Menej štátu

Médiami a snáď aj mnohými občanmi/voličmi dlho očakávaná „nová“ politická strana sa postupne vynára pod názvom „Progresívne Slovensko“. Mnohí veria, že aktivita „Progresívne Slovensko“ bude tým, čo postupne začne vytláčať klasické sprofanované a skompromitované politické zoskupenia, a ich klasický „spôsob práce“.

Jedným z hlavných účastníkov a zároveň autorov tohto záslužne znejúceho projektu je úspešný „IT človek“ – Michal Truban. Michal zverejnil pred pár dňami manifest pod názvom „Prečo som prestal veriť v libertariánske náboženstvo“, v ktorom priblížil svoj pohľad na svet. Vďaka tomu, že Michal je asi kľúčovou postavou tohto projektu, považujem tento jeho manifest tak trochu aj za načrtnutú líniu celého „Progresívneho Slovenska“.

Osobne oceňujem takéto priznanie, obzvlášť ak vychádza z vlastnej skúsenosti a úprimnosti. Aj napriek tomu, že s mnohým mám problém sa stotožniť, či dokonca pochybujem o správnosti (logike) vysloveného. V každom prípade, priznanie je provokujúce a vyvoláva reakcie a diskusiu.

Začnem snáď doslovným citátom jedného z (už) reagujúcich na M.Trubana:

„Chápem, že ľudia okolo Slovensko.digital a Progresívne Slovensko sú zanietení, nadšení a chcú politickou cestou zmeniť svet k lepšiemu. Chápem, že množstvo iných ľudí im v tom chce pomôcť a podliehajú rovnakému nadšeniu.“

Michal Truban svoju výpoveď vedie v štýle, ktorý je v súčasnosti tak obľúbený – z extrému do extrému. Kdesi na začiatku začína podtitulkom, že „Najväčšie zlo je štát, najväčší satanáš je úradník a podnikateľ je spasiteľ náš“. Nuž. čo na to povedať?

Samozrejme nie je najväčším zlom štát, dokonca aj úradník môže byť želaný či užitočný. A ani každý podnikateľ nie je ani zďaleka spasiteľom. Michal Truban spomína ako videl všetkých tých úctyhodných podnikateľov, ako kradnú, podvádzajú a ničia ostatných. Pretože mali voľnú ruku. Je to naozaj preto?

A čo takí, ktorí síce onú „voľnú ruku“ majú, ale nekradnú a nepodvádzajú. Hej, sú dvaja, traja aj takí. Michal Truban priznáva, že medzi úradníkmi to bolo podobné, ale tu už postrehol aj takých, ktorí sa snažili najviac čo mohli, aby to tým (kradnúcim a podvádzajúcim) podnikateľom prekazili.

Verím tomu. Tak ako medzi podnikateľmi, tak aj medzi štátnymi úradníkmi sa nájdu biele vrany. Takí, ktorí nekradnú a nepodvádzajú. Ale v tom všetkom je jeden malý, ale podstatný rozdiel.

Zatiaľ čo podnikateľ pracuje so svojimi prostriedkami, ku ktorým sa dostal (ako sa teraz vtipne hovorí) vlastnou hlavou, u štátneho úradníka je to inak. Tomu sú prostriedky pridelené.

V prípadne súkromného podnikateľa (živnostníka, súkromníka), dokonca platí aj u vyššie spomínaných šmejdov – ak nás obtiahnú o 1000€, je to len ich šikovnosť (a naša blbosť). Dali sme im dobrovoľne (alebo viac menej dobrovoľne – v prípade podvodu, akých sa neštítia) svojich 1000€ a tie sú už (žiaľbohu) ich.

Zatiaľ, čo štátny úradník pracuje s našimi 1000€ o ktorých sme sa však nemohli rozhodnúť, či mu ich dáme alebo nie.

