Dávno, pradávno v dobách zlatého štandardu, keď sa platilo zlatom a cena akéhokoľvek tovaru, či služby bola vyjadrená váhou zlata, pán Banka dostal nápad, že za úplatu bude ľudom uschovávať úspory. Doba bola neistá, zlodejov a lupičov plné lesy, dobre si schovať nasporené zlato bolo dôležité. Pán Banka mal bezpečný kamenný dom, v dome veľký trezor, kde bola zlato v bezpečí.
Pán Banka mal rád poriadok a každému kto si u neho zlato uložil vystavil potvrdenku. S textom „Potvrdzujem uloženie XY uncí zlata“. Potvrdenku opatril vlastnoručným podpisom aby si bol istý, že mu nikto nepredloží falošnú potvrdenku a úschovu i výdaj si zapísal do hrubej knihy. V krátkej dobe si získal povesť poctivého obchodníka a zlato si u neho uschovávali ľudia zo širokého okolia. Jeho spoľahlivosť natoľko známa, že jeho potvrdenky ľudia prijímali ako platby v zlate. (Záznamy o platbách potvrdenkami o uložení sa našli už v starom Babylone.) Časom už nikoho ani nenapadlo bežať si po svoje zlato a všetci platili potvrdenkami.
Pán Banka na strážení úspor slušne zarábal. Najal si strážcov a trezor mnohonásobne zabezpečil. Časom ale obchod už bežal akosi sám od seba, zákazníkov prichádzalo stále viac a viac a pán Banka sa začínal nudiť. Keďže to bol človek činorodý začal vymýšľať ako zarobiť ešte viac. Zavolal si najslávnejšieho účtovníka tej doby, aby zistil ako vlastne stojí. Účtovník s exotickým menom Frakčál čísla v knihách dlho predlho počítal, zlato 3 x prevažoval a kontroloval i jeho rýdzosť až nakoniec Bankovi oznámil, že stojí takto.
|
Vlastníte majetok |
|||||
|
Zlato |
100.000 |
Oz. |
Dlhujete |
100.000 |
Oz. |
Vidiac to obrovské množstvo zlata sa účtovníkovi zalesklo v očiach. Zlato sa tu len tak povaľuje. Existujú ľudia, ktorý by za požičanie dobre zaplatili. Ak sa z každého prijatého vkladu polovica požičia , nič sa nestane. Určite nepríde naraz viac ako polovica ľudí pýtať si svoje úspory. Túto myšlienku podporovala i skúsenosť, pretože roky rokúce nik svoje zlato nepýtal. Pán Banka sa zamyslel a radu uposlúchol. Účtovník podal novú správu.
|
Vlastníte majetok |
Odkiaľ ste to vzal |
||||
|
Zlato |
50.000 |
Oz. |
Dlhujete |
100.000 |
Oz. |
|
Dlhujú vám |
50.000 |
Oz. |
|||
|
Spolu |
100.000 |
Oz. |
Spolu |
100.000 |
Oz. |
V okolí sa začali diať zázraky. Za požičané zlato ľudia o dušu nakupovali. Jeden kúpi celú farmu, druhý si prikúpil ovce, ďalší otvoril kováčsku dielňu a vznikli i dve nové krčmy. Všetci boli zrazu bohatí. Niet sa ani čomu čudovať. Mali predsa 50.000 Oz. zlata a k tomu potvrdenky na ďalších 100.000 Oz. Kto sa ale čudoval bol pán Banka v krátkej dobe si u neho rôzni ľudia uložili 50.000 Oz. Tak ako bol zvyknutý vystavil o tom potvrdenky a zapísal do knihy. Účtovník podal správu.
|
Vlastníte majetok |
Odkiaľ ste to vzal |
||||
|
Zlato |
100.000 |
Oz. |
Dlhujete |
150.000 |
Oz. |
|
Dlhujú vám |
50.000 |
Oz. |
|||
|
Spolu |
150.000 |
Oz. |
Spolu |
150.000 |
Oz. |
Keďže sa mu predchádzajúci obchod vydaril. Povedal si, že to spraví znova a polovicu z novoprijatého zlata zas požičia. A celý dej vrátane nových vkladov sa zopakoval a účtovník mohol hlásiť.
|
Vlastníte majetok |
Odkiaľ ste to vzal |
||||
|
Zlato |
100.000 |
Oz. |
Dlhujete |
175.000 |
Oz. |
|
Dlhujú vám |
75.000 |
Oz. |
|||
|
Spolu |
175.000 |
Oz. |
Spolu |
175.000 |
Oz. |
Keďže tento plán sa vyvíjal mimoriadne úspešne a požičané zlato sa stále nakoniec vracalo do úschovy k pánovi Bankovi. Opakoval ho pokým nepožičal poslednú uncu zlata. Vtedy sa stali dve veci. Najprv podal hlásenie účtovník.
