Menej štátu

Ronald Ižip sa už hodný čas venuje komentovaniu ekonomického diania u nás i vo svete. Nikdy od neho nepočujete tú fádnu „slamu“, ktorá len slúži na vypĺňanie mediálneho priestoru, ako od množstva slovenských ekonómov. Na veci má názor, ktorý stojí za to si vypočuť. Rozprávali sme sa o bankovníctve, demografickej kríze, a vôbec o tom, kam sa naša dlhová ekonomika bude v budúcnosti uberať.

Keď som Vás prvý krát v médiách zaregistroval, pôsobili ste na mňa ako „najrakúskejší“ ekonóm na Slovensku.
Takto by som sa nenazval. Čítam a spoznávam veľa názorov. Tie, ktoré mi prídu logické, dávajú zmysel a korešpondujú so skúsenosťami a históriou, tak tie si zakomponujem do svojej ideológie. Tú potom rozširujem ďalej. V zásade mi je jedno, či je ten názor zľava, alebo sprava. Samozrejme viacej zmysluplných je tých sprava, ale nálepku Rakúšan by som si nedával.

A Váš vzťah k Rakúskej škole?
Veľmi pozitívny.

Pamätám si Vás z jednej lampy, v ktorej ste povedali, že bankovníctvo má jeden systémový problém a tým sú frakčné rezervy.
Podľa mňa sa čím ďalej potvrdzuje, že som mal pravdu – a so mnou aj Rakúšania. Prebiehajúca kríza ukazuje, že práve banky sú kľúčom k zámku, ktorý, ak sa nám ho nepodarí odomknúť, tak sa bude situácia len zhoršovať. Postupom času stále viac erudovaných ekonómov, ktorí pôsobia na vysokých postoch vo významných inštitúciách zdôrazňuje, že bankový sektor spôsobom svojho fungovania vytvára nestabilitu.

A frakčné rezervy?
To je ten základ nestability.

Čiže bankovníctvo na zlatom štandarde by fungovalo lepšie?
Určite áno. Fungovalo dlhé stovky rokov, prečo by nemalo fungovať aj v budúcnosti. Problémom je, že by sme nemali taký silný rast, no ani také veľké krízy. Jednoducho, ekonomika by bola omnoho udržateľnejšia.

Bankovníctvo na zlatom štandarde, by tiež mohlo tvoriť frakčné rezervy.
Určite áno, ale druhá stránka veci je taká, že v takomto systéme môže banka, ktorá ide do príliš veľkého rizika, skrachovať.

Ale to môžu aj v dnešnom systéme.
Nemôžu, a to je ten problém. Frakčné rezervy sú oproti bilancii bánk také nízke, že jedna banka ako Lehman Brothers ohrozí celý svet. Finančná páka je v súčasnosti oveľa väčšia práve kvôli systému frakčného bankovníctva ako by bola v zlatom štandarde.

Nie je problém v centrálnej banke, ktorá má možnosť vysekať každú banku z problémov?
Problémov je viac. Sú dva základné kamene úrazu súčasného bankovníctva – frakčné bankovníctvo a centrálne plánované bankovníctvo. Dokopy vytvorili situáciu, ktorú tu momentálne máme. Obidva sú neprirodzené a vedú ku kolapsu systému.

Frakčné bankovníctvo bez centrálnej banky, ktorá dokáže všetky dlhy splatiť by rovnako spelo ku kolapsu?
Určite áno, no s jedným zásadným rozdielom – veľkosťou svojej rizikovej expozície. Dôležité je, aby banky, ktoré sú v stratách a nemajú šancu na prežitie, mohli skrachovať. To by zamedzilo obrovským výkyvom na finančnom trhu aké vidíme, respektíve budeme vidieť. Tiež by to spôsobovalo nestabilitu, ale rozhodne menšiu ako súčasný systém s centrálnou bankou. Existuje zásadný rozdiel medzi malou pozitívnou nestabilitou a veľkou katastrofálnou nestabilitou.

Pre ekonómov je cenová deflácia strašiakom, vedeli by ste vysvetliť prečo?
Deflácia sama o sebe nie je problém. Stáva sa problémom pokiaľ sa aplikuje na systém frakčného bankovníctva, ktoré je založené na tom, že objem úverov musí stále rásť. Pokiaľ máme defláciu, tak objem úverov rastie proporcionálne pomalšie k rastu HDP, ako keby sme mali infláciu. Deflácia je v podstate nekompatibilná so súčasným stavom svetového bankovníctva. Na zlatom štandarde by deflácia nebola problémom.

V jednom vašom komentári ste naznačili, že demografická kríza, kvôli ktorej tu politici už hodný čas vystrájajú, vôbec nemusí byť problémom. Ako ste to mysleli?
Dá sa na to pozerať z viacerých hľadísk. Prvé je také, že spoločnosť si vie vždy nájsť nejakú rovnovážnu polohu bez toho, aby ju niekto musel riadiť. Z tohto pohľadu môže byť demografia krátkodobý problém, ale pokiaľ sa spoločnosti nechá čas na nájdenie vlastného riešenia, tak sa časom vyrieši. A možno lepšie, ako keď sa hľadá riešenie zhora. A z druhého pohľadu, demografia je problém najmä v situácii, keď nemáme našetrené na svoju budúcnosť a počet dôchodcov sa zväčšuje. Keď sa zmenšuje počet ľudí, ktorí tvoria hodnoty a rastie počet tých, ktorí z balíka čerpajú.

