Redistribúcia hodnôt v demokracii

ÚVOD

Vox populi, vox Dei. (Hlas ľudu, hlas boží).

Trochu dramaticky by sme mohli v úvode prirovnať dejiny ľudstva k nepretržitému boju medzi slobodou a tyraniou. A táto myšlienka je aj skutočne prítomná vo väčšine diel hľadajúcich optimálnu formu vlády a jej funkcie. Niet sa čomu čudovať, medzi vládcami a poddanými spravidla existoval antagonický vzťah. História je plná krutých skúsenosti s tyranskými režimami, ktoré väčšine ľudí upierali akékoľvek práva a redistrubuovali dôchodok, majetok a slobodu (ďalej len hodnoty) od poddanej väčšiny k vládnucej menšine.

1

Obrázok 1     Redistribúcia od väčšiny k menšine

Intelektuálny odpor voči tejto forme fungovania spoločnosti sa začal formovať v 17. storočí v podobe európskeho liberalizmu. Tento myšlienkový smer je však užitočné rozdeliť na dve vetvy. Tá prvá má korene v Anglicku (J. Locke, A. Smith, D. Hume), chápe koncepciu slobody ako myšlienku vychádzajúcu z individualizmu a je do reality pretavovaná vo forme obmedzovania moci vlády. Druhá, kontinentálna vetva vychádza z diel osvietencov a ideológov Francúzskej revolúcie (Voltaire, Rousseau, Condocet), má tendenciu smerovať skôr ku kolektivizmu a rešpektuje alebo až vyzdvihuje „všeobecnú vôľu“ a „vládu ľudu“ ako vládu väčšiny. Práve táto druhá vetva sa v najväčšej miere pričinila o to, že demokracia je dnes synonymom slobody, racionality a vyspelosti.

Ak bol problém tyranskej formy vlády, že existovali protichodné záujmy medzi vládnucimi a poddanými, zdá sa, že neexistuje jednoduchšie riešenie, ako urobiť tieto dve skupiny totožnými. Zveriť vládu ľudu tak, aby si vládol sam. Univerzálnou odpoveďou sa tak stala demokracia, slovami Abrahama Lincolna: „vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“. A keď už raz mali byť vládcovia totožný s ľudom, tak „národ nepotreboval byť chránený proti svojej vlastnej vôli. Neboli obavy, že bude tyranizovať sám seba.“ Práve táto predstava sa podľa J. S. Mill „rozšírila medzi príslušníkmi ostatnej generácie európskeho liberalizmu. Tí, ktorí uznávajú isté hranice pôsobnosti vlády – okrem vlád, o ktorých si myslia, že by nemali vôbec existovať – predstavujú medzi politickými mysliteľmi na kontinente svetlé výnimky.“ (Mill, 1995, s. 10, zvýraznenie naše).

Rozhodujúcim kritériom pre posudzovanie existujúcich vládnych foriem sa tak stala ich demokratickosť. Tento – v 18. storočí ešte utopický ideál filozofov – sa stal v 20. storočí po prvej svetovej vojne reálnou formou vlády vo väčšine krajín západného sveta. Pretavenie intelektuálneho ideálu do reality však spravidla odkryje jeho praktické nedostatky a práve týmto nedostatkom a ich (často protichodnými) vysvetleniami sa budeme venovať v tejto práci.

 

TYRANIA VÄČŠINY

„Demokracia je systém, kde dvaja vlci a jedna ovca hlasujú o tom, čo bude na večeru.“ Benjamin Franklin[1]

Demokraciu tu budeme chápať výhradne len ako metódu určovania politických rozhodnutí a tým pádom sa žiadnym spôsobom netýka obsahu týchto rozhodnutí (t.j. či sú sociálne, liberálne alebo iné). Demokratická forma vlády je spravidla definovaná ako vláda väčšiny, pričom toto kritérium kolektívneho rozhodovania je aj v realite najrozšírenejším.[2] Ak je potom spoločnosť do veľkej miery homogénna a záujmy jej členov sú viac-menej harmonizované, nepredstavuje vláda väčšiny žiadny problém. Ten nastáva v momente, keď je v spoločnosti prítomný stret rôznych záujmov. To, koho záujem nakoniec preváži, bude v demokracii rozhodnuté na základe pravidla majority – verdiktu väčšiny. Jednoduchý model (spopularizovaný v úvodnom citáte) následne prichádza s jednoznačnou predikciou: ak väčšina – okrem toho, že má posledné slovo – má aj spoločný záujem, ktorého presadenie je na úkor menšiny, bude prijatá taká politika, ktorá redistribuuje hodnoty od menšiny smerom k väčšine.

1

Obrázok 2     Redistribúcia od menšine k väčšine

Demokracia je jeden z mála ideálov v histórii myslenia, ktorý spopularizovaný skôr jeho kritikmi ako obhájcami. Medzi prvých kritikov (a neskôr aj obeť) patril antický filozof Sokrates. V jeho myšlienkach pokračoval jeho žiak Platón, ktorý považoval demokraciu za vládu luzy a inštitucionalizované podriadenie rozumu vášňam. Podľa Platóna (1993) existuje päť typov štátnych zriadení: aristokracia, timokracia, oligarchia, demokracia a tyrania. Pričom zoradenie nie je náhodné, ale od najlepšieho k najhoršiemu. Podobne aj jeho žiak Aristotelés (1998) používal pojem demokracia v negatívnych konotáciach a vo svojej klasifikácií štátnych zriadení zaradil demokraciu do kategórie „zlé a zvrátené“ formy vlády. V zhode s modelom „väčšina-na-úkor-menšiny“ videl problém v tom, že „v demokracii sú chudobní kráľmi, pretože sú početní a pretože vôľa väčšiny má silu zákona.“ Antickí filozofovia navyše nemali prehnané očakávania o inteligencií davu a otvorene kritizovali jeho hlúposť a ľahkosť s akou sa nechajú oklamať demagógmi. Tí následne radi zneužijú ich moc nad chudobnými (väčšinou) a namieria ich hnev proti bohatým (menšine).

Tento modelový strach z väčšiny pretrvával aj počas zakladania jednej z najväčších moderných demokracii: USA. Samotní Otcovia zakladatelia sa netajili ich intelektuálnym odporom k vláde ľudu.[3] Prvý americký prezident, George Washington, vyjadril svoju nechuť k demokracii v liste Jamesovi McHenrymu z 30. septembra 1798. Taktiež podľa Johna Adamsa, druhého amerického prezidenta, nemala „demokracia nikdy medzi vzdelancami svojho zástanca.“ a v súlade s vyššie popísaným modelom píše, že: „Ak dá človek demokratom viacej než podiel na vládnucej moci, t.j. dá im vodcovské postavenie alebo prevahu vo vládnucej moci, t.j. legislatívu; potom odhlasujú všetok majetok z vašich rúk, z rúk vás, aristokratov.“ Jeden z autorov Deklarácie nezávislosti, Thomas Jefferson, v liste Mannu Pageovi píše o „svinských masách“. Alexander Hamilton, snáď najnadanejší zo všetkých Otcov zakladateľov, ľutoval, že sa Spojené štáty nemôžu stať monarchiou.  James Madison, štvrtý prezident Spojených štátov, sa zasa obával, že zákony nebudú „schopné ochrániť vlastnícke práva proti duchu demokracie.“ (Kuehnelt-Leddihn, 2010, s. 58-70). V najznámejšom liste č. 10 z Listov federalistov píše Madison o tom, že: „naše vlády sú príliš nestále, v sporoch rôznych strán nie je brané do úvahy verejne blaho a rozhodnutia sú často prijímané nie podľa zásad spravodlivosti a s ohľadom na práva menšiny, ale na základe väčšej sily zaujatej a spupnatej väčšiny.“ (Listy federalistov, 2002, s. 71, zvýraznenie naše).[4]

