… alebo vývoj marxistickej stratégie od prvopočiatkov marxizmu až po súčasný neomarxizmus.
Marxizmus 1.0
Už pri svojom vzniku marxizmus predpokladal, že na uplatnenie svojich myšlienok a dovedenia ich do cieľa, bude potrebné nastoliť diktatúru proletariátu, socializmus ako prechodné štádium vedúce ku beztriednej a bezštátnej spoločnosti, ku komunizmu. Parížska komúna bola prvým takým revolučným pokusom, avšak bola porazená. Jej účinkovanie však hodnotili členovia (anarchisti a marxisti) prvej internacionály odlišne, anarchisti ako uvedenie anarchistických zásad do praxe a Marx s Engelsom a Leninom ako príklad „prvej diktatúry proletariátu“ v histórii.
Marxizmus 2.0
Lenin dal diktatúre proletariátu nový šat v novom formulovaní formy, v akej sa má praktizovať. Tento prechodný stav prevzala aj naša socialistická Ústava (Ústava ČSSR z 11.7.1960 – ústavný zákon 100/1960) – článok 4: „Vedúcou silou v spoločnosti a štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najuvedomelejších a najangažovanejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“ Revolúciu musí teda podľa Lenina zorganizovať malý počet predvoja robotníckej triedy, profesionálni revolucionári a nie trieda ako celok.
Ako neskôr vtedajší kolektivistickí anarchisti správne predpovedali už Marxovej vízii diktatúry proletariátu, nieto ešte profesionalizovanej nimi nazývanej „nadvlády byrokratickej straníckej vrstvy“ v Leninovej verzii, nová vládnuca vrstva v Rusku po roku 1917 a v strednej a východnej Európe po roku 1945, sa nedokázala vzdať svojej novej moci a z dočasnej diktatúry sa stala diktatúra trvalá, ktorá sa, ako vraveli, „stala ešte horšou ako diktatúra kapitalistická“, čo kritizovala aj vedúca osobnosť sociálno-demokratického, teda umierneného marxizmu v Európe, Karl Kautsky slovami: „Cudzinci stoja v Rusku v tichom ohromení pred gigantickým podnikom, ktorý je tu realizovaný, ako by stáli napr. pred pyramídami. Iba zriedka im myseľ dovolí spoznať, aké zotročenie, aké zohnutie ľudskej dôstojnosti je spojené s realizáciou tohto gigantického plánu.“
Pre anarchistov (kolektivistického razenia) je „štátny socializmus obyčajným štátnym kapitalizmom, teda represívny a len posunom od súkromného kapitalistu k štátu, ktorý je jediným zamestnávateľom a kapitalistom. Kde vláda kontroluje ekonomiku a v podstate jedná ako jedna obrovská korporácia a robotníci samosprávne nekontrolujú výrobné prostriedky a produkčné vzťahy a výroba pre zisk sa stále objavuje v rámci štátneho kapitalizmu“.
„Zodpovednosť vodcov, pojem, ktorým, zdá sa, chcete garantovať, že verejnosť je chránená pred ich zlami a chybami pre mňa nič neznamená. Tí pri moci nie sú v skutočnosti zodpovední, ak nečelia revolúcii a my nemôžeme robiť revolúciu každý deň a zvyčajne sa navyše revolúcia robí až potom, čo vláda napácha všetko zlo, ktoré napáchať mohla.“ – Errico Malatesta
Marxizmus 3.0
Po rozpadnutí druhej internacionály tvorenej komunistami a sociálnymi-demokratmi v 1916 (do ktorej už pre istotu nepustili pre marxistov „nepohodlných“ anarchistov, ktorí boli súčasťou tej prvej) a po smrti Lenina, prišla ďalšia revízia marxistickej stratégie vo forme tzv. budovania socializmu v jednej krajine a neskôr vzdanie sa internacionalizmu ukončením fungovania tretej internacionály, tzv. Kominterny (Informačné byro komunistických a robotníckych strán) vedenej Moskvou počas druhej svetovej vojny a nastoleniu budovania satelitov Sovietskeho zväzu a ich kontroly cez, po vojne na spôsob „obnovenej“ Kominterny, Kominformy. Ruka v ruke s týmto išlo budovanie kultu osobnosti Stalina a tyranie neskutočných rozmerov.
Marxizmus 4.0
Ďalšia revízia prišla so súdruhom Trockým, ktorý založil už v poradí štvrtú internacionálu, ktorá združuje trockistické a nestalinistické komunistické strany a organizácie, ktorá chcela obnoviť internacionalizmus tretej internacionály a zaviedla teóriu tzv. permanentnej revolúcie.
Podľa Trockého došlo k zrade cieľov robotníckeho hnutia zo strany sociálnodemokratických a potom aj komunistických strán tým, že maximálne ciele (nahradenie kapitalizmu socializmom v neurčitej budúcnosti) boli odsunuté kamsi do nejasnej budúcnosti a pre súčasnú dobu sa potom začali uplatňovať minimálne ciele (ktoré sa obmedzovali na reformy vnútri buržoáznej spoločnosti), zamerané v zásade len na udržanie dosiahnutého reformovaného stavu.
Ako píše vo svojom diele „Prechodný program“, ZSSR vyšla podľa neho z Októbrovej revolúcie ako robotnícky štát. Štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov, nutný predpoklad socialistického rozvoja, otvoril možnosť rýchleho rastu výrobných síl. Avšak aparát robotníckeho štátu podľahol zároveň úplnej degenerácii (teda podľa neho zlyhania ľudského faktoru): „premenila sa z nástroja robotníckej triedy na nástroj byrokratického násilia proti robotníckej triede a stále viac ako zbraň pre sabotovanie hospodárstva krajiny. Byrokratizácia zaostalého a izolovaného robotníckeho štátu a premena byrokracie v privilegovanú kastu predstavovala najpresvedčivejšie vyvrátenie – nielen teoretické ale aj praktické – teórie budovania socializmu v jednej krajine.“
„Freedom only for the supporters of the government, only for the members of a party – however numerous they may be – is no freedom at all. Freedom is always the freedom of the dissenter/the one who thinks differently. Not because of the fanaticism of „justice“, but rather because all that is instructive, wholesome, and purifying in political freedom depends on this essential characteristic, and its effects cease to work when „freedom“ becomes a privilege.“ – Rosa Luxemburg
Marxizmus 5.0
Karl Kautský a Eduard Bernstein kládli dôraz na vylepšenie života robotníkov skôr než na prípravu revolúcie. Kautský, najvplyvnejší marxista tej doby, to zdôvodňoval tým, že skoré zrútenie kapitalizmu je nevyhnutné tak či tak. Jeho stranícky kolega Eduard Bernstein, autor vety „Hnutie je všetkým, konečný cieľ ničím“, dospel až k úplnému zavrhnutiu revolučnej cesty. Uprednostňoval rozvoj odborového hnutia a reformy presadzované demokratickou cestou, čím sa stal zakladateľom evolučného socializmu, čiže reformizmu.
Podobne odmietali násilie, najmä Marxove myšlienky o nastolení socializmu revolučným bojom a zavedením diktatúry proletariátu, členovia fabiánskej spoločnosti, teda predchodcovia britskej Labouristickej strany, ktorej najvýznamnejší predstavitelia boli George Bernard Shaw, Sidney James Webb, Martha Beatrice Webbová, H. G. Wells, Annie Besant a Bertrand Russell. Pripravovali porážku kapitalizmu pomocou postupných reforiem a mali snahu o dosiahnutie socialistickej spoločnosti evolučnou a parlamentnou cestou a ďalšími demokratickými prostriedkami, čomu chceli pomáhať osvetovou a vzdelávacou činnosťou.
Ako Engels napísal v Zásadách komunizmu v 24. otázke – „Ako sa líšia komunisti od socialistov? Kategória socialistov sa skladá z demokratických, ktorí chcú rovnako ako komunisti uskutočniť časť opatrení v priebehu revolúcie, ale nie ako prechodné ustanovenia vedúce ku komunizmu, ale ako opatrenia, ktoré stačia, aby sa odstránila bieda a zmizli zlá terajšej spoločnosti.“ Chcú teda pracovať v súčasnom systéme, nechcú ho radikálne meniť, iba upravovať, reformovať.
„Všimli ste si niekedy, ako etatisti neustále „reformujú“ svoje vlastné diela? Reformy školstva. Reformy zdravotníctva. Sociálne reformy. Daňové reformy. Samotný fakt, že vždy majú plné ruky práce „reformovaním“ je implicitné priznanie, že to nedokázali spraviť poriadne prvých 50-krát.“ – Lawrence Reed
Dalo by sa povedať, že sociálni demokrati chcú to isté v obsahu čo neomarxisti (minimálne ciele: redistribúcia, solidarita, sociálna spravodlivosť, ochrana pracujúcich, zamestnanosť, ekonomická demokracia – kto dostane? čo dostane? koľko dostane?), len chcú daný obsah zabezpečovať inými prostriedkami, menej radikálnymi, odlišujú sa teda vo forme presadzovania ich inak spoločného cieľa. Sociálni demokrati uprednostňujú prostriedky nepriamej demokracie a posilňovanie vyjednávacej pozície odborov pri prijímaní novej legislatívy a ich moci voči zamestnávateľom.
Od ich „kolegov“ v ich spoločnom centristickom politickom prúde (progresivistov, alias „moderných liberálov“ a konzervatívcov), ktorí spoločne s nimi presadzujú najmä neokeynesiánske modely hospodárstva a jeho riadenia, ich odlišujú „len“ postoje v tzv. bio-etických a mravnostných otázkach a z hľadiska hospodárstva a jeho regulačného plánovania sa delia iba v tom, v prospech ktorej loby, korporátnej alebo odborovej sa majú prijímať zákony, teda, ktorá má byť viac privilegovaná a ktorej požiadavky sa majú aplikovať do prijatej legislatívy. U oboch však idú tieto požiadavky na úkor všetkých ostatných mimo tejto vládnucej tripartity politikov, korporácií a odborov. Z toho vyplýva, že záťaž ich privilegovaného postavenia a rozhodnutí nesú zamestnanci, malí podnikatelia – živnostníci a nezastúpené väčšie podniky, teda drvivá väčšina populácie.
