Menej štátu

Tak sa nám spoluobčania postarali o tragikomickú referendovú zábavku. Vyvoláva diskusie o to vášnivejšie, o čo viac si každý myslí, že vie o čom je vlastne reč. Podobne ako pri futbale vo veci samotnej je viac expertov na tribúnach ako na ihrisku. Mňa v diskusii zaujali niektoré pojmy, ktoré sa používajú s neznesiteľnou ľahkosťou a blaženosťou nevedomia. Sú to: prirodzenosť, normálnosť, rodina, manželstvo a tradičná rodina.

Prirodzenosť

Čo je, a čo nie je prirodzené, nie je vecou samou o sebe, ale otázkou definície. A každá definícia je postavená na nevypovedaných, rovnako však nedokázateľných predpokladoch, na nejakom axiomatickom systéme. Tak napríklad, ak zástancovia referenda argumentujú prirodzenosťou rodiny, založenej na plodení detí, tak zjavne axiomaticky predpokladajú, že akýkoľvek iný vzťah medzi jedincami, v ktorom by žili a spolu mali deti, je neprirodzený. Predpokladajú, že veci možno rozdeľovať na prirodzené a umelé. Naozaj možno? Na základe čoho? Čo je tým rozdeľovacím kritériom?

Ako argument sa uvádza, že rodina je tu od toho, aby plodila deti a postarala sa o ne. Veď tak to je predsa normálne v celej prírode, či nie? Je tu nevypovedaný, predsa však na všeobecnom tichom súhlase postavený predpoklad: predsa príroda to tak zariadila, že každé dieťa potrebuje „ocka a mamu“. Keby príroda chcela, aby mohli mať dvaja muži, či dve ženy dieťa, tak by to tak bolo. keďže to tak nie je, akékoľvek iné riešenie je neprirodzené.

Problém však je, že tu sa hodnotové hľadiská zdôvodňujú nesprávne pochopenými argumentami prírodovednými. Inak povedané, opierajú sa o nesprávnu predstavu biologickej prirodzenosti človeka. Prirodzená rodina by podľa takejto argumentácie mala byť biologicky prirodzená. Lenže to čo je, alebo nie je, biologicky prirodzené pre náš druh je značne ťažké definovať. Áno, je možné tvrdiť, že každé dieťa musí mať otca a matku, inak by tu nebolo, pretože každé dieťa (aspoň zatiaľ) počas celej evolučnej histórie pohlavne sa rozmnožujúcich organizmov potrebuje ku svojmu vzniku jedno vajíčko a jednu spermiu. Myslia teda tí, čo argumentujú, že „každé dieťa potrebuje mať ocka a mamu“ pod prirodzenosťou to, že „ocko“ je spermia a „mama“ je vajíčko? Predpokladám, že nie.

Pod biologickou prirodzenosťou „ocka a mamy“ teda predpokladajú udalosti, ktoré sa dejú po oplodnení vajíčka. Napokon biologickou prirodzenosťou prevažnej väčšiny pohlavne sa rozmnožujúcich druhov je, že každé mláďa má po oplodnení vajíčka nanajvýš ak „mamu“, pretože „ocko“ sa o mláďatá nestará. Evoluční biológovia a evoluční psychológovia používajú v tejto súvislosti pojem parental investment (PI, rodičovská investícia) [1, 2], čo je parameter, ktorý vyjadruje mieru obetovania zdrojov (potravy, energie, času, ochrany, atď), ktoré musí rodič investovať do svojho potomka po jeho splodení, aby zabezpečil prežitie svojich investovaných génov. Mnohé druhy, napríklad plazy, majú prakticky nulovú investíciu do potomstva. Matka zahrabe vajíčka a ďalej sa o ne nestará, a to je celá je investícia. U cicavcov však musí matka po narodení mláďa určitú dobu živiť. Mláďa preto musí mať „mamu“, ale nemusí mať „ocka“. Zo strany matky teda ide o pomerne vysokú mieru PI, ktorú musí do potomstva investovať. Výhodou je, že je väčšia šanca na prežitie mláďaťa, ako ho len tak vrhnúť do krutého prostredia, nevýhodou je, že môže mať mláďať menej. Samec okrem spermie nijaké PI už nemusí investovať. Mláďa teda žiadneho „ocka“ nemá a platí, že „ockovia“ ani svoje mláďatá nepoznajú. Dokonca ich u niektorých druhov (medvede) zabíjajú, aby prinútili matku k ovulácii a páreniu.