S výstižným pomenovaním tyrania väčsiny prišiel v 19. storočí politický filozof Alexis de Tocqueville v jeho dieľe Demokracia v Amerike.  „Väčšina má v Spojených štátoch obrovskú faktickú moc. Vždy, keď v nejakej  otázke rozhodne, neexistujú prakticky prekážky, ktoré by mohli nie snáď zastaviť, ale ani spomaliť jej postup a poskytnúť jej čas, aby vypočula sťažnosti tých, ktorých na svojej ceste drví.“ (Tocqueville, 2012, s. 245). Aby poukázal na priamočiarosť logiky tohto modelu pýta sa Tocqueville: ak pripúšťame, že v prípade, ak majú dvaja ľudia protichodné záujmy a zároveň má jeden z nich moc presadiť tie svoje, tak túto moc pravdepodobne využije, prečo potom „neuznáte to isté, pokiaľ ide o väčšinu? Zmenili snáď ľudia svoju povahu tým, že sa spojili?“ (Tocquille, 2012, s. 246). Tocquevilleove dielo neskôr recenzoval už spomínaný ekonóm J. S. Mill. V tom čase sa  už „v politických úvahách „tyrania väčšiny“ bežne považuje za zlo, ktoré si vyžaduje, aby sa spoločnosti pred ním mala na pozore.“ (Mill, 1995, s. 11)

Predikčnú schopnosť modelu „väčšina-na-úkor-menšiny“ však pripisujú aj súčasní teoretici. Napríklad Hoppe vyzýva čitateľov: „Predstavte si svetovú vládu zvolenú demokraticky tak, že každému žijúcemu človeku na celej planéte patrí jeden hlas. Aký by bol pravdepodobný výsledok takýchto volieb? Pravdepodobne čínsko-indická koaličná vláda. A aké by bolo najpravdepodobnejšie rozhodnutie tejto vlády, ktorým by sa snažila uspokojiť svojich voličov a dosiahnuť znovuzvolenie? Pravdepodobne by dospela k záveru, že ľudia v takzvanom západnom svete sú príliš bohatí, zatiaľ čo vo zvyšku sveta, najmä v Číne a Indii, sa bohatstvo nedostáva, takže je nevyhnutné zaviesť systematické prerozdeľovanie bohatstva a dôchodku.“ (Hoppe, 2001, s. 120).[5]

Rovnako aj jeden z najvýznamnejších ekonómov 20. storočia, Knut Wicksell, bral tento model do úvahy, keď písal o „novej a spravodlivej“ teórii zdanenia, ktorá silno ovplyvnila verejné financie v druhej polovici 20. storočia. Wicksell žil vo Švédsku, kde bolo za jeho života volebné právo obmedzené veľkosťou bohatstva a dôchodku a preto sa ¾ mužov nemohlo zúčastniť volieb. Zvolení politici tak zastupovali spravidla len bohatšiu časť obyvateľstva, pričom rozhodovali o daniach platených všetkými. Wicksell takéto fungovanie demokracie kritizoval. Bol napríklad proti, keď sa malo prijať rozhodnutie o financovaní nových lodi pre námorníctvo, pričom bremeno bolo do veľkej miery presunuté na chudobných. Z toho dôvodu bol Wicksell obhajca všeobecného volebného práva. Na druhej strane si však uvedomoval, že takýto volebný princíp by zas zvýhodňoval väčšinu chudobných. „Nie je účelom tohto posunu a v skutočnosti by to bolo proti jeho duchu, úplne alebo čiastočne otriasť reakčnými silami a obskúrnou oligarchiou, aby bola následne len nahradená sotva menej despotickou tyraniou náhodnej parlamentnej väčšiny.“ (Wicksell, 1958, s. 88). Preto ako kritérium „spravodlivej“ dane presadzoval Wicksell podmienku jednohlasnosti. Každá zastúpená strana tak dostala možnosť veta.[6]

Mnohé nové javy v spoločnosti, ktoré prišli v 20. storočí s demokratizáciou, však tento model nedokázal vysvetliť.

 

TYRANIA MENŠINY

„V zákonodarnom zbore máme zástupcov pšenice, mäsa, striebra a ropy, ale predovšetkým zástupcov rôznych zväzov. Jediná vec, ktorá nie je zastúpená v zákonodarnom zbore je národ ako celok.“ (Mises, 1995, s. 97)

V 60. a 70. rokoch 20. storočia prišla revolúcia v pohľade na (ne)fungovanie demokracie. Demokracia sa totižto stala predmetom výskumu ekonómov. Priekopníkom bol Downson (1957), ktorý pomocou teórie racionálnej voľby ukázal, že racionálny volič sa o politiku nezaujíma – je racionálnym ignorantom – keďže: „V oblasti politiky je iracionálne byt dobre informovaný, výnosy zo získaných potrebných dát sú natoľko nízke, že neospravedlňujú vynaloženie času a iných zdrojov na ich získanie.“ (Downs, 1957, s. 259).[7] Okrem tohto sa objavili aj rozsiahle empirické štúdie, ktoré skutočne objavili rozsiahlu nevedomosť na strane voličov (Somin, 2013). Logickým dôsledkom racionálnej ignorancie voličov je určitý manévrovací priestor pre politikov. Ak totižto informácie smerujú len jedným smerom: od voličov k politikom (vo forme volenia); ale už nefunguje spätná väzba od politikov k voličom (vo forme kontroly voličmi), môžu si politici do určitej miery robiť, čo chcú. Pričom tomu tak do veľkej miery nie je z dôvodu, že by politici dokázali tak dobre skrývať ich činy, ale skôr že to voličov (racionálne) nezaujíma.

Ani samotný manévrovací priestor pre politikov by však sám o sebe nepredstavoval pre demokraciu problém – ak by títo politici sledovali verejný záujem. Tento (často implicitný) predpoklad benevolentnosti bol však spochybnený dvoma ekonómami: Buchanan a Tullock (1962). Tí ukázali, že neexistuje najmenší dôvod prechovávať romantické očakávania voči politikom. Vlastný záujem sledujúci jednotlivec sa zvolením do politiky nezmení na spoločenského altruistu. Teória verenej voľby tak prišla s tzv. metodologickou symetriou.