To tu máme teraz.
Áno, a dôvod tohto problému je, že máme priebežné financovanie systému dôchodkov. To znamená, že pre budúcich dôchodcov bude oveľa menej prostriedkov vytvorených ľuďmi, ktorí budú pracovať. Tento fakt spôsobuje tlak na zvyšovanie demografie. Pokiaľ by sme mali už teraz systém, v ktorom by si ľudia sporili na svoju budúcnosť, tak by dokázali fungovať aj pri klesajúcej demografickej krivke.

Tento systém je ale z politického pohľadu v nedohľadne.
Je v nedohľadne, až do momentu, kým sa nezistí, že systém, ako je momentálne nastavený, nemá šancu ďalej existovať a príde skutočná kríza. Neboli sme od nej ďaleko v roku 2009, keď všetko navôkol kolabovalo. A s tým ako sa stále viac ukazuje, že práve vlády a centrálne banky nedokážu zo súčasnou krízou bojovať, tak sa klesajúca dôvera dostane do bodu, až sa úplne stratí. Ľudia prestanú veriť, že tento systém má ešte zmysel, pretože matematicky a logicky je veľmi nepravdepodobné, že prežije ďalšie desaťročia.

A dôchodkový systém?
Stačí, keď sa pozrieme, ako sa vyvíjajú budúce záväzky štátu, a tie sú v obrovských negatívnych číslach voči HDP.

Voľby pravidelne vyhrávajú strany, ktoré sľubujú, že štát všetko zaplatí.
To je samozrejme jediný dôvod, prečo systém dokáže ísť ďalej. Ľudia veria výrokom politikov. Nevedia si to matematicky spočítať, možno si neuvedomujú, že taký problém vôbec existuje. Sú zvyknutí žiť vo svete, kde im stále niekto niečo dáva. Ale štát má svoje limity a k tým limitom sa skôr, či neskôr príde.

Z pohľadu dôchodkového systému hrozí jedna generácia, ktorá si to zlízne.
Možno viac ako jedna generácia. Možno to budeme práve my, ktorí budeme mať veľký problém, pokiaľ nebudeme mať ušetrené nejaké vlastné vedľajšie úspory.

V Európe prebieha od januára kvantitatívne uvoľňovanie, aký to má vplyv na reálnu ekonomiku?
Kvantitatívne uvoľňovanie je svojim spôsobom šaráda, ktorá dokáže zastrieť reálne problémy na nejaký čas. Na pár rokov, možno päť, desať, dokáže vytvoriť dojem, že peniaze stále sú a ekonomika funguje. Ale zatiaľ čo kvantitatívne uvoľňovanie vytvára tento dojem, tak robí veľa škody. Možno viac škody ako osohu, pretože naďalej udržuje životaschopnosť investícií, ktoré prúdili zlým smerom a krízu spôsobili. Pomocou nízkych úrokových sadzieb firmy, ktoré zle investovali a mali by skrachovať, môžu stále prežívať. Vytvárajú sa nadmerné kapacity. Štáty sa financujú za nulové alebo dokonca záporné úrokové sadzby a môžu si naďalej dovoliť správať sa neefektívne. Kvantitatívne uvoľňovanie vo svojom princípe zvyšuje plytvanie a neefektivitu.

Teraz máme úrokovú mieru blízku nule, na niektorých hypotékach pod nulovou hodnotou. Ako sa môže banke oplatiť požičiavať peniaze za zápornú úrokovú mieru?
Je to možné preto, lebo banky sú penalizované, pokiaľ si ukladajú peniaze v centrálnej banke. Depozitné sadzby sú výrazne negatívne a môžu klesnúť oveľa nižšie. To znamená, že banky na svojich voľných peniazoch už teraz strácajú. Ak napríklad v Dánsku je sadzba -0,7%, tak sa banke oplatí poskytovať hypotéky aj za mierne zápornú sadzbu, čím strácajú oveľa menej, ako keby tie peniaze ostali v centrálnej banke.

Nenafukujeme si takto ďalšiu bublinu v nehnuteľnostiach?
Nielen v nehnuteľnostiach – bubliny sú všade okolo nás. Nulové úrokové sadzby a kvantitatívne uvoľňovanie tie bubliny len zväčšujú.

A ako je to s bublinou v nehnuteľnostiach na Slovensku?
Bublina bola určite v roku 2006, 2007 – odvtedy ceny poklesli o 20 percent a držia sa na súčasných hodnotách. Dopyt s ponukou sú pomerne vybalancované. Nevidím dôvod domnievať sa, že momentálne na Slovensku je hypotekárna bublina.