|
Vlastníte majetok |
Odkiaľ ste to vzal |
||||
|
Zlato |
100.000 |
Oz. |
Dlhujete |
200.000 |
Oz. |
|
Dlhujú vám |
100.000 |
Oz. |
|||
|
Spolu |
200.000 |
Oz. |
Spolu |
200.000 |
Oz. |
Potom vysvitlo, že na svete sú síce potvrdenky na 200.000 Oz. zlata, ale tovaru je toľko ako bolo predtým. Všetko dvoj násobne zdraželo a mnoho ľudí, ktorí v pocite bohatstva míňali za kadečo sa ocitli v biede. Obchod pána Banku bol stabilný. Naďalej spoľahlivo vyplácal zlato tým pár jedincom, ktorý si chceli podržať mincu v ruke. Dokonca i v prípade, že by došli všetci naraz pýtať svoje úspory, boli by uspokojení. Síce nie v tej chvíli, ale po splatení dlhov Bankovi v plnej výške.
Mohlo by prísť niečo o tom, ako sa všetci poučili a žili šťastne až kým nepomreli, ale pokračovanie bolo trochu iné. Pán Banka zomrel. Zanechal po sebe potomkov, ktorí pokračovali v jeho podniku. Podnikanie vylepšovali tak, aby prinášalo čo najväčší zisk.
Zistili, že ľudia veľmi túžia naplniť svoje sny o vlastníctve rôznych vecí, aj keď si na ne ešte nezarobili. Za naplnenie tejto túžby sú ochotný zaplatiť i značne vysoký poplatok. Takýto dopyt po pôžičkách si vyžadoval zvýšenie vkladov. Bankoví potomci nie len že prestali vyberať poplatok za úschovu, ale začali za ňu dokonca sami platiť.
Pán Banka si nechával v rezerve 50% vkladov. Bolo to ďaleko, ďaleko od rizikovej hranice. Tak to jeho potomkovia skúšali znížiť na 25%, na 10% až po 5% tí čo skúšali ísť nižšie sa zvyčajne popálili. Pra pra potomkovia slávneho účtovníka podávali takúto správu.
|
Vlastníte majetok |
Odkiaľ ste to vzal |
||||
|
Zlato |
100.000 |
Oz. |
Dlhujete |
2.000.000 |
Oz. |
|
Dlhujú vám |
1.900.000 |
Oz. |
|||
|
Spolu |
2.000.000 |
Oz. |
Spolu |
2.000.000 |
Oz. |
V obehu bolo 20 x viac potvrdeniek ako zlata. Ak by vkladatelia žiadali vrátiť svoje zlato, museli by si na úplné uspokojenie svojho nároku hodnú chvíľu počkať, ale dočkali by sa.
Potomkovia svoju činnosť vylepšili i v smere bezpečnosti. Na zníženie rizika vytvorili systém časovo viazaných vkladov, ktorý zložitými výpočtami eliminuje riziko neschopnosti vyplácať vklad na minimum. Podpísali zmluvy o hotovostnej výpomoci s inými podnikmi. Poistili si platobnú schopnosť u poisťovní. Pán Banka by sa určite čudoval ako vyzerá jeho podnikanie. Po celú dobu ale zostali 3 dôležité veci.
1. Ak si niekto chcel požičať, už nemusel chodiť po príbuzných a známych. Dokázal si požičať i veľkú sumu, ktorú by mu žiaden človek sám neposkytol. Ak si ľudia požičali na nejaký podnik a začali niečo vyrábať zvyčajne prispeli k rastu bohatstva celej spoločnosti, čo nakoniec spôsobilo mnohonásobné zbohatnutie všetkých.
2. Pri každom náraste množstva potvrdeniek, či už spôsobeného zväčšením zásoby zlata , alebo znížením držanej rezervy sa opakovala eufória z pocitu bohatstva spôsobeného držaním papierikov. A keď je človek v eufórii vždy si dovolí kúpiť i niečo navyše.
3. Vždy po výraznom spomalení, či dokonca zastavení rastu počtu potvrdeniek došlo k boleniu hláv, výčitkám nad hlúpym minulým mrhaním a zisteniu, že samotné papieriky nikomu blahobyt neprinesú.
Keďže rozprávka musí končiť dobre, tak ešte musí prísť happy end. Dvadsiatemusiedmemu potomkovi pána Banka bol za zásluhy udelený hrdý titul a.s.
Nezabudlo ani na meno účtovníka a tento systém sa dodnes nazýva systémom frakčných rezerv.