Marxizmus 6.0
Zlyhania zavedenia diktatúry proletariátu ako dočasného prostriedku smerujúceho k dosiahnutiu komunizmu (v sovietskom bloku skončilo krvavými totalitnými režimami) v praxi a zlyhania odborového a nepriamo-demorkatického presadzovania cieľov stranami sociálnej demorkacie (odbory a sociálno demokratické strany sa stali tým istým, čo komunistické strany v socialistických krajinách, vrstvou byrokratických aparátnikov, ktorí nezastupujú zamestnancov a ich záujmy, ale presadzujú mocenské a majetkové záujmy odborového a straníckeho vedenia), má svoj dôsledok v hľadaní alternatívnych metód presadzovania ideového obsahu demokratického socializmu, ktorý sa s nostalgiou obracia na staré slávne časy Parížskej komúny a inšpiruje sa revolučnými ranými spismi Marxa.
Túto alternatívu nachádza neomarxizmus v starej anarchistickej stratégii presadzovania prvkov priamej demokracie (kolektivistickými anarchizmami, ktorí ju, ale určite nemali v pláne aplikovať na štát a jeho rozhodnutia) do rozhodovania štátu, priama demokracia ako nová forma starej marxistickej predstavy o diktatúre proletariátu, ktorá sa mení na podporu diktatúry väčšiny v priamo-demokratickom prevedení a potierania prvkov nepriamej demokracie. Tou druhou alternatívou, ktorá má ísť ruka v ruke s tou prvou, je posilnenie výrobnej samosprávy, participácie zamestnancov na chode podniku, čím sa zas nechali inšpirovať mutualizmom, ktorý, ale presadzuje to, aby každý podnik bol plne demokraticky riadení, manažovaní a vlastnení jeho pracovníkmi, avšak tu už s veľkým rozdielom, totiž na plne voľnom trhu.
Takisto ako aj sociálni demokrati, tak aj neomarxisti chcú odstrániť len zlá a biedu v súčasnej spoločnosti a ich cieľom nie je bezštátna či beztriedna spoločnosť (teda maximálne ciele, čo by možno mohlo hovoriť o uvedomení si nemožnosti uskutočnenia beztriednej spoločnosti), ale snaha o zavedenie jednotlivých myšlienok z Manifesta komunistickej strany, teda pôvodných marxistických ideálov do platnosti v súčasnej spoločnosti a tým „odstrániť zlá súčasnej spoločnosti, reformovať ju“ (teda minimálne ciele). K čomu už ale nebudú mať asi dlhú cestu, ako ukazuje aj tento článok.
“… the argument that the great mass of people violently demand Socialism would be valid only if Socialism were desired as an ultimate end for its own sake. But this is by no means so. Like all other forms of social organization Socialism is only a means, not an end in itself. Those who want Socialism, like those who reject it, want well-being and happiness, and they are socialists only because they believe that Socialism is the best way to achieve this. If they were convinced that the liberal order of society was better able to fulfill their wishes they would become liberals.“ – Ludwig von Mises, Socialism: An Economic and Sociological Analysis
Záver
V článku som sa snažil v krátkosti vysvetliť názorový posun marxistov v oblasti stratégie, dosahovania cieľov (ktorý zvyčajne ostáva ten istý, alebo sa len mení predstava o konečnom usporiadaní spoločnosti, ale nie podmienkach jej fungovania) a ich problém, ktorý podľa mňa spočíva v tom, že si nedokážu priznať a uvedomiť, že nezlyhávajú ľudia (čím sa snažia väčšinou vysvetliť nefungovanie prostriedkov, ktoré aplikujú na spoločnosť), ale že to, čo navrhujú, je od jadra veci neefektívne (neudržateľné), neuskutočniteľné, teda utopické a v konečnom dôsledku nespravodlivé. Snažia sa do ich revolučnej idylky zahrňovať všetkých ľudí, bez náhľadu na to, či s ich myšlienkami tí vôbec jednotlivo súhlasia…
V dôsledku toho, že si uvedomili zlyhanie ich tradičných strategických prostriedkov (diktatúra proletariátu, zastupiteľská demokracia a odborové zastupovanie záujmov zamestnancov), sa v poslednej dobe vyrojilo veľa hnutí požadujúcich väčšie právomoci pre referendá, či absolútne zavedenie priamej demokracie ako jediného systému rozhodovania v štáte a zároveň oživuje staré marxistické požiadavky z Manifestu komunistickej strany (bezplatné služby štátu – zdravotníctvo, školstvo, potravinová sebestačnosť, atď.), či aj vo svete Chávezove požiadavky zavedenia nového Socializmu 21. storočia.
„Prečo je korupcia a klientelizmus vo verejnom sektore večnou témou od biblických čias? Zdravé motivácie, ktoré charakterizujú súkromný majetok absentujú, keď ide o takzvaný majetok spoločný. Súkromný sektor (podniky, komunity, teda akékoľvek dobrovoľné ľudské zoskupenia, pozn. autora článku) má prirodzený záujem o efektivitu. Základný rámec takéhoto fungovania generuje trhové prostredie. Činnosť účastníkov trhu motivuje vidina zisku, obmedzuje hrozba bankrotu. Verejné inštitúcie v tomto režime nefungujú.
…
Množstvo politikov si z transparentnosti a boja proti korupcii spravili svoju politickú agendu. Treba si však uvedomiť, že celá táto téma je v podstate len snaha o prirodzené trhové motivácie v nefunkčnom verejnom sektore (v štáte, pozn. autora článku). Svojim spôsobom určité ohýbanie reality. Úradník nikdy nebude vnímať zverené peniaze ako svoje vlastné. Nemotivuje ho k tomu zisk, strata pre neho nie je hrozbou.“ – Andrej Fandák v článku Gorila odsúdená na neúspech.
Autor je zakladateľom Centra pre slobodnú spoločnosť.
10,399 celkovo návštev, 4 návštev dnes
No dobre – s obsahom moc nie, ale so záverom článku sa dá súhlasiť. Aj keď pointa článku mi nie je celkom jasná.
K obsahu – tých marxizmov je tam zbytočne veľa – 6 – pričom dosť splývajú – napr Stalin a Trocký – keby Trocký v mocenskom boji porazil Stalina, mali by sme tu Trockizmus a trockého kult miesto Stalinizmu a stalinského kultu – a možno by mal Trockizmus ešte katastrofálnejšími následky na osudy národov Sovietskho Zväzu. Sám Marx tvrdil, že skúšobným kameňom ideí je, ako obstoja v reálnom živote. A tu marxizmus jasne ukázal že v sebe obsahuje systémovú chybu, ktorá vedie ku jeho katastrofálnym výsledkom – pozrime sa na osudy aplikácie marxizmu v Sovietskom Zväze, v jeho čínskej podobe, na Kube, na jeho severokórejskú variantu, na jeho výsledky v Kambodži, na Titovu verziu v Juhoslávii, na albánsku mutáciu, na rumunskú verziu Ceaušesca, na vietnamskú verziu a podobne – každá vo svojej pôvodnej marxistickej podobe bola devastujúca pre široké vrstvy občanov týchto štátov.
Takže aj keď nemám zásadnú námietku voči obsahu článku, moja implicitná výčitka znie – marxizmus sme zažili a vieme o čom to je – je to cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami. Ale keď dnes vidím, koľko ľudí je stále ochotných a schopných – aj po opakovane potvrdenej bolestnej a krutej, praxou overenej skúsenosti – na výsledky aplikácie marxistických ideí zabudnúť, tak m potom chýba v každom článku hodnotiacom marxistické idey jasné varovanie – už nikdy viac neurobme takú chybu, aby sme sa vydali na cestu budovanie spoločnosti aplikovaním princípov teórie Karola Marxa.
Samozrejme, Trotsky sa od Stalina moc nelisil, bola to len, viac menej politicky vykonstruovana „opozicia“, lebo on nebol pri moci, ale niekto iny (to robia vsetci politici i v sucasnosti, „bojuju“ ideovo proti „oponentovi“, nie, ze by mali s nim ideovy rozpor, ale to, ze nie su pri moci a koryte prave oni).
I v Trotskeho prechodnom programe Trotsky vlastne kritizoval skor ludske zlyhanie, nedokonalost pri naplnani cielov nez podstatu stalinizmu a systemu tohto typu marxizmu ako takeho. Ako som pisal: „ZSSR vyšla podľa neho z Októbrovej revolúcie ako robotnícky štát. Štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov, nutný predpoklad socialistického rozvoja, otvoril možnosť rýchleho rastu výrobných síl. Avšak aparát robotníckeho štátu podľahol zároveň úplnej degenerácii (teda podľa neho zlyhania ľudského faktoru): „premenila sa z nástroja robotníckej triedy na nástroj byrokratického násilia proti robotníckej triede a stále viac ako zbraň pre sabotovanie hospodárstva krajiny. Byrokratizácia zaostalého a izolovaného robotníckeho štátu a premena byrokracie v privilegovanú kastu predstavovala najpresvedčivejšie vyvrátenie – nielen teoretické ale aj praktické – teórie budovania socializmu v jednej krajine.“
Podobne to zhodnotil u Trotskeho i Mises: „All essential items in Trotsky’s program were in perfect agreement with the policies of Stalin. Trotsky advocated the industrialization of Russia. It was this that Stalin’s Five-Year Plans aimed at. Trotsky advocated the collectivization of agriculture. Stalin established the Kolkhoz and liquidated the Kulaks. Trotsky favored the organization of a big army. Stalin organized such an army.“ – Ludwig von Mises. Planned Chaos
Podstatne ale bolo podla mna spomenut tuto odlisnost, kedze sam zalozil 4. internacionalu a bol predsa len aspon akousi vnutornou opoziciou ku stalinizmu, ktora sa spajala aj s roznymi inymi platformami socialistov a marxistov po svete.
