné záujmy. Pre delegovaného jedinca je vždy rozhodujúce, v ktorej z tlúp bude preň výhodnejšie uplatňovať mechanizmus recipročného altruizmu, či v tej, ktorej je delegátom, alebo tej do ktorej je delegovaný. Netreba zrejme na tomto serveri vysvetľovať, že prirodzenou tlupou predstaviteľov vlády, parlamentu či štátnych úradníkov nie je zastupovaný ľud, ale niektorá z mocenských štruktúr štátu.
Podobne, ako v prirodzenej tlupe lovcov-zberačov, aj v prostredí sociálneho štátu si schématicky ukážeme vzťah, ktorý ľavicoví intelektuáli radi označujú slovom solidarita:
Solidárita v sociálnom štáte
Na obrázku vidíme zástup sapientov čakajúcich na svoj akt voľby ich zastupiteľov do sociálneho štátu, ktorý je symbolizovaný nad nimi sa vzmášajúcou čiernou dierou a symbolmi vynucovacieho aparátu. Hovoríme tu o sociálnom štáte, ktorý je deklaratórne solidárny, a to tak, že každý prispieva (žltá šípka) a na oplátku dostáva (červená šípka). Vieme si povedzme predstaviť, že sa pozná prvý samec zľava s tým, ktorý s ním číta noviny. Možno mu ten druhý dlží peniaze alebo službu a vráti mu to keď sa bude dať. Možno sú priatelia. Ale pokojne je možné, že sa nikto v rade čakajúcich nepozná s nikým a už sa ani nikdy nestretnú. Pri tom možno prvý samec v rade si kúpil oblečenie zo sociálnych dávok, na ktoré skoro vôbec neprispel, ale zaplatili mu ich všetci ostatní v rade. Oni to však prirodzene nevedia a proto ho nepovažujú za podvodníka v zmysle teórie recipročného altruizmu.
Asi netreba nejako zvlášť zdôrazňovať, že táto schéma nemá s vrodenými socializačnými altruistickými aktmi nič spoločné. Nie je to príbuzenský altruizmus, nie je to recipročný altruizmus, nie je to nijaký altruizmus, a pomenovanie takéhoto mechanizmu solidaritou je typickou ukážkou orwellovského newspeaku. Z pohľadu teórie recipročného altruizmu môžeme takýto mechanizmus chrakterizovať takto:
- Štatisticky nikto v tlupe nepozná nikoho.
- Nie je možné zhodnotiť mieru rizika spojeného s prvým krokom následných aktov „niečo za niečo“.
- Nie je možné identifikovať podvodníkov.
- Nie je možné vyhodnotiť mieru vlastného postavenia v hierarchii tlupy po darcovskom akte.
- Nie je možné zhodnotiť mieru daru od darcov k výške ich rizika.
- Nie je možné vyhodnotiť vlastný pokles v hierarchii tlupy po obdarovaní.
Z uvedeného možno vyvodiť jednoznačný
Záver 4 — Sociálny štát nevychádza z prirodzených altrustických mechanizmov, takých, aké evolúcia zabezpečila nášmu druhu ako nástroj prežitia. Teória štátu, ktorá je postavená na mechanizmoch sociálneho štátu (tak ako ich dnes poznáme) nemôže svoje oprávnenie odvodzovať z prirodzenosti druhu Homo sapiens sapiens.
To, že sociálny štát nevytvára podmienky na fungovanie prirodzených behaviorálnych altruistických modulov je jedna vec. Súčasne však vyvstáva otázka, aké prirodzené moduly správania sa v tomto mechanizme asi uplatnia najintenzívnejšie?
Tak silný socializačný nástroj, akým je recipročný altruizmus sa vyvinul až pomerne neskoro, pretože predpokladá už značne zložitý mozog. Zároveň však nezanikli staršie, dá sa povedať jednoduchšie, vyslovene sebecké algoritmy správania, ktoré nie sú založené na hre s nenulovým súčtom, ale na hre s nulovým súčtom. Klasické darwinovské kto z koho. To, ktorú formu stratégie si náš mozog nevedome volí závisí od frekvencie interakcie s ostatnými jedincami v tlupe. Ak ma niečo (zámerne píšem „niečo“, nie „niekto“, pretože štát nie je osoba s tvárou, mimikou, intonáciou…) oberá o zdroje, pritom súčasne to niečo poskytuje zdroje, tak je evidentné, že najvýhodnejšia stratégia je získať čo najviac a dať čo najmenej, čiže klasická darwinovsky sebecká stratégia. Ekonomickým žargónom povedané: každý subjekt v sociálnom štáte je prirodzene motivovaný čo najmenej dať a čo najviac získať zo spoločného rozpočtu. V ekológii a evolučnej psychológii sa to nazýva tragédia spoločného pasienka [2], [12].
Pripomínam, že prevažná časť rozhodovacej práce mozgu prebieha nevedome, vedomie už len socializuje a verbalizuje rozhodnutie dané vrodenými kognitívno-behaviorálnymi modulmi. Preto je logický a predvídateľný
Záver 5 — Sociálny štát, ako významná súčasť prostredia, v ktorom je jeho obyvateľ nútený žiť, vytvára negatívny selekčný tlak na gény kódujúce altrusitické správanie a pozitívny selekčný tlak na gény, ktoré kódujú staršie, čisto sebecké správanie. V konečnom dôsledku teda znižuje inkluzívnu fitness génov, kódujúcich recipročný altruizmus.
Moduly správania sú u každého jedinca v rôznej miere intenzity zastúpené, čo vytvára v populácii typickú diverzitu. Selekčný tlak prostredia, teda darwinovský prírodný výber, posúva inkluzívnu fitness konkurujúcich génov jedným či druhým smerom podľa toho, čo je pre prežitie v danom prostredí výhodné. Sociálny štát napríklad tým, že poberateľom dávok umožňuje prežiť a umožňuje prežiť ich potomkom, pričom súčasne zvyšuje náklady darcom a tým ich ochotu plodiť potomkov, iste viac neprospieva šíreniu altruistických génov, skôr génom kódujúcim primitívnejšie stratégie.
Pokiaľ bude sociálny štát pretrvávať po viac ako 50 genrácií, je pomerne vysoko pravdepodobné, že altrusitické správanie bude vyslovene menšinovým javom, a to aj v bežných sociálnych interakciách v malých tlupách na pracovisklu, či v obytnej komunite.
Literatúra a odkazy k hlbšiemu štúdiu:
[ordered_list style=“decimal“]
- Dawkins, R. (1998). Sobecký gen. Mladá fronta, Praha.
- Barrett, L., Dunbar, R., & Lycett, J. (2007). Evoluční psychologie člověka. Portal s.r.o. Praha.
- Wright, R. (2002). Morální zvíře. ISBN 80-7106-612-5. Lidové noviny, 2002.
- Trivers, R. L.(1971). The Evolution of Reciprocal Altruism. Quarterly Review of Biology, 46(1), 35–57. doi:10.2307/2822435
- Williams, G. C. (1966). Adaptation and natural selection: a critique of some current evolutionary thought. Princeton University Press, 41 WilliamStreet. http://www.google.com/books?hl=sk&lr=&id=wWZEq87CqO0C&oi=fnd&pg=PP1&dq=Adaptation+and+Natural+Selection&ots=2BQfmWnNNw&sig=FLMquZU7r51KzTH_puMswt_p6oM
- Waal, F. de. (2006). Dobráci od přírody. ACADEMIA, Praha. ISBN 80-200-1421-7
- Packer, C. (1977). Reciprocal altruism in Papio anubis. Nature, 265, 441–443. doi:10.1038/265441a0
- Warneken, F., Hare, B., Melis, A. P., Hanus, D., & Tomasello, M. (2007). Spontaneous altruism by chimpanzees and young children. (F. B. M. de Waal, Ed.)PLoS biology, 5(7), e184. doi:10.1371/journal.pbio.0050184
- Cosmides, L. (1989). The logic of social exchange: has natural selection shaped how humans reason? Studies with the Wason selection task. Cognition, 31(3), 187–276.