To, ktorým smerom sa vlastným záujmom motivovaní politici v ich manévrovacom priestore budú následne pohybovať, presvedčivo naznačil ďalší ekonóm, Mancur Olson (1971). Dovtedajší predpoklad o skupinovom konaní bol založený na jednoduchej logike: ak (opodstatnene) predpokladáme, že jednotlivci sledujú ich vlastný záujem, tak potom aj skupina jednotlivcov so spoločným záujmom bude tento ich spoločný záujem sledovať. Inak povedané, ak majú členovia určitej skupiny spoločný cieľ, budú jednotlivci v tejto skupine konať tak, aby ho dosiahli.[8] Bol to práve Olson, ktorý spochybnil túto predstavu. V jeho práci Logic of Collective Action ukázal, že spoločný cieľ určitej skupiny má z pohľadu jednotlivca charakter kolektívneho statku a preto dominantnou stratégiou každého člena  (t.j. stratégiou bez ohľadu na to čo spravia ostatní) je neprispieť k jeho naplneniu (t.j. stať sa čiernym pasažierom). Preto sú to výhradne malé a úzko špecializované skupiny, ktoré sa dokážu formovať, organizovať a následne koordinovať svoje konanie za účelom ich úzkeho kolektívneho prospechu. A to na rozdiel od veľkých skupín, kde sa každý racionálne spolieha na toho druhého, že bude niesť náklady z presadzovania spoločného záujmu. Ak tieto veľké skupiny nedisponujú donucovacou silou alebo možnosťou aplikovať selektívne incentivy, ostávajú často neorganizované a ich spoločné ciele nenaplnené. Olson tak v manévrovacom priestore politikov ukázal smerom k úzkym záujmovým skupinám. Ako protistrana neinformovaných voličov tak v demokracii prichádzajú dobré informované úzke záujmové skupiny so špecializáciou na koncentrovanie výnosov a rozptyľovanie nákladov.[9]

Kulminativnym záverom teórie verejnej voľby (racionálna ignorancia voličov; manévrovací priestor politikov; ich motivácia vlastným záujmom; a životaschopnosť úzkych záujmových skupín, na rozdiel od veľkých) je teória systematickej tendencie redistribúcie hodnôt v demokracii od väčšiny k menšine, teda presne opačná ako v predchádzajúcej  časti. Trochu paradoxne sa tak demokracia jej výsledkami – po tom ako opísala argumentačnú kružnicu – znova priblížila výsledkami tyranským režimom, kde to bola taktiež menšina, ktorá získava na úkor väčšiny.

1

Obrázok 3     Redistribúcia od väčšiny k menšine

DEMOKRACIA VRACIA ÚDER

Záver z prechádzajúcej časti predstavoval tvrdú ranu všetkým obhajcom a obdivovateľom demokracie. Svojou teoretickou presvedčivosťou a empirickou robustnosťou sa stál jedným z hlavných protiargumentov voči teórie trhových zlyhaní. Postupne však začal byť aj tento prístup a jeho závery o demokracii spochybňované. V 90. rokoch a koncom 20. storočia prišli spoločenskí vedci a ekonómovia s argumentmi, ktoré podkopávali základný stavebný kameň teórie verejnej voľby – racionálnu ignoranciu voličov. Predstavíme teraz niekoľko sofistikovaných prístupov ako postupovali kritici kritikov demokracie:

Zákon veľkých čísel: Samotná neinformovanosť drvivej väčšiny jednotlivých voličov ešte nie je dostatočnou podmienkou pre negatívny záver o fungovaní demokracie (Wittman, 1995). Ak totižto voliči z dôvodu ich neinformovanosti volia náhodne (t.j. ich chyby nie sú korelované), tak štatistický zákon veľkých čísel zabezpečí, že ich chyby sa navzájom eliminujú a v demokracii o výsledku volieb rozhodne informovaná menšina (a to aj ak tvorí len 1% voličov). Demokracia s 99% neinformovanými voličmi sa preto oveľa viacej podobá demokracii so 100% informovanými ako 100% neinformovanými voličmi. Nie náhodou sa tento štatistický zákon zvykne nazývať aj „zázrak agregácie“. „Na prvý pohľad sa javí ako alchymistova magická formula: zmiešajte 99 častíc bláznovstva s jednou časticou múdrosti a dostanete zlúčeninu, ktorá je čistou múdrosťou.“ (Caplan, 2010, s. 24). Nejedná sa však o žiadnu mágiu. Ak sú splnené určité podmienky, tak sa chybné a na sebe nezávisle hlasy vzájomne vynulujú a naopak rozhodnú tie správne a informované rozhodnutia.

Informačné skratky: Zástancovia tohto argumentu tvrdia, že aj neinformovaní voliči môžu za určitých podmienok hlasovať tak, ako keby boli plne informovaní (Lupia a McCubbins, 1998). A to vtedy, ak budú mať prístup k informačným skratkám, napr. obchodné a politické značky, odporúčania blízkych a politických komentátorov, rôzne združenia a organizácie atď. „Odmietame tento záver [racionálna ignorancia] pretože je založený na nesprávnom – aj keď prevládajúcom – predpoklade. Tým predpokladom je, že ľudia môžu spraviť spoľahlivé predikcie o následku ich konania iba, ak poznajú detailný súbor faktov o tomto konaní. Ak je tento predpoklad pravdivý, potom musí byť taktiež pravda, že rozumná voľba môže byť vykonaná iba „chodiacimi encyklopédiami“ – ľuďmi, ktorí dokážu skladovať a rýchlo si vybaviť detailný súbor faktov o každom rozhodnutí, ktoré spravia. Ak je však tento predpoklad falošný, tak potom aj jednotlivci, ktorí nedokážu zodpovedať jednoduchú dotazníkovú otázku alebo vysvetliť detaily navrhovanej legislatívy, môžu napriek tomu byť schopní rozumej voľby.“ (Lupia a McCubbins, 1998, s. 18).

Percepcia voliča: Teória racionálnej ignorancie je založená na jednoduchej matematicko-štatistickej pravde: pravdepodobnosť, že práve voličov hlas rozhodne voľby sa blíži nule. Ekonómovia však konanie ľudí nevysvetľujú pomocou objektívnej reality, ale skôr na základe subjektívneho vnímania tejto reality ľuďmi. Teória racionálnej ignorancie tak implicitne predpokladá, že ľudia si aj naozaj uvedomujú, že ich hlas je bezvýznamný. Takáto formulácia však už nie je taká presvedčivá a  empirické prieskumy naozaj naznačujú, že väčšina ľudí je (mylne) presvedčená, že na ich hlase skutočne záleží (Friedman, 2007). Ešte presvedčivejší sa  tento argument javí, ak si uvedomíme, že racionálny volič by v prvom rade nemal ísť ani voliť, pričom voliť pôjde (okrem iného) napríklad vtedy, ak nesprávne nadhodnocuje váhu svojho hlasu.

Hypotéza efektívnej demokracie: Táto hypotéza je akousi politickou odnožou hypotézy efektívnych trhov (EMH). Jej korene sa viažu k Beckerovi (1983), ktorý ukázal, ako za určitých predpokladov o politickej súťaži sú výsledky konkurencie medzi záujmovými skupinami spoločensky efektívne. Jej najprepracovanejšiu verziu predstavil Wittman (1995), ktorý obdobne tvrdí, že za určitých predpokladov a konzistentnej aplikácie metód neoklasickej ekonómie „demokratické politické trhy smerujú k bohatstvo maximalizujúcim výsledkom; sú vysoko súťaživé; politickí a byrokratickí podnikatelia na nich pôsobiaci sú tu odmeňovaní, ak sa chovajú efektívne.“ (1995,  s. 2).