Jednoducho zákon, jednoducho vôľa štátu. Štátny úradník stvoril zákon, ktorým mu tých našich 1000€ dávame, či sa nám to páči alebo nie. S našimi 1000€ si ten štátny úradník robí, to, čo má (v lepšom prípade) alebo, to, čo sa mu hodí (v tom horšom prípade). A my ako sponzor (investor) tejto operácie sme nemali možnosť sa nijako rozhodnúť, či tým sponzorom chceme alebo nechceme byť. Na rozdiel od šmejda, kde sme mali aspoň ako-takú možnosť do „obchodného vzťahu“ nevstupovať. Takže hovoriť o dobrých úradníkoch je síce pekné, ale je to plač na nesprávnom hrobe.

Michal Truban v ďalšej časti hovorí, „aby sa tu nekradlo, nepodvádzalo a aby boli rovnaké pravidlá“. Absolútne súhlasím. Aby boli rovnaké pravidlá.

Ale pozrime sa na prax. O pravidlách rozhoduje štátny úradník. A nie vždy je to ten Michalom popisovaný – dobrý štátny úradník. Čo ak nie ja tak dobrý ako ho chce Truban vidieť? Čo ak pokušenie narábať s tými cudzími peniazmi je silnejšie? Silnejšie ako jeho pozitíva. Čo ak možnosti štátneho úradníka sú také, že to pokušenie môže byť premenené na výhodné konanie? Podľahne? Nepodľahne? A ak podľahne, čo s takým štátnym úradníkom?

Nahradí ho iný? Lepší? Ako lepší? Možno bude iba „šikovnejší“ a vymyslí sofistikovanejšie spôsoby ako premeniť pokušenie na reálnu výhodu. Podľa čoho budeme teda vyberať, ktorý z ponúkaných štátnych úradníkov je ten lepší?

Víťazné politické strany si do štátneho aparátu dosadzujú od hora až dolu svojich úradníkov, takže ponuka vybrať tých lepších, sa nám tým automaticky scvrkáva. Z celej palety možných kandidátov tu máme zrazu k dispozícii iba výber z obmedzeného množstva straníckych kandidátov. Samozrejme každá víťazná politická strana tvrdí, že ona má tých najlepších, najčestnejších a najcharakternejších kandidátov na akékoľvek miesto štátneho úradníka. Stačí si prečítať programy kandidujúcich politickych strán a hnutí, pozrieť si ich promo, či počúvať predstaviteľov týchto strán. Ponúkajú len samých skvelých ľudí, ktorí vedia najlepšie ako na to. Len sa musia dostať na pozíciu štátneho úradníka (resp. politika), len sa musia dostať k tým „cudzím“ peniazom, aby nám mohli ukázať (a dokázať), ako je to potrebné (a možné) – konečne robiť dobre.

A akú máme reálnu skúsenosť? Naozaj, začnú to mnohí robiť dobre. Istý čas, pokiaľ neprídu na sofistikovaný spôsob, ktorého výsledkom skôr, či neskôr je to, že daná služba je akási pridrahá, nejako to nefunguje tak ako by malo, a vôbec aj tá kvalita je nejaká rozporuplná.

Nemáte aj vy ten pocit? Pozrite sa do zdravotníctva. Pozrite sa na školstvo. Pozrite sa na budovanie ciest, infraštruktúry. Pozrite sa na čokoľvek, čo má v správe štát (tj. štátny úradník). Dokonca ešte aj ten výber daní je nejaký príliš drahý a je v ňom kopec nedostatkov a mrzutostí.
Všetko je akési priveľmi drahé a akosi špatne to funguje. Ak už situácia začne byť kritizovaná, prípadne dokonca neúnosná, štátny úradník prichádza s nápadmi ako tento stav zvrátiť. Oddĺženie, dotácie, stimuly.