Odporučili by ste kúpiť na Slovensku nehnuteľnosť ako investíciu?
Investícia do nehnuteľnosti nemusí byť zlá. Máme minimálne úrokové sadzby a dokážeme si ich zafixovať na dlhé obdobie. Takže prečo nie. Ale na splácanie hypotéky je potreba mať pravidelný príjem, čo nemusí byť samozrejmosťou.

Aký bude mať vplyv ukončenie kvantitatívneho uvoľňovania?
V Amerike bolo QE (quantitative easing) zastavené. No všade inde beží. Je to len pokus, či to dokáže ekonomika vydržať, keďže samotné QE jej príliš nepomohlo. Obávam sa, že nie.

Nezvýšia sa ani úroky na hypotékach v horizonte piatich, šiestich rokov?
Je veľmi nepravdepodobné, že by sa mali nejak radikálne zvyšovať. To by musela ekonomika výrazne rásť, čo pri nadmerných kapacitách, ktoré teraz máme, je veľmi ťažko realizovateľné. Zároveň problémy s defláciou tlačia na to, aby úroky boli ešte dlho nízke. Nebál by som sa toho, že úroky budú o päť rokov, päť, či desať percent.

Rovnako úroky na štátnych dlhopisoch sú extrémne nízke, súvisí to tiež s kvantitatívnym uvoľňovaním?
Určite áno. Polovica európskych krajín má negatívne úroky. Je to znakom toho, že centrálna banka kupuje dlhopisy a dáva si strop na depozitnú sadzbu 0,2 percenta. Všetko, čo má vyššiu sadzbu, centrálna banka nakupuje. Preto sú aj úroky na slovenských dlhopisoch extrémne nízke. Ale má to len málo spoločného s tým, ako sa správa slovenské ministerstvo financií. Je to externá vec a na 95 percent spôsobená ECB.

Keď sa minister Kažimír chváli v televízií?
Je to PR pred blížiacimi sa voľbami.

Nie je to nebezpečné? Mne to veľmi pripomína grécku cestu – tam sa tiež pred desiatimi rokmi tešili, aké majú nízke úroky.
Je to nebezpečné. Ak sme sa na gréckej kríze v niečom poučili, tak že štát má limity, ktoré nemôže presiahnuť. To je možno rozdiel z minulosti. Stanovili sme si úroveň, ktorú nemôžeme v zadlžovaní presiahnuť. Nejaký strop, ktorý bude udržiavať štát v rozumnom koridore (dlhový strop, pozn. autor.). Ale na druhej strane tu máme konanie ECB. Draghi síce tvrdí, že centrálna banka má iba limitované možnosti a dáva čas vládam na väčšie reformy, ale tým, že vlády majú nulové úrokové sadzby a neplatia úroky z toho, čo emitujú, neexistuje tlak, aby tieto reformy aj reálne robili. Čiže dostávame nejaký čas, ktorý aj tak nevyužívame. A tie problémy, ktoré nakoniec z QE vzídu, napríklad nové bubliny, sa prejavia o to silnejšie.

Myslíte si, že slovenský dlhový strop 60 percent bude fungovať? Nebude sa, rovnako ako v Amerike pravidelne dlhový strop navyšovať?
Našťastie tu máme Brusel, ktorý tieto veci kontroluje a má záujem, aby štáty dodržiavali dohodnuté pravidlá. Ak samozrejme tlačí na veľké ekonomiky, tak to nie vždy ide, pretože je tam veľa politiky. Ale Slovensko nie je silný hráč. Čo si môže si to dovoliť Francúzsko, si ťažko môže dovoliť Slovensko.

Nie je rovnako pochybné, že Slovensko a Nemecko majú podobné úroky na svojich dlhopisoch? Keď porovnávame úroveň korupcie, infraštruktúry, pracovnej morálky tak výsledok je výrazne v neprospech Slovenska.
Presne o tom je centrálne bankovníctvo. Skresľuje ceny všetkého a trh prestáva fungovať. Ceny, ktoré vidíme nie sú reálne, ale také, ktoré považujú centrálni bankári za správne. Ľudia ale nedokážu kontrolovať veci, ktoré sú príliš komplikované a zložité ako napríklad úrokové sadzby. Tým centrálna banka spôsobuje ďalšie problémy a bubliny. Takže áno, je to veľká anomália a nemá to nič spoločné s racionalitou a realitou.

Aký to bude mať celé koniec? Skutočne sme sa niečo naučili na gréckej lekcii?
Niečo sa trošku pohlo dopredu, ale skutočne iba niečo a iba trošku. Žiadne veľké ponaučenie nenastalo a svet ide ďalej tou istou cestou ako pred Gréckom. Od začiatku finančnej krízy sa celkový dlh sveta zvýšil o ďalších 30 percent. Ťažko povedať, že sme sa naučili ako sa vysporiadať s dlhovou krízou, keď dlhy stále rastú.

Rozhovor bol autorizovaný.

818 celkovo návštev, 3 návštev dnes