U opíc, kam patríme aj my, je to rovnako. U nám najbližších príbuzných, šimpanzov a bonobov, investujú iba matky a otcovia si mláďatá nepoznajú [2, 3]. My sme však výnimočné opice, samec sapienta si svoje mláďa pozná a je ochotný doň investovať PI [2]. Prečo? Darwinistický pohľad na vec nás učí, že ak sa vyvinie nejaké správanie, tak to má svoj účel, a každý účel slúži na zachovanie nejakej entity, napríklad druhu [5]. V čom sa tak radikálne líšime od iných opíc, že sa musela vyvinúť schopnosť samcov starať sa o svoje mláďatá, ak je to pre nich inak nevýhodné, pretože to znižuje ich možnosť mať viac mláďat? Odpoveďou je neobyčajne dlhé obdobie neoténie mláďaťa, čiže obdobie od narodenia po pohlavnú zrelosť, ktorá je u nášho druhu 13-15 rokov. Pre porovnanie, neoténia šimpanza sú dva roky, pomerne dlhé obdobie neoténie majú orangutany (7 rokov). Navyše značnú časť obdobia neoténie je sapientie mláďa úplne bezmocné, čo značne znižuje možnosť matky na uživenie seba a mláďaťa. Je preto v záujme samca, aby matke pomohol s uživením svojich potomkov, čo je zjavne dôvod našej výnimky oproti ostatným opiciam [2].

Táto skutočnosť by zdanlivo dávala za pravdu tým, čo tvrdia, že dieťa prirodzene potrebuje „ocka a mamu“. Ale iba zdanlivo, pretože je to (ostatne ako všetko v prírode) zložitejšie. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dieťa potrebuje PI a je jedno odkiaľ. Prečo sa teda nevyvinulo také správanie, kde by celá societa investovala PI do mláďat, ale u sapintov také, kde investuje aj otec? Odpoveď nájdeme v evolučnej biológii v tzv. Hamiltonovom pravidle príbuzenského altruizmu [2, 6, 7], ktoré vyjadruje mieru ochoty investovať zdroje do niekoho iného v závislosti od miery príbuznosti. Pravidlo je jednoduché a je vyjadrené v tvare:

,

kde r je genetický vzťah medzi aktérmi, B sú dodatočné reprodukčné výhody, ktoré získa príjemca altruistického aktu a C sú reprodukčné náklady, ktoré musí obetovať poskytovateľ altruistického aktu. Vzhľadom na to, že r medzi rodičmi a deťmi je 0,5 (zdieľajú 50% génov) a to je viac ako každý iný vzťah v societe (súrodenci, starí rodičia, prví bratranci a sesternice r=0,25, vzdialenejší príbuzní r=0128, atď), je zrejmé, že z altruistického aktu získa pri rovnakom B a C najviac matka a otec. Preto sa v prírode primárne vždy vyvinie okrem PI matky v prípade potreby aj PI otca.

Prečo to uvádzam? Pretože je zrejmé, že konštrukcia prirodzenosti človeka „každé dieťa potrebuje ocka a mamu“, ktorá sa odvoláva na prirodzenosť biologickú, je logicky zavádzajúca. Každé mláďa potrebuje zdroje od kohokoľvek, kto ich je ochotný obetovať, a táto ochota je vyjadrená Hamiltonovým pravidlom. V rámci takto postaveného diskurzu je to teda presne naopak: každý „ocko“ a každá „mama“ potrebujú dieťa, aby naplnili darwinistický diktát svojej prirodzenosti, aby zabezpečili prežitie svojho genotypu. Z pohľadu mimoriadne dlhej neoténie a bezmocnosti mláďat sapienta v prirodzenom prostredí sa vyvinula aj mimoriadna ochota obetovať zdroje v duchu Hamiltonovho pravidla v pozoruhodnej miere. Nestačia zdroje iba od oboch rodičov, ale aj od starých rodičov, čo je v biosfére skutočný unikát, a podľa evolučne-psychologických zdrojov [2] je okrem iného príčinou menopauzy u sapientích samíc, ktoré sa tým pádom nemôžu ďalej množiť, zato môžu investovať do vnukov.