- Eldakar, O., Wilson, D. S., & Gorman, R. O. (2006). Emotions and Actions Associated with Altruistic Helping and Punishment. Evolutionary Psychology, 274–286.
- Farrelly, D., Lazarus, J., & Roberts, G. (2007). Altruists Attract. Evolutionary Psychology, 5(2), 313–329.
- Hardin, G. (1968). The Tragedy of the Commons. Science (New York, N.Y.), 162(5364), 1243–8.
[/ordered_list]
14,265 celkovo návštev, 4 návštev dnes
„Byť sebecký neznamená žiť tak ako sa mi páči, ale chcieť od druhých, aby žili tak, ako mi to vyhovuje.“
– Maxim Gorkij
Egoista je každý, kto sa stará o seba viac ako o mňa. (Julian Tuwim)
ja by som snad nadviazal na nasu diskusiu ohladne tej slobodnej vole. ak sa dobre pamatam, tak som vtedy spomenul, ze konkretne rozhodnutie sa vzdy udeje v konkretnej hlave, v konkretnej mysli preto mozeme hovorit o slobodnej voli. dnes sa to pokusim rozviest.
vedoma mysel sa povazuje za vstupnu branu do nasej mysle. nevedomu cast nasej mysle pouzivame okrem ineho AJ na uchovanie aktov, cinnosti, reakcii, spravania… ktore mame vzite, zautomatizovane, ktore nazyvame zvykmi. to preto moze vzniknut rozhodnutie v podvedomej alebo nevedomej mysli skor ako to vobec vedoma mysel vobec bude riesit, ak vobec bude nakolko sa casto vsetkym ludom stava, ze nieco robia a ani nevedia, ze to robia, alebo nevedia preco to robia. je to v podstate vyslovene o efektivnom vyuzivani mozgu, mysle. funguje to asi takto:
„Učenie má štyri fázy:
*Nevedomá nekompetencia – neviem, že niečo neviem. Deti do určitej doby netušia, že nedokážu šoférovať auto.
*Vedomá nekompetencia – viem, že niečo neviem. Jedného dňa ste si aj vy uvedomili, že existuje šoférovanie auta, a že to zatiaľ nedokážete
*Vedomá kompetencia – vedome niečo ovládate. Takže ste šli jedného dňa do autoškoly… Učíte ste sa viesť automobil. Už používate plyn, spojku a brzdu – aj keď zatiaľ vedome. To znamená, že rozmýšľate, ktorý pedál je kde, ktorá rýchlosť sa ako radí a kde sú smerovky. Auto sa občas skákavo rozbieha a do kopca ste sa pohýnali s maximálnou koncentráciou a “vytrešteným” zrakom 🙂
*Nevedomá kompetencia – konečný stav. Neuvedomujete si, že niečo ovládate. Teraz už väčšina s vás uvoľnene sedí za volantom a ani si neuvedomujete, že šoférujete. Môžete sa baviť počas jazdy so spolujazdcom, jesť a piť u toho a ovládať autorádio a telefón…“
to len vdaka zvyku moze padnut rozhodnutie skor v nevedomej casti mysle, ako v tej vedomej casti. a ako som aj spomenul, ze vedoma mysel je branou do nasej mysle, je to ona (samozrejme na zaklade nasej slobodnej voli), ktora rozhoduje o tom, ze co pusti dalej na spracovavanie a co nie. uvediem opat priklad. najprv mame nevedomu nekompetenciu, neviem napr. co je hororovy film za zaner, ale som zvedavy. tak sa na 1 horor pojdem pozriet do kina. tu vedoma mysel umoznila vstupit branou do mojho nevedomia tomuto typu filmov. zistil som postupne co je horor za filmovy zaner, prechadzajuc vsetkymi 4 bodmi som dospel k zaveru a vybudoval v nevedomi zvyk. bud je k zanru kladny a ja sa budem snazit automaticky horory vyhladavat, alebo vlozim do podvedomia negativnu konotaciu k tomuto zanru a viac hororov uz pozerat nebudem.
otazkou teda zostava, ze tie vyskumy ktore vedci robili, ze v akom stadiu kompetencie testovanych jedincov zastihli.
Ospravedlňujem sa, že nemám čas sa podrobnejšie zaoberať touto vašou úvahou, ale pokiaľ mne siahajú vedomosti z neuropsychológie, tek vychádza z nesprávnych predpokladov. Skúste si to niekde nájsť. To čo vy popisujete a na základe čoho odvodzujete svoju úvahu je tzv. neuromotorická pamäť. Ke´d robíte nejaké motorické úkony ab novo, tak sú spracovávané celým mozgom, ak ich dostatočne často opakujete, zapíšu sa do malého mozgu, ktorý ich potom už vykonáva automatizovane. Preto treba napríklad toľko cvičiť na klavír. Na začiatku sledjete čo robíte, ale po tisícke etúd, už hrá malý mozog a ostatné časti mu iba povedia čo má hrať. Obec platí iná schéma. Zvonka (alebo z vnútra) príde podnet, ten sa preženie zmyslovými centrami, kde sa rozhodne o type podnetu, podľa toho to prejde väčšinou do limbickej oblasti, kde sa rozhodne o type rekacie, teda o postoji organizmu k podnetu, či mu je príjemný alebo nepríjemný, či má konať agresívne alebo zaľúbene skrátka nastane emočné nastavenie a až potom príde na rad vedomie, ktoré na základe toho, čo vedomie vníma ako pocit a na základe pocitu rozhonutie verbalizuje a socializuje. Taká je veľmi hrubá schéma, podľa pozorovaní neuropsychológov pri mnohých experimentoch pod pozitrónovým scanovacím tomografom.
Radek, zamerne som vybral aj priklad kde nejde o ziadnu motoricku cinnost cloveka, pri pozerani hororu, ucenia sa citat, pocuvani hudby etc, nejde o ziadne motoricke cinnosti.
este sa to pokusim vysvetlit inak, cez vyznam slova vola, ktore je vyjadrenim pre vedomu, chcenu, pozadovanu cinnost, jednanie, spravanie sa smerom k vytycenej hodnote, cielu a pod.
ad podnet z vonku a z vnutra. na zaciatku kazdeho jednania je myslienka, to znamena, ze vsetko (ak neberiem v potaz to co vytvorila priroda, bez vplyvu cloveka) co teraz vidis, pocujes, citis sa zrodilo v niekoho hlave ako myslienka, cize to pochadza z vnutra. vola je o tom, ze na vedomej urovni pracujeme s tymito myslienkami a to co nakoniec vidime, citime, pocujeme je vonkajsou demonstraciou vnutornych myslienok ostatnych ludi.
vola pojednava o tom, ze kazdy clovek ma na zaklade svojej vlastnej vole rozhodnut sa, ze vzdy ma moznost volby. bez vole by clovek ani nejednal a teda by ani nezil, nakolko z predsavzati za zit neda. clovek s poruchami vole jedna skratkovito, casto velmi impulzivne, bezohladne a svoje rozhodnutia nedokaze dokonca ani realizovat.
v tejto vete som zabudol napisat slova „silu a moc“:
„vola pojednava o tom, ze kazdy clovek ma na zaklade svojej vlastnej vole rozhodnut sa, ze vzdy ma moznost volby.“
ma zniet takto:
vola pojednava o tom, ze kazdy clovek ma na zaklade svojej vlastnej vole silu a moc rozhodnut sa, ze vzdy ma moznost volby.