Islo o to, aby som vymenovuval odlisnosti, ktore medzi jednotlivymi marxizmami existuju (nie socializmami!, kedze tie existuju i nemarxisticke a aj bezstatne, odmietajuce bud planovanie alebo docasnu diktaturu proletariatu, alebo oboje), najma v oblasti strategie dosahovania cielov. A tam sa potom da odlisit 6 typov marxizmu, ktore som uviedol. A chcel som tym historickym exkurzom aj naznacit, ake spojnice jestvuju medzi sucasnymi socialno-demokratickymi stranami (presadzujucimi skor reprezentativno-demokraticky štátny socializmus „leninistického“ typu – nepriama diktatúra väčšiny cez profesionálne zastupiteľské kádre), neomarxistickými priamo-demokratickými hnutiami ako Occupy Wall Street ci rôznymi slovenskými (presadzujucimi skor priamo-demokratický štátny socializmus „marxistického“ typu – priama diktatúra väčšiny bez profesionálnych zastupiteľkých kádrov), ktore vznikli ako odozva na skorumpovane odbory a nefungujucu a korupcnu politiku socialno-demokratickych stran a ich historickými marxistickými predchodcami.
Mne sa zdá práve ten záver nevhodný. Vyznieva to , akoby priama demokracia bola formou marxizmu.
Je to naopak. Nemajú spoločné nič.
Zle si to pochopil, demokracia ako taka je samozrejme len nastrojom na presadzovanie vlady vacsiny, formou demokracie je aj priama ci nepriama demokracia, je samozrejme dolezite, co sa takymto nastrojom nasledne presadzuje, ake myslienky a ciele. A praveze, sucasne priamo demokraticke hnutia vo svete a i na Slovensku maju okrem zavedenia priamej demokracie ako rozhodovacieho nastroja vo svojich vyzvach a manifestoch uvedene aj ciele, ktore by sa dali oznacit ako oprasenie hodnot Manifestu komunistickej strany. Hodnot, ktore boli uz tolkokrat teoreticky i prakticky vyvratene v realite.
pozri si tieto odkazy: http://www.lewrockwell.com/orig/keller5.html
http://www.memorandum.sk/inside.php?page=memrandum
http://1711.sk/index.php/poziadavky
Priama demokracia JE FORMOU marxizmu. Splna všetky jeho kriteria.
Aj demokracia je formou marxizmu – teda aspon ta dnešná demokracia. Možno bola aj iná.
statna demokracia je len „vlada ludu“, ergo tyrania vacsiny, nic viac, nic menej
skutocnou priamou demokraciou, ergo „vladou“ ludi je naopak volny trh, kde su spotrebitelia suverenmi: „The real bosses, in the free market economy, are the consumers. They, by their buying and by their abstention from buying, decide who should own the capital and run the plants. They determine what should be produced and in what quantity and quality. Their attitudes result either in profit or in loss for the enterpriser. They make poor men rich and rich men poor.“ – Ludwig von Mises
Teda nechcem otravovať, ale nejak si nemôžem pomôcť. Zhodou okolností je pôvodný marxizmus (pred Leninom) absolútne antietatistický, a teda omnoho bližší libertarianizmu, ako by si jeho prívrženci boli ochotní pripustiť. Ak toto autor článku nepochopil, potom je to amatérsky žvanil. Marxova vízia konečného usporiadania (konca dejín) je rovnako utopická (a vlastne aj absurdná) ako libertarianizmus, jediný (samozrejme dôležitý) rozdiel spočíva v otázke vlastníctva výrobných prostriedkov. Ale vzhľadom k tomu, že marxizmus zavrhoval štát, mohli by ste v rámci menejstatu.sk zaviesť okienko aj pre autentických marxistov, aby ste ukázali, že dokážete spolupracovať so všetkými menejštátnikmi…
A ešte druhá vec, opäť vyplývajúca z autorovej neznalosti, tentoraz ústavného vývoja Československa: ústava z roku 1960 formálne završovala obdobie diktatúry proletariátu (teda nenastoľovala ho, ani nepotvrdzovala, ako si myslí autor), vlastne nastoľovala ďalšiu etapu, ktorú označovali ako socialistické zriadenie. Autor článku samozrejme rozdiel medzi diktatúrou proletariátu a socializmom nepozná a keďže ho netreba nudiť zbytočne komplikovanou literatúrou (napr. sovietskymi štátovednými teoretikmi), nech si aspoň prečíta preambuly ústav z roku 1948 a 1960. Snáď postrehne rozdiel v duchu oboch ústav. (Inak, reálny rozdiel medzi nimi nebol, ale to je samozrejme o inom…)
Preco zacinas hned s urazkami, dvihas si tym ego? Alebo k comu je to dobre? K inteligentnej a konstruktivnej debate asi tazko.
K utopickosti libertarianizmu, konkretneho toho bezstatneho: „Isn’t anarcho-capitalism utopian? – No. Anarcho-capitalists tend to be pragmatic, and argue that, no matter how good or bad man is, he is better off in liberty. If men are good, then they need no rulers. If men are bad, then governments of men, composed of men, will also be bad – and probably worse, due to the State’s amplification of coercive power. Most anarcho-capitalists think that some men are okay and some aren’t; and there will always be some crime. We are not expecting any major change in human nature in that regard. Since utopianism by definition requires a change in human nature, anarcho-capitalism is not utopian.“ – http://www.ozarkia.net/bill/anarchism/faq.html#part4
Alebo ako som spomenul vyssie a za verejne institucie mozes dosadit ako institut parlamentu, akekolvek urady ci statne komisie, tak aj institut priamej demokracie v state: „Zdravé motivácie, ktoré charakterizujú súkromný majetok absentujú, keď ide o takzvaný majetok spoločný. Súkromný sektor (podniky, komunity, teda akékoľvek dobrovoľné ľudské zoskupenia, pozn. autora článku) má prirodzený záujem o efektivitu. Základný rámec takéhoto fungovania generuje trhové prostredie. Činnosť účastníkov trhu motivuje vidina zisku, obmedzuje hrozba bankrotu. Verejné inštitúcie v tomto režime nefungujú.“
„nenastoľovala ho, ani nepotvrdzovala“ – kde som toto tvrdil? nevyberaj veci z kontextu, nehovoril som o CSSR, ale o tom, ze aj CSSR mala marxisticko-leniniticku viziu socializmu formalne zakotvenu v ustave. Studoval som ustavne pravo 2 semestre, takze som s ustavno-pravnym vyvojom na uzemi Ceskoslovenska velmi dobre oboznameni, toho sa neboj.
A ano, poznam rozdiel medzi socializmom a diktaturou proletariatu. Samozrejme pojem a hodnoty socializmu existovali davno pred Marxom a jeho ideou diktatury proletariatu, ale v clanku ju pouzivam v zmysle jej marxistickeho uzivania. Mozno moja chyba, ze som toto vopred neuviedol v clanku, za co sa ospravedlnujem.
Marxizmus je antietatisicky v cieloch, ale nie v prostriedkoch (chce prechodny stav, diktauru proletariatu), takze blizsim spojencom bezstatnych libertarianov (anarcho-kapitalistov a mutualistov) su skor antiautoritariánski kolektivisti (anarcho-komunisti, -kolektivisti a -syndikalisti) a vsetci anarchisti bez prívlastkov.
Nabuduce poprosim s trocha menej konfrontacnym tonom a bez uraziek, dakujem 🙂
http://www.youtube.com/watch?v=nG8h4DQ0bUU
„Môžeme týmto prístupom osloviť antiprivilegovanú ľavicu? Prišiel som sem dosvedčiť, že môžeme. Tým z nás, ktorí pracujú v Aliancii pre libertariánsku ľavicu, ľavičiari rôzneho druhu často hovoria, že boli vždy proti libertariánstvu alebo ho nebrali vážne, kým ho nepočuli prezentované týmto spôsobom.
A vďaka argumentácii, ktorú sme ponúkli, viac a viac bývalých zástancov štátu prechádza na našu stranu a pripájajú sa k radám ľavicového libertariánstva. Je to pre mňa dôkaz, že ako libertariáni sme vo všeobecnosti dovoľovali, aby sme kvôli pozostatkom pravicového zamieňania nevyužívali jednu z našich najmocnejších intelektuálnych zbraní. Je čas ju vybrať a použiť.
Bojujte proti moci!“ – Roderick T. Long
Prave ten kusok od Longa, z ktoreho mas posledne 2 odstavce sa mi dost pacil. A som rad, ze aj tu to niekto zmienil.
Nieco, co by sa dalo zhrnut zase Orwellom:
“The real division is not between conservatives and revolutionaries but between authoritarians and libertarians.”
O diktatúre proletariátu v súvise s Ústavou 1960 si písal toto: „Lenin dal diktatúre proletariátu nový šat v novom formulovaní formy, v akej sa má praktizovať. Tento prechodný stav prevzala aj naša socialistická Ústava (Ústava ČSSR z 11.7.1960 – ústavný zákon 100/1960) – článok 4:…“ Ak si absolvent práva, tak si si možno zapamätal viac, ako priemerný študent, ale menej, ako by si mal pamätať niekto, kto píše o marxizme. Čl. 4 totiž diktatúru proletariátu nevyjadroval, sorry.
Nie som si inak istý, či je vôbec možné, aby ľavičiar so zdravým rozumom sympatizoval s libertarianizmom, pretože to znamená popretie základnej ľavicovej hodnoty, a to solidarity. V bezštátnej spoločnosti, ktorá je samozrejme založená na akceptácii – v podstate nespravodlivej -nerovnosti bez možnosti prerozdeľovania sa totiž solidarita uplatniť nedá (s výnimkou charity, ale tá sama o sebe stačí akurát na to teplé jedlo denne, ako chce SaS). Čiže obávam sa, že libertarianizmus je od podstaty to najpravicovejšie v spektre politického myslenia.
„V bezštátnej spoločnosti, ktorá je samozrejme založená na akceptácii – v podstate nespravodlivej -nerovnosti bez možnosti prerozdeľovania sa totiž solidarita uplatniť nedá“ – charakteristickým znakom bezštátnej či dokonca slobodnej spoločnosti je (okrem absencie autorít dnešného typu) dobrovoľnosť vo vzťahoch s inými a dobrovoľná solidarita. Nedobrovoľné prerozdelovanie (nanútená solidarita) je popretím bezštátnej spoločnosti.