Navyše sa zdá, že rozvolnením vrodenej schopnosti dodržiavať Hamiltonove pravidlo sa zhoršila schopnosť našich mozgov rozpoznávať príbuznosť mláďat. Nemáme feromónové receptory a markery ako má spoločenský hmyz, a tak musíme mať skúsenosť s tým, kto je príbuzný a kto nie. Zato vrodená schopnosť rozoznať dieťa od dospelého cez neotenické rysy je nezmenená. V dôsledku toho máme vrodenú potrebu chrániť každé dieťa a pomáhať mu. Najmä samice sú také. Zlyháva selekčný mechanizmus Hamiltonovho pravidla, ako tomu je u iných opíc, kde sú bez milosti likvidované nepríbuzné mláďatá z inej tlupy. Tá slabo brzdená schopnosť dodržiavať Hamiltonove pravidlo ide až tak ďaleko, že chránime aj mláďatá iných druhov, čo stojí pravdepodobne za najstaršími domestikáciami iných druhov, napríklad vlka, kde sa uprednostnil neotenický vzhľad, na ktorý potom pôsobil tlak pozitívnej selekcie zo strany domestikátora [8, 9]. Možno je aj za našou vlastnou domestikáciou, pretože Homo sapiens je očividne jediný druh domestikovanej opice [8, 10]. Z uvedeného je zrejmé odkiaľ sa berie ľahkosť, s akou sme prirodzene schopní adoptovať nepríbuzné deti. Zrejme aj schopnosť oslabiť Hamiltonov pravidlo v konečnom dôsledku umožnilo vývoj väčších mozgov, spojené s predlžovaním neoténie, pričom to nebolo na úkor zníženia počtu preživších mláďat.

Tvrdenie, že je pre dieťa nebezpečné a neprirodzené aby ho vychovávali rodičia rovnakého pohlavia možno obstojí v tom-ktorom kultúrnom prostredí, ale rozhodne nie je podložené našou biologickou prirodzenosťou. Cicavčím mláďatám je obecne úplne jedno, kto sa o ne postará, čo vidno aj z toho, ako ľahko prežívajú mláďatá v zajatí sapienta. Niet evolučného dôvodu pre to, aby mláďa selektovalo rodiča v prostredí, kde je oň štandardne postarané rodičmi. Prírodný výber uprednostňuje vlastnosti rodičovstva, nie „mláďatstva“. A tak, ak sa dovolávame našej prirodzenosti, tak platí, že pre mláďa je prirodzenejšie výhodné, ak má rodinu, ktorá je preň schopná zabezpečiť maximálne PI, a takou je každá na tento účel motivovaná skupina sapientov.

Normálnosť

Kým to, čo chápeme pod prirodzenosťou je viac-menej otázkou východiskového axiomatického zadania, to čo je, alebo nie je normálne, je vec vyplývajúca ex defintione. Normálne je to, čo platí väčšinovo. Najlepšie to znázorňuje známa krivka Gaussovej normálnej distribúcie pravdepodobnosti:

Pravdepodobnosť, že sa nejaký jav vyskytne pri normálnej distribúcii odchýliek od priemeru µ je najväčšia v rozsahu ±? (štandardná odchýľka), a to je 68%. Inak povedané: normálne je to, čo pri pozorovaní nejakého javu spadá do rozsahu ±?. Normálna distribúcia odchýliek od priemeru nejakého javu spravidla vzniká, ak je nejaká rôznosť vystavovaná rovnakosti podmienok, v ktorých tá rôznosť pôsobí. To je samozrejme len inak prevyprávaný darwinovský princíp diverzity a následnej selekcie prírodným výberom [5].

V kontexte diskurzu k referendu o rodine, kde sa často operuje s tým čo je a čo nie je normálne treba povedať, že sa na vyššie uvedené definície nehľadí, a to z oboch súperiacich strán. Možno napríklad tvrdiť, že normálna rodina je manželská rodina biologického otca a biologickej matky ak sa rozvádza 40% manželstiev a stále viac žien vychováva deti ako single? Ak bude vývoj pokračovať určitým smerom, tak bude možno normálna pestúnska rodina a manželská bude nenormálna, alebo bude rovnako normálna rodina heterosexuálna či homosexuálna, prípadne pedofilná.

Je správne tvrdenie viacerých občianskych a LGBT aktivistov, že LGBT jedinci sú normálni ľudia, LEN inak sexuálne orientovaní? Určite nie, pretože ak by tomu tak bolo, nebol by výskyt homosexuálnej orientácie vystavený tvrdej negatívnej selekcii prírodného výberu a ich výskyt v populácii by sa nepohyboval pod 5%. Sexualita je mimo iné zodpovedná za odlišné formovanie mozgov a predstava, podľa ktorej by išlo pri homosexuálnom formovaní mozgu LEN o sexuálnu orientáciu je naivná [napríklad 14, 15 ]. Treba sa jasne zmieriť s tým, že homosexuáli NIE SÚ normálni, rovnako ako nie sú normálni psychopati, schizofrenici a iní vrodení devianti. Čo samozrejme neznamená, že z hľadiska ich akceptovania komunitou za takých nemôžu byť považovaní. To je už vec tlaku kultúry, teda javu, ktorý sapienta núti k neprirodzenému správaniu aj v mnohých iných životných situáciách.

Dá sa teda povedať, že používanie pojmu normálny, či nenormálny vlastne v referendovej diskusii nič neznamená a nič neprináša.