OK, v princípe ide o to, že celé konanie sapienta sa nedá vysvetliť iba biologicky, s čím súhlasím. To však nemá so slobodnou vôľou, tak ako si ju väčšina predstavuje nič spoločné. Podľa môjho pohľadu na svet je človek výslednicou dvoch darwinistických systémov biosféry a mémosféry. Je týmito previazanými systémami totálne tvorený, teda determinivaný. Vzhľadom na to, že si to vyžaduje obsiahlejšie vysvetlenie, tak to musíte brať tak, ako to podávam — ako názor. Chystám sa ho podrobnejšie vysvetliť v asi pol roka pripravovanej práci „Podiel štátu na domestikácii opice.“ Potom má zmysel aj podrobnejšie hovoriť o správaní sapienta, pretože bude vysvetlený z oboch strán. V poriadku?
Teória je vždy iná ako realita.
Na Slovensku sa urobilo najdrahšie mýto . Ak to porovnáme len s ČR je to ohromujúce čo predstavitelia sociálneho štátu a zástancovia chudobných dali jednej firme zo spoločného = štátneho.
Tých príkladov je neuveriteľne mnoho kde sa so štátnym = spoločným nakladalo nezodpovedne. Dodnes sa plytvá, míňa rozkráda, zvýhodňuje…
To čo zlyháva vo všetkých štátoch je existencia politických strán a hnutí a „vedomie“ ich voličov.
Nevzdelaní, neinformovaní a súvislosti nevidiaci občania = voliči ľahko dočasu podľahnú ilúzii ako sa NIEKTO o nich POSTARÁ. Ako za nich niečo vybaví, zariadi, bude sa „biť“ za ich záujmy. Môže im radiť čo si majú myslieť a ako sa majú správať.
Podľa výskumov urobených vo viacerých krajinách sveta sú ľudia rozdelení PRIBLIŽNE na polovicu v každej krajine na tých čo sa chcú o starať o seba sami a žiť podľa seba a tých čo chcú aby sa niekto o nich postaral.
Pri voľbách teda rozhoduje „mlčiaca väčšina“.
Lebo politický systém určuje, že voľby určia KTO bude spravovať veci verejné.
Smutné je že od vzniku štátov dodnes takéto politické vedenia štátov nenesú žiadnu zodpovednosť za svoje činy. Aký to rozdiel od každodennej reality voličov.
Geniálny článok. Vďaka.
Pre mňa je povzbudením, že sú čitatlia, ktorí to celé sú ochotní celé prečítať. Vďaka. Hľa, aj táto odpoveď je následok nutkania vyvolaného mechanizmom recipročného altruizmu.
Tento článok sa veľmi podobá tomu prvému, ktorý som od vás čítal – pohľad na bohatstvo skrz fyzikálnu entropiu. Toto je veľmi podobné – veľa zaujímavej teórie, irelevantné závery. Je to dlhý článok, preto je toho veľa čo sa dá vytknúť. Skúsim aspoň jednotlivo k záverom.
Záver 1 – skupinový záujem je v rozpore s „prirodzenosťou“ , ktorá preferuje reprodukciu génov. Ok, no a čo teda? Všeličo je v rozpore s evolúciou – od šatov čo nosíte, cez používanie okuliarov na korekciu zrakovej vady až povedzme po interupcie. To bude asi tým, že ako kritérium politík ľudia väčšinou inklinujú k sebeckosti na úrovni „vehiklu“ ako k sebeckosti na úrovni génu.
Že takéto veci nevydržia tlak evolúcie? Možno áno a možno nie – ak ľudia vezmú samotnú evolúciu vo vlastných rúk a zrazu človek začne manipulovať s tými génmi pre ktoré má slúžiť iba ako vehicle. Ale aj keby to tak nerobil, to čo je evolučne efektívnejšie ešte neznamená že je to „morálne“ v zmysle v akom si morálku definuje ten úbohý vehicle. Poviem príklad – je preukázané, že čím bohatša a vzdelanejšia spoločnosť tým má menej detí. Z hľadiska evolúcie zjavne veľmi neefektívna stratégia. To nám však nezabráni vysloviť hodnotiaci úsudok že je morálne lepšie ak sú ľudia vzdelaní a bohatí.
Záver 2 – že altruizmus je sebecký z hľadiska génu. Alebo inak povedané, isté formy altruizmu a kooperácie, sa v nejakej dobe ukázali pre ľudský druh ako evolučná výhoda a preto ho teraz máme. Áno, s týmto by sa dalo súhlasiť. Aj keď to nie je stopercentné. Aj dnes sme ako celý druh (nielen okrajové malé skupiny) ostali s veľa vecami ktoré nám už hodný čas nedávajú evolučnú výhodu – známe to „rudimenty“ ako napríklad slepé črevo. Kto vie, možno altruizmus je psychologická verzia slepáku.
Záver 3 – Altruistické interpersonálne akty závisia od osobného kontaktu. Silný nesúhlas. Altruistické interpersonálne akty závisia od určitého stavu nevedomia, ktoré sa často vyvolajú osobným kontaktom. Ale existuje množstvo kanálov ako tieto veci vyvolať mimo osobného kruhu. Príkladov je také množstvo, že nerozumiem ako tento záver vôbec môžete vysloviť – a nie nie je to len o osobnom statuse. Ľudia dokážu anonymne posielať pomoc ľuďom postihnutým nešťastím na druhom konci sveta. Zaiste, srdcervúci príbeh človeka ktorého utrpenie vidíme pár metrov od seba na obrazovke pomôže vyvolať emócie potrebné na realizáciu tohto altruizmu – ale to neupiera jeho efektivite.
Ale beriem myšlieku, že altruizmus je sebecký lebo vyvoláva v človeku dobrý pocit a preto je z povahy „sebecký“. Ale to nesúvisí s tým ako je formulovaný záver. To že vykonám anonymný altruistický akt s neznámym človekom ktorý prišiel o všetko pri prírodnej katastrofe na druhej strane zemegule – aj zo sebeckých dôvodov – úplne diskvalifikuje váš záver. A sme svedkami takýchto aktov dennodenne – či sú realizované charitou, náboženstkou organizáciou, alebo aj štátom.
Záver 4 – že sociálny štát je neprirodzený. Tento záver je iba kombináciou nesprávnych záverov 1 a 3. Preto je sám o sebe nesprávny,
Záver 5 – sociálny štát potláča altruizmus lebo odmeňuje podvodníkov. Tu mám hneď dve zásadné výhrady
1. Existuje taká špeciálna forma altruizmu, ktorá spočíva nie v tom v tom že na vlastné náklady niekomu priamo materiálne pomôžete, ale napríklad v tom že na vlastné náklady potrestáte podvodníka čím pomôžete všetkým.
Na potvrdenie tohto javu existujú dôkazy. Napríklad boli robené pokusy s Dictator Game, kedy ľudia boli spárovaný s náhodným (cudzím) protihráčom a vedeli že hra sa nebude opakovať. Napriek tomu boli ľudia dosť ochotný na vlastnú škodu potrestať niekoho koho vnímali ako podvodníka. Ak nepersonálne trestanie podvodníkov vyváži ich tvorbu, môže byť systém stabilný
2. Ak by tento záver platil, tak potom rovnako temnú budúcnosť nečakal iba Sociálny Štát, ale akákoľvek iná inštitúcia ktorá sa zaoberá mimotlupovým altruizmom – napríklad Cirkvi. A tam už istotne 50 generácií prebehlo a nevšimol som si populačnú explóziu ľudského poddruhu v ktorom sa vyvinul gén (nazvime si ho ako „deserving poor“) ktorý by systematicky parazitoval na katolíckej charite a ps obľubou ako vehicle používal geneticky vyšľachtených žobrákov s ktorými by sa nábožensky cítiaci ľudia zľutovali. Ak taký gén existuje, tak urobte výskum a nájdite ho. Takýto objav bude zaiste bude prelomovým.