Prerozdelovať majetok môže napríklad nejaké vedenie družstva (alebo obdobná kolektívna organizácia) medzi svojimi členmi, ak s tým vopred súhlasili. Prerozdeľovanie naprieč spoločnosťou bez štátu je negáciou reality ( i technicky je to utópia), na to bude treba vždy nejaký štátny aparát a každý štátny aparát skončí v masovom štáte kde sa potláča solidarita i sloboda.
Matúš
jak, že nevyjadroval, ved konkretne uviedol, ze „Vedúcou silou v spoločnosti a štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najuvedomelejších a najangažovanejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“
Co je vlastne rozvynutim myslienky, ze revolúciu musi zorganizovať malý počet predvoja robotníckej triedy, profesionálni revolucionári a nie trieda ako celok, co tvrdil Lenin v jeho zmysle diktatury proletariatu a to, ako sa ma revolucia uskutocnit.
K solidarite sa uz dobre vyjadril aj Matus z Prislandu, vsetky dobrovolne, teda komunitne a aj komercne podoby solidarity existovali uz aj v minulosti a napriek silnej likvidacii zo strany „socialneho“ statu, existuju aj dnes, hoc vdaka statu v silne obmedzenej miere. A netreba zabudat, ze stat si „socialne odkazane spolocenstva (SOS)“ (teda chudobnych a pod.) vytvara a udrzuje, nema zaujem o riesenie ich problemu, tak isto ako nikdy nevyriesi romsku problematiku, lebo mu potom davaju hlasy vo volbach a je tam emdzi nimi vzajomna zavislost (politici potrebuju SOS a SOS si myslia, ze potrebuju politikov a stale dookola).
Zdroje:
Welfare before the Welfare State – http://mises.org/daily/5388/
New England Mutual Life Relief Association – http://www.wendymcelroy.com/news.php?extend.1877
Dobry anjel, Food not bombs, nadacne fondy roznych firiem, atd.. atd.
pre viac podob dobrovolnej solidarity v sucasnosti ci minulosti staci googlovat
Takže to bude treba asi povedať trochu jednoduchšie: článok 4 nehovorí ani o revolúcii, ani o diktatúre proletariátu, ani o žiadnej dejinnej fáze. Je len leninským vyjadrením riadenia prostredníctvom strany.
Dejinné fázy (ak preskočíme prvotnopospolnú spoločnosť až kapitalizmus) sú tieto:
1) revolúcia (tá už akože prebehla, preto ak dal zákonodarca do Ústavy 1960 článok 4, nepredjímal žiadnu revolúciu, máš v tom trochu hokej)
2) diktatúra proletariátu (časovo inak v teórii príliš nevymedzená, čo bola asi trochu škoda, vzhľadom k toľkým obetiam), u nás v podstate 50. roky, typické znárodnením a potlačovaním „buržoázie“, preto sa napr. hovorí o tzv. triedno-potlačovateľskej funkcii práva; zákony majú byť represívne voči kapitalistom a nadstavba (marxistické myšlienky, právo) má prebudovať základňu (teda kapitalistickú ekonomiku premeniť na socializmus, samozrejme to je marxisticky definovaný socializmus, ak nevieš, čo to je, nájdeš to v preambule spomínanej ústavy)
3) socializmus, jeho začiatok vyhlasuje práve spomínaná ústava, už (vraj) netreba nikoho potlačovať, všetko je harmonické a skončilo vykorisťovanie
4) komunizmus (bohviekedy), keď zaniká štát, právo, peniaze, ľudia sú šťastní kriminalita mizivá, nikto nikoho nič nemusí nútiť (priam non-aggression v praxi)
Neviem to už podať jednoduchšie, tak snáď si si to už uvedomil. Inak, nie je to ten najväčší nedostatok tvojho článku, ale človek by mal byť poctivý aj v detailoch.
Ozaj, asi by som mal zareagovať aj na tú dobrovoľnú solidaritu, ale v tom sa mi naozaj nechce vŕtať. Neexistuje totiž možnosť, ako vás, trhových fundamentalistov, presvedčiť o jej nedostatočnosti, veď v podstate už spoločnosť žila v zriadení, keď verejná moc (teda v podstate štát) nepoužívala prerozdeľovanie na účely solidarity (a ako sa mali ľudia super, že?), ale keďže empirické fakty na tejto stránke nefungujú ako argument, tak to radšej nechám tak.
Empiricke fakty a kvalita zivota (kedy vlastne uz ani netreba skoro vobec solidaritu, akukolvek, lebo hospodarstvo je natolko kvalitne, ze chudobu, zavislost a nudznost potiera samo o sebe)? Here they are (jedna z mnohych studii): http://www.youtube.com/watch?v=v1U1Jzdghjk
Neviem na co stale mas potrebu niekoho invektivne napadat a propagandisticky nalepkovat. Oznacujem ta ja snad za niekoho?
Komunizmus i socializmus (v marxistickom ponimani) mam obsiahnuty v clanku a zas hovorim, ze ten uryvok z ustavy som zobral iba ako priklad, ze ako to Lenin myslel a chapal s diktaturou proletariatu, nic ten uryvok dalej nema v umysle rozpracovavat s vyvojom ci stavom spolocnosti alebo ideologiou v CSSR.
A aj socializmi som uz spomenul v komentaroch, takze opakujes sa len.
Je zmyslom tejto debaty aj nieco ine ako ulavenie si a kopnutie do (predpokladam) protistrany? 🙂
Dakujem inak za vysvetlenie toho, ako to bolo chapane ideologmi s vyvojom v CSSR 🙂 i ked to nema nic spolocne s clankom, urcite ma to obohati do buducna.
Na obohatenie je to málo, musel by si si toho naštudovať rozhodne viac a zároveň aj pochopiť rozdiel medzi inštitútom vedúcej úlohy a dejinnými fázami po „revolúcii“. Ja sa nepasujem za odborníka cez marxizmus (preto o tom nepíšem články), príde mi však zaujímavé, aký je podobný prístup marxistov a libertariánov. Typickým príkladom je ich metodický prístup, že ekonomický systém, ktorý má vzniknúť (či už bezštátny kapitalizmus alebo bezštátny komunizmus, ktorý má byť obdobou „prirodzeného stavu“, ďalšej metodologickej idiotiny) automaticky vyrieši všetky ostatné problémy. Marxisti napríklad takto chceli vyriešiť národnostnú otázku (ktorá sa samozrejme v krajinách s reálnym socializmom nevyriešila) a ľudia ako ty si predstavujú, že takto dôjde k vyriešeniu problému solidarity, keďže bude taká hojnosť, že až. Ono kapitalizmus je v podstate ťažko predvídateľný ekonomický systém, pretože je tam príliš veľa premenných, takže tieto závery sú v podstate len prejavom profánneho chiliazmu, čo je však len ďalšia črta spoločná s marxizmom.
V istých črtách sú však marxisti omnoho humánnejší ako libertariáni (ak odmyslíme ten „detail“ s revolučným násilím), a to hlavne v prístupe k právam človeka. U libertariánov má zmysel jediné právo, a to je právo na slobodné a neobmedzené vlastníctvo (v podstate ich ani žiadne iné nezaujíma, ale ani toto právo nemajú dobre zdôvodnené), kým marxisti sú v tomto dôslednejší a venujú sa aj problematike ľudskej dôstojnosti, sociálnej spravodlivosti (spravodlivosť je mimochodom pojem, ktorý zo slovníka libertariánov môžeme rovno vyškrtnúť), atď.
Neviem co myslis, ale ziadny ekonomicky system z individualistickeho hladiska vzniknut nema, kedze ten je pritomny aj teraz, vlastne neustale, kedze hovoria o trhu, ludskej cinnosti a nie o tom, ako by nieco malo vyzerat v buducnu, hovoria iba o tom, aby stat do tohto procesu a stykmi medzi ludmi nezasahoval, to je vsetko. Neovladas tuto problematiku moc dobre ako vidim. Marxisti hovoria, ze clovek je prirodzene dobry, ale institucie ho robia horsim, zatial co individualisti hovoria, ze clovek je rozny, dobry aj zly a preto nemozme dat par z ludi absolutnu moc nad spolocnostou a ze: „Trh vychádza z dvoch faktov: že ľudské bytosti môžu dosiahnuť viac v spolupráci s ostatnými ako samostatne a že si to dokážeme uvedomiť. Keby sme boli druhom, pre ktorý by spolupráca nebola produktívnejšia ako izolovaná práca, alebo keby sme nevedeli rozpoznať výhody spolupráce, boli by sme zostali izolovaní a atomistickí. Ale ešte horšie je, ako vysvetlil Ludwig von Mises, že „Každý človek by bol nútený vidieť všetkých ľudí ako svojich nepriateľov; jeho túžba uspokojiť svoje vlastné chute by ho viedla k nezmieriteľnému konfliktu so všetkými susedmi.“ Bez možnosti vzájomného prospechu zo spolupráce a rozdelenia práce by nemohli vzniknúť ani pocity pochopenia a priateľstva, ani trh. …
Kritici trhov sa často sťažujú, že trh podnecuje a odmeňuje sebectvo. V skutočnosti sú ľudia sebeckí v akomkoľvek hospodárskom systéme. Trhy smerujú ich sebectvo spoločensky prospešným smerom. Na slobodnom trhu ľudia napĺňajú ľudia svoje vlastné záujmy tým, že zistia čo chcú ostatní a snažia sa to ponúkať. To znamená, že niekoľko ľudí pracuje spoločne, aby vyrobili rybársku sieť, alebo cestu. V zložitejšej ekonómii to znamená sledovanie svojho vlastného prospechu tým, že ponúkajú tovary alebo služby, ktoré uspokojujú potreby alebo túžby ostatných (slúžia teda všeobecnému prospechu všetkých). Pracovníci a podnikatelia, ktorí tie potreby uspokoja najlepšie, budú odmenení; tí, ktorý nie, to čoskoro zistia a budú motivovaní odkopírovať svojich úspešnejších konkurentov alebo vyskúšať nový prístup.“
A v tomto sa dost odlisuju individualisti od utopickych predstav marxistov, ktori si idealizuju cloveka.