11,488 celkovo návštev, 3 návštev dnes
Akurát toto nie je žiadny problém. Že je viac dlhov, ako peňazí. Pekné vysvetlenie aj s príkladom si môžete prečítať tu:
http://www.iness.sk/stranka/9282-Je-viac-dlhov-ako-penazi.html
O žiadnom takom probléme v článku nepíšem, nakoľko taký problém ani neexistuje.
peachovina ako voda v kosi!
Ešte doplním aj niektoré veci, na ktoré sa v rozprávke „zabudlo“:
Ľudia, ktorí do banky vložili to prvotné zlato by boli úplne nesvojprávni, keby neodhalili, ako si pán Banka začal privyrábať. Takže by buď žiadali podiel na zisku, alebo by si svoje zlato vybrali a začali by s ním bankovať úplne rovnako.
Postupom času by teda vzniklo viacero podobných firiem, každá by vydávala vlastné potvrdenky. A nebol by to žiadny problém. Dokonca by nebol žiadny problém ani vtedy, keby si niekto založiť banku bez reálneho zlata. Pokiaľ by sedela suma záväzkov a suma pohľadávok.
Frankčné bankovníctvo žiadny problém nepredstavuje. Peniaze sú médium výmeny, kľudne to môžu byť žetóny bez väzby na nejakú hodnotu. Problém nastáva v momente, ako ho presne popisuje Martin Vlachynský vo svojom článku. Keď niekto získa moc prinútiť iných, aby používali práve jeho potvrdenky. Pričom on ich bude svojim kamarátom vydávať oproti záväzkom, ktoré nikdy nebolo plánované splatiť.
presneto je ten problem ze to nebolo nikdy planovane splatit, takze sa to musi zosypat, len napr. ako v USA nikto nechce byt pri tom (vo vlade) ked to padne tak len zvysuju dlhovy strop, tak sa to len oddaluje ale to nebude dlho
A mohol by si skúsiť vysvetliť mechanizmus, prečo by sa to muselo zosypať? Však tie dlhy sú len virtuálne, nie je to reálne zadĺženie. USA sa zaviazali, že držiteľovi dlhopisu dajú príslušný počet dolárov. Na ktorých tvorbu majú monopol (FED). Kde teda vidíš problém? Nemajú najmenší problém tie dlhy splatiť. Aký iný problém teda považuješ za kritický?
Ľudia si objednali úschovu zlata. Pokým funguje nemajú dôvod do nej zasahovať. Rozbehnúť takýto biznis nie je ´úplne jednoduché, ale dá sa Časom sa za vklad skutočne začal vyplácať úrok, aj to v závere spomínam.
S druhým a tretím odsekom v podstate súhlasím, nakoľko potvrdzuje účel článku, teda ukázať, že samotné frakčné bankovníctvo nenesie vnútorný rozpor.
ibaze dnes ma uz malo krajin kryte meny zlatom, ale peniaze nekruju nicim len sa povie ze ake percento z kazdej tej frakcie „musi ostat“ v banke, teda mam 100tis mozem z toho pozicat napr 90tis (=90%) z tych 90 zase 90% = 81tis ….. takze predpokladam ze ten zaklad sa pouzilo mnozstvo penazi kt. mali banky ked upustili od zlateho standardu ??? am I wrong?
To čo popisuje rozprávka je cca priebeh 19. storočia. Aj keď sa začal omnoho skôr a skončil až v priebehu 20. storočia väčšina príbehu sa odohrala v 19.
Dnes nemá zlatom krytú menu žiaden štát.
Zlatý štandard nezrušili banky, ale štáty.
Frakčný systém nemá dôvod padnúť. Ako je vidieť zo stavu súvah sú stále vyrovnané a síce je pravdou že hrozí riziko problémov likvidity, ale nie problémov solventnosti. Mena má úverový charakter, čo ale nijako neovplyňuje je kvalitu. Jednoducho sa neplatí fyzickým zlatom, ale prevodom pohľadávky voči solventnému subjektu.
Frakčný systém nemá žiaden súvis so štátnym dlhom, ani s centrálnou bankou. Frakčný systém na komoditnom (napr. zlatom) štandarde bude veselo fungovať. Prúser nastáva ak sa ten základ na ktorom stojí, t.j. zásoba zlata zruší a vznikne fiduciárna mena s nejakým úradom pre riadenie menového základu.
To už je ale príbeh 20. storočia.
A aký konkrétne problém nastáva? Myslím teraz technický problém. Kde je podľa Teba systémové riziko? Akým spôsobom sa prejaví? Musí niekto (napr. ten úrad) urobiť niečo veľmi zle, alebo je to systémová závada, t.j. aj keby robili dobre, systém sa zosype na svoje vrodené chyby?