V prvom rade by som sa vám rád poďakoval, že ste zjavne so snahou pochopiť prečítali môj elaborát. Myslím, že je to pomerne vzácny úkaz.
Čo sa týka vašich námietok, pokúsim sa formulovať svoj názor, ktorý snáďbude mať pre vás nejaký prínos.
Záver 1 — Podľa môjho pohľadu na svet, z ktorého vychádzam, nič nie je v rozpore s evolúciou. Aby sme si rozumeli, dnes sa nedá obhájiť statický pohľad na svet. Zjavne evidujeme, že nielen to, že druhy organizmov svojou štruktúrou na seba zjavne naväzujú, nielen to, že aj naša Zem má svoju históriu, ale aj to, že celý Vesmír má históriu. A že všetko sa akosi vyvíja z nejakej menšej komplexnosti k väčšej. Neviem to inak pomenovať a je aj okolo toho veľa sporov. Dnes nemáme nijaký model vývoja, okrem darwinistického. Myslím tým nielen vývoja života, ale obecne vývoja. Teda nič nie je v rozpore s evolúciou, ale môže byť v rozpore s modelom evolúcie.
Či sa týka vašich príkladov, tak tie v tomto zmysle nie sú v rozpore s evolúciou, nanajvýš ak v rozpore s darwinistickým modelom. A ja som presvedčený, že ani s tým, pretože sa dajú vysvetliť darwinistickým modelom kultúry — pomocou teórie mémov. O tom tu mienim písať tiež. No a napríklad interupcie vôbec nie sú ani proti biologickej oblasti evolúcie. Mnohé druhy majú vrodené behaviorálne moduly pre infanticídu, a interupcie idú presne na ruku týchto modulov.
Uviedli ste veľmi správny príklad toho, že čím je spoločnosť bohatšia, tým menej má potomkov. Zjavne teda tu ide o proces, ktorý nie je vysvetliteľný z pohľadu biologického darwinizmu, veľmi dobre však ide vysvetliť z pohľadu teórie mémov. Tak ako píšete,z pohľadu génov ako replikátora je mať menej detí veľmi neefektívna stratégia, z pohľadu kukltúrneho replikátora, mému, však je to v danom čase najvýhodnejšia stratégia. Opäť darwinisticky. Ale o tom chystám (žiaľ ešte rozsiahlejšiu) štúdiu pod názvom „Podiel štátu na domestikácii opice“, takže prípadne si o tom môžeme podiskutovať v jej rámci.
Záver 2 — Rudimenty. Táto vaša námietka neobstojí, pretože jednak je otázka rudimentov v biológii dosť spochybňovaná, a potom, taká forma správania, ak by aj bola rudimentom, tak by musela byť predtým vyvinutá a a iba prežíva, pretože je voči tlaku prirodzeného výberu neutrálna. Neexistuje v pozorovanej prírode iný druh altruizmu, ako tie, ktoré popisujem a ešte pár okrajových, ktoré som neuviedol. Nemá to teda byť rudiment z čoho. A čo je hlavné, neexistuje mechanizmus ako by sa nejaký skupinový altruizmus vyvinul, ako som rozobral na príklade. A čo sa týka slepého čreva, tak to má veľmi dôležitú funkciu pre imunitný systém.
Záver 3 — Nesúhlasíte s niečím čo som nepovedal. Recipročný altruizmus je závislý od frekvencie interpersonálnych interakcií. Príbuzenský altruizmus napríklad od toho nezávisí, ale závisí v prvom rade od miery genetickej príbuznosti a od schopnosti rozoznať ju. Opäť vami uvedené altruistické činy podľa štúdií silne klesajú s mierou obete. Teda ako som spomínal, za nepatrnú obeť si kupujete v nevedomí lepší spoločenský status. Treba si uvedomiť, že všetko prebieha nevedome. Aby mohol recipročný altruizmus fungovať, musíte mať nejaký vrodený nástroj na rozpoznanie, že druhý jedinec pomoc potrebuje. Hovorí sa tomu empatia a zdá sa, že nedávny objav zrkadliacich neurónov urobil zásadný vstup do vysvetlania javu empatie. Musíte skrátka rozoznať, ako sa cíti druhý jedinec aby ste boli schopný posúdiť, aký má k vám vzťah, a teda aj svoje miesto v tlupe. Noa ako vidíte utrpenie druhého,empatické okruhy spustia aj kalkulačku recipročného altruizmu. Zhodí vaše postavenie voči druhému, vaše postavenie a vyhodnotí mieru obete, ktorou ste schopní skúsiť sa posunúť v očiach celej tlupy vyššie, nielen v očiach obdarovaného. A je jedno, že pri televízore vás celá tlupa nevidí, vrodená kalkulačka na televízory nebola dizajnovaná,ona iba vidí utropenie, vidí, že malý dar môže zvýšiť váš status ako si to ostatní všimnú a dar dáte. Polovicu majetku sotva.
Záver 4 — kedže je kombináciou predchádzajúcich tak je z môjho hľadiska správny.
Záver 5 —
1. Pomerne zaujímavá námietka s tým potrestaním podvodníka, nijako však nevybočuje z mechanizmu recipročného altruizmu. Je totiž jedno, v čom je prvý krok recipročného altruizmu, teda ten dar, ktorý niekomu dáte a task isto, koľko členov tlupy je odmenených, či jeden alebo všetci. Aj v tlupe šimpanzov funguje recipročný altruizmus a ak sa v nej vyskytne mimoriadne agresívny, či nekooperujúci jedinec a niekto ho potrestá, môže očakávať, že v očiach ostatných členov tlupy získa druhý krok, nejaké recipročné akty.
Lenže podvodníci sú potrestaní aj tak, že s nimi nikto po prvom podvode neuzavrie recipročné vzťahy, stávajú sa outsidermi v tlupe. A to je aj interpretácia vami spomínanej štúdie. Takže nijkao to nevybočuje z uvedeného.
2. Presne to sa deje. Po celé generácie sa pod vplyvom charity udržuje populácia žobrákov, vlastne už od pradávna profesionálch žobrákov, ktorí však bioli pre nedostatok zdrojov prírodným výberom eliminovaní z populácie, takže nemohla nastať explózia, gény pre podvodnícke správanie neboli výhodné. Parazitov môže byť len toľko, aby ich hostiteľ uživil a nezdochol. Hovorí sa tomu evolučne stabilná stratégia. Až sociálny štát umožňuje výraznejší posun, pretože vďaka rastu produktivety práce je možné aby viac zdrojov produkovalo menej hostiteľov a mohlo byť viac parazitov.
1) Ok, teším sa. Aj tak to vo vzťahu k tejto debate bolo podstatné iba v tom, či nejako definovaná „prirodzenosť“ je žiadúca. Ak si však povieme že hocičo čo sa okolo nás deje je výsledkom evolúcie a boja génov/mémov a čo ja viem čoho, tak potom je všetko prirodzená a samotná otázka o prirodzenosti stráca zmysel.
Mimochodom, keďže priznávate že svet okolo nás je dynamický, tak potom argumentácia historickou prirodzenosťou neobstojí. Novými vecami sa prirodzenosť jednoducho zmení.