Samozrejme, taktiez, netreba si sucasny system zamienat s volnym trhom: „Už pred istým časom som prišiel k záveru, že hlbokým deficitom súčasného zmýšľania libertariánov a klasických liberálov je ohromný slepý bod keď sa jedná o veľké podniky. Existuje tendencia velebiť veľké podniky per se a nasledovná neschopnosť uvedomiť si že veľké podniky by si určite zaslúžili velebenie, ak by svoju veľkosť získali na úplne slobodnom trhu. V súčasnom svete úplného neo-merkantilizmu, čo je v skutočnosti neofašistický korporátny štát veľkosť je apriórne vysoko podozrivá pretože veľké podniky sa takými stali väčšinou pomocou nejasných a úmyselných sietí dotácií, privilégií a priamych či nepriamych udelení monopolnej ochrany.“ – Murray Rothbard
Nie, ze bude vyriesena otazka solidarity, ale, ze nebude skoro potrebna, nehovorim, ze existovat nebude. Narozdiel od marxistov individualisti nedavaju prekazky vzniku socialistickych utvarov, zatial co socialisti by nedovolili vzniknut kapitalistickym utvarom v spolocnosti.
Individualisti (kapitalisticki i nekapitalisticki) nehovoria o solidarite, nehovoria o socialnej spravodlivosti, ani ludskej dostojnosti, pretoze to je nieco co ma byt zabezpecovane a rozhodovane dobrovolnymi interakciami medzi jednotlivcami, ktori maju rozne preferencie a rozne predstavy o tom, co je to socialne a co solidarne a nema to byt riesene objektivnou, univerzalnou etikou ako je etika vlastnickych prav a neiniciacie nasilia, nieto este, ze nejakou arbitrsrnou instituciou. Preto individualisti hovoria o tom, ako Stephan Kinsella napísal: „Obhajovať anarchiu neznamená obhajovať nejaký systém. Je to jednoducho postoj, podľa ktoré je agresia nesprávna a uvedomovanie si, že štát pácha násilie. Ak ste proti znásilňovaniu, neznamená to, že musíte preukázať, že „neznásilňovanie“ alebo „svet bez znásilňovania“ môže „fungovať“. Ste proti znásilňovaniu a iným zločinom, pretože sú zločinmi. Podobne ak si uvedomujete, že štát je zločinec, musíte byť proti nemu.“ alebo „Without slavery, who will pick the cotton?“ I own myself in the same manner that you own yourself. Your desire to be ruled does not imply I am to be ruled. By insisting on the existence of monopolies (state privilegies) you exert ownership over me and I will be forced to defend myself.“
Hovori o potierani iniciacii nasilia, to, ze ako sa potom budu ludia organizovat a co bude pre nich predstavovat pojmy ako solidarita a dostojnost, individualizmus neriesi (samozrejme su nejake predstavy, ale stale zostanu predstavami, pretoze nieco take predpovedat je vestenie z krystalovej gule, o co sa snazia marxisti a vlastne aj keynesianci s ich planovanim spolocnosti), lebo to ma byt na jednotlivcoch a ich slobodnych a dobrovolnych dohodach a rozhodnutiach.
Takze s marximom ma individualizmus velmi malo spolocneho, akurat tak revolucnost
Nedá sa stručne reagovať na všetky tvoje vývody, takže zhruba len takto:
1) zrušenie štátu by bolo samozrejme novým ekonomickým systémom, ak uvážime zánik skoro všetkých podstatných regulácií; asi ako systémovou zmenou (transformáciou) bol aj prechod od feudalizmu ku kapitalizmu, ktorého princíp spočíval v zániku privilégií a vzniku nových obchodných vzťahov. ak s tým nebudeš súhlasiť, potom aj feudalizmus bude rovnaký systém ako kapitalizmus (ostatne aj feudalizmus poznal viac alebo menej obmedzený/voľný trh, remeselnícke korporácie, atď.)
2) predstava, že štát je bakaný, keďže je založený na agresii a násilí je svojvoľná; už len existencia kriminality si vyžaduje zásah verejnej moci (autority), inak budeme žiť v džungli pomsty, svojvôle a (legálne) nepotrestaného zla. Potom aj činnosť štátu nemožno apriori vnímať ako znásilňovanie, ale ako výkon jeho funkcií. Je len na občanoch, či budú tieto funkcie obmedzovať len na bezpečnosť, alebo budú ich chcieť chápať širšie. Ak budeš tvrdiť, že v bezštátnom zriadení kriminalita „takmer“ zanikne, alebo ju budú riešiť súkromníci (áno, štúdie na to existujú), tak vyznávaš podobné teoretické bláznovstvo ako blúznenie o harmonickom komunizme.
3) ak nechceš riešiť solidaritu, spravodlivosť, či dôstojnosť, tak to vlastne ani nepotrebuje komentár. Potom je tvoja vízia sveta pomätená. Moje podozrenie, prečo sa libertariáni solidaritou nezaoberajú, je také, že zrejme tušia, že ich systém bude absolútne nesolidárny.)
4) nie je to o tom, že by „etatisti“ legitimizovali násilie, oni len vedia, že bez systému donútenia (nie agresie) nemôže rozvinutá spoločnosť fungovať, len práve spomínaní atomizovaní jednotlivci, nevediaci o ostatných jedincoch.
atď. atď. zrejme nebudeš schopný celkom reflektovať svoje omyly, hoci si teoreticky podkutejší ako podaktorí pisálkovia z tohto webu (Bulák).
1) aha, ja som pochopil ekonomicky system trochu inak, opisoval som fakt ludskeho konania, trh, nie hospodarsky system (kapitalizmus, socializmus, soc. trh. hosp. a pod.)
ludske konanie je stale rovnake, od praveku az po sucasnost, ide o jeho opis, pricina ludskeho konania a jeho zakonitosti sa casom a povahou ludstva a jeho vyvojom nemenia
„spočíval v zániku privilégií a vzniku nových obchodných vzťahov“ – suhlasim, podobny by bol prechod, ale ako vravim, nemenilo by to ludsku podstatu a charakter ludskej vymeny, spotreby, spoluprace a produkcie, ktora je stale rovnaka, len krivena statnymi zasahmi, zanikali by teda iba podmienky sucasneho uz nie socialne-trhoveho preregulovaneho welfare statu, ale uz skoro korporativizmu
http://www.youtube.com/watch?v=uxRSkM8C8z4
feudalizmus bol system privilegii a korporacii (cechov), takze by sa skor dal prirovnat k sucasnemu skoro-korporativizmu
2) bakaný? ako svojvolna?
„už len existencia kriminality si vyžaduje zásah verejnej moci (autority), inak budeme žiť v džungli pomsty, svojvôle a (legálne) nepotrestaného zla“ – vychadzas z toho, ze spolocnost si nevie zabezpecit bezpecnost a spravodlivost bez centralnej vlady, co je omylom. viac tu: http://projektisland.org/2012/03/22/samozrejmost-anarchie-cast-1/
„Nenariadené zvykové právo nám poskytuje pravidlá, ktoré uľahčujú mierové aktivity a spoluprácu. Vládna legislatíva nám dáva pravidlá uľahčujúce vykorisťovanie politicky bezmocných politicky dominantnými. Tie prvé pravidlá prinášajú spoločnosti mier, tie druhé zvyknú prinášať konflikty. Z toho vyplýva nielen to, že vláda nie je nevyhnutná na vytvorenie pravidiel spoločnosti, ale sú to práve vládne zákony, ktoré narúšajú prirodzený poriadok a vytvárajú chaos.“
O zaniku kriminality hadam nehovoria ani marxisti.
„alebo ju budú riešiť súkromníci (áno, štúdie na to existujú), tak vyznávaš podobné teoretické bláznovstvo ako blúznenie o harmonickom komunizme“ – poprosim nejake argumenty v prospech tohoto nazoru, tvrdenia bez faktov a dokazovania
Ako povedal Hoppe, stat ako vyvlastnujuci ochranca zivota, majetku a slobody je protirecenim samym o sebe.
Hans-Hermann Hoppe v článku „Demokratický Leviathan píše: „Akýkoľvek monopol je zlý pre spotrebiteľov, pretože tým, že je chránený pred konkurenciou, cena jeho produktov bude vyššia ako kvalita nižšia, ako by tomu bolo pri voľnom vstupe na trh. A monopol s mocou vykonávať konečné rozhodnutia je obzvlášť zlý. Zatiaľ čo ostatné monopoly (a nič ako prirodzený monopol neexistuje) produkujú podradné tovary, sudca-monopolista bude okrem produkovania podradných služieb produkovať aj „zlá“, pretože ten, kto je konečným sudcom v každom spore, má takisto posledné slovo v sporoch, ktoré sa týkajú jeho samotného. A teda namiesto predchádzania a riešenia konfliktov, monopol v konečnom rozhodovaní bude konflikt vytvárať a provokovať, aby ho mohol následne rozhodnúť vo svoj prospech.“
3) to co povazujes za pomatena je tvoj problem, nie moj, nepovedal som, ze ju nechcem riesit, povedal som, ze ju objektivna, univerzalna etika ( o com je libertarianizmus) nemoze riesit, kedze ludske nazory na solidaritu a pod. sa lisia od cloveka k cloveku a navyse este u nich v case. Takze to co je solidarne a co pre to robia je na samostanych ludoch, co za nu budu povazovat a co pre to hodlaju urobit, nie ze ja budem arbitratne v inteleguanskych kaviarenskych debatach urcovat co je a co nie je solidarita, to je elitarstvo a namyslenost. Resp. v parlamente par nenazranych spolocenskych parazitov bude o tom rozhodovat.
k nasilnej, statnej „solidarite“, ergo prerozdelovaniu, kratke video: http://www.youtube.com/watch?v=VILa0SE7CVo&feature=relmfu
4) system donutenia neexistuje, existuje iba moznost iniciacie nasilia, nikoho nemozes donutit nieco robit, mozes ho iba k niecomu motivovat aby nieco urobil, bud vyhrazanim sa nasilim, alebo upozornenim na to, ze ked nesplni zavazok, pride plnenie sankcie. A ked to aj tak neurobis, tak bud ta okradne, zabije a pod. teda iniciuje nasilie, alebo pride k sankcii, napr. prechod vlastnickeho titulu k niecomu.
Ak si myslis, ze anarchia je system bez pravidiel, vztahov a zavazkov, tak nechapes co anarchia je.