Ako vzniká systémový problém by som rozdelil do dvoch častí.
Prvá by bola technická a dala by sa vyjadriť postupnosťou.
Vznik centrálnej banky, fiduciárne emisie, mena s núteným obehom, opustenie komoditného štandardu a vznik plne fiduciárnej meny, úplné odpútanie meny od ekonomickej matérie a jej nahradenie byrokratickým voluntarizmom.
Druhá časť by bola politická a dala by sa zhrnúť do jediného slova.
Demokracia.
Čo to znamená „úplné odpútanie meny od ekonomickej matérie“? Myslíte tým matériu doslovne v zmysle nejakej komodity?
Napríklad v minulosti bola mena naviazaná na (stabilizáciu fixnej) ceny jednej unce zlata. Toto malo niekoľko dôsledkov Napríklad ponuka peňazí bola závislá od nálezov a ťažby zlata. No a dnes väčšina krajín má menu naviazanú na (stabilizáciu pomaly rastúcej) ceny tovarov v definovanom spotrebnom koši. Ponuku peňazí teda nepriamo riadia výrobcovia spotrebných tovarov. Prečo by ten druhý systém mal byť rizikovejší ako ten prvý? Obidva systémy sú naviazané na „matérie“ (zlato respektíve tovary v spotrebnom koši) a používajú podobné mechanizmy na vydávanie peňazí (v drvivej väčšine ponechané na konkurenciu komerčných bánk).
Ja by som však vedel menovať mnoho dôvodov prečo ten druhý systém je práve výhodnejší – tieto dôvody sú mimochodom príčinou toho prečo dnes na svete nenájdete vyspelé krajiny s komoditnými menami. Viete sa vy rozpísať (možno v nejakom inom blogu) o tých výhodách prvého systému?
Ad J.V-Dubois
Nie nemám na mysli komoditu. To sa udialo pri opustení zlatého štandardu. Mal som na mysli ekonomiku v širokom zmysle produktov i procesov.
Monetárna báza zlatého štandardu závisela o množstva menovo použitého zlata. Rast teda bázy závisel aj od ťažby, čo pár krát v histórii spôsobilo skokové zmeny a s tým súvisiace problémy.
Nesúhlasím s tvrdením, že dnes používaná mena je naviazaná na ceny tovarov v spotrebnom koši. Je naviazaná jedine na rozhodnutie nejakej skupiny úradníkov.
Dôkazom toho že naviazanosť neexistuje je fakt, že rast peňažnej zásoby trvale predbieha rast tvorby statkov.
Komoditne viazaná mena samozrejme nerieši všetky problémy sveta, dokonca ani menovú stabilitu. Jedna môže kolísať báza a jednak multiplikátor. Má však jednu obrovskú výhodu. Je politicky ovplyvniteľná v omnoho menšej miere.
Ad: Ján Tokár
Skutočne trochu zvláštne tvrdenie, hlavne toto: „Nesúhlasím s tvrdením, že dnes používaná mena je naviazaná na ceny tovarov v spotrebnom koši. Je naviazaná jedine na rozhodnutie nejakej skupiny úradníkov.“
Ak to myslíte v nejakom metafyzickom zmysle tak cena všetkého je naviazaný na „rozhodnutie úradníkov“. Aj keby sa v ekonomike používali zlaté dukáty môžu prísť úradníci a takéto niečo zvrátiť. Dôvodom je že úradníci majú pod kontrolou armádiu a políciu a teda vedia použiť násilie na presadenie nejakých svojich rozhodnutí. Takáto možnosť je tu vždy, nech už je usporiadanie akékoľvek.
Z praktického hľadiska však jednoznačne nemáte pravdu. Skúsim iba tri grafy:
CPI v Kanade: http://worthwhile.typepad.com/.a/6a00d83451688169e2017ee728438c970d-pi
PCE v USA: http://thefaintofheart.files.wordpress.com/2012/10/bullard_1.png
Tieto veci nie sú o verení alebo neverení, to sa dá overiť faktami. Moderné centrálne banky jednoducho majú za cieľ takú alebo onakú formu „cenovej stability“ – väčšinou je to rast cien tovarov v spotrebnom koši meranej podľa nejakej metodiky. Jediné alternatívne vysvetlenie je že centrálne banky cieľujú niečo úplne iné a takmer dokonalé dosiahnutie svojho cieľa počas desaťročí je čistá náhoda.
Iba pre porovnanie, nejaké príklady iných menových režimov je vidieť tu:http://www.onlygold.com/TutorialPages/Prices200yrsFS.htm
Ako je vidieť, až do 60tych rokov 20 storočia bola cena zlata stabilná – keďže tak bol nastavený menový režim. Avšak aj tu je vidieť zasahovanie úradníkov. Cena unce zlata sa postupne zvyšovala z cca 19 dolárov v roku 1800 až po 35 dolárov koncom 60tych rokov, pričom hlavná devalváciia nastala počas veľkej hospodárskej krízy.