2) Ok, nebudem sa hádať, rudimenty pre mňa nie sú podstatné. V zásade súhlasím že altruizmus je pre ľudský druh (alebo vo vašej definícii pre gény/mémy ktorým ľudský druh slúži ako vehicle) prospešný a preto ho máme.
3) Pozrite sa ako ste formulovali záver 3 pôvodne
„Altruistické interpersonálne akty ako solidarita, obetavosť, alebo pomoc medzi nepríbuznými jedincami môžu byť funkčné len na základe vzájomného osobného kontaktu, “
A zrazu uznávate, že altruistcké akty môžu byť priamo vyvolávané neosobným kontaktom ako je televízia, alebo môžu byť sprostredkovávané – napríklad prostredníctvom ideí: napríklad národnosť, jazyk, náboženstvo apod. Napríklad ľudie úplne nepríbuzný a dokonca aj rôznej rasy ktorý ale majú spoločné náboženské vyznanie môžu byť viac naklonený k altruistickým aktom.
Absolútbne súhlasím s dôležitosťou empatie, sám som veľký fanúšik Huma a jeho „A Treatise of Human Nature“ ktorá dosť na empatii závisí. Ja však tvrdím, že empatia sa dá vyvolať aj bez personálneho kontaktu. Je pomerne bežné že ľudia prejavujú viac empatie k jedincom čo s nimi zdieľajú názory (náboženstvo, politické presvečenie apod.) ako s ich príbuznými. Možno je to virulentnosťou mému stojacom za týmito ideami, ale nech je to ako chce nevyžaduje to vyslovene osobný kontakt a tlupu 150 ľudí ako ste spomenuli.
4. tento záver nechám tak, lebo neobsahuje nič nové čo by sa nespomínalo v iných záveroch.
5.
a) Potrestanie podvodníka anonymným jedincom pri neopakujúcej sa hre prudko vybočuje z vašej základnej tézy o nemožnosti sociálneho štátu, ktorá je založená na „prirodzenosti“ úzkej osobnej tlupy a na frekvencii vzťahov.
Áno, základné mechanizmy ktorými sa toto správanie tvorí môže pochádzať z našej prehistorickej minulosti, to však nijako neupier efektivitu tohto mechanizmu na nové usporiadanie kedy si ľudia zorganizovali vzťahy v rámci štátu.
b) Prečo tí žobráci neprekonali populačnú explóziu? Však vo vašom pôvodnom texte hovoríte o tom ako je VYSOKO PRAVDEPODOBNÉ, že altruizmus ktorý nie je založený na osobnom vzťahu a vysokej frekvencii (ktorý ste si stotožnili so sociálnym štátím) nevyhnutne vyhynul.
Navyše ak sa bavíme o súčastnosti, tak z globálneho hľadiska najväčšími evolučnými hriešnikmi nie sú sociálne štáty – tie sú väčšinou súčasťou bohatých krajín a najväčšia časť transferov prebieha v rámci tejto (z globálneho pohľadu) veľmi bohatej minority.
Najväčšími hriešnikmi sú súkromné charity a arcinepriateľmi sú ľudia ako Bono či Bill Gates, ktorí do chdobných krajín nalievajú ohromné prostriedky a „podporujú’ toto neevolučné správanie. Títo by mali zlíznuť gro vašej kritiky, nie nejaký bezvýznamný sociálny štát.
Myslím, že je žiadúce definiovať, čo je prirodzenosť človeka. Je to filozofická otázka, stará, prastará, staršia ako ľudstvo, a každý organizmus sa s ňou vyrovnáva vlastnými prostriedkami. Zaujímavé a veľmi podnetné je v tomto smere čítať práce Jakoba von Uexkull, jeho koncepciu umweltu organizmu. Ale to na oveľa širšiu diskusiu.
Samozrejme, že obrázok z telvízie je interpersonálny kat. Je to vizuálny stimul, mozog predsa nebo,l pôvodne stavaný na to, že obraz môže byť iba obraz. Je to stimul, ktorý v mozgu hľadá moduly a keď ich nájde, stimuluje ich. Podstatné je, že je tu aj skúsenosť, ktorá môže ten stimul posilniť, alebo zbrzdiť. Opakujem — na základe obrázku pocítite súcit, pošlete prípadne darcovskú sms-ku- ale určite nie polovicu svojho majetku. Na to je ten interpersonálny kontekt cez tv príliš slabý. Pocit, že sa vám akt altruizmu vráti, je tlmený skúsenosťou z toho, mozog vie, že tv nie je interpersonálny kontakt. No a tak rieši vnútorný stav: na jednej stranu nutkanie k recipročneému altruizmu, na strane druhej skúsenosť,že dar je nenávratný. Výsledok ako v každom rozhodovaní mozgu je kompromis: malá hodnota daru.
5.a) Neviem na základe čoho tvrdíte, že to vybočuje, keď som vám v odpovei podrobnejšie vyargumentoval ako to nevybočuje. Okrem toho ja nikde netvrdím, že je sociálny štát nemožný, práve naopak, štujem jeho funkcionalitu. Aj o tom bude štúdia o domestikácii sapienta, ktorú tu mienim uverejniť. To, čo v tomto článku tvrdím je, že sociálny štát nie je založený na vrodených a prirodzených altruistických mechanizmoch, ako to niektorí ľavicoví intelektuáli tvrdia, ale na nealtruistických vrodených mechanizmoch. To je všetko. Štát je pre vrodené psychické nástroje sapienta neprirodzený systém, čo však neznamená, že je neprirodzený sám o sebe. Sám o sebe má vlastnú prirodzenosť a podľa mojej mienky sa tá prirodzenosť dá veľmi elegantne popísať pomocou teórie mémov podobne, ako sa biosféra dala veľmi elegantne vysvetliť pomocou teórie prirodzeného výberu.
Narážajú tu na seba dva vývoje dvoch prirodzeností: vývoj biologický a vývoj kultúrny, oba darwinistické. Štát ako každý prvok kultúry sapientov využíva na svoju replikáciu vrodená nástroje, ktoré sa vyvinuli v procese biologickej evolúcie. Mémom je úplne jedno, či sa pri tom jedinec cíti dobre, alebo nie, pre ne je podstatné aby sa rozmnožili v čo najväčšom počte, aby zachovali vnútornú štruktúru informácie rovnako ako gény. Ale to je opäť na širší rozbor.
5 b) Veď som popísal prečo neprekonali populačnú explóziu: nemôže byť viac parazitov ako darcov, jednoduchý ekologický zákon. Evolučne stabilná stratégia. Nikde som si netvrdil, že je nejaký altruizmus spojený so štátom, práve naopak: vyvraciam predstavu, že v súvislosti so štátom nemožno hovororiť o altruizmne. Tvrdím,že ak sú dva mechanizmy, spojené so získavaním zdrojov v tlupe: jeden čisto sebecký, založený na hre s nulovým súčtom a druhý recipročne altruistický, založený na hre s nenulovým súčtom, tak štát, ktorý je súčasťou prostredia sapientov pôsobí ako selektor prírodného výberu v prospech číreho sebectva. Pkiaľ bude tlak trvať dostatočne dlho, je dosť pravdepodobné, že inkluzívna fitness génov kódujúcich recipročný altruizmus v populácii klesne na menšiu mieru ako je prirodzené, nie že vymizne. Predsa okrem interpúersonality cez štát sapienti majú aj bežné interpersonálne vzťahy a tam sa recipročný altruizmus uplatní. Len už bude jedincov schopných uzatvárať také vzťahy menej a menej..