Wittman ponúka tri možnosti, ako je možné dokázať, že demokracia zlyháva: extrémna hlúposť voličov; nedostatok politickej konkurencie; alebo vysoké vyjednávacie, či transakčné náklady. Následne v práci ukazuje ako každá z týchto možnosti zlyháva pri jej konfrontácii s realitou. Transakčné náklady sú výrazne znížene využívaním jednoduchej väčšiny ako formy kolektívneho rozhodovania; na politickom trhu existuje otvorený vstup nových konkurentov a medzi existujúcimi prebieha pomerné silná súťaž; a nič nenasvedčuje tomu, že by boli voliči extrémne iracionálni, tí istí voliči sú koniec koncov aj spotrebitelia, zamestnanci a podnikatelia.

RACIONÁLNA IRACIONALITA

„Demokracia zaručuje systém vlády podľa priania a plánov väčšiny. Avšak nemôže zabrániť väčšinám, aby nepadli za obeť chybným ideám a aby neprijímali nevhodné programy, ktorým sa nie len nepodarí uskutočniť zamýšľané ciele, ale ktoré skončia katastrofou.“ (Mises, 2006, s. 173)

V roku 2007 prišiel Caplan so zaujímavou odpoveďou na výhrady z predchádzajúcej časti. Na jeden strane prijal kritiku klasickej teórie verejnej voľby, no na druhej neopustil názor, že v demokracii sú prijímané politiky, ktoré redistribujú hodnoty na úkor väčšiny. Tieto dva pohľady sa pokúsil zmieriť na prvý pohľad neintuitívnym tvrdením: demokracia nezlyháva z dôvodu, že politici systematicky konajú v rozpore so záujmami voličov, t.j. voliči nedostávajú to, čo chcú; ale naopak, že demokracia zlyháva práve z dôvodu, že voliči dostávajú to, čo chcú! (Caplan, 2010).

V prvej časti Caplan (2010) dokázal na empirických dátach, že ekonomické názory voličov sú systematicky chybné v rôznych oblastiach: Silno podceňujú dobré fungovanie trhu v praxi; podceňujú výhodnosť spolupráce s cudzincami; prosperitu stotožňujú nie s vyššou produkciou a efektivitou ale so zamestnanosťou; a majú sklon k pesimizmu. Vo všetkých týchto oblastiach majú voliči systematicky skreslené názory oproti konsenzu ekonómov. Caplan však neostal len pri interpretovaní empirických pozorovaní. Vytvoril aj teoretický rámec, v ktorom závery o iracionalite voličov vyplývajú z vlastností univerzálneho modelu racionálnej voľby.[10]

Teória verejnej voľby priniesla okrem spomínanej metodologickej symetrie aj analógiu medzi fungovaním trhu a demokracie (politického trhu). Ako si spotrebiteľ na trhu vyberá medzi produktmi podnikateľov, tak si volič v demokracií vyberá medzi politikami politikov (politických strán). Caplan do určitej miery spochybnil túto analógiu a ukázal, že hlasovanie vo voľbách nie je len akousi variáciou nakupovania, ale že tieto dva spôsoby rozhodovania sú vystavené radikálne rozdielnym motivačným štruktúram. Jeho teória mu následne umožnila odpovedať na kľúčovú otázku: ako je možné dokázať v rámci zaužívaných ekonomických modelov a bez ad hoc výnimiek, že jednotlivec môže byť racionálny na ekonomickom trhu a vzápätí môže ten istý jednotlivec voliť iracionálne na politickom trhu.

Ekonómovia spravidla predpokladajú, že názory jednotlivca sú len prostriedkami k cieľom, ale nie ciele samé o sebe. Takýto inštrumentalizmus je rovnako predpokladaný aj u voličov. Jednoduchou introspekciou však môžeme tento názor spochybniť. Ľudia často majú preferencie voči názorom, ktoré zastavajú. Byť presvedčený o svojej pravde predstavuje spotrebný statok. A preferencie voči vlastným názorom sú práve tou kritickou myšlienkou, ktorá dáva do súladu teóriu racionálnej voľby s faktom, že voliči hlasujú iracionálne. Stačí k tomu základný model ekonómie, ktorý obsahuje dve premenné: preferencie a ceny. Ak ľudia pripisujú hodnotu svojmu hmotnému prospechu, ako aj vlastným názorom a rôzne (chybné) názory majú rôznu cenu (náklady) vo forme strateného hmotného blahobytu, tak ak bude cena iracionálneho názoru rásť, budú jednotlivci viacej racionálni a vice versa.

Jednoducho povedané, ak má človek svoj vlastný a chybný názor na gravitáciu a pritom stoji nad priepasťou, môže ho tento omyl a teda iracionálne presvedčenie stať veľa. Na druhej strane názor prevzatý od falošného proroka, ktorý tvrdí, že zem vznikla 4004 rokov pred n. l., pravdepodobne žiadnym spôsobom neovplyvní pracovný deň „veriaceho“ (samozrejme, ak nepracuje ako pedagóg na katedre geológie). Existujú teda chybné názory, ktoré si môže jednotlivec dopriať bez problémov a chybné názory, pri ktorých musí platiť vysokú cenu. Preto množstvo spotrebovávanej iracionality (systematicky chybných názorov) bude závisieť od nákladoch s ňou spojených.

1

Obrázok 4     Dopyt po voličov po iracionalite

Demokracia je však práve to miesto, kde si môže jednotlivec dopriať úžitok zo spotrebovania iracionálnych názorov a to skoro bez nákladov. Keďže pravdepodobnosť, že voličov hlas bude práve tým rozhodujúcim hlasom sa limitne blíži k nule, je cena za iracionálne názory zastávané voličom v demokracii tiež rovnako prakticky nulová. Voliči tak budú dopytovať politické sebaklamy a budú veriť prakticky hocičomu, čo im prináša príjemne pocity. Ak napr. protekcionizmus prinesie jednotlivcovi stratu 1 000 €, ale pravdepodobnosť, že hlas voliča rozhodne je 1:10 000, môže si volič s negatívnym predsudkom voči cudzincom dopriať zastávať nesprávny názor len za náklady 10 centov. Ak však bude politika skutočne prijatá, bude v strate 999,9 €. Demokracia má tak v sebe zabudovanú rozsiahlu externalitu. Ide o klasický prípad spoločenskej dilemy, kedy optimálne chovanie z pohľadu jednotlivca, prináša neoptimálne výsledky z pohľadu spoločnosti. Demokracia tak „nefunguje“ z dôvodu, že ľudia dostávajú presné tie politiky, ktoré sami požadujú. Domáci producent môže po hlasovaní iracionálnych voličov redistribuovať hodnoty na úkor väčšiny, väčšinou je však táto politika aj rovnako požadovaná.

1

Obrázok 5     Samotná väčšina redistribuje hodnoty smerom k menšine na úkor seba

ZÁVER

Žiadny z tu predstavených modelov pravdepodobne nie je univerzálny a nedokáže vysvetliť všetky javy, s ktorými sa stretávame v reálnych demokraciách. Zdá sa skôr, že každý model je aplikovateľný na určité špecifické spoločenské situácie.