Teraz by som mohol povedať že „neverím“ že monetárna politika mala takmer počas 150 za cieľ stabilizovať cenu zlata. Stačí však pozrieť na historické ceny zlata a pravda je jasná. Rovnako možete neveriť že moderná monetárna politika je desaťročia naviazaná na stabilne rastúcu cenu tovarov v spotrebnom koši. Stačí iba jeden pohľad na historické grafy a zistíte či to je pravda alebo nie.
Ad Ján Tokár:
Ešte jeden bod: „Dôkazom toho že naviazanosť neexistuje je fakt, že rast peňažnej zásoby trvale predbieha rast tvorby statkov.“
Nie, to nie je dôkazom. Ak je cieľ napríklad 2% ročný rast cien tovarov v spotrebnom koši, tak menová báza sa prispôsobí tomuto cieľu. Ak ponecháme iné veci rovnaké (napríklad rychllosť obehu peňazí v ekonomike) tak by som práveže čakal že menová báza bude predbiehať objem tovarov v ekonomike o 2% ročne (druhý predpoklad je že spotrebný kôš verne kopíruje spotrebu tovarov, čo samozrejme nemusí byť pravda – obzvlášť pre investičné tovary)
Na druhej strane existuje horší režim vo vzťahu ku kritériu „menová báza vo vzťahu k produkovaným tovarom“. Ak je cieľom ale napríklad stabilná cena zlata na úrovní 20 dolárov za uncu tak objem menovej bázy vo vzťahu k produkovaným tovarom je do budúcnosti nedeterminovateľný. Závisí od mnohých faktorov – hlavne od ponuky a nemenového dopytu po zlate. Ak napríklad príde lacná technológia produkcie zlata tak rast menovej bázy skokovo predbehne objem rastu tovarov (inflácia). Ak naopak technológia produkcie tovarov predbehne technológiu produkcie zlata tak rast menovej bázy bude zaostávať za produkciou tovarov (deflácia). Rovnaký jav nastane aj keď zlato začne mať iné praktické (nemenové) použitie (napríklad v priemysle) a ponuka nebude stačiť rastu tohto dopytu.
Ten ročný cieľ 2% inflácie mi príde ako vtip. Dôvody sú hneď dva.
1. Pozrime si vývoj inflácie za posledných 50 rokov. V ľubovoľnej krajine.
2. Dostávame sa k tomu byrokratickému voluntarizmu. Zajtra nejaká rada zmení cieľ na 5%, 1%, 78%. Ľubovoľne podľa uváženia.
S ostatnými námietkami voči zlatému štandardu sa dá súhlasiť, aj keď objav lacnej technológie ťažby mi príde málo pravdepodobný.
Rovnako súhlasím aj s problémami spojenými s použitím spotrebného koša.
Ad: Ján Tokár (repostujem post zo vcerajska ktory caka na moderaciu)
Skutočne trochu zvláštne tvrdenie, hlavne toto: “Nesúhlasím s tvrdením, že dnes používaná mena je naviazaná na ceny tovarov v spotrebnom koši. Je naviazaná jedine na rozhodnutie nejakej skupiny úradníkov.”
Ak to myslíte v nejakom metafyzickom zmysle tak cena všetkého je naviazaný na “rozhodnutie úradníkov”. Aj keby sa v ekonomike používali zlaté dukáty môžu prísť úradníci a takéto niečo zvrátiť. Dôvodom je že úradníci majú pod kontrolou armádiu a políciu a teda vedia použiť násilie na presadenie nejakých svojich rozhodnutí. Takáto možnosť je tu vždy, nech už je usporiadanie akékoľvek.
Z praktického hľadiska však jednoznačne nemáte pravdu. Skúsim iba tri grafy [tu som mal linky, odstranil som si ich. Pozrite si to na googli – inflaciu za poslednych 20 rokov napriklad v USA, Japonsku, alebo Kanade]
Tieto veci nie sú o verení alebo neverení, to sa dá overiť faktami. Moderné centrálne banky jednoducho majú za cieľ takú alebo onakú formu “cenovej stability” – väčšinou je to rast cien tovarov v spotrebnom koši meranej podľa nejakej metodiky. Jediné alternatívne vysvetlenie je že centrálne banky cieľujú niečo úplne iné a takmer dokonalé dosiahnutie svojho cieľa počas desaťročí je čistá náhoda.