Opäť — ja nekritizujem štát, ani charitu ani nijako inak nezaujímam morálny postoj. Moja kritika sa týka iba predstavy ľavicových intelektuálov, že sociálny štát je uskutočnením prirodzenej potreby sapientov byť solidárnymi. To jednoducho z pohľadu vedy nie je pravda.
Máte pravdu, aj masívna charita má rovnaký charakter z pohľadu interpersonality, rozdiel však je v tom, že kým táto to predsa len robí na základe dobrovolnosti, čím je bližšie mechanizmu recipročného altruizmu, štát to robí na záklede násilia, a tam už nie je nijaký priestor pre dobrovolný darcovský akt. Tam je výhodnejšie podvádzať ako byť altruistický, čo sa zjavne aj deje.
5a) Schopnosť ľudí nepersonálne a v neopakujúcej sa hre na vlastné náklady trestať podvodníkov je v absolútnom rozpore s veľmi silne formulovaným záverom číslo tri: “
Altruistické interpersonálne akty ako solidarita, obetavosť, alebo pomoc medzi nepríbuznými jedincami môžu byť funkčné LEN na základe vzájomného osobného kontaktu, “
Aká výška osobnej škody je pre človake ešte prijateľná je dôležitá pre štruktúru týchto nepersonálnych vzťahov – napríklad štruktúrovať inštitúty tak aby schopnosť veľa aktérov za denu drobnej osobnej škody (napríklad ísť k volebnej urne) potrestať podvodníka (politika čo klamal). Taktiež už fakt že ľudia prirodzene inklinujú k tomuto trestaniu, môžu sa vytvoriť iné štruktúry – napríklad veľa ľudí pošle malý finančný príspevok alebo prizná vyšší status alebo len sú ochotní pozerať reklamy v médiu kde novinárovi či aktivisti s veľkým individuálnym úsilím, odhaľujú podvody.
Toto je podľa mň veľmi funkčný a osvedčený mechanizmus ktorý mimo osobného kruhu tlupy a aj v neopakujúcej sa súťaži dokáže trestať sebecké konanie zneužívajúce nepersonálny altruizmus.
Celá vaša kritika sociálneho štátu spočíva v tom, že ste presunuli tvrdenie o „sebeckosti“ z úrovne jedinca na úrovneň tlupy (cca 150 ľudí) – používate argumenty o recipročnom altruizme založenom na príbuzenských vzťahoch , opakovanej interakcii apod.
Je však evidentné aj z príkladov čo som hovoril, že tento altruizmus je možné rozličným spôsobom (technológiami, ideami ako národ apod.) rozšíriť aj mimo takto úskej definície. Príkladov existuje nepreberné množstvo, môžem vám ich tu hádzať jeden po druhom. Napríklad náklonosť ľudí k deťom. Ľudia nemajú rad utrpenie detí, prirodzene sa s nimi identifikujú a sú schopní empatie k nim presahujúce úroveň tlupy. Iné inštitúty – občianstvo mesta, krajiny, náboženstvo, životný štýl a iné dokážu rozšíriť túto pomyselnú tlupu na úplne cudzích ľudí.
Alebo skúsim ešte inak. Skúsme na chvíľu prestať uvažovať o jednej špeciálnej forme altruizmu – uznávanie zákona súkromného vlastníctva. Všetky vaše argumenty sa dajú použiť aj tu. Čo tak motivuje ľudí uznávať súkromné vlastníctvo mimo svojej tlupy?
Zaiste ak je niekto tak hlúpy že „verí“ v dobrý úmysel portfólio manažéra na druhej strane zemegule ktorý má zveľaďovať jeho majetok, tak evolúcia ho musí zničiť. Dôvera je forma recipročného altruizmu – ja ti dám niečo (napríklad peniaze banke) a verím že dodržíš slovo. Prečo by nemalo fungovať ak predmetom dôvery je „ja ti zverím peniaze a dôverujem že ich dáš núdznym“ oproti „ja ti zverím peniaze a dôverujem že mi ich vrátiš s 2 percentným úrokom“. Ak nie je evolučne možné prvé, tak nie je možné ani druhé,
V priklade, ktory uvadzas dva podstatne rozdiely.
– ako sa ti dotycny subjekt, ktoremu „davas“ dokaze relevantne zaviazat, ze svoj slub splni (ake krytie ti ponuka, co mu mozes „za trest urobit“ 🙂 ak svoj slub nesplni – pokuta, vymahanie, odstupenie)
– z praktickeho hladiska (pod silnym socialnym statom) je dost racionalne u kazdeho jednotlivca snazit sa chovat maximalne oportunisticky (neprispievat) – stat bude davat nudznym (v pripade reciprocity teda aj mne keby som sa nahodou nudznym stal) a moj prispevok, ci jeho absencia je z pohladu toho, co sa ujde nudznym absolutne irelevantnym. Standartne vaznovo dilema, ale s dost nelubivym vyustenim.
a nepride mi, ze su oba priklady rovnako relevantne pre posudenie reciprocneho altruizmu (ale to sa mozno mylil ja). Kazdopadne uznavanie sukromneho vlastnictva aj smerom k outsiders je pekny priklad. – ja by som sa nebal to sukromne z toho aj vyhodit.
Najprv faktická poznámka — nie je vhodné zamieňať príbuzenský a recipročný altruizmus. Oba fungujú na iných mechanizmoch.
Potom, ak som vás správne pochopil, sa snažíte poukázať, že fungujú aj iné, ako vrodené altruistické mechanizmy. Ja to nepopieram, nikde nič také v mojeom texte nenájdete. Príklady, ktoré uvádzate dokonca môžu a asi aj sa snažia využiť vrodené mentálne schémy recipročného altruizmu, len problém je v tom, že to môžu iba čiastkovo. Ak niekto nedokáže vyhodnotiť návratnosť na základe skúsenosti, nemôže uzatvoriť s obdarovaným recipročný vzťah. To v ňom budí nutkanie na snahu podvádzať, skrátka získať viac ako dá.
Ja si napríklad myslím, a to sa asi nebude páčiť niektorým miestnym čitateľom, že štát vytvára vlastné altruistické schémy, ktoré dokonca môžu byť z biologického pohľadu pre náš druh užitočné, pretože umožňujú prežiť takým variantám génov, ktoré by inak nemali šancu prežiť, rôzni tí vrodení devianti, vrodene odkázaní na pomoc a podobne. Vzniká tak vyššia génová diverzita druhu. Či je to pre druh užitočné je otázne a prebieha o tom už vyše 150 rokov vášnivá diskusia. Áno štát vytvára altrustické schémy ale to nie sú schémy, ktoré by vychádzali z vrodenej prirodzenosti sapienta. Naopak, pôsobia proti vrodenému altruizmu a selekčne uprednostňujú vrodené čisté sebectvo. Štát zdroje jednoducho vezme a potom rozdá. O tom sa nediskutuje, je to skrátka tak. Na to nie sme evolúciou pripravení, a tak reaguje tým že to neexistuje. Zdroje, ktoré mi štát vezme necítim ako vlastné. Zato v otázke toho čo môžem získať sa správam v zmysle vrodenej sebeckej schémy — čo najviac. Keď sa nejaká šťanda s mikrofónom opýta na ulici okoloidúcich čo si myslia o tom, že učitelia majú malé platy, tak presne v duchu vrodenej schémy recipročného altruizmu väčšina súhlasí, že by mali mať platy vyššie, pretože očakávajú reciprocitu zo strany učiteľov. Keby sa však niekto opýtal: koľky by ste boli ochotní mesačne prispieť na to aby mali učitelia vyššie platy, teda by mozog respodenta okamžite zvažoval reciprocitu, zistil by, že je málo pravdepodobná, a to by sme videli odpovede, určite nemusím nejaké uvádzať.