Štátny úradník je skúsený, šikovný, najde tisíc a jeden spôsob ako zlepšiť nevábny stav štátnych služieb. V konečnom dôsledku je to len ďalší spôsob ako sofistikovanejšie prísť k vlastným výhodám. Zavisí len na šikovnosti štátneho úradníka. Nakoniec veď to nie sú jeho vlastné peniaze. Boli mu pridelené, tu sa na nejaký šesták nehľadí. Tak prečo by sme to neskúsili. Veď z cudzieho krv netečie. A ktovie čo bude o štyri roky. Čo keď prídu štátni úradníci v inom drese? Štátna pokladňa (a rozpočet) disponuje s ciframi, ktoré sú až príliš aktraktívne. Sú prílišným pokušením pre kohokoľvek, kto sa ocitne v ich blízkosti.

Samozrejme, nebuďme extrémisti. Nájdu sa aj výnimky. Ozaj viete o nejakej?

Ale späť k Michalovmu zisteniu – že nezáleží ani tak od toho, či ste podnikatel alebo úradník, ale či ste dobrý človek alebo hajzel. Absolútny súhlas. Ale ako sa hovorí – príležitosť robí zlodeja. A štátne peniaze a jednoduchosť ako ich minúť (rozdať, presunúť, dotovať, stimulovať, investovať, …) je príliš veľká na to, aby štátny úradník odolal. A to nerozoberajme ďalších štátnych úradníkov, ktorí sú v pozadí a “ťahajú nitkami” (odporúčajú, lobujú, zastupujú, tlmočia, prideľujú, obhajujú, zaujímajú stanoviská, …). To sú ďalšie silné tlaky na to, aby štátny úradník konal tak, ako koná. Samozrejme, nebuďme extrémisti. Nájdu sa aj výnimky.

Štátny úradník má násobne viac príležitosti z dôvodu, že nepracuje so svojimi peniazmi, resp. s peniazmi ku ktorým sa dostal vlastnou hlavou. Prostriedky sú mu pridelené. Okrem toho sú na ňom aj mnohé očakávania (jeho samého, jeho rodiny, jeho spolustranníkov, záujmových skupín, ktoré od neho niečo chcú, …). Prepletenec vzťahov a záujmov. A relatívne voľne položených (cudzích) peňazí.

Michala (rovnako aj mňa) hnevajú desiatky (stovky) prípadov nečestného podnikania.

Ak si však akokoľvek úspešný podnikateľ zmyslí, že od zajtra prehýri všetky peniaze a majetok firmy a svojím zamestnancom nezaplatí posledný mesiac práce, je to takmer výlučne iba jeho vec. Zamestnanci budú nešťastní, možno nájdu nejaký spôsob, ako tie peniaze z neho dostať, ale ako s nimi naloží podnikateľ, je na ňom. Môže ich prehýriť za jeden deň. Tie peniaze, alebo aspoň nejaká časť z nich mu totiž patria. O ten zvyšok sa s ním môžu súdiť, alebo nejakým spôsobom na neho tlačiť, aby ich vrátil.

Ak si úspešný štátny úradník (a hoci veľký hajzel) zmyslí, že zo štátneho odkloní peniaze na ktoré má dopad, je pravda, že konkrétnu a na vlastnej koži pocítenú škodu asi (my daňoví poplatníci) hneď nepocítime. Pretože štát nahradí „odklonené“ peniaze inými peniazmi, alebo nahradí (zruší, modifikuje) celú službu, ktorú poskytoval (alebo mal poskytovať) tento úspešný štátny úradník (a možno veľký hajzel). Prípadne suma je vzhľadom na obrovské cifry vyskytujúce sa v štátnej kase stále nepatrná.

A okrem toho sa nikto s ním nebude súdiť, ani nijako inak tlačiť na neho, aby svoje peniaze dostal. Pretože ani nevieme identifikovať, aká suma sú vlastne tie – naše peniaze. Keď to vydelíme počtom daňových poplatníkov vyjde nám zväčša (aj pri veľkých štátnych krádežiach) suma nad ktorou väčšina z nás mávne rukou. Na rozdiel od mesačnej nevyplatenej mzdy u úspešného podnikateľa.