Iba pre porovnanie, nejaké príklady iných menových režimov je vidieť tu [povodne tu bol link, staci si vygooglit ceny zlata]
Ako je vidieť, až do 60tych rokov 20 storočia bola cena zlata stabilná – keďže tak bol nastavený menový režim. Avšak aj tu je vidieť zasahovanie úradníkov. Cena unce zlata sa postupne zvyšovala z cca 19 dolárov v roku 1800 až po 35 dolárov koncom 60tych rokov, pričom hlavná devalváciia nastala počas veľkej hospodárskej krízy.
Teraz by som mohol povedať že “neverím” že monetárna politika mala takmer počas 150 za cieľ stabilizovať cenu zlata. Stačí však pozrieť na historické ceny zlata a pravda je jasná. Rovnako možete neveriť že moderná monetárna politika je desaťročia naviazaná na stabilne rastúcu cenu tovarov v spotrebnom koši. Stačí iba jeden pohľad na historické grafy a zistíte či to je pravda alebo nie.
Ad Ján Tokár:
„Pozrime si vývoj inflácie za posledných 50 rokov. V ľubovoľnej krajine.“
Prečo práve 50 rokov? Prečo sa nepozrieme na logické obdobie – napríklad na obdobie kedy centrálne banky sveta vyslovene povedali že cieľujú infláciu? Tento cieľ sa im darí držať. Áno, môže sa samzrejme rozhodnutím úradníkov meniť – ale to platí pre každý monetárny režim
Napríklad ak by sme zobrali roky 1930 – 1940 tak sa cena zlata zvýšila z cca 20 dolárov na 35 dolárov. Predtým sa desaťročia cena zlata nemenila ale menila sa cena striebra alebo pšenice.
Pointa je však inde – vo vašom tvrdení že monetárna politika je nejako odtrhnutá od „matérie“ a je riadená „byrokraticky“. Môj protiargument je že takto tomu bolo vždy! Aj rozhodnutie mať menu naviazanú na zlato – a nie na striebro, soľ, pšenicu, na dojnú kravu atď. je rozhodnutím. Menová politika ktorej cieľom je napríklad na 2% ročný rast ceny zlata bude vyzerať inak ako menová politika kde sa cieľuje cena tovarov v spotrebnom koši, alebo nominálny príjem v krajine.
Podstatou všaj je že tieto režimy sú si veľmi podobné – a to vrátane rizika „byrokratického voluntarizmu“. Aj pri zlatom štandarde môže prísť byrokrat a povedať že cena zlata nebude 20 dolárov ale 40 alebo 1000.
AD J.V. Dubois
S faktom, že úradníci môžu skoro čokoľvek, je ťažké polemizovať, lebo je pravdivý. Ostávajú už len podmienky za akých to môžu robiť. Pokým u komoditného štandardu sú rozhodnutia viditeľné a ľahko zrozumiteľné zlato stálo 19 USD/oz a teraz to je 33 USD/oz. Takáto zmena je verejnosti známa a môže vyvolávať nejakú reakciu. Pri väzbe na spotrebný kôš je to celé rozostrené do množstva tovarov lepšie či horšie konštruovaného spotrebného koša a alchýmie zmien jeho konštrukcie. Jednoducho to nie je tak dobre vidieť.
V grafoch nie je vidieť vývoj v USA od 70. rokov ktorý bol z inflačného hľadiska dosť búrlivý + máme množstvo iných mien.
Otázkou zostáva prečo práve 2 % inflácia? Prečo nie 0, alebo 2% deflácia?
To sú už otázky značne mimo témy článku ktorý pôvodne mal vysvetliť, frakčné rezervy.
Ad Ján Tokár: Debata sa trochu posunula, ale to má svoj dôvod. Na začiatku tohto vlákna bol užívateľ robert ktorý v podstate hovorí že nevidí kde je problém, alebo ak chcete pointa článku. Systém frakčných rezerv je prirodzená súčasť viacerých peňažných usporiadaní, medzi iným aj pri „slobodbom bankovníctve“ – kedy je je mena vydávaná práve konkurenciou medzi komerčnými bankami. Toto bola tvoja odpoveď:
„Frakčný systém nemá žiaden súvis so štátnym dlhom, ani s centrálnou bankou. Frakčný systém na komoditnom (napr. zlatom) štandarde bude veselo fungovať. Prúser nastáva ak sa ten základ na ktorom stojí, t.j. zásoba zlata zruší a vznikne fiduciárna mena s nejakým úradom pre riadenie menového základu.“
Moja odpoveď je že zlatý štandard je iba arbitrárne zvolený menový režim, existuje ich mnoho. Môže byť napríklad strieborný alebo bimetalický štandard. V minulosti či v iných krajinách existovali rozličné menové režimy, mnohé z nich aj extrémne zlé. Ak sa však bavíme prakticky o situácii dnes (či za posledné desaťročia) a nie o situácii spred 50 rokov tak faktický rozdiel tu moc nie je.