Myslím, že sme sa začali točiť v kruhu. Napríklad tvrdíte toto „Áno štát vytvára altrustické schémy ale to nie sú schémy, ktoré by vychádzali z vrodenej prirodzenosti sapienta“
Sám uznávate, že tieto schémy na úrovni tlupy sú „prirodzené“. Napríklad kmeň indiánov ide na lov bizónov, na konci lovu mäso spracujú a úspešní lovci sa podelia s neúspešnými a a/alebo v tom momente chorými apod. Pri prerozdeľovaní má veľkú rolu „štát“ tak ako je reprezentovaný náčelníkom, šmanom, starešinmy apod.
Príliš však kladiete dôraz na takto úzko tlupovo definované vzťahy, toto je moja hlavná kritika a nikde ste sa ňou nezaoberali. Už v prehistórii existovali mimotlupové vzťahy, dodnes existujú medzi niektorými primitívnymi kmeňmi. Je napríklad dokázané, že kmene lovcov a zberačov navzájom obchodovali, robili na úpočesť stretnutia oslavy apod. Napriek tomu že bolo celkom možné že sa už nikdy nestretnú.
Ľudia sú schopní altruizmu mimo príbuzenského alebo recipročného altruizmu. Väčšina ľudí čo poznám napríklad do veľkej miery dokáže empatizovať dokonca so zvieratami – kde nie je nádej na ktorýkoľvek s vami definovaných altruizmov.
Chyba vašich záverov je to, že si uzurpujete „prirodzenosť“ na základe nejakých teórií. To akoby som povedal že človek sa vyvinul na to aby chodil a behal, nie na to aby aj 16 hodín denne sedel či už v kancelárii alebo doma. Zrejme aj máte pravdu – choroby chrbta či kĺbov to dokazujú. To že máte pravdu však neznamená že máme opustiť tento štýl života z dôvodu že je proti „historickej“ evolúcii. Ak existuje niečo čo by som nazval mojim hlavnými argumentami, tak je to toto:
1. Evolúcia je kontinuálna. To že nie sme historicky prispôsobený na činnosť ktorá nám dáva dnes vyšši payoff (napríklad práca v kancelárii) a že sme pre túto činnosť museli znásilnit zdedené a pre tieto činnosti neefektívne fyzické a psychické vybavenie neznamená že tieto výhodné činnosti ju máme prestať vykonávať s výhovorkou že sú evolučne „neprirodzené“.
Navyše je podľa mňa veľmi pravdepodobné že v súčastnosti menej dokonalé vybavenie sa v budúcnosti zefektívni. Existujú na to aj príklady – organizmus sa evidentne prisppôsobil tomu že nosíme šaty, po tisícročia konzumácie pestovanej/chovanej stravy sa nám zdokonalil jej metabolizmus apod.
2. Nie je to však ani celkom o bode 1. Už dnes existujú celkom efektívne schémy fungovania ľudí mimo vami úzko definovaných foriem altruizmu. Takže tu je moja sitácia o to jednoduchšia, lebo stačí mi dať jeden jediný protipríklad a váš hlavný argument o evolučnej nemožnosti sociálneho štátu či akéhokoľve iného sociálneho inštitúto založenom na nekmeňových sociálnych vzťahoch z dôvodu ničenia podvodníkmi neobstojí.
Skutočne si to premyslite ešte raz s tým že sa prestanete zaoberať čisto len tým sociálnym štátom. Potom uvidíte že vaše závery sú úplne ustrelené a neodpovedajú už existujúcej realite.
Samé nepochopenie textu, mylné interpretácie podhadzovanie inrterpretácií a tvrdení, s ktorými nemám nič spoločné. A to napriek tomu, že som vás už na to upozornil. Asi s tým nepohnem.
a) Váš popis rozdeľovanie potravy z lovu nezodpovedá antropologickej evidencii. žiaden sociálny systém v tlupách nefunguje.
b) Mimotlupové vzťahy existovali aj v minulosti aj dnes. O tých v minulosti skoro nič nevieme, ale ak by sme mali o nich ususdzovať podľa dnes existujúcich lovecko-zberačských populácií, tak ich vzťahy sú buď konflikté, alebo ako píšete obchodné a tie nie sú altruistické, tam platí, že každý sa snaží získať maximum.
c) Ak je vašou hlavnou námietkou: „príliš však kladiete dôraz na takto úzko tlupovo definované vzťahy“, tak ak chcem popísať prirodzenosť sapienta, nič iné mi neostáva, pretože táto prirodzenosť sa evolúciou formovala presne v takých podmienkach. Ostatne táto vaša námietka svedčí o tom, že nemáte o genetike a evolučnej psychológii žiadne vedomosti. Možno by bolo vhodné si najprv preštudovť niektoré zdroje, ktoré som uviedol a potom poučený polemizovať. Neodporujete v tomto mne, ale vedeckej evidencii, ktorú som si aj ja musel najprv osvojiť.
d) Áno existuje viac druhov vrodeného altruizmu, však som to aj uviedol. Vami uvedený príklad však do nich nespadá, pretože súcitenie so zvieratami spadá do príbuzenského altruizmu. Ale to je na dlhý rozbor, skúste si preštudovať nejaké zdroje o domestikácii. Skrátka berte to ako fakt, že súcit so zvieratami je súčasťou príbuzenského altruiuzmu hoci je to z genetického hadiska absurdné.
e) A už sme pri koreni veci: „ …si uzurpujete “prirodzenosť” na základe nejakých teórií.“. Nič si neuzurpujem, dovolávam sa výsledkov vedeckého poznania. Váš argument je charakteru: ako môžete pán Galileo tvrdiť, že sa Zem točí okolo Slnka, keď každý deň vidíme na oblohe opak, to sú len nejaké teórie. Mimochodom, o akú vedeckú evidenciu opierate vy váš názor. Viete uviesť zdroje? Pokiaľ sa obaja zhodneme na tom, že človek je dôsledkom evolúcie tak ako iné organizmy, tak nám neostáva nič oiné ako tú prirodzenosť hľadať v evolúcii a jej zákonitostiach a na to tu máme vedecké disciplíny.
f) „To že nie sme historicky prispôsobený na činnosť ktorá nám dáva dnes vyšši payoff (napríklad práca v kancelárii) a že sme pre túto činnosť museli znásilnit zdedené a pre tieto činnosti neefektívne fyzické a psychické vybavenie neznamená že tieto výhodné činnosti ju máme prestať vykonávať s výhovorkou že sú evolučne “neprirodzen锓 Tvrdil som to niekde?
g) To či sa na niečo organizmus prispôsobí alebo nie opäť závisí od evolučných zaákonitostí a stavu veci, z ktorých bude vychádzať. V podstate s vami súhlasím, len ako evolucionista nemám rád slovo zdokonalí, ale prispôsobí. Mimochodom — nosenie odevov sa vyvinulo práve v tých dávnych časoch pred mnohými tisícročiami, takže bolo dosť času na to a konzumovanie poľnohospodárskych plodín je možné iba preto, že pred desiatkami miliónov rokov sa našich predkov vyvinula široká enzymatická výbava — sme všežravci.
f) „hlavný argument o evolučnej nemožnosti sociálneho štátu či akéhokoľve iného sociálneho inštitúto založenom na nekmeňových sociálnych vzťahoch z dôvodu ničenia podvodníkmi“, kde som taký nezmysel tvrdil, rýchlo, rýchlo mi to ukážte, aby som to opravil.