Dufam, ze si teraz praveze svoje omyly uvedomujes. Pripajam k zaveru Bastiatov citat: „If the natural tendencies of mankind are so bad that it is not safe to permit people to be free, how is it that the tendencies of these organizers are always good? Do not the legislators and their appointed agents also belong to the human race? Or do they believe that they themselves are made of a finer clay than the rest of mankind?“
A este som nepocul argument k tomu, ze kedy vlastne ludia suhlasili s tym statom, aby vobec vznikol: http://www.mises.cz/clanky/omyly-v-teoriach-vzniku-statu-1-5-metafory-ako-teorie-866.aspx
No, aby sme sa nestratili v záplave slov, tak len tieto detaily:
1) je úplne jedno, koľko citátov z youtubu (ozaj dobré videá, aj som sa pobavil) tu budeš odkazovať, ale skutočnosť, že „objektivna, univerzalna etika ( o com je libertarianizmus) nemoze riesit, kedze ludske nazory na solidaritu a pod. sa lisia od cloveka k cloveku“; tým sa ukazuje nedôslednosť libertariánov, pokiaľ je to skutočne tak. Ľudské názory sa v priestore a čase líšili aj na otázku, čo je to vlastníctvo, aké má formy, či funkcie. Vlastne každá spoločenskovedná otázka je predmetom normálneho sporu. Ak sa libertariáni odmietajú venovať solidarite, nie je to kvôli jej mnohoznačnosti, ale preto, lebo sú v skutočnosti antisolidárni a nechcú to povedať na plnú hubu (niektorí, iní zase možno aj hej…).
2) ak si popisoval zvykové právo, vznikajúce zdola, tak fajn. Dajme tomu, že tak môžeš regulovať občiansko-právne vzťahy, obchod (aj keď pochybujem), a zvykovým právom sa kedysi riešilo aj trestné právo. (Je to rovnaké právo ako zákonné, akurát vzniká zdola, čo iste vieš, ale rovnako dobre vieš, že je to štátom uznaná forma práva.) Len ako chceš niekoho potrestať, keď nikoho nemôžeš donútiť ani len zaplatiť pokutu (len motivovať)? To je klasická absurdita. Ak som hovoril o štátnom donútení, potom jeho formou je práve vynucovanie (povedzme) trestného práva. Marxisti problém zániku štátu a práva odbili tým, že v komunizme vraj bude kriminalita strašne malá a budú si to riešiť komunity nie prostredníctvom práva (lebo to zanikne), ale vyriešia si to drobné samosprávne inštitúcie. (Takže sa môžte inšpirovať, hehe.) Alebo to iste vyrieši voľný trh: vznikne „dopyt“ po spravodlivosti a zločinci sa dobrovoľne nechajú zavrieť do basy… No nič, idem ja zase makať pre tento bakaný štát…
nie vsetci libertariani potrebuju univerzalnu etiku 😉 a nie vsetci vnimaju štátne = zlé per se.
Alexios
1) vlastnictvo a etika su vecami logiky a axiomov, niecoho objektivneho, co plati kedykolvek pre akekolvek ludske konanie, zatial co solidarita, socialna spravoldivost, nazory na to a ono su nazory ludi, nieco subjektivne, teda odlisne od cloveka k cloveku a rozne v case a priestore – viac napr. tu: http://www.mises.cz/literatura/for-a-new-liberty-45-kapitola–axiom-neutoceni-177.aspx
a http://www.mises.cz/literatura/for-a-new-liberty-45-kapitola–vlastnicka-prava-214.aspx
Tam to Rothbar celkom jasne a v kratkosti vysvetluje, zrozumitelnym sposobom.
Skutocnost ze tu odkazujem na externe linky je ta, ze to riesia na danych miestach podrobnejsie a aby som nemusel tie argumenty zbytocne vypisovavat tu.
2) ak ti niekto poskodil nieco (zdravie, majetok) a pod. mas predsa pravo na sebaobranu a danemu poskodeniu zabranim akymikolvek prostriedkami, na co mas plne pravo a ktorych obsah limituje iba kulturne zvyky a moralne obmedzenia zauzivane v spolocnosti, ktore su, ale nevynutitelne, ale ludia ta mozu ptorestat inak, ak ich nebudes dodrziavat pri svojej sebaobrane. Dalej, ak uz k skode doslo, uz existuju i v sucasnosti (kedze vychadzam zo skusenosti a do buducna neviem co vsetko sa moze vyvinut, i ludia pred 100 rokmi nevedeli co bude facebook) funguje institut zmierovacieho sudu. Na temu vymahania prava a poskytovania ochrany a bezpecnosti v slobodnej spolocnosti toho bolo napisaneho vela. Staci hladat, ak ma clovek zaujem samozrejme.
Tomas – ano, existuju etatisticki libertariani, co je inak dost zabavny pojem, tzv. minarchisti, obhajcovia minimalneho statu: http://fbcdn-sphotos-e-a.akamaihd.net/hphotos-ak-prn1/536377_373638969390833_1768522241_n.jpg
Na rozdiel od Hayeka, ktory bol konzervativnym liberalom a obhajoval i statne zasahy do hospodarstva a ine …takze od libertarianov akehokolvek druhu mal tento daleko. 🙂
Skvely text, ale mam jednu technickupoznamku: je tam prilis vela zatvoriek. Totiz, tie dlhe doplnujuce vety v zatvorkach vetvia myslienkovy prud az moc a podla mna uberaju na prehladnosti textu a jeho citelnosti.
Pekný článok, dobre spracovaný. Ale nesplnil sľub z nadpisu, lebo priama demokracia je spomenutá len epizodicky na konci ako jedna z požiadaviek modernej ľavice.
Priama demokracia je na Švajčiarsku po švajčiarsky pilierom politického systému a základom politickej stability, ktorá stojí za nevídanou ekonomickou prosperitou krajiny v okolitom euromarazme. Pritom švajčiarska priama demokracia nemá nič spoločné so socializmom, pretože je staršia, ako socializmus samotný. Vychádza z patricijskej demokracie mešťanov, ktorá sa postupne rozširovala na širšie vrstvy populácie a v novom režime (po revolúcii 1848) na všetkých občanov krajiny. S vývojom spoločnosti a rozširovaním vzdelania a politickej uvedomelosti (pozor, v pôvodnom zmysle slova, nie socialistickej či komunistickej uvedomelosti, ktorá v skutočnosti znamená poslušnosť a bezduchosť) sa najprv zaviedlo všeľudové referendum, potom sa rozširovali možnosti ľudu takéto referendum vyvolať a rozširoval sa aj rozsah otázok a oblasť aplikácie referenda. Z neho nemôžu byť vylúčené ani daňové otázky, ktorých sa referendum pravidelne týka, ani medzinárodné zmluvy. Ak ľud odhlasuje ustanovenie v rozpore s platnou medzinárodnou zmluvou, vláda je povinná zmluvu buď znovu prerokovať, aby sa uviedla do súladu s referendom, alebo ju vypovedať, ak je nereformovateľná. Odtiaľ plynie aj strach ľudí z EÚ, ktorá ľudí ujarmuje a nastoľuje diktatúru anonymnej byrokracie.
Materiálny blahobyt posilňuje politickú stabilitu, z ktorej sám vzišiel. Socialistická strana bola založená v 1888 a v 1921 odmietla splniť 21 podmienok na vstup do tretej internacionály. Vtedy ju opustilo 5 tisíc členov, ktorí založili Komunistickú stranu. V rámci konkordátu budovaného od 60-tych rokov sa vo vláde objavili socialisti, odvtedy už mali aj viac kresiel. Konkordát znamená širokú celospoločenskú koalíciu, ktorá proporcionálne participuje na moci. Žiadne víťaz berie všetko. Podľa výsledku volieb sa delia vládne kreslá. Historicky je vláda sedemčlenná a preto na vstup do vlády treba okolo 15% hlasov. Socialisti sú druhou najsilnejšou stranou aj na federálnej úrovni, aj v kantónoch. Konkordát znamená faktický koniec triedneho boja a trvalé zaradenie sa socialistov medzi civilizovaných občanov, ktorí pracujú pre dobro krajiny. Komunisti sú rozštiepení a sú odumierajúcou stranou. Predstavujú tretí prúd medzi pravicou a ľavicou a sú považovaní za extrémistov. Ich konfrontačný triedny boj je negáciou demokracie a preto ich podpora klesá, kým socialisti rastú.
Ahoj, ako nadpis vravi: niecim k svetlym zajtrajskom a to nieco je pouzite ako nastroj k presadzovaniu urcitych cielov. Ako som pisal vyssie v komentoch, demokracia ako taka je samozrejme len vladou vacsiny (nicim inym), formou demokracie je aj priama ci nepriama demokracia. Je samozrejme dolezite, co sa takymto nastrojom nasledne presadzuje, ake myslienky a ciele. A praveze, sucasne priamo-demokraticke hnutia vo svete (Occupy Wall street ako najznamejsie asi) a i na Slovensku (napr.: http://www.memorandum.sk/inside.php?page=memrandum a http://1711.sk/index.php/poziadavky) maju okrem zavedenia priamej demokracie ako rozhodovacieho nastroja vo svojich vyzvach a manifestoch uvedene aj ciele, ktore by sa dali oznacit ako oprasenie hodnot Manifestu komunistickej strany.
Ja konkretne demokraciu v akejkolvek forme jednoznacne odmietam (je neeticka, nelegitimna a navyse ekonomicky neudrzatelna forma rozhodovania v spolocnosti, viac mozno tu: http://www.mises.cz/clanky/demokraticky-leviatan-551.aspx), ale na nu, ako taku, clanok nebol zamerany, ten bol zamerany, ako vravel podnadpis: „… alebo vývoj marxistickej stratégie od prvopočiatkov marxizmu až po súčasný neomarxizmus.“
Dobrý deň, áno, servery memorandum.sk a 1711.sk už poznám, lebo som si ich pozrel hneď po prečítaní Vášho článku. Memorandum.sk programovali nejakí ušmudlaní psíci, čo nevedia robiť poriadne webstránky. Zobrazuje sa im tam len začiatok textu a posúvanie (scrolling) jednoducho nefunguje. Nefukčná stránka ukazuje na amatérizmus. Asi to testovali len na jednej platforme, podobne ako svoje názory. Stránku 1711.sk robí anonymous, ale vďačne sa chvália podporou jedného besného mečiarovca zo SAV. Jeho som si podal na jar na changenete: http://www.changenet.sk/?section=forum&x=654101
Ten týpek si odvtedy zmazal odkazy na články v denníku Slovenská republika a začal podporovať ľavicových anarchistov.