Jediný rozdiel oproti zlatému štandardu je že namiesto fixovania ceny zlata máme režim kde sa fixuje [pomaly rastúca] cena koša širšej škály spotrebných tovarov. Všetko ostatné je rovnaké – napríklad máme sieť komerčných bánk ktoré v konkurenčnom boji súperia o klientov ktorým poskytujú bankové peniaze (peniaze čo máte na bežnom účte).
Samozrejme existujú dôvody prečo sa cieľuje inflácia definovaná cenou tovarov v spotrebnom koši a tieto rozdiely sú dôležité. Ja chcem však len upozorniť že zlatý či iný komoditný štandard nie je nejako extra kvalitatívne odlišný od dnešného systému.
K tomu viedol dokonca aj môj komentár o inflácii v 15. a 16. storočí. Ak by v tomto období mali európske krajiny monetárnu politiku nie naviazanú na cenu zlata ale naviazanú na pomaly rastúcu cenu spotrebných tovarov, tak by bol výsledok takmer identický!
Súhlasím úplne so všetkým. Nevidím, žiaden rozdiel medzi fixáciou peňazí na zlato, striebro, či zásoby inej komodity.
Jediný rozdiel je v tom ako vzniká monetárna báza. Pri komodite bude kolísať podľa jej množstva použitého na monetárne účely, čo pri nezmenenom multplikátore môže mať inflačné i deflačné následky.
Pri byrokraticky stanovovanej báze bude výsledok vždy smerovať k inflácii. Aj keď nie vždy sa inflačný zámer musí vydariť.
zlaty standard zrusili banky svojou inflaciou penazi. vydavali potvrdenky na zlato, ktore nemali. bolo to nelegalne a stat tuto formu nelegalneho biznisu iba legalizoval.
Bolo by vhodné rozlišovať komerčné banky a štátny úrad nazývaný centrálna banka.
Napr. v USA medzi vznikom FEDu t.j faktickým zhabaním bankového zlata štátom a definitívnym zánikom zlatého štandardu uplynulo 60 rokov.
Toto je dobrý komentár na ktorom sa dá demonštrovať niektoré mätúce prvky. Skúsim to trochu rozťať:
1) Zlatý štandard je vo svojej podstate režim v ktorom je fixovaná cena zlata. Inak povedané gram zlata vždy a všade stojí konštantné množstvo „peňazí“.
2) Peniaze je to čo ľudia používaju na výmenu tovarov a služieb. Môžu to byť mušle, balíky soli alebo elektróny uložené v pamäti niekde na počítači.
3) Už v minulosti existovali však iné režimy. Ľudia v Ríme napríklad platili denármi, nie gramami striebra či zlata. Denár bol definovaný ako minca s vyrazenou bustou cisára. Objem takto vyrazených a používaných „denárov“ k objemu zlata/striebra/soli/pšenice definoval cenu denára na zlatom/striebornom/soľnom/pšeničnom trhu.
Ak by sa rímsky cisár rozhodol že končí s razením mincí (fixuje ponuku), dokázal by zabrániť falšovaniu a súčasne by ľudia naďalej používali denáre tak by cena zlata/striebra oproti denáru začala klesať.
4) Niekde v histórii existoval bod kedy ľudia zistili že nie je praktické nosiť so sebou zlato, mušle ale balíky soli ale dokonca ani kilá mincí ale vystačili si papierikom od dôveryhodnej banky. V momente kedy ľudia začali na výmenu používať papieriky a nie zlato/mušle/mince sa tiež stali peniazmi. Vznikol systém frakčných rezerv ktoré pekne popísal autor v texte.
Pointou však je že v momente kedy sa toto stalo zlatý štandard musel byť nanútený! Ponuka a dopyt po bankových peniazoch totiž nezávisí len od ponuky a dopytu komodity ktorou sú „kryté“. Ale aj od dopytu a ponuky po samotných papierikoch. Cena zlata v takomto svete by kolísala – mala by akurát dno (vďaka „krytiu“).
Takže nie je to frakčný systém, ale zmena správania sa ľudí ktorý začali bankové zmenky používať ako peniaze ktorá pochovala „zlatý štandard“. Zlatý štandard na svoje prežitie potreboval centrálnu banku ktorá prostredníctvom nákupu a predaja monopolne vydávaných centrálnobankových papierikov dokázala cenou zlata manipulovať tak aby ostala fixná.
Ešte raz – zlatý štandard je tovnako arbitrárny monetárny systém ako strieborný štandard, cielenie ceny tovarov v spotrebnom koši alebo cielenie nominálneho príjmu v ekonomike či iné ciele.