Prvý model tyranie väčšiny umožňuje pomerne spoľahlivo vysvetliť náboženské, národnostné a občianske problémy v rôznych krajinách v rôznych obdobiach. Nemusíme chodiť ďaleko v čase ani priestore pre príklady, kedy väčšina tradičných rodín zložená z muža a ženy odmieta považovať za rodinu menšinu homosexuálnych párov. Rovnako model, podľa ktorého menšina redistribuje hodnoty úkor väčšiny relatívne dobré opisuje dnešný stav v zložitom a rozsiahlom finančnom sektore, kde politici a finančníci majú tendenciu zneužívať vysokú informačnú asymetriu pre ich obohatenie sa na úkor väčšiny. A na záver aj model Caplana má svoju predikčnú schopnosť. Päť minútový rozhovor s medianovým voličom dokáže ozrejmiť pôvod množstva neefektívnych politík, ktoré v konečnom dôsledku škodia aj samotnému medianovému voličovi.

Zaujímavé je, že aj napriek tomu, že každý zo spomínaných modelov prináša rozdielne predikcie ohľadom (ne)fungovania demokracie, snaha zabrániť redistribúcii hodnôt má v každom prípade v zásade identické riešenie – odstránenie kolektívnej formy rozhodovania (demokratickosti) z tej-ktorej oblasti.  Takéto riešenie je však často spochybňované známym aforizmom Winstona Churchilla: „demokracia je najhoršia forma vlády, okrem všetkých ostatných, ktoré boli vyskúšané“. To však nie je tak celkom pravda. Tento a podobné argumenty sú založené na logickom triku falošnej dilemy. Nestojíme pred binárnou voľbou medzi demokraciou a tyraniou. Existuje aj tretia možnosť v podobe súkromnej a decentralizovanej voľby, pri ktorej odpadá problém tyranie väčšiny, kde ľudia majú motiváciu byť informovanými a vyvarovať sa iracionálnym názorom. Krajina v ktorej je drvivá väčšina rozhodnutí nedemokratická, tak nemusí byť automaticky krajinou v rukách tyrana; ale krajinou, kde ľudia – rešpektujúc určité normy správania sa, napr. súkromne vlastníctvo – slobodne a dobrovoľne rozhodujú o svojich veciach autonómne a bez politikov.


[1] Pripisovanie tohto výroku Benjaminovi Franklinovi je niektorými zdrojmi spochybňované, jeho popularita je však nepochybná.

[2] Samozrejme môžu existovať a skutočne aj existujú striktnejšie pravidlá kolektívneho rozhodovania. Od jednoduchej väčšiny, cez kvalifikovanú väčšinu až k jednohlasnosti. Pre ekonomickú analýzu nákladov vyjednávania a externých nákladov jednotlivých spôsobov kolektívneho rozhodovania pozri (Buchanan a Tullock, 1962).

[3] Termín „demokractický“ sa nenachádza ani v Deklarácii nezávislosti, ani v Ústave USA.

[4] V súlade s modelom následne píše: „Nikomu nie je dovolené, aby bol sudcom vo svojom vlastnom spore, pretože by jeho záujem určite ovplyvňoval jeho úsudok a pravdepodobne by ohrozil aj poctivosť jeho rozhodnutia. Prinajmenšom z rovnakého dôvodu je možné odporovať tomu, aby bola skupina ľudí sudcom aj stranou zároveň; pritom však väčšina významných aktov zákonodarného zboru nie je ničím iným ako práve súdnymi rozhodnutiami, ktoré sa avšak netýkajú jednej osoby, ale veľkého počtu občanov. […] Strany samotné sú, aj musia byť sudcami; a dá sa očakáva, že najpočetnejšia a najsilnejšia strana zvíťazí.“ (Listy federalistov, 2002, s. 72)

[5] Hoppe (2001) sa však bližšie nezaoberá otázkami ako sú redistribuované hodnoty v spoločnosti. Skôr prichádza s tvrdením, že demokracia bude mať inherentnú tendenciu k relatívne vyššej redistribúcii ako iné formy vlády. Toto tvrdenie opiera o porovnanie rozdielov v štruktúre motivácii, ktorým sú vystavení vlastníci štátneho monopolu (napr. monarchovia) oproti dočasným voleným správcom (politici v demokracií). Jeho záverom je, že tí druhí budú čeliť väčšej motivácii pri rozhodnutiach nebrať do úvahy kapitálovú hodnotu krajiny, ale skôr len maximalizovať súčasný výnos a to aj na úkor budúcej hodnoty. Budú teda relatívne viacej zdaňovať, prerozdeľovať, regulovať, zadlžovať a riešiť problémy infláciou.

[6] Podobná myšlienka je pripisovaná aj historikovi Alexander Fraser Tytlerovi: „Demokracia nemôže existovať ako stála forma vlády. Môže tak existovať len do momentu, kým väčšina nezistí, že volením si môže zabezpečiť bohatstvo na úkor štátnej pokladnice.“

[7] Je extrémne nepravdepodobne, že hlas konkrétneho voliča rozhodne voľby a preto tento volič nemá dôvod vynakladať náklady na informovanie sa o politike. Logika tohto argumentu je univerzálna. Aj mimo politiky sú jednotlivci ochotní niesť náklady (čas, peniaze atď.) na informovanie sa, len ak očakávajú, že dodatočné výnosy z informácií prevýšia dodatočné náklady potrebné na ich získanie (Stigler, 1961). Teda ten kto sa veľa pýta, sa síce veľa dozvie, ale to čo sa dozvie, nemusí stať za čas strávený pýtaním sa, t.j. niekedy je lepšie nevedieť

[8] Práve toto bol hlavný predpoklad Tocquevilla, keď sa pýtal prečo: „neuznáte to isté, pokiaľ ide o väčšinu? Zmenili snáď ľudia svoju povahu tým, že sa spojili?“ (Tocqueville, 2012, s. 246). Downs a Olson dokázali, že áno, zmenili.

[9] Dobývanie renty úzkych záujmových skupín nemusí byť problém len kvôli redistribúcii hodnôt a neefektivite, ktorá je spojená s uzatvorením vstupu do odvetvia. Samotná neformálna súťaž, ktorá prebieha ešte pred distribuovaním renty predstavuje rovnako plytvanie v podobe míňania zdrojov na boj medzi rôznymi záujmovými skupinami.

[10] Caplan nepojednáva o racionalite v zmysle tranzitivnosti preferencií, ale o kognitívnej racionalite vo forme teórie racionálnych očakávaní, podľa ktorej sa jednotlivec síce môže dopustiť náhodnej chyby, ale systematicky sú jeho rozhodnutia správne.