Prakticky život ukazuje aj to, že interagujeme s takýmito podnikateľmi (a veľkými hajzlami) v počte jednotiek (možno desiatok) prípadov ročne.
Zatiaľ čo v prípade takýchto štátnych úradníkov (a hoci veľkých hajzlov) je to kauza za kauzou, dnes a denne. Samozrejme pre jednotlivca (daňového poplatníka) sú to sumy malé, ale ich počty sú hrozivé.

Poďme s Tubanom ďalej. Michal spomína ako príklad Facebook, ktorý je tak silný a veľký, že drží všetkých za gule. Áno, ale nikto nás nenútil, aby sme z Facebook-u vytvorili takého giganta. Takisto ako sme sa tam všetci nahrnuli, takisto raz odtiaľ môžeme všetci odísť. Nikto nás nenúti, od zajtra môžeme facebook vymazať nielen zo záložiek ale aj z hlavy.

Pamätáte si na Hotmail? To bol gigant. Neprekonateľný. A kde sú teraz? Takých ako oni sú na trhu desiatky. Už žiadna veľká sláva. Nevedeli sme si predstaviť život bez Hotmail-u. A teraz – vieme. Už asi nie je veľa tých, ktorých Hotmail drží za gule.

Tak isto môže dopadnúť aj Facebook. Alebo Google. Samozrejme, za predpokladu, že sa nenájde nejaký „osvietený“ štátny úradník, ktorý to ostatným zakáže. Štát vydá zákon, nariadenie a zrazu to bude probleém. Štátny úradník zakáže, pretože on najlepšie vie, že nás tento gigant chce držať za gule. A možno ani nevie, ale tento (alebo tamten) mu je jednoducho sympatický a tak sa svojím rozhodnutím prikloní na jeho stranu. Dokonca to nemusí byť ani žiadny trhový gigant (a popredný hráč). Požehnanie štátneho úradníka môže dostať aj úplný outsider. Či dokonca šmejd. Chcete niekoľko príkladov zo Slovenska? Čerstvý prípad sme tu mali nedávno, keď štátny úradník nechcel aby nás za gule držal nejaký súkromný železničný dopravca.

Rozhodol tak ako rozhodol. Podľa slov štátneho úradníka – v prospech občanov.

Michal Truban popisuje jeden extrém za druhým – na jednej strane snaha úplne odstrániť štát. Asi blbosť. Ale dobre to znie, a ľahko sa potom sypú z rukáva protiargumenty. Verím tomu, že sa tu stále nájdu činnosti, v ktorých je potrebný zásah nejakej inej autority než voľného trhu. Alebo aspoň zásah v podobe usmernenia, odporúčania, či dokonca nejakého striktného zákona.

O tom ako môže fungovať nejaká oblasť spoločnosti, zvyknem spomínať na časy, tesne po revolúcii, keď prebiehala tzv.malá privatizácia a ozývali sa vtedy vcelku rozumné hlasy, ktoré tvrdili, že ak to bude v intenciách voľného trhu, tak v každom meste budú iba krčmy, pohostinstvá (prípadne erotické kluby a herne) a lekárne, či kníhkupectvá úplne vymiznú. Pretože zarobiť sa dá len na krčme či reštaurácii. Áno, tak to vtedy vypadalo. Dokonca aj logika to tlačila. Výsledok bol ten, že okrem stoviek krčiem, reštaurácii, herní vzniklo aj toľko lekárni a kníhkupectiev, koľko tu za boľševika nebolo ani náhodou.

A zrútila sa teória, že počet krčiem, reštaurácii, lekárni a kníhkupectiev, by predsa len mal regulovať štátny úradník. Nie, nemal. Ďalším presvedčením (aspoň u mňa) donedávna bolo to, že železničnú dopravu predsa nebude robiť žiadny súkromník. Je to stratová činnosť, tam sa neprihlási žiadny samovrah. A aha ho! Zrútila sa ďalšia pravda. Aj v takej stratovej oblasti (za akú sme ju predtým považovali) ako je železničná doprava môže fungovať aj súkromník. A dokonca aj viacerí. Teraz panuje predstava, že zdravotníctvo (alebo školstvo) nemôže fungovať inak ako v rukách štátu. Škôlky či detské jasle nemôžu inak fungovať ako pod patronátom štátu. Kto by išiel do takej nezárobkovej oblasti?