Rodina, manželská rodina a tradičná rodina

Rodina počas evolúcie nášho druhu od predchodcu sapienta k nemu prekonala významnú zmenu. Kým u veľkých opíc je pravidlom (bonobovia sú trocha výnimka), že rodina je totožná s tlupou [2, 3], kde je jeden alfa „ocko“ a harém „mám“, sapient ako jediná opica zrejme počas celej existencie druhu tvorí párové rodiny [2], podobne ako u mnohých druhov vtákov.

Často sa operuje pojmom tradičná rodina a rodina sa stotožňuje s pojmom manželstvo. Pozrime sa teda, čo podľa antropologických a evolučne psychologických výskumov vlastne je rodina sapientov. Ako sme už vyššie uviedli, prirodzenou rodinou je každý, kto je ochotný k PI voči dieťaťu. Vo väčšine prírodných národov (a u tých sa predpokladá, že ich spôsob života je asi najbližší našej biologickej prirodzenosti) má každé dieťa otca a mamu plus tzv. širšiu rodinu, hlavne starých rodičov. Keďže pre samcov sapienta je stále ešte výhodnejšie mať viac vzťahov, párová rodina je tzv. fluidná, teda má premenlivé zloženie. Potom sa spravidla rituálne rozchádza, pričom samec si stále svoje deti pozná a je ochotný investovať do nich zdroje. Viď [2, 12, 13]. Niekedy sa teda hovorí, že pre náš druh sa evolučne uprednostnila forma sériovej párovej rodiny [2].

Ak by sme teda mali tradičnosť rodiny posudzovať z pohľadu jej biologickej prirodzenosti a dĺžky jej existencie, tak sériová párová rodina trvala minimálne 200 tis. rokov, kým párová manželská rodina tu je sotva 5 tisíc rokov. Navyše sa aspoň v západnej civilizácii akoby vracala do svojej biologicky prirodzenej formy sériovej párovej rodiny.

V čom sa referendovo rozhádané strany vzácne zhodnú?

Hoci sa obe strany vzájomne obviňujú z toho, že chcú niečo nenormálne a neprirodzené, obe sa vzácne zhodnú v tom, ako tú normálnosť a prirodzenosť zabezpečiť: vynútením prostredníctvom štátu v podobe zákona. Z logiky vyššie uvedeného to však nie je možné, preto aj nedosiahnuteľné. Prirodzenosť a normalita sa ustanovujú samé, nepotrebujú k tomu silu zákona. Práve sila zákona je potrebná k tomu, aby sa ustanovalo to, čo je neprirodzené a v stávajúcom usporiadaní nenormálne.

---

 

Literatúra a odkazy:

1. Parental investment, Wikipedia, https://en.wikipedia.org/wiki/Parental_investment
2. Barrett, L., Dunbar, R., & Lycett, J. (2007). Evoluční psychologie člověka. Portal s.r.o. Praha.
3. Waal, F. de. (2006). Dobráci od přírody. ACADEMIA, Praha.
4. Komárek, S. (2013). Muž jako evoluční inovace? ACADEMIA 2013.
5. Domica R. (2014). Mojimi okuliarmi. Menej štátu, https://www.menejstatu.sk/mojimi-okuliarmi/
6. Hamiltom rule, Wikipedia, https://en.wikipedia.org/wiki/Hamilton_rule
7. Flegr, J. (2005). Evoluční biologie. Academia, lagerova 61, 12000 Praha 2.
8. Komárek, S. (2012). Ochlupení bližní: Zvířata v kulturních kontextech. Academia.
9. Kleisner, K., & Stella, M. (2009). Monsters we met , monsters we made : On the parallel emergence of phenotypic similarity under domestication
10. Stella, M., & Havlíček, J. (2009). Skončila lidská evoluce? Autodomestikace vs. prostředí evoluční adaptovanosti. http://ge.tt/1Wgw5sh1
11. Gaussova normálna distribúcia pravdepodobnosti, Wikipedia, https://en.wikipedia.org/wiki/Normal_distribution
12. Johnson, A. W., & Earle, T. K. (1987). The evolution of human societies: From foraging group to agrarian state. Stanford: Stanford University Press.
13. Wilson, P. J. (1988). The Domestication of the Human Species. Anthropologica (Vol. 32, p. 201).
14. Sexual Orientation Among Men Is Connected With Brain Metabolism (2003), ScienDaily, http://www.sciencedaily.com/releases/2003/11/031118074946.htm
15. Savic I., Lindström P. PET and MRI show differences in cerebral asymmetry and functional connectivity between homo- and heterosexual subjects. (2008) Proceedings of the National Academy of Sciences

5,613 celkovo návštev, 1 návštev dnes