10,998 celkovo návštev, 1 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

26 odpovedí

  1. Avatar
    marec 27, 2014

    Ako prierez problematikou je text fajn. Dá sa ešte opýtať, či redistribúcia je to podstatné. Teda či to, že (aj) v demokracii dochádza k redistribúcii, nie je len súčasť nákladov, a či hlavný prínos demokracie nebude v inom.
    „[Demokracie je] prostředek, který slouží právě k předcházení revolucím a občanským válkám. Poskytuje metodu pro mírové přizpůsobení vlády vůli většiny. Pokud lidé v úřadech a jejich politika již nevyhovují většině národa, budou – v příštích volbách – odstraněni a nahrazeni jinými lidmi hlásícími se k jiné politice.“ (Mises, Lidské jednání, LI 2006, str.133)
    Je možné že pre demokraciu hovorí práve a len možnosť nenásilnej zmeny vlády? No historicky by sedelo, že vláda ktorej dlhodobo chýba súhlas väčšiny, padne; ako aj to že násilná zmena má netriviálne náklady. Potom taká spoločnosť, ktorá dokáže meniť vládu nenásilne, by mohla konkurenčnú výhodu naozaj získať.
    „Protože dělba práce vyžaduje nerušený mír, směřuje liberalismus k nastolení vládního systému, u něhož je pravděpodobné, že mír udrží, tedy demokracie.“ (str.136)
    Pravda zaručiť aby aj tá zmena samotná bola vždy k lepšiemu, sa nedá:
    „Demokracie zaručuje systém vlády podle přání a plánů většiny. Avšak nemůže zabránit většinám, aby nepadly za oběť chybným idejím a aby nepřijímaly nevhodné programy, kterým se nejen nezdaří uskutečnit zamýšlené cíle, ale které skončí katastrofou. I většiny se mohou mýlit a zničit naši civilizaci. Dobrá věc nezvítězí pouze na základě své rozumnosti a prospěšnosti.“ (str.173)
    Demokracia potom vyjde ako nutná (ale zďaleka nie postačujúca) podmienka prosperity, a redistribúcia hodnôt, nech už ide ktorýmkoľvek smerom, môže byť nie cieľ, ale len cena za zachovanie zmieru.

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

    • Avatar
      marec 27, 2014

      “ Dá sa ešte opýtať, či redistribúcia je to podstatné. “
      – Pokial sa bude distribuovať z tvojej penaženky do mojej, tak je to v pohode, a takato demokracia sa mi páči. Ak to bude naopak, bude takáto demokracia pekná kurváreň.
      Dobrá odpoveď ????

      Thumb up 3 Thumb down 2

      Odpovedať

    • Avatar
      marec 27, 2014

      „Demokracia potom vyjde ako nutná (ale zďaleka nie postačujúca) podmienka prosperity, a redistribúcia hodnôt, nech už ide ktorýmkoľvek smerom, môže byť nie cieľ, ale len cena za zachovanie zmieru.“

      – no hej, pekná myšlienka. Pokiaľ sa zachová mier, a súčasne bude prebiehať redistribúcia hodnôt z tvojej penaženky do mojej, tak takáto demokracia je bezva. Mať mier, a ešte na tom aj bezpracne zarábať, nič lepšie nepoznám.
      Len aby tie hodnoty netiekli opačne. Správny tok hodnôt je od Dzurindovcov ku ficiakom.

      „nech už ide ktorýmkoľvek smerom“ – myslím, že to KTORÝMKOLVEK je to rozhodujuce. Tým SPRAVNYM Smerom to má ísť.

      Thumb up 1 Thumb down 2

      Odpovedať

    • Avatar
      marec 27, 2014

      len dva komenty:
      – pointom na zaver bolo, ze demokracia nie je 1 a 0, ale demokracia moze mat rozne rozsahy… nehlasujeme o tom co bude vecer v telke, uz nehlasujeme o tom ake bude nabozenstvo, preco hlasovat o tom aka bude minimalna mzda, urokove sadzby /sef CB/, alebo cla… nech si volia prezidenta kolko chcu, ale preco by mali ludia nepriamo volit, kolko penazi pojde do zdravotnictva…

      – problem, ktory Mises podla mna zanedbal je, ze demokracia nemusi byt len neutralny mechanizmus, ktory transformuje preferencie volicov, cez nejake kolektivne rozhodnutie do nejakej formy vlady /lavicova, pravicova whatever/.. ale ze tento mechanizmus moze sam o sebe deformovat tieto preferencie, teda ze ludia ked volia, tak maju tendenciu volit systematicky nespravne urcitym smerom, ako to ukazal Caplan…
      je to jednoducho ako sa volicov, ci by ludia mali viacej pomahat mama /kto by sa opovazil povedat nie?/ a nasledne by niekto prijal zakon, ze vsetci musime teraz viacej pomahat mamam… bola by to sice ich vola, ale optimalnejsie rozhodnutie asi kazdy spravi sam doma…

      Thumb up 1 Thumb down 1

      Odpovedať

      • Avatar
        marec 28, 2014

        re „Mises zanedbal“:

        Práveže u neho nikde nevidím demokraciu chápanú ako mechanizmus, či už neutrálny alebo iný, „slúžiaci na transformáciu preferencií voličov [..] do formy vlády“. Vieme tento pohľad podporiť odkazom? Alebo možno je to iné tvrdenie, od niekoho iného?

        K zmene vlády môže dôjsť v princípe dvojako: násilne, alebo dohodou, a snáď sa zhodneme, že v momente keď dopyt po výmene vlády prerastie kritickú hranicu, je pre spoločnosť ekonomicky výhodnejšie ak sa nové usporiadanie ustanoví dohodou a nie násilím. Taký prechod najlepšie umožňuje demokracia.

        Bolo by pekné, keby demokracia zvládla aj čo najoptimálnejšie pretavenie preferencií množstva jednotlivcov do nejakej formy vlády, ale dá sa také niečo vôbec? Možno je demokracia len najlepší spôsob, aby keď už sa vláda mení, sme sa pritom nepozabíjali, nič viac a nič menej. Chápem že niektorí budú sklamaní ak z nej nevytlčieme viac; ale tak už to pri neopodstatnených prehnaných očakávaniach niekedy býva.

        Thumb up 0 Thumb down 0

        Odpovedať

        • Avatar
          marec 30, 2014

          Tak Mises explicitne casto hovoril o tom, ze neexistuje (dlhodobo) nieco ako nepopularna vlada. Z toho sa da odvodit, ze kazda vlada do urcitej miery odraza preferencie ludi. /btw dobru kritiku tohto Misesovoho nazoru v pripade tyranii napisal Caplan/

          Kazdopadne pomerovat vyhody demokracie oproti nejakemu nasilnemu zvrhnutiu vlady nastavuje latku celkom nizko. Stale opakujem, demokracia nie je 1 a 0. Vieme, ze ma demokracia problem pri racionalnej ignorancii a iracionalite, preco tieto vedomosti nepretavit do „novej demokracie“, ktora by tieto defekty brala do uvahy a teda rozhodovala len o obmedzenej casti rozhodnuti… V Hayekovych slovach, ok, nech je demokracia, ale zakonodarny zbor musi uplne zmenit svoju funkciu a prestat inflaciovat „zakony“…

          Thumb up 0 Thumb down 0

          Odpovedať

      • Avatar
        marec 28, 2014

        k „rôznym rozsahom demokracie“

        Ok, rozumiem že dôležité je aj delenie na to o čom ešte hlasujeme a o čom už nie, a chápem príťažlivosť hľadania alternatív k súčasnému stavu (že keď o tomto hlasovať zakážeme, a o tomto naopak dovolíme, bude asi lepšie) – skrátka, že záleží aj na konkrétnej podobe vlády.

        Ale myslím že prínos demokratického usporiadania spočíva v potenciálnej možnosti meniť jednotlivé aspekty bez použitia násilia, a nie v tom kde presne sú deliace čiary, resp. ktorým smerom a koľko hodnôt sa zredistribuuje.

        Thumb up 0 Thumb down 0

        Odpovedať

        • Avatar
          marec 28, 2014

          “ prínos demokratického usporiadania spočíva v potenciálnej možnosti meniť jednotlivé aspekty bez použitia násilia,“

          – no ale….ale…
          A to demokratické rozhodnutie vlády víťaznej demokratickej väčšiny – to nie je násilie ? Hrozba väzením nie je násilie ? Demokracia je v princípe založená na násilí. Akurát víťazná väčšina prijala zákon, že menšina SA NESMIE brániť tomu násiliu. Obrana je zločin. Násilie je v sulade so zákonom. Fraška.