Citovaný Hoppeho článok som čítal po prvý raz až teraz. Nesúhlasím s ním, pretože zovšobecňuje len na základe euroskúseností, argumentuje ešte ruskými a americkými príkladmi. Švajčiarsko je príkladom, že sociálny štát, ktorým Švajčiarsko bezpochyby je, môže trvalo prosperovať i bez toho, aby sa prekročil bod, keď sa štát osamostatní od občanov a už si robí, čo chce. Vrátane svojho vlastného rastu a okliešťovania práv občanov. Zárukou trvalosti tejto prosperity je práve priama demokracia, ktorá ľudu dáva možnosť zastaviť štát v akejkoľvek otázke, napríklad daňové otázky či eurointegrácia zhora. Materiálny blahobyt, symetria práv a povinností, zmluvná sloboda a štíhly štát robia ekonomickú základňu pre sociálne vymoženosti, nie proklamatívne akože „práva“ na francúzsky spôsob. Základom je nerobiť prekážky podnikaniu. Prosperita sa dostaví sama a keď je prosperita, nájde sa dosť peňazí na všetko. Nepoteším Vás, demokracia je dôležitým prvkom tejto trvalej prosperity.
Roman, z toho, co som cital (aj od teba) o Svajciarskom systeme:
Rozumiem tomu dobre, ze pri podstatnych zakonoch je nutny suhlas na oboch platformach (zastupitelia i obcania), plus vyrazna autonomita kantonov k tomu naviac?
Ak je nutny „dvojnasobny“ (alebo az viacnasobny) suhlas, tak akakolvek podstatna zmena je tazsie presaditelna. Takze ak je „system nastaveny spravne“, tak sanca zo spravnej cesty zist je vyrazne obmedzena. Takze ak to praprepreSvajciari x-generacii dozadu „trafili“, tak to slape ako hodinky – to, ze to slape dobre tvrdis aj sam.
Obdobna situacia, ale z druhej strany spektra je Slovensko. Kde, „to“ nefunguje – opat sa na tomto zhodneme. Co sa stane ak sa Svajciarsky model (konkretne ta cast, ktoru som tu velmi zjednodusene – a mozno aj nespravne nascrtol) napasuje na Slovenske realie. Lebo pri takejto viacnasobnej zhode sa stav (nech je „spravny ci nespravny“) stava viac zakonzervovanym, viac rigidnym.
Na mna takyto viacnasobny suhlas robi skor dojem v tom, ze stav viac zakonzervuje. Ci je to lepsie alebo horsie zavisi skor na prvotnom nastaveni.
Na švajčiarsku po Švajčiarsky bol federálny štát založený zdola. Ľud rozhodol, že na ochranu svojich práv sa chce združiť do štátneho útvaru a dať mu meno, symboly, suverenitu a možnosť násilím chrániť tieto výdobytky. Pred federálnym štátom boli územia, grófstva, panstvá, či mestské štáty, ktoré sa do konfederácie začlenili ako suverénne kantóny, viazané konfederačnou zmluvou o vzájomnej vojenskej pomoci, o riešení domácich nezhód rokovaním bez použitia sily, a o tom, že nebudú v dolinách akceptovať cudzích sudcov. Kantóny mali doma všetky právomoci štátu a federál mal len dohliadať na pravidlá medzi kantónmi. Kantonálne armády boli zakázané až po občianskej vojne katolíkov proti protestantom (Sonderbund 3 – 29 novembra 1847). Ústava 1848 zakázala mýto, priniesla federálnu menu a federálnu armádu a federálne zahraničné veci. Priama demokracia sa postupne posilňovala. Švajčiarsko malo šancu, že sa vyhlo francúzsko-pruskej vojne a obom svetovým vojnám a tak si zachovalo kontinuitu všetkých výdobytkov.
Na Francúzsku po francúzsky štát vznikol tak, že kráľovi bola moc daná od boha a preto sa o nej nesmie pochybovať, nesmie diskutovať a nesmie sa jej protirečiť, lebo by šlo o rúhanie, ktoré sa môže potrestať smrťou. Tam to v nich dodnes ostalo. Čo horšie, exportovali ten koncept do mnohých iných krajín.
Švajčiari dávajú veľmi pozor, aby im štát nerástol a každú novú právomoc mu dávajú len veľmi opatrne. Napríklad prvý dôchodkový pilier sa uzákonil až v 1947 a druhý pilier existoval na dobrovoľnej báze až do 70-tych rokov, keď sa uzákonil pre všetkých, lebo bolo veľa ľudí, ktorí po odchode do dôchodku upadli do chudoby. Pritom druhý pilier existoval už od polovice 19-teho storočia ako vzájomné cechové podporné fondy, ale nebol povinný. Iná krajina, kde si ľud zachoval možnosť štát kontrolovať a dať mu po prstoch, keď robí hlúposti, je Island. Všade inde je štát prozreteľnosť, ktorej sa nesmie protirečiť a všetko dobro automaticky prichádza od múdrej vlády. V týchto krajinách je tradícia otrokov, nevoľníkov, kolónií, výpadov a chmatáctva. Štát sa urval z reťaze aj v takej demokracii, ako Americko, kde si tiež štát už robí, čo len chce: koncentračný tábor Guantanamo, bezprávie, štátom objednané a vykonané mimosúdne vraždy, porušovanie ľudských práv doma i vonku. Na Zlodejsku po zlodejsky štát vznikol za účelom zločinu a preto je normálne, že tam je štát nebezpečnou a obávanou zločineckou organizáciou. Na Zlodejsku chcieť dostať štát pod kontrolu bude obzvlášť ťažké, lebo jednak štát vznikol zo zločinu velezrady (podvod, nebolo referendum), vznikol kvôli zločinu (ukradnúť štátny majetok) a v existencii pokračuje zločinným spôsobom (výkon moci v rozpore s vlastnými zákonmi nehodnou zločineckou zberbou, hoci legitímne zvolenou). Je tam žiaľ ešte ďalší dôvod, prečo bude ťažké štát skrotiť a dostať pod kontrolu: členstvo v EÚ, ktorá sa buduje na francúzsky spôsob konšpiratívne zhora, bez demokracie, smerom k byrokratickému superštátu.
Čo by sa stalo, keby nejaká prozreteľnosť zrazu na Zlodejsko priniesla osvietenú ústavu a priamu demokraciu? Napríklad, ak by sa Zlodejsko pripojilo k Švajčiarsku a adoptovalo jeho právny a politický systém? Chvíľu by to bolo bolestivé, lebo by pol parlamentu šlo sedieť a možno pol krajiny by bolo zatknutých a odsúdených. Ale akonáhle by sa právo a poriadok raz nastolili, už by sa udržiavali ľahšie. Zlodejsko ponechané napospas samo sebe by pravidelne plodilo Mečiarov a Ficov. Zlodejsko v EÚ aspoň muselo adoptovať niektoré prvky zo Západu, ako vládu zákona aspoň naoko, ale ako vidíme, keď je Fico dobrý psíček, za rovnakú politiku, ako Mečiar, nedostáva demarše, ale pusinky od Šulca, pohladkanie od Barrosa a poškrabkanie medzi ušami od Angely. Zlodejsko tak má možnosť uchovať si slovenské špecifiká, ako štátom organizovaný zločin. Jediná šanca je, že nová pravica raz príde k moci a začne čistiť sudcovskú chamraď, a naštartuje tak obrodu krajiny.
Mal som na mysli skor len to, ze by v SR zostalo vsetko ako doteraz, len by sa pridali naviac obdobne nastroje priamej demokracie ako ma Svajc…
Inymi slovami: viedlo by toto k zlepseniu stavu?
Asi nie. Referendum nebolo ani jedno uspesne. Je podozrenie, ze referendum o pripojeni k EU bolo zmanipulované. K slobode treba zodpovednost.
@Ján Tralich:
Opäť raz budem stručný:
1) vlastníctvo nikdy v dejinách nebolo jednotným pojmom a malo rozmanitosť foriem a charakteristík, najmä z hľadiska oprávnení, ktoré sa k tomu viažu. Na to stačí, ak poznáš názory rôznych autorov (rímski autori, či liberáli, marxisti, atp.) a vieš, ako sa vlastníctvo vyvíjalo od dôb, čo poznáme aspoň trochu písomné pramene. Ktokoľvek, kto z vlastníctva (resp. jednej z jeho podôb) robí axióm, je dogmatik. Rovnako ako libertariáni (aj keď asi nie všetci, pozdravujem T. Lengyela) posväcujú neobmedzené súkromné vlastníctvo, tak marxisti vyzdvihujú kolektívne, prípadne osobné vlastníctvo. V tomto ste si podobní.