K poznámkam 1-4 nemám žiadne pripomienky.
Nesúhlasím ale s tvrdením, že používanie papierových peňazí viazaných na zlato vyžadovalo zavedenie peniaze s núteným obehom. A tiež sa nesúhlasím s nutnosťou vzniku centrálnej banky.
J.V. Dubois :
Fakt dobrý argument :
„Ak napríklad príde lacná technológia produkcie zlata tak rast menovej bázy skokovo predbehne objem rastu tovarov (inflácia). “
– alebo sa môže stať dosť pravdepodobný jav, že na Zem dopadne niekoľko tisíc tonový zlatý meteorit.
Neviem či to mal byť sarkastický argument, ale toto sa stalo v histórii viackrát. Najznámejší príklad je v priemere cca 1.5% inflácia 16-17 storočia spôsobená ohromným prílevom zlata z nového sveta.
Ak chcete realistickejší moderný ekvivalent podobnej udalosti tak je to extrakcia zlata z morskej vody. Morská voda prirodzene obsahuje zlato, odhady hovoria až o celkových 100 miliardách ton zlata v moriach (pre porovnanie, celkové zásoby zlata sa odhadujú na 175,000 ton). V prípade pokroku v tvorbe lacnej energie je ťažba zlata z morskej vody realistický predpoklad, obzvlášť ak by svet zase prešiel na zlatý štandard a zvýšil by sa monetárny dopyt.
PS: Inak mám „awaiting moderation“ ešte jeden post, nebol zverejnený keďže obsahuje linky. Neviem ako tu funguje moderovanie ale radšej to repostnem bez linkov
To 1,5% sa vzťahuje na Európu prvých 3/4 16.storočia. Väčšinu dovezeného zlata priviezli do Španielska (prakticky všetko okrem toho čo cestou ulúpili) a tam bol dopad väčší.
Ano, je to sarkazmus.
„….ale toto sa stalo v histórii viackrát. Najznámejší príklad je v priemere cca 1.5% inflácia 16-17 storočia spôsobená ohromným prílevom zlata z nového sveta.“
V porovnaní, s milionami bilionov papierových „penazí“ , vytlačených bankami celého sveta, je prílev zlata absolutne zanedbatelný. Používať takýto „argument“ je neseriozne až neslušné.
Keby spadol na Zem 100 tisíc tonový zlatý meteorit, spôsobilo by to iba maličkú infláciu zlata v porovnaní s tým, čo dokážu centrálni bankári naťukať do svojich PC.
A ťažba zlata z morskej vody je ešte smiešnejší argument. Predpokladať, že cena energie klesne kdesi blízko k nule je …..na to ešte ani vhodné slová neexistujú.
K tomuto doporučujem jednu tenkú knižočku, ktorá sa dá rýchlo prečítať:
Murray N. Rothbard : What has government done to our money?
First edition Copyright 1963 Murray Rothbard
Fifth edition Copyright 2005 Ludwig von Mises Institute
Online edition Copyright 2008 Ludwig von Mises Institute
http://mises.org/books/whathasgovernmentdone.pdf
Amazon: CreateSpace Independent Publishing Platform (January 25, 2012)
ISBN 978-1469971780, paperback 50 pages, USD 6.95
http://www.amazon.com/What-Has-Government-Done-Money/dp/146997178X
http://www.libinst.cz/Files/KqLFy4r2/profile/2618/rothbard_penize.pdf
„Centrální bankovnictví je proto státní licencí k falšování peněz – ke
krádeži.“
Dubois :
citujem :
“ Aj keby sa v ekonomike používali zlaté dukáty môžu prísť úradníci a takéto niečo zvrátiť. Dôvodom je že úradníci majú pod kontrolou armádiu a políciu a teda vedia použiť násilie na presadenie nejakých svojich rozhodnutí. Takáto možnosť je tu vždy, nech už je usporiadanie akékoľvek.“
Použiť takéto čosi ako argument je smiešne. To vlastne NIE JE VHODNÉ nič kritizovať, pretože štátni uradníci aj tak môžu napáchať ešte väčšie zlo.
Ono je však PRÁVE TAKÝTO argument dôkazom toho, že štatni uradníci (teda aj centr. banka) by nemali O NIČOM rozhodovať. Resp. by nemali ani existovať.
Sice to k tématu přímo není, ale zde je zajímavý článek na téma centrální banka: http://www.bawerk.eu/clanky/ekonomie/dve-duvery-v-centralni-banku.html
Ked sa už vykladajú rozprávky o peniazoch, bola by škoda nespomenúť 2 minúty Southparku:
„Aand it’s gone“ http://www.youtube.com/watch?v=-DT7bX-B1Mg