Záverom konštatujem, že mi je ľúto, že ste vlastne nepohopili článok, podsúvate mu vlastné chybné interpretácie. Neviem ako mám ešte zdôrazniť, že ja nikde netvrdím, že sociálny štát nemôže existovať, že nie je formou altruizmu, že nemá šancu prežiť, že nie je dôslledkom evolúcie. Nič také. Prosím ak chcete polemizovať, skúste si článok nezaujate prečítať, pochopiť ho a potom sa prípadne môžeme o ňom porozprávať.
Ak chcete reálne diskutovať, tak skúste článok rozdeliť na viac. Takže aj tu budem stručný a obmedzím sa na zopakovanie (po tretí krát) vami CHYBNE položeného záveru číslo 3.
„Altruistické interpersonálne akty ako solidarita, obetavosť, alebo pomoc medzi nepríbuznými jedincami môžu byť funkčné LEN NA ZÁKLADE VZÁJOMNÉHO OSOBNĚHO KONTAKTU.”
Uznávate alebo neuznávate že altruistické interpersonálne akty môžu byť FUNKČNÉ AJ BEZ OSOBNÉHO KONTAKTU – pomocou sociálnych konštruktov ako je charita či sociálny štát ako som vám na toľkých príkladoch ukázal?
Áno alebo nie? Jednoduchá otázka , v môj prospech hrajú dôkazy vo forme príkladov. Základy vedeckej metódy a logiky – ak niekto tvrdí že labute môžu byť LEN BIELE, stačí ukázať jednu čiernu labuť a jeho záver je preukázaný evidenciou ako mylný.
Inak toto je pre vás charakteristické. Ja nepolemizujem s vašimi zdrojmi. Polemizujem s vašou interpretáciou týchto zdrojov a s vašimi závermi.
chcelo by to menej slovickarit a viac pochopiť podstatu textu a jeho východiská. autor ponúkol brilantnu interpretáciu a aplikáciu vedeckých poznatkov o biologickej podstate správania sa nasho druhu v protiklade s ideologickymi blabolmi utopistov, ktoré ale praktici kolektivistickeho násilia opakovane zneužívajú na svoje sebecke ciele. (čím gvlastne sami dokazujú platnost východísk textu o ktorom diskutujeme) Písal som o tom v septembri diskusii pod článkom o Moorovom dokumente v reakcii na diskutera kri: „k tej neexistencii socialistov: mas pravdu, ze ludia sa spravaju tak, ako su procesom evolucie, medzidruhovym a vnutrodruhovym zapasom aprirodzenym vyberom biologicky vybaveni – teda socializmus ako taky je neexistujuca utopia, bola by fajn, ale akurat tak v spolocnosti robotov, ktorych na neho naprogramujes. nasa geneticka vybava je s nim nekompaktibilna. existuje ale socialisticka ideologia, ktore napriek svojej utopickosti je mocnym marketingovym nastrojom na ovladnutie a zotrocenie mas – je az s podivom, ako casto a efektivne takato ideologia uz zafungovala.“ A teraz k „dôkazom prikladmi“: vsetky spoločenské pohyby a otrasy ktoré sme zažívali a zazivame sú plne a logicky vysvetlitelne poznatkami fyzickej antropologie a vied o biologickej podstate správania sa človeka. a to naozaj môžem kvalifikovane tvrdiť. ako ale vy vysvetlite, že socialistické kolektivisticke konstrukty sa vsetky do jedného ukázali ako nezivotaschopne? nehovoriac o tom, že väčšinou tieto sociálne exprimenty boli naopak zdrojom obrovského utrpenia či genocid. to asi nebude veľmi efektívna cesta evolucneho vývoja nášho druhu, či? alebo dáte aspoň jeden „dôkaz príkladom“ o opaku?
ospravedlňujem sa za úpravu textu – píšem núdzovo na malom tablete na výšku v nabijacom doku, nedalo mi ale nereagovat hneď, ako som si tento excelentný článok prečítal, vrátane žiaľ nekvalifikovanch reakcii naň
uf. zostava len podakovat ako obvykle (vzhladom k rozsahu a spracovaniu asi viac ako obvykle)
Rado sa stalo. Keď som sa ponúkol na spoluprácu tak som mal na mysli ponúknuť nie bežné pohľady na témy, ktoré otvára liberalizmus, o ktorom som hlboko presvedčený, že ponúka riešenia, ktoré sú bližšie súčasnému stavu vedeckého poznania. Lenže mám rastúce pochybnosti, či tieto štúdie sem v skutočnosti patria.
Neviem, z coho tie pochybnosti…
Mne osobne by tvoje clanky (tak by som si ich nasiel u teba), ale hlavnu tu by chybali.
OK. Už asi pol roka pracujem na štúdii, ktorá sa bude volať „Podiel štátu na domestikácii opice“ Považujem ju za veľmi kľúčovú, pretože má ambíciu podať úplne novú (zrejme aj celosvetovo) rámcovú teóriu štátu. Preto bude aj rozsiahla a asi bude vychádzať ako seriál, aby sa to dalo vôbec v tomto formáte čítať. Uvidím potom, či to má zmysel, pretože je fajn písať filipiky proti ľavičiarom, druhá vec je skúsiť ísť hlbšie pod povrch a ponúknuť nové možnosti. Mne je bližšia druhá možnosť, ale je jasné, že väčšine čitateľov je bližšia tá prvá. Aj to vyplýva z našej prirodzenosti. Ďakujem za povzbudenie.
Ano suhlasim. Kritizovat vacsinu laviciarov je hrozne lahke. Rovnako nadsena sorta ideologov je bohuzial aj na druhej strane, ti ma vsak mrzia viac – a tak sa chystam prave nieco serioznejsie napisat tym smerom.
No, ale k veci. Ja, sa na to budem tesit…
Tak ja sa zas na oplátku teším na tvoj príspevok, pretože mne j e vždy akosi bližšie, keď niekto dokáže ísť tak trocha proti prúdu.
Na tú štúdiu už nedočkavo čakám.
K celej veci by som rád dodal ešte postreh, že evolučne psychologický pohľad na altruizmus sapientov, ako som sa ho pokúsil v tejto štúdii spopularizovať oveľa viac zodpovedá súčasnemu neoliberálnemu pohľadu na spoločnosť, ako iným politologickým alternatívam. Inak povedané: neoliberálny pohľad viac zodpovedá prirodzenosti sapienta, tak ako ju vie popísať veda.
To, že niečo poviete neznamená že to tak aj je. Napríklad Samuel Bowles sa evolučnou a sociálnou psychológiou zaoberá niekoľko desaťročí a netvrdil by som že je neoliberál. Určite nie v zmysle v akom neoliberalizmus chápu rezidenti tohto portálu.
Súhlasím. Budem sa snažiť svoje tvrdenie ďalšími príspevkami zdôvodniť. Myslím, že je čas vo svetle vedeckej evidencie druhej polovicve 20. storočia a neskôr pristúpiť definovaniu novel, utilitárnejšej forme liberalizmu.
V zasade suhlasim, len je v clanku opomenuty gen empatie, ktorym sa zaoberaju socialni psychologovia dost intenzivne a je akousi nadejou ludstva do buducnosti. Ten existuje bez naroku na reciprocitu, proste existuje a da sa rozvijat alebo utlmit. Prikladom je dieta, ktore je v kociari a pocuje plač ineho dietata a tiež sa automaticky rozplace. Alebo ludia v spravach sa dozvedia o nestasti na Haiti a z celeho sveta tam prirodzene zacne prudit konkretna pomoc bez naroku na reciprocitu. Ale comsa tyka argumentacie v clanku, aj tento gen empatie je v s tym v sulade a je antagonisticky k potrebe socialneho statu.