Nie je to pravda. Už dnes sú tu napr.v zdravotníctve šikovní podnikatelia, ktorí dokazujú, že zdravotníctvo môže fungovať aj lepšie. Možno ešte draho (drahšie ako to štátne), ale za to už celkom efektívne.

Na druhej strane, dennodenné dôkazy, že štátne zdravotníctvo ani zďaleka nefunguje zadarmo. Nefunguje efektívne. Dokonca nefunguje ani za tie obrovské peniaze, ktoré do neho leje štátny úradník.

Michal Truban poukazuje na svoj úspech v podnikaní a na to, ako všetkým ostatným dáva prácu a svojimi produktami a službami pomáha spoločnosti posunúť sa na ďalšiu úroveň.

A ona (tá spoločnosť) si to necení a nenechá ho to robiť bez prekážok a bez platenia výpalného v podobe daní. Michal, ľudia oceňujú tvoje snaženie tým, že si dobrovoľne kupujú tvoje produkty a chcú tvoje služby. To že niekto požaduje po tebe platiť za to, že máš úspech – to nie je spoločnosť. To je štátny úradník. A v tom vzťahu nie si dobrovoľne.

Nebolo by to krajšie ak by si sa mohol sám, slobodne rozhodnúť a povedať si – dám 50% svojho zisku tento mesiac na miestnu onkológiu? Na budúci mesiac podporím zase miestny futbalový klub. A v septembri zasponzorujem detský domov, pretože považujem túto službu za užitočnú, potrebnú a je v mojom presvedčení aby som to podporil. Sám, dobrovoľne, slobodne. Tak ako si teraz kúpiš červené víno namiesto bieleho. Alebo rožky namiesto chleba.

Na to predsa nepotrebujeme štátneho úradníka, aby nám prikázal, čo si máme vybrať a koľko na túto službu venovať. Nepodceňujme ľudí. Ľudia samy vedia, čo je pre nich dobré, čo sa im páči, čo ich tlačí, čo chcú a čo je pre nich výhodné. Alebo aj nie.

V USA existujú stovky rozhlasových staníc, ktoré fungujú len vďaka darom poslucháčov. Prečo by takto nemohol fungovať aj detský domov, či národný futbalový štadión?

Áno, súhlasím, svet je zložitý a nie je ľahké ho vylepšovať. Škatuľkovať, nálepkovať a dávať veci do kategórií je zjednodušovanie. Áno, a preto, priraďovať niečomu extrém – oni chcú úplne zrušiť štát, nastane chaos a v lepšom prípade prvotnopospolná spoločnosť, v normálnom prípade chaos, rozvrat, koniec sveta je – zjednodušovanie. Prispieva tak akurát k jednoduchšiemu hľadaniu protiargumentov.

No a nakoniec ešte k Michalovej myšlienke: „Čo keby štát fungoval násobne lepšie a efektívnejšie?“

A ja sa znova pýtam – ale ako to dosiahnúť? Ako vytriedime tých lepších štátnych úradníkov od tých horších? A čo keď aj tí lepší sa časom zhoršia? Nie je jednoduchšou (a reálnejšou) cestou obmedziť tým štátnym úradníkom možnosti pokušení, do ktorých sa z titulu svojich funkcií denne dostávajú? Obmedzme tieto možnosti na minimum. Obmedzme príležitosť stať sa zlodejom na miminum. Ako? No predsa tak, že necháme štátu, nech si berie od nás menej. Nech rozhoduje o menšom objeme peňazí a funkcií ako teraz.

Nech štátny úradník rozhoduje o minime. Nechajme to na ľudí. Aj to rozhodovanie, aj tie ich peniaze. Nechcime aby nám štát viac dával, ale radšej aby nám menej bral. Eliminujeme tým veľa potenciálnych problémov.

6,618 celkovo návštev, 2 návštev dnes