2) tebou popisované riešenie kriminality je vlastne právo silnejšieho. Na to sa nedá nič dodať, len dúfať, že štát naozaj nikto nezruší…
1) ja som nehovoril ako je vlastnictvo vnimane subjektivnymi nazormi ludi ci ako bolo vnimane v minulosti alebo ako sa jeho koncept vyvyjal, ja som hovoril o tom cim je z hladiska axiomaticko-deduktivnej logiky. Vlastnictvo veci vychadza z vlastnictva sameho seba, co je neodskriepitelny axiom, pozri si tie Rothbardove linky co som postol vyssie. Murray Rothbard v jeho diele For a New Liberty: „Při rozdělování na „lidská práva“ a „majetková práva“ dělájí kolektivisté tu základní chybu, že lidi považuje za nehmotná, éterická stvoření. Pokud má mít člověk právo na vlastnění sebe sama a má mít kontrolu nad svým životem, pak v reálném světě musí mít i právo se udržet naživu pomocí hmotných předmětů kolem sebe a jejich přeměnováním. Musí mít možnost vlastnit zemi, na které stojí, a zdroje v ní obsažené, které dále používá. Jinými slovy, aby mohl mít svá „lidská práva“ – práva na vlastnictví sebe sama – musí mít i vlastnická práva na hmotné předměty ve svém okolí a na předměty, které vyrobí. Vlastnická práva jsou lidská práva a jsou nezbytná k udržení lidských práv, která se antiautoritárski kolektivisté snaží zachovat. Lidské právo na svobodu tisku závisí na svobodě vlastnit novinové vydavatelství.“
2) nie je to pravo silnejsieho, to pravo silnejsieho mame MY TERAZ TU A JE NIM STAT 🙂 alebo co ine, ako pravo silnejsieho je monopol na obranu, bezpecnost, legislativu a rozhodovanie o spravodlivosti a jej vymahania, kedy je tento monopol nasilim udrzovany voci vsetkym, ktory sa mu nebudu chciet podriadit a legalne nemas moznost a ani rpavo sa voci nim branit a este si k jeho respektovaniu odmalicka indoktrinovany v statnych skolach. Potom je jasne, ze clovek si to nedokaze rpedstavit inak, kedze bol vychovavany odmalicka v urcitej dogme nazerania na svet a podriadovania sa voci tym pri moci.
1) Vlastníctvo ako je chápané u libertariánov, vychádzajúce zo sebavlastníctva, je nezmysel a treba ho zavrhnúť, sám sa čudujem, že libertariáni s takýmto nezmyslom dokážu pracovať. Nechce sa mi to tu rozpisovať, ale ohľadom sebavlastníctva som vyslovil dosť zásadné námietky tu: (https://www.menejstatu.sk/a-kto-by-staval-cesty-2/), vedúce k tomu, že buď sebavlastníctvo je zárukou otroctva (nie slobody), alebo z neho nemožno vyvodzovať neobmedzené vlastníctvo externých vecí.
O niečo zmysluplnejšie sú argumenty vychádzajúce z prospešnosti vlastníctva, ale tie samozrejme nie sú až také obľúbené, lebo z nich ťažko vyvodzovať neobmedzené súkromné vlastníctvo.
2) odbehol si od témy, ale nevadí. Tvoja predstava džungle (právo na sebaobranu) vyzerá skutočne lákavo a ani sa človek nemusí čudovať tej drvivej väčšine ľudí, ktorá dá prednosť rozvinutej spoločnosti. Na to nie je potrebná indoktrinácia, stačí mať pud sebazáchovy.
“ Musí mít možnost vlastnit zemi, na které stojí, a zdroje v ní obsažené, které dále používá.“
Este keby sa tak pan Rothbard rozhliadol okolo seba, v akej krajine zil. Kedysi tam zili indiani, ktori, keby im povedal ze niekto moze „vlastnit zem“ by sa nanho pozerali ako na blazna. Ale pan Rothbard, resp. jeho predchodcovia, to vyriesili jednoducho, vsakze. Toto ma vzdy pobavi, ked o „ludskej slobode“ rozpravaju ludia z krajiny vybudovanej pracou otrokov na ukradnutej zemi. Predpokladam ze pan Rothbard by nemal problem svoj koncept „vlastnictva zeme“ indianom vnutit kludne aj nasilim, ved co ine sa da cakat od rasistu, ktory cernochov a indianov povazoval za parazitov (akosi zabudajuc na to, ze dotycni cernosi boli do USA zavleceni nasilim).
Cernosi neboli do USA zavleceni nasilim. Pretoze vec, predmet obchodnej zmluvy nema ludske prava. To je ako tvrdit, ze voci klucke vo dverach konas nasilie pri kazdom pouziti.
Odhliadnuc od moralnosti otroctva, pri akceptacii, ze v tej dobe existovalo (podobne existovali aj hrdelne ci fyzicke tresty) – bol viac menej kazdy jeden otrok normalne kupeny za trhovu cenu a predany v USA tiez za trhovu cenu. Bola to komodita ako kazda ina – mal si obchodnu spolocnost a lode, tak si vozil co prave nieslo. Raz to bol caj, raz opium, raz korenie, raz bavlna a inokedy zasa otroci.
Mimochodom, je to take male tajomstvo, ale po obcianskej vojne sa sice zmenil status „slobodnych“ cernochov, ale zaroven vacsina tejto populacie upadla do brutalnej chudoby, a to uz radsej nikto nespomina. O otroka sa juzania starali ako o dobytok. O slobodneho cernocha sa nestaral nikto. Za pracu, ktoru ako otroci odviedli dostavali dve velmi vydatne jedla denne. Po oslobodeni dostali plat, ze si mohli dovolit ledva jedno.
Ja som za slobodu. Milujem slobodu. Ale sloboda nie je ruzovym mracikom – slobodny clovek sa musi snazit co moze, aby sa vobec najedol. Ano, na rozdiel od otroctva moze zarobit tolko, ze moze jest kaviar od rana do vecera. Alebo aj nejest od pondelka do nedele.
No, nemyslím si, že by Rothbard indiánom násilím vnútil svoj koncept vlastníctva zeme, keby mal na to silu/moc. Tak isto ako ja nebudem nikomu násilne vnucovať anarchiu a uspokojím sa IBA s tým, že sa na MŇA nebudú vzťahovať štátne zákony, najmä štátna renta. Ostatní nech si svoj štát platia, majú na to (skutočne) právo.
Jan Tralich: „1) vlastnictvo a etika su vecami logiky a axiomov, niecoho objektivneho, co plati kedykolvek pre akekolvek ludske konanie, “
Ale no tak, neprehanajme. Koncept „vlastnictva“ realne vznikol az v suvislosti so vznikom polnohospodarstva (a nasledneho vzniku prebytkov zdrojov) pred cca. 12000 rokmi. Predtym ale ludia existovali niekolko milionov rokov ako zberaci a lovci, bez konceptu sukromneho vlastnictva (a niektore spolocenstva tak existovali az do dnesnej doby). Takze oznacovat sukromne vlastnictvo, cize nieco co existuje len kratucky zlomok doterajsej ludskej historie, ako „univerzalne“ a „vseobecne platne“ je dost prehnane.
Vďaka bohu za antropológiu 🙂 koncept „vlastníctva“ vznikol už u lovcov-zberačov (ergo pred poľnohosp.), vychádza z náboženských predstáv, tabu a totemizmu – kde sa prejavuje napr. zákazom konzumovať niektoré typy potravín, lebo tieto „patria“ (v zmysle možnosti spotreby) len starším rodu a ostatní (deti, ženy a mladí lovci) ich konzumovať nemôžu pod hrozbou trestu …
súkromné vlastníctvo sa pravdepodobne vytvorilo v rámci prechodu z matriarchálnej do patriarchálnej spoločnosti – u jedného fran. autora (zhodou okolností marxistu 🙂 ) som sa dočítal, že matriarchát bol v znamení rodového vlastníctva – žena mohla mať XY detí (od XY otcov), ktoré sa starali o spoločnú pôdu a pod.; v súvislosti so skrotením úžitkových zvierat (čo prišlo neskôr ako využívanie poľnohosp. rastlín) sa však spoločnosť transformovala – dôvod – o stáda sa starali muži a teda „dediť“ mohli deti len po otcoch, tam matriarchálne zvykové právo nesiahalo, musel sa vytvoriť nový koncept – muž ako hlava už nie rodu, ale rodiny (s XY ženami) a stádo/majetok sa stal jeho vlastníctvom, najskôr rodinným, neskôr súkromným (aj deti a žena/y boli majetkom muža)
prvý odsek zároveň ukazuje, že násilie/donucovanie ako regulácia spoločenských vzťahov tu bolo už pred štátom a teda (ideologickým) bojom proti štátu sa neodstráni príčina násilia, len jedna z jeho foriem
príčinou je totiž človek, ale toho snáď nikto odstraňovať nemieni …
To s tým násilím je síce pravda, no hovoriť o koncepte vlastníctva v praveku je volovina, pretože to nie sme schopní rekonštruovať. Nie sú na to jednoducho pramene. Vlastníctvo má zmysel rozoberať len vtedy, keď je dostatok písomných prameňov. Podobne aj koncepty matriarchátu a patriarchátu sú skôr zbožné priania. Opierajú sa o také „exaktné“ dôkazy, ako sú sošky venuší, nálezy zbraní, apod. Takže je to len dosť svojvoľná interpretácia. Ale áno, marxistickí historici mali strašne radi matriarchát a patriarchát, akurát, že do toho najstaršieho obdobia kládli spravidla kolektívne vlastníctvo. Krajní liberáli zase súkromné. (Dokázať sa nedá ani jedno.)
Opatrne. Práve preto som napísal hneď prvú vetu „Vďaka bohu za antropológiu“. Našťastie na planéte Zem nie je vývoj homogénny a rôzne štádia vývoja spoločnosti sú pozorovateľné „in situ“ (čiže písomné pramene nie sú potrebné) – môj prvý odsek napr. bol o reálnych pozorovaniach u austrálskych domorodcov na prelome 19. a 20. stor., žiadne dohady; podobne prechod medzi patr. a matr. je/bol pozorovateľný napr. u afrických kmeňov. Ale áno, je to aj o interpretácii pozorovaného.
Ak budeš veľmi chcieť, napíšem ti tu aj mená antropológov, ktorí dané štúdie robili, ale to budeš musieť veľmi chcieť, lebo by som musel veľmi hľadať – čo sa mi veľmi nechce 😉
Záleží na tom, či možno aborigénov a ich spoločnosť, žijúcu v podstate v paleolite, automaticky pokladať za analógiu nášho paleolitu. Tie mená mi môžeš uviesť, no zároveň platí, že iní historici zase tieto analógie neprijímajú. Náš matriarchát bol ale naozaj založený na soškách; na čom inom sa to dá inak postaviť, nie?
A prosím pekne….
o Austrálčanoch a ich náboženských zvykoch písal napr. Howitt – The Native Tribes of South East Australia, 1904 (to je základ); ďalej Spencer s Gillenom, Strehlow
o matriarcháte napr. Malinowski (Melanézia), Morgan (Amerika)
Dikes…
„neobmedzené súkromné vlastníctvo“ – was ist das ?