          Thumb up 3 Thumb down 1

          Odpovedať

  2. Avatar
    marec 27, 2014

    Fajn text.
    Samozrejme, nedá sa zabrániť tomu, aby si každý človek urobil z článku taký záver,aký sa jemu hodí.
    Mne z textu vyplíva , že „Demokracia je systém, kde dvaja vlci a jedna ovca hlasujú o tom, čo bude na večeru.“ . A tento záver je denne potvrdený v parlamente.
    K pojmu demokracia : Napriek velkým snahám som na webe nenašiel ani jednu konkrétnu, jednoznačnú, realite zodpovedajúcu a väčšinovo akceptovanú DEFINÍCIU demokracie.
    Jediná konkrétna, jednoznačná, realite zodpovedajúca, ale väčšinovo neakceptovaná DEFINÍCIA je tá o dvoch vlkoch a ovci.

    Thumb up 1 Thumb down 2

    Odpovedať

    • Avatar
      marec 27, 2014

      Preto ti najmudrejsi z nas presadzuju republiku. S cim nesuhlasia vsetci to neprejde. Cize ak hlasuju dvaja vlci a ovca o tom, ze bude na veceru ovca a su vsetci za, tak bude ovca. Ale ak je ovca proti a vlci respektuju republiku tak ovca to ma pre dnes vyhrate. Zajtra hlasujeme znova. 😀

      Thumb up 1 Thumb down 0

      Odpovedať

      • Avatar
        marec 28, 2014

        „Preto ti najmudrejsi z nas presadzuju republiku.“

        – hmm….. Aj republika sa dá premeniť na demokratický socializmus. Viď USA. Demokracia zvíťazí, a premení sa na socík. Ale asi si to zaslúžime.

        Thumb up 1 Thumb down 1

        Odpovedať

  3. Avatar
    marec 27, 2014

    Tá demokracia má veľký problém – väčšina môže okrádať menšinu. Lenže – čo ked tá menšina je už celkom okradnutá, a niet čo zobrať ?! Potom musí prísť tvrdý kapitalizmus, a väčšina musí tvrdo makať, aby sa nazhromaždilo dosť bohatstva. Potom sa znova zavedie demokracia, alebo socializmus, aby sa tie hodnoty správne prerozdelili od nich ku nám. Komunisti týmto cyklom hovorili vývoj po špirále.

    Dnešná „kapitalistická demokracia“ to vyriešila genialne : väčšina si zvolí vládu, a táto vláda genialne okráda väčšinu v prospech bohatých, ale pritom ich dokáže presvedčiť, že okráda tých bohatých. Banky a politici su čoraz bohatší, ale väčšina voličov si myslí, že „my vládneme“. Bohatí su stále bohatší, ale väčšina je spokojná. A vládni ekonomovia vymýšlaju genialne teorie, ako je pre voličov výborné, ak sa zvyšuju dane, ak sa zachranuju banky a buduju sa euroválovy.

    Thumb up 2 Thumb down 1

    Odpovedať

  4. Avatar
    marec 27, 2014

    Skutočne veľmi dobrý článok, aj vďaka takýmto chodím na tento portál. Avšak v záujme diskusie by som sa tiež rád pridal k názoru vyššie, že to nie je len prerozdeľovanie ktoré je pre hodnotenie pôdobenia vládyv. A to napriek tomu že rozumiem hlavnej myšlienke, že demokracia môže mať rozličné odtiene. Ale to je trochu symptómom mnohých debát tu. Je napríklad „demokratickejšie“ alebo „slobodnejšie“ Dánsko alebo USA. Fínsko alebo Singapur? A to schváľne uvádzam iba demokratické odtiene šedej. Heritage napríklad zverejňuje známy rebríček ekonomickej slobody, zkúste si ho zoradiť podľa vládneho prerozdeľovania: http://www.heritage.org/index/explore

    „Najlepším“ štátom podľa rebríčku je Guatemala, ktorá je „oficiálne“ (aspoň podľa CIA Factbook) demokratickou republikou. Pozícia Guatemali v Heritage rebríčku dlhodobo stagnuje, potápa ju nedostatočná vymožiteľnosť práva, korupcia apod.

    Taktiež aj keby sme úplne odignorovali všetk (podľa mňa podstatné) predpoklady demokracie (občianska spoločnosť, vláda zákona apod.) a redukovali by sme ju iba na akt voľby, tak sa mi zdá že si nedostatočne vysvetlil ten slávny Churchillov výrok o demokracii. Áno, demokratické voľby zvyšujú konzumáciu iracionality – ale to sa deje častokrát aj trhovo. Ak budem ja páliť na mojej záhrade odpad, tak môj priamy príspevok k horšiemu zdravotnému stavu môže mať hodnotu pár centov zatiaľčo ušetrené na odvoze odpadu môže byť rádovo v eurách. Ak však budú odpad páliť všetci tak vo výsledku si to zlíznem a zaplatím. Takže ani trhy tu nemusia byť odpoveďou a nakoniec môžeme zistiť že Churchill fakt pravdu.

    Thumb up 2 Thumb down 3

    Odpovedať

    • Avatar
      marec 27, 2014

      Dakujem za komentar.
      No hentak „kolektivne“ ked polozite otazku, ci je „slobodnejsia“ a „demokratickejsia“ ta a ta krajina, je naozaj tazko povedat. Preto by som sa sustredil radsej iba na urcite oblasti/situacie, kde mozeme ocakavat nejaku redistribuciu na zaklade z niektorych modelov vyssie. A nasledne vynat tuto sferu z demokratickeho rozhodovania.

      Ano, problem externalit je uvadzany ako argument pre statne intervencie a tie zas posilnuju demokraciu a rozsah jej rozhodovania. Pointa je, ze tieto lokalne problemy sa daju ucinne riesit aj bez toho, aby sa o tom muselo demokraticky rozhodovat. Napr. vo vasom pripade bude chranene sukromne vlastnictvo /nezacmudena zahradka/ a tym padom negativne externality budu internalizovane… pri vacsich a rozsiahlejsich kolektivoch to samozrejme moze byt problem…

      Thumb up 3 Thumb down 1

      Odpovedať

    • Avatar
      marec 28, 2014

      To si si zobral extrémny prípad. V ktorom je to jasné. Akurát podľa mňa sa demokraticky rieši oveľa viac takých prípadov, kde to práve jasné vôbec nie je. Kde jasne rozhodne väčšina (alebo menšina) na základe svojich osobných záujmov, ktoré jednoducho demokraticky prehlásia za záujem „verejný“

      Napríklad znárodnenie pozemku pod budúcu diaľnicu. V 99% by žiadne demokratické znárodnenie nebolo treba. Stačilo by zaplatiť trhovú cenu, t.j. cenu, za ktorú je pozemok ochotný predať jeho vlastník. Nuž ale, on je sám a na druhej strane sú skupiny, ktoré budú mať reálne zisky zo znárodnenia. A keďže je ich väčšina (majú väčšinu na svojej strane), tak sa poľahky a demokraticky uznesú, že je „vo verejnom záujme“ znárodniť pôvodnému vlastníkovi jeho majetok. No a keď ma o správnosti takéhoto postupu presviedča aj podpredseda OKS (Juraj Petrovič), tak sa potom bavme o pravicovej strane politického spektra 🙁

      Thumb up 3 Thumb down 0

      Odpovedať

  5. Avatar
    marec 28, 2014

    Vždy je zaujímavé porovnať „teórie“ a „realitu“
    Redistribúciu si občania predstavujú jednoducho.
    Tým čo majú veľa sa zoberie a dá sa im…
    Ale realita je iná.
    Tí čo majú veľa si do vedenia štátu dosadia svojich a tí zo štátneho berú a dávajú IM = tým čo majú najviac. TO je tá reálne redistribúcia…

    Thumb up 1 Thumb down 0

    Odpovedať

  6. Avatar
    marec 28, 2014

    Myslím, že v tom dosť obsiahlom článku chýba prave tá dnešná demokracia – taká, v ktorej si väčšina zvolí vládu, ktorá ich demagogicky oklamala, a ktorá potom okráda tú „víťaznú“ väčšinu v prospech tej bohatej menšiny. Toto je asi vrcholné štádium demokracie, toto štádium už nemá vadu. Spokojní sú víťazí volieb – chudobná menšina, ale spokojní sú aj „porazení“ – bohatá menšina. Väčšina má svojho precedu, menšina má svoje peniaze. Akurát ten STRED, tí sú nespokojní. Ale tento stred sa vďaka demokratickému okrádaniu aj tak scvrkáva na nulu.

    Thumb up 3 Thumb down 1

    Odpovedať

    • Avatar
      marec 28, 2014

      OPRAVUJEM :
      Spokojní sú víťazí volieb – chudobná menšina,
      má byť
      Spokojní sú víťazí volieb – chudobná VäČŠINA,

      Thumb up 1 Thumb down 1

      Odpovedať

  7. Avatar
    marec 30, 2014

    Ak mám pravdu povedať, tie odpovede na kritiku demokracie mi neprídu veľmi uspokojivé. Napríklad si nemyslím, že by voliči v skreslenom vnímaní politiky boli nesystematickí, práve naopak. Hayek v podstate tvrdil, že evolučne staršia časť nášho mozgu (teda tá, ktorou primárne vyhodnocujeme) je vlastne socialista. Podľa mňa niektoré ideológie, slogany a obzvlášť tie kolektivistické jednoducho majú väčšiu tendenciu lákať voličov. To je len jeden možný príklad. Chyby sú podľa mňa systematické.

    Taktiež to s tými informačnými skratkami – ak politici vedia, ako manipulovať ľuďmi skrz skratky (a to očividne vedia), potom sú k ničomu.

    Pozoruhodné je, že síce také isté nedostatky ako demokracia má aj trh, ibaže na trhu je priestor na pozitívnu zmenu. Dá sa akceptovať, že ľudia robia isté systematické chyby a tiež sa môžu nechať ovplyvniť mylnými skratkami pri rozhodovaní na trhu, ale keďže následky rozhodnutí viac pociťujú a pociťujú ich výhradne oni, môžu sa poučiť a odovzdávať skúsenosti ďalej, obnovovať a vylepšovať tak sieť informačných skratiek. Je to proces učenia. Nič také sa však v demokracii nedeje.

    Thumb up 1 Thumb down 0

    Odpovedať

    • Avatar
      marec 30, 2014

      Súhlasím s tým, že demokracia je iná v teórii a v praxi.
      Najväčším výdobytkom sú voľby.
      Tie nie sú slobodné a demokratické.
      Sú veľmi ovplyvnené prostredím v ktorom každý občan žije.
      Vo veľkých pracovných kolektívoch, v kolektívoch dôchodcov, úradov atď.. sú voliči oveľa viac ovplyvňovaní aby volili inak ako keby v nich nepôsobili…

      Thumb up 0 Thumb down 0

      Odpovedať

    • Avatar
      marec 30, 2014

      K tým nedostatkom demokracie a trhu:
      V podstate chápem a súhlasím, či si chcel povedať. Za seba sa mi však žiada dodať, že vidím veľký rozsiel v dosahu na menšinového jednotlivca. Demokratické rozhodnutia prote dopadajú oveľa tvrdšie. Oveľa ťažšie sa „odíde“ na iný trh, do inej krajiny.

      Že si moji spolubčania na trhu vyberajú hodne inak, ako ja, to tiež cítim. Proste niektoré produtky/služby, či požadovanú kvalitu na Slovensku nemám šancu dostať. Tu však výrazne pomáha globalizácia. Aj to, že bývam v BA, odkiaľ nie je ďaleko do AT, HU, CZ, ani do PL. Nehovoriac o zásielkovom obchode. Tiež je veľký rozdiel, že môžem rôzne tovary a služby nakupovať v rôznych krajinách, rôznym spôsobom.

      No a nehovoriac o tom, že už na na Slovensku sa môže oplatiť saturovať aj veľmi minoritný dopyt.

      Ale jasné, Ty si sa vyjadril k princípu fugnovania. Tam to sedí. Akurát je veľký rozdiel v praktických dopadoch.

      Thumb up 0 Thumb down 0

      Odpovedať

      • Avatar
        marec 30, 2014

        Jasné, chápem a súhlasím, reálny dopad demokratických rozhodnutí je tvrdší a ničivejší ako u trhových, avšak opačne je to v percipovanom, subjetívne vnímanom dopade. Je to aj tým, že štát obyčajných pracujúcich často ovplyvňuje nepriamo – cez minimálnu mzdu, daňové a byrokratické zaťaženie pre malých podnikateľov, monetárnu politiku a podobné javy, ktorým ľudia ako self-interested agents nerozumejú. Rozumejú iba tomu, že sa im ťažko hľadá práca, ceny sú neadekvátne voči platom. Myslím, že Hobbes to mal dosť pomýlené – to štát robí človeka človeku vlkom.

        Thumb up 0 Thumb down 0

        Odpovedať

    • Avatar
      marec 30, 2014

      dobry komentar, hlavne posledny odstavec.

      O tom by som rad niekedy tiez nieco napisal, problem demokracie pravdepodobne nebude len problem v ex ante incentivoch /racionalne ostat neinformovany a iracionalny, popripade sa spojit s vacsinou a vykoristovat mensinu/

      Problem bude aj rozdiel v konkurencii na trhu a v demokracii, ktora nasledne neumoznuje presne to – o com pisete: tvorit, komunikovat, vyuzivat a nakoniec selektovat informacie alebo vedomosti /to sa tyka predovsetkym verejnych statkov, ktore demokracia poskytuje/

      V skratke by som to zhrnul tak, ze na trhu existuje nieco ako „paralelna konkurencia“, kdezto v demokracii len nieco ako „seriova konkurencia“…

      Thumb up 0 Thumb down 0

      Odpovedať

  8. Avatar
    marec 31, 2014

    Demokracia nema s redistribuciou hodnot nic spolocne. V demokracii moze prudit bohatstvo aj smerom od chudobe k bohatym aj smerom od bohatych k chudobnym. Redistribucia je ciste zalezitostou ludi. Aku redistribuciu si ludia od vladnucej triedy vydupu, taku ju budu